V dejinách slovenskej literatúry nebýva pravidlom, aby sa autor predviedol rozsiahlym románom ako prvotinou. Tobôž nie historickým. Mariana Čengel Solčanská to urobila. Ide o mladú autorku, ktorá na seba upútala pozornosť predovšetkým filmovým spracovaním legendy o mníchovi Cypriánovi a o niekoľko mesiacov na to aj jeho románovou podobou. Nebýva zvykom, aby román vznikol po filme, ale autorka zdôvodňuje danú skutočnosť väčšou tvorivou voľnosťou a samostatnosťou pri písaní osudov hlavnej postavy. Treťou zvláštnosťou vstupu Čengel Solčanskej do slovenskej literatúry je objavnosť príbehu, pochádzajúceho z uhorských dejín, ale odohrávajúceho sa na území dnešného Slovenska. Autorka sa nebála vkročiť na teritórium, kde nebolo dôležité, akým jazykom rozprávajú románové postavy, ale čím a kým sú. Román tým nadobúda univerzálnu platnosť a zároveň rozširuje (alebo vymedzuje?) záujmový okruh čitateľov.

Voľnosť pri kreovaní príbehu a tvorbe charakterov si autorka zabezpečila samotným názvom, kde jej legenda ako žáner umožňuje vybočiť z historicky doložených faktov o dobe a ľuďoch, čím sa príbeh nielen obohacuje, ale aj zatraktívňuje. Pritom nejde o samoúčelný ťah, ktorý je príznačný pre komerčnú tvorbu. Autorka všetky použité prostriedky využíva na vytvorenie plastického obrazu dávnych čias, teda doby, ktorá bola krutá, nemilosrdná, až naturalisticky surová, ale poskytovala človeku isté možnosti svoj život korigovať a napokon ho plodne vyplniť. Obraz doby tvoria nielen postavy a ich – často nemilosrdný – osud, ale aj mnohé reálie, ktoré svedčia o autorkinej dobrej znalosti dobovej kuchyne, liečiteľstva, hygieny, obliekania a pod.

Spomenuté reálie v spojení s dobovou náboženskou a sociálnou sférou disponujú silnou vizualitou, čo zrejme možno pripísať vplyvu filmového umenia.

Vcelku sa ukazuje, že prepojenie filmu s románom prináša pozitívny výsledok, dotýkajúci sa nielen vizuality, ale predovšetkým priebehu udalostí, ktoré sa v próze dynamizujú, vyhýbajúc sa samoúčelne rozsiahlym opisom prostredia či postáv, čo je pre mnohé slovenské romány príznačné.

Divadelno‑filmová kompozícia románu presne sleduje dramatickú krivku vývoja priebehu Cyprianovho života. Autorka pritom volí – tak ako vo filme – preskočenie dlhších časových úsekov, čo jej umožňuje plasticky zobraziť zmeny v konaní i myslení hlavnej postavy. Tento dynamizujúci prvok neochudobňuje príbeh o Cypriánovi, ktorý vo svojej podstate (v dvoch kapitolách sa odohráva v prostredí kláštora kamaldulských mníchov v Červenom Kláštore v pohorí Pieniny) by sa mohol javiť ako statický a nezaujímavý. Život Cypriána však doplňujú a obohacujú zaujímavé typy mníchov, ale aj mnohé dobové osobnosti (cisár Jozef II., Romuald Hadbávny, Jánošík, Móric Beňovský atď.) a udalosti (prešovské jatky, obesenie Jánošíka, kruté stredoveké praktiky mučenia, náboženské i pohanské zvyky atď.), ktoré priamo či nepriamo vstupujú do jeho osudu. Samozrejme, dramatickosť získava táto postava hlavne vďaka vymysleným osobám (bratia, Barbora, Valent, syn Martin atď.), kde hlavne Valent Greš Andreánsky ho sprevádza ako jeho horší dvojník a na ich vzťahu sa dokumentuje vnútorná zmena Cypriána zo zabijaka na pokorného mnícha. Táto cesta je lejtmotívom románu a je zobrazená sugestívne, zložito a presvedčivo. Ponúka človeku nádej na zmenu, ktorá sa udiala síce v dávnych dobách, ale aktuálna je aj dnes, hoci moderný človek sa práve pre jej zložitosť a náročnosť radšej vyhýba.

Gro príbehu sa odohráva na osi realita – legenda, teda na zachovanom herbári a na legende o lietajúcom mníchovi. Spojenie faktov s fikciou prinieslo na jednej strane realistický pohľad na dobu (vzdelávacia zložka) a na strane druhej ľudský osud zložený z viacerých postáv (emocionálna zložka), ktorý dovoľuje čitateľovi emocionálne zažiť zložitosť zápasu človeka so sebou samým, čo je oveľa ťažšie ako reálny boj na život a smrť s protivníkom.

Samostatným výrazovým prostriedkom je v románe protiklad hluk – ticho. Kým prvá časť románu je svojím spôsobom hlučná, dramatická, vražedná a vraždiaca, druhá sa v osobe Cypriána stíši a vytvára sa nová opozícia – oveľa závažnejšia – boj so sebou samým, odohrávajúci sa v tichu vlastnom i v tichu kamaldulského rádu. Čo môže byť v tichu dramatické? Použijem slová autorky: „…veľké veci sa rodia v tichu.“ Veľkou vecou bol vnútorný prerod, zásadná zmena, ktorá nedovolila Cypriánovi pomstiť sa najväčšiemu nepriateľovi Valentovi Andreánskemu, práve naopak prinútila ho prijať a milovať ako seba samého. Tu vrcholí náboženská viera v dobro, vo vnútorné vyrovnanie sa so sebou samým i okolitým svetom. Človek je odrazu voľný, symbolom čoho je Cyprián a jeho lietajúci stroj, ktorý ho zaviedol k Bohu.

Katarzia, ktorú čitateľ môže prežívať s postavami románu, sú odmenou za prečítanie širokospektrálneho obrazu o dobe i hĺbke ľudskej duše a možno i prísľubom ďalšieho vydareného diela.