Boris Zala

* 9. 12. 1954 Zlaté Moravce

Štúdium filozofie ukončil v r. 1979 na FF KU v Bratislave, v r. 1981 obhájil titul PhDr. Začal vedecky pracovať na ÚFS SAV, odkiaĺ bol dvakrát z politických dôvodov prepustený (1981, 1982). Do r. 1984 absolvoval rad robotníckých a referentských zamestnaní. Od r. 1984 pracoval vo Výskumnom ústave sociálného rozvoja a práce ako vedecký pracovník so zameraním na sociálne teórie. V r. 1990 sa stal odborným asistentom na katedre estetiky FF KU a od r. 1993 na katedre filozofie a dejín filozofie FF KU. V r. 1995 získal titul kandidáta vied (CSc.). Prednášky orientuje na filozofiu dejín, sociálnu filozofiu a filozofiu kultúry. V r. 1990–94 bol členom redakčnej rady časopisu SAV Filozofia. Je členom Slovenského združenia filozofov. Od r. 1989 je aktívny aj vo verejnom živote. Zúčastňuje sa prednovembrových aktivít protitotalitnej opozície, podieĺa sa na prvých protirežimových vystúpeniach Verejnosti proti násiliu v novembri 1989. V r. 1990–92 bol predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska, člen Predsedníctva SNR a predseda jej bezpečnostného výboru. V r. 1994 bol zvolený poslancom SNR. Publikuje v dennej tlači, týždeníkoch, v rozhlase, vedie televízne politicko-historické diskusie (cyklus pod názvom Na koreň veci).

Štúdium v 80. rokoch orientoval na neomarxizmus a štruktualizmus, predovšetkým tam, kde sa opierajú o štruktuálnu lingvistiku a semiotiku. Štúdium M. M. Bachtina ho vedie k príklonu k dialogickej koncepcii slova a reči. V 90. rokoch postupne prechádza k tematike dejín, dejinnosti, historizmu a času. Špecifickú pozornosť venuje aj J. Patočkovi v prednáškovom cykle Pokus o obnovenie filozofie dejín: J. Patočka. Pokúša sa o filozofické uchopenie dejín formovaním „ontológie dejinného bytia“. Jej základy majú ontologicky tvoriť tri idey: polysubjektovosť, oscilácia medzi univerzalizáciou a individualizáciou a medzi otváraním a zatváraním skúsenosti. Ako metodologickú bázu ontológie dejinného bytia rozpracúva „významovú artikuláciu a historickú rekonštrukciu“: ako postupy k uchopeniu dejinných celkov v ich časopriestorovej a významovej autenticite. Filozoficko-dejinné štúdium orientuje aj na špecifické fenomény, predovšetkým na filozofiu Európy, strednej Európy a slovenských dejín.

Bibliografie:
◦ Tvorba svetonázoru. Johann Wolfgang Goethe, 1989;
◦ Cesty k demokracii, 1993;
◦ Skrytý svet významov, 1996.

Sborníky:
◦ Filozofické predpoklady Bachtinovho prístupu k interpretáciam literárného diela, Bachtinovské inšpirácie, 1989;
◦ Dejiny: štruktúra alebo vývoj? Československý štrukturalizmus a viedenský scientizmus, 1992;
◦ Ku zmyslu sociálnej demokracie v slovenských dejinách, Kapitoly z dejín sociálnej demokracie, 1996.

Časopisecké příspěvky:
◦ Bachtinova rekonštrukcia ĺudovej kultúry smiechu, Romboid 1984, č. 4;
◦ K niektorým problémom sociológie literatúry, Slovenská literatúra (SL) 1984;
◦ Lucien Goldmann a sociológia literatúry, SL 1985, č. 1;
◦ Claude Lévi-Strauss – od logiky k fyziológii, Filozofia (F) 1985;
◦ Kultúra a historickofilozofické skúmanie vedomie(a)? F 1987;
◦ Úvahy nad ontologickou koncepciou Igora Hrušovského, F 1988;
◦ Ontologické aspekty kompozičných a sémantických analýz, SL 1989, č. 5;
◦ Skúsenosť a moc, F 1989;
◦ Sociológia – dialóg – demokracia, Sociológia 1989;
◦ Sociálnopolitické pohĺady na spoločenskú reformu, F 1990;
◦ Myšlienky ku zmyslu strednej Európy, Literárny týždeník, 1993, č. 9;
◦ Byť architektmi Európy, Literárny týždeník, 1994, č. 16.

a