Pospíšil, I. (ed.) Poetika prózy v česko-slovenských souvislostech. Brno: Česká asociace slavistů. 2016. 242 s.

Eliška Gunišová

Už je to takmer 20 rokov, čo sa v Brne každoročne stretávajú prevažne slovenskí a českí nielen literárni vedci, aby spoločne diskutovali o česko-slovenskej vzájomnosti i nevzájomnosti, problémoch literatúry i jej interdisciplinárnych presahoch. Takmer 20 rokov sa totiž uskutočňuje už tradičná česko-slovenská konferencia, ktorej pozvánka je každoročne ukončená povzbudivými slovami: „Vítáni jsou tedy nejen literární vědci, ale také lingvisté, kulturologové, politologové, psychologové, sociologové…“

I v rámci česko-slovenských konferencií sa teda nadväzuje na brniansku metódu Intergrovanej žánrovej typológie prepájajúcu sociálne vedy s filológiou, ktorá „hledá v literárním textu propojení estetické a sociální reality: chce navrátit literárnímu textu jeho původní synkretický význam jako pramenu informací o společenské realitě a současně jako artefaktu, který má estetickou platnost.“ ¹ A každý rok je výsledkom stretnutia i vedecký zborník či kolektívna monografia zachycujúca prejednávané témy.

Najnovšia predkladaná kolektívna monografia je teda už 19. publikáciou zo série Brnianskych textov k slovakistike, ktoré Ústav slavistiky FF MU vydáva už od roku 1998. Na vzniku publikácie, ako i na organizácii česko-slovenskej konferencie, ktorá vydaniu publikácie predchádzala, sa už tradične podieľala Česká asociace slavistů v spolupráci s Literárno-informačným centrom v Bratislave, Slavistickou společností Franka Wollmana a Středoevropským centrem slovanských studií. Zväzok spája 26 štúdií od popredných českých a slovenských vedcov zo 14 pracovísk.

Magdaléna Barányiová sa v svojej štúdii venuje snáď najvýraznejšiemu maďarskému autorovi žijúcemu na Slovensku – Lajosovi Grendelovi, pričom sa sústredí predovšetkým na nachádzanie vonkajších i vnútorných prepojení medzi reálnym priestorom sveta a miest zobrazených v autorových románoch. Mária Bátorová si vybrala pre svoj výskum dielo slovenského autora Antona Baláža, pričom sa sústredí na dva výrazné motívy v jeho tvorbe: „narkomániu a milosrdenstvo v prípade románu Nežná volavka (Slovenský spisovateľ, 2004) a židovstvo v knihe Portréty prežitia (Milanium, 2014)“ (s. 20).

Pod nešpecifikovaným názvom K dvom podobám poetiky slovenskej prózy sa ukrýva rozsiahla komparácia dvoch slovenských prozaikov Edmunda Hlatkého a Jozefa Tótha, pričom „obidvaja spisovatelia svojským múzickým spôsobom kreujú príbehy o dobe a ľuďoch v nej“ (s. 25). Komparáciu ukončenú nájdením integračného pojítka oboch autorov predkladá Marta Germušková. Nitriansky literárny vedec, ale zároveň i spisovateľ Igor Hochel si už tradične pre svoj výskum vyberá témy predovšetkým z najnovšej slovenskej literatúry, inak tomu nie je ani v tomto prípade, kedy hľadá a analyzuje v umeleckej próze po roku 1989 motív komunistickej tajnej služby ŠtB.

Dva len ťažko spojiteľné celky – smrť a detského percipienta spája Mariana Hrašková, pričom prízvukuje opodstatnenosť tejto témy práve aj v literatúre pre deti a mládež: „Na jednej strane je pre mnohých téma smrti vnímaná ako príliš náročná pre deti, na strane druhej možno tvrdiť, že téma smrti má v literatúre pre deti svoje opodstatnené miesto, pretože je v úzkej spojitosti so zmyslom života, ktorý sa dieťa učí spoznávať“ (s. 56). Literatúre určenej primárne pre detského čitateľa – a to konkrétne rozprávkam – sa venuje aj Peter Keresztes. Autor čitateľa zasväcuje do rómskeho duchovného sveta tradícií, aby bol schopný ľahšie pochopiť rómsku mentalitu, a tým špecifiká rómskych rozprávok v slovenskom literárnom kontexte. Na prozaické diela venované detskému čitateľovi sa napokon zameriava i štúdia Ester Novákovej, ktorá približuje prózy Rudolfa Těsnohlídka Čimčirínek a chlapci, Nové království a O zakleté Lúčance.

