Milan Zigo

* 4. 9. 1934 Fiľakovo

† 11. 11. 2017

Po absolvovaní gymnázia v Púchove (1953) a štúdia filozofie a fyziky na FF UK (1958) pôsobil ako asistent na katedre dialektického a historického materializmu FF KU. Ťažisko jeho pedagogického pôsobenia sa postupne presúvalo z vyučovania filozofie v rámci spoločného základu na rozličných fakultách UK (najmä na odboroch matematika a fyzika) do prípravy študentov filozofie. I tu sa spočiatku venoval problematike vzťahu filozofie a prírodných vied, neskôr sa v pedagogickej i vedeckej práci orientoval na dejiny novovekej filozofie a filozofie 19. storočia. Hlavným zameraním jeho vedeckej činnosti bolo skúmanie rozličných podôb vzťahov filozofie a prírodných vied v ich historických premenách. V r. 1968 bol menovaný docentom (habilitoval sa v r. 1965), v r. 1980 profesorom dejín filozofie. V r. 1981–89 bol vedúcim katedry, v súčasnosti pôsobí ako profesor na katedre filozofie a dejín filozofie FF UK. Od šesťdesiatych rokov bol členom viacerých redakčných rád (časopisu SAV Filozofia, Zborníka FFKU–Philosophica, v r. 1966–69 Slovenských pohľadov a i.), od r. 1971 členom Kolégia filozofie a sociológie SAV a tiež ČSAV. Zúčastnil sa niekoľkých filozofických kongresov (Viedeň, Varna, Brighton, Lisabon, Moskva) a kratších výmenných pobytov (Moskva, Tbilisi, Halle).

Hlásil sa k marxistickej filozofii, sústavne však zdôrazňoval potrebu jej nedogmatického chápania a jej nadväznosti na predošlý vývin filozofického myslenia a z toho vyplývajúcu potrebu jej síce polemických, ale tvorivých kontaktov s inými smermi súčasnej filozofie. V jeho filozofickej tvorbe sa prejavujú tendencie k scientizmu (vplyv prof. Hrušovského), najmä ako protiváhy iracionalizmu a dogmatických náboženských filozofií. Usiluje sa o racionalistickú filozofiu, zodpovedajúcu súčasnej úrovni vedy a spoločnosti. Sú mu blízke snahy o formulovanie nového typu racionality, ktoré sa objavili aj u časti marxistických filozofov. – Jeho vedeckovýskumnú prácu možno rozdeliť do týchto základných okruhov: 1. problematika dejín novovekej európskej filozofie od renesancie po osvietenstvo s osobitným dôrazom na vzťah medzi dejinami filozofie a dejinami vedy, ako aj na francúzsku osvietenskú filozofiu; 2. vybrané filozofické problémy prírodných vied (najmä fyziky a kozmológie), ich filozofických predpokladov a dôsledkov; 3. analýzy frankofónnej filozofie vedy 20. storočia, najmä neoracionalizmu a jeho hlavných reprezentantov (Bachelard, Gonseth, Piaget); 4. otázky formovania svetonázoru so špecifickým zameraním na skúmanie dôsledkov zmien vo vedeckom obraze sveta na posuny vo svetonázorovom vedomí. – Pociťujúc ohraničenia scientistického prístupu, usiloval sa ho do istej miery kompenzovať úvahami o estetickej, umenovednej (najmä literárnovednej) problematike, ktoré majú glosátorský, nie systematický charakter (publikoval ich v literárnych a pod. časopisoch). – Aktívne sa podielal na dvoch veľkých projektoch skupiny slovenských filozofov v 60.–80. rokoch. Na vydávaní desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov (1966–77) a na edičnom rade Filozofické odkazy (FO), ktorého bol spoluiniciátorom. Oba projekty zohrali pozitívnu úlohu pri prelamovaní ideovej izolácie našich krajín a mali širší kultúrnopolitický dosah.

Bibliografie:
◦ Pohľady do novovekej filozofie, 1987;
◦ Svetonázor v živote človeka a spoločnosti (spoluautor), 1987;
◦ Konfrontácie s pozitivizmom (spoluautor), 1989;
◦ Dejiny filozofie – stredoškolská učebnica (spoluautor), 1993, ²1996, maďarská mutácia 1994.

Časopisecké příspěvky:
◦ Pozitivistické prvky v pokusoch o vedeckú filozofiu 18. storočia vo Francúzsku, SFČ 1960;
◦ Diderotov vývin k materializmu, Philosophica 1961;
◦ Zákon zachovania energie a kauzalita, OMF 1965;
◦ Filozofické východiská a interpretácia vedeckých poznatkov, Filozofia (F) 1966;
◦ Prírodovedné korene filozofie, F 1967;
◦ Spor o Garaudyho poňatie marxizmu, F 1968;
◦ Bachelardovo úsilie o neoracionalistickú epistemológiu, F 1969;
◦ Piagetova genetická epistemológia a neoracionalizmus, F 1971;
◦ Prvky novovekej vedy a novej metódy v Kopernikovom diele, F 1973;
◦ Vedecký obraz sveta a filozofia, Philosophica 1975–6;
◦ K filozofickým aspektom kozmologickej problematiky, F 1975;
◦ K neoracionalistickému chápaniu dialektiky vedeckého poznania, FČ 1975;
◦ Neoracionalistická koncepcia filozofie vedy a vývinu vedeckého poznania, F 1982;
◦ Prírodné vedy a kultúra, F 1983;
◦ Igor Hrušovský ako historik filozofie, Philosophica 1984;
◦ Gonsethova „otvorená filozofia“ ako variant scientizmu 20. storočia, F 1985;
◦ Filozofia a teória vedy v koncepciách neoracionalizmu, Teorie rozvoje vědy, 1985;
◦ Bachelardovo chápanie pretržitosti vo vývine vedy, F 1988;
◦ Dejiny vedy a pojem ruptúry v Bachelardovej epistemológii, Teorie rozvoje vědy 1990.

Předmluvy:
◦ Pascal a jansenizmus, B. Pascal: Listy proti jezuitom, 1965;
◦ Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo (s I. Hrušovským), Antológia z diel filozofov, VII, 1967;
◦ Tvorba a „snenie“ v Bachelardovej filozofii, G. Bachelard: Psychoanalýza ohňa, 1970;
◦ Racionalizmus vedy a neklasická retrospektíva, B. G. Kuznecov: Od Galileiho k Einsteinovi, 1975;
◦ Učenou nevedomosťou k začiatkom novovekého myslenia, M. Kuzánsky: O učenej nevedomosti, 1979;
◦ Diderotov variant mechanistického materializmu, D. Diderot: Filozofické dialógy a state, 1984;
◦ Spinozova Etika ako hľadanie absolútna v každodennosti, B. Spinoza: Etika, 1986;
◦ G. Bachelard: Poetika priestoru, 1990;
◦ Román uvoľňuje filozofovi ruky, D. Diderot: Jakub fatalista, 1996;
◦ Kto číta Descártove Meditácie o prvej filozofii, 1997.

Překlady:
◦ J. Piaget: Štrukturalizmus, 1971;
◦ V. F. Asmus: Marx a buržoázny historizmus, 1973 (prvý zväzok edície FO).

a