Svätopluk Štúr

* 24. 1. 1901 Hodslavice, okr. Nový Jičín

† 12. 2. 1981 Bratislava

Maturoval na reálnom gymnáziu v Novom Jičíne (1919). V r. 1919–20 študoval na FF UK u Z. Nejedlého a J. B. Foerstera a v r. 1932–36 filozofiu u J. Tvrdého na FF KU v Bratislave. V r. 1919–20 bol pracovníkom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, v r. 1921–36 bol zamestnancom Slovenskej banky v Bratislave, v r. 1937–40 pôsobil ako vedecký tajomník Učenej spoločnosti Šafárikovej, potom bol až do konca vojny vzhľadom na svoj politický postoj nezamestnaný. Po skončení 2. svetovej vojny pôsobil na FF KU ako docent a od r. 1946 ako profesor filozofie. V r. 1950 bol prinútený odísť z univerzity a prijať miesto pracovníka Univerzitnej knižnice v Bratislave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v r. 1961. V r. 1968 sa na FF KU vrátil a v r. 1969–1970 prednášal dejiny filozofie.

O niektorých filozofoch sa vraví, že nemali život, pretože žili vo svojom myslení a vo svojich spisoch. O Š. to neplatí: čo myslel, to žil. Život a myslenie, život a písanie neboli oddelenými svetmi. Patrí k zakladateľom slovenského filozofického myslenia v 20. storočí. Š. život bol periodizovaný rytmom historických udalostí. Každý dejinný medzník preňho znamenal raz otvorenie a potom zas zatvorenie priestoru pôsobenia. Príchody a nútené odchody z FF sa striedali. Jeho práce boli zhodou okolností napísané či zverejnené vždy buď bezprostredne pred, alebo po udalostiach symbolizujúcich historický medzník, preto sa im nedostával primeraný priestor na rozvinutie hĺbkového pôsobenia. Nútený odchod z akademickej pôdy však neznamenal koniec jeho mysliteľskej aktivity: svedčí o tom jeho rozsiahla pozostalosť. Jeho filozofické myslenie sa formovalo pretavovaním vplyvu Masarykovej realistickej filozofie, dyadickej filozofie duchovných foriem Benedetta Croceho, ako aj podnetov zo skladobnej filozofie J. L. Fischera. Snažil sa kriticky oboznámiť s dobovým filozofickým dianím v celej jeho šírke: reflektoval „logicizmus a matematizmus“, filozofiu hodnôt, fenomenológiu, intuicionizmus a Heideggerovu filozofiu existencie. Hlboko naňho zapôsobila práca Alexisa Carrela Človek tvor neznámy. Zaujímal ho komplexný výklad života. Oboznamoval sa s dobovými ponukami a hľadal svoju vlastnú. Žil v dobe, ktorá bola naplnená nielen myšlienkovými, ale aj politickými iracionalizmami, ktoré viedli k obrovským tragédiám a ľudským obetiam. Mal rozvinutý zmysel pre intelektuálnu zodpovednosť a riadil sa ním. Bol presvedčený, že nesprávne, zhubné, ľudskosť ohrozujúce životné praxe majú svoj základ v chybnom poznávaní a v nesprávnej teórii života. Nájsť tú správnu bolo jeho filozofickou ctižiadosťou, kritizovať tie nesprávne filozofickým imperatívom. Rozprava o živote obsahuje jeho teóriu harmonickej „výstavby života“, t.j. tú správnu teóriu, Nemecká vôľa k moci a Marxisticko-leninská vôľa k moci kritiku tých nesprávnych. Bol presvedčený o poslaní filozofie a filozofa, t.j. vzdelanca a intelektuála. Vzdelanie nepokladal za morálne neutrálne vlastníctvo duchovných statkov. Zaväzovalo podľa neho k dozoru nad voľbou „správnych“, t.j. humánnych a k vylučovaniu ahumánnych „gangsterských“ ideí a ideológií. Filozof je v Š. chápaní pozorným sledovateľom diania, syntetickým mysliteľom, vedcom-nešpecialistom, ktorý neprodukuje bezprostredne inštrumentálne poznanie. Je svojím spôsobom metavedcom, ktorý dbá o správne, kompetenčne adekvátne radenie poznávacích funkcií, o organické zaradenie novozískaných vedeckých poznatkov do usporiadaného celku ľudského poznania a takto čelí ich nekompetentnému použitiu, t.j. konieckoncov zneužitiu. Dbá predovšetkým o to, aby sa zo zvláštneho nestalo všeobecné, aby časť neuzurpovala status celku, aby sa partikulárne netotalizovalo, aby časť a celok boli vo vyváženom, vzájomne prospešnom pomere. Filozof sa mu javil ako správca poznania na základe zásady imanentného humanizmu. Filozofický prínos Š. reprezentujú koncepty harmonickej výstavby života a poriadkovej racionality, ako aj koncepcia o poslaní a morálnej viazanosti intelektuála. Svoju filozofiu sa snažil ukotviť aj v tradícii slovenského a českého národoobrodeneckého myslenia.

Bibliografie:
◦ K logickým problémom súčasnej filozofie, 1936;
◦ Problém transcendentna v súčasnej filozofii, 1938;
◦ Rozprava o živote, 1946;
◦ Zmysel slovenského obrodenia, 1948;
◦ Nemecká vôľa k moci, 1967;
◦ Marxisticko-leninská vôľa k moci, 1991.

Časopisecké příspěvky:
◦ Horská sonáta, Prúdy 1929;
◦ Teleológia ako forma vedeckého poznania? Prúdy 1932;
◦ Zrada života, Prúdy 1933;
◦ Benedetto Croce a súčasná filozofia, Prúdy 1934;
◦ O dnešnom rozvrate myšlienkovom, Prúdy 1936;
◦ T. G. Masaryk odchádza, Prúdy 1937;
◦ Obrodenecká koncepcia Ľudovíta Štúra, Philosophica Slovaca 1946;
◦ Problematika človeka našej doby, Filozofia (F) 1968;
◦ Československá filozofia dejín, Protipóly umenia 20. storočia, F 1969.
Rkp. v pozostalosti: Hovory s mládežou, Filozofia života, Zápasy a scestia moderného človeka.

Literatura:
◦ Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, 1957;
◦ Prehľad dejín slovenskej filozofie, 1965;
◦ M. Zágoršeková: Versuch einer strukturalistischen Konzeption des Menschen bei S. Š., Philosophica II, 1970;
◦ V. Bakoš, T. Pichler: Hľadanie myšlienkovej syntézy v diele S. Š., F 1981;
◦ T. Pichler: Miesto a význam slovenského národného obrodenia vo filozofickej tvorbe S. Š., F 1986;
◦ V. Bakoš: Filozofické myslenie na Slovensku, 1988;
◦ T. Pichler: Kritický realizmus v povojnových rokoch, F 1988;
◦ Antologie, 1989;
◦ T. Pichler: Humanitné a realistické myslenie T. G. Masaryka a S. Š., F 1990;
◦ E. Várossová: Úvod v S. Š.: Marxisticko-leninská vôľa k moci, 1991.

tp