Miroslav Chocholatý komparuje sebereflexiu vlastného „ja“ od detstva po dospelosť v troch interpretovaných románoch – „Houština (1999) Václava Kahudy, románu Kosti, maso, tekutiny (2005) Petra Hrbáče a románu Stopy za obzor (2006) Pavla Kolmačky,“ (s. 63). Adaptáciu literárneho textu do iného druhu umenia – divadelnej inscenácie, skúma Dagmar Inštitorisová. Autorka sa zameriava na prenos lyrizovaného románu Nevesta hôl do troch rôznych spracovaní, pričom analýza „inscenačných variantov sa opiera predovšetkým o porovnania mizanscénických riešení a prenosu expresívnych a lyrizujúcich prvkov do javiskových štruktúr,“ (s. 71).

K staršej literatúre sa obracajú štúdie Petry Kaizerovej, Silvie Laukovej i Ľudmily Ozábalovej. Kaizerová v diele Jonáša Záborského Faustiáda sleduje umelecké stvárnenie slovenských a českých dobových pomerov, ako i Slovanov vo všeobecnosti. Lauková sa v štúdii zameriava na latinské stredoveké legendy, pripomínajúc ešte neskončený dialóg o národnosti slovenských svätcov, ale i svätíc. Komparatívnym prístupom tak objasňuje súvislosti medzi slovenskou a českou stredovekou tvorbou. Ozábalová pripomína význam, ako i latinskú tvorbu Samuela Hruškovica – barokového spisovateľa, editora, prekladateľa i reprezentanta evanjelickej cirkvi.

Lenka Paučová sa venuje recepcii románu F. M. Dostojevského Zločin a trest v českej a slovenskej medzivojnovej literatúre, pričom vybrané diela porovnáva „z hlediska žánru, motiviky, konstelace postav, ale také z hlediska incipitu, explicitu a symboliky,“ (s. 135). Viera Žemberová predkladá čitateľovi pojednanie o zásahoch politického aparátu do literatúry, ktoré ovplyvňujú „genologické pohyby a nimi iniciované morfologické, estetické a noetické ambície debutantov,“ (s. 221) z obdobia prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia, ktorým sa Žemberová v štúdii venuje.

Obdobiu 2. polovice 20. storočia sa venuje aj František Všetička, ktorý rozoberá predovšetkým exilový román Bedřicha Svatoše Nechodí po horách a poukazuje na kontrastné vykreslenie postáv. Záver príspevku je venovaný komparácii Svatošovej poetiky s európskymi autormi. Žánru románu a jeho spracovaniu, tentokrát predovšetkým z hľadiska tematiky, sa venuje aj Jiří Poláček, ktorý cez dej a postavy diela Útek do Budína Vladislava Vančury analyzuje problematiku českej národnej povahy.

Miloslav Vojtech predstavil zatiaľ výraznejšie nedocenený prozaický fragment Pavla Jána Tomáška Obchodníci, ktorý autor hodnotí ako „jedinečný príklad prozaického textu, ktorého evidentnou ambíciou (napriek jeho fragmentárnosti) bolo posunúť výrazne vpred proces emancipácie prózy a jej smerovanie k vyššej estetickej funkcii,“ (s. 213). Menej známu osobnosť si vybrala aj Hana Guzmická, ktorá predstavuje rodáka z Rajca – Matúša Kavca a analyzuje jeho literárnu tvorbu. Kateřina Vávrová ukazuje na to, ako Čestmír Jeřábek „tematizoval za pomoci románu Pekelný ráj otázky obsažené ve své esejistice z let 1928 a 1929,“ (s. 198).

Patrik Šenkár venuje svoju pozornosť na ľudové rozprávky Čechov z rumunského Banátu, ktoré boli vydané pod spoločným názvom Tady byl samej les v Nadlaku a rozoberá ich z hľadiska tematiky, motívov, ale i jednotlivých postáv a narácie. Českú a slovenskú literatúru v prepojení s inonárodnou tematikou predstavuje aj Lenka Szentesiová, ktorá stavia svoju štúdiu na obrazoch ruskej prírody a krajiny v memoárových legionárskych dielach. Jana Kostincová poukazuje na literatúru otvorene sa hlásiacu k feminizmu, pričom sa opätovne sústredí predovšetkým na český a slovenský literárny okruh. Literárnoteoretická práca Jany Kuzmíkovej „predstavuje súčasné kognotívne prístupy a nové úlohy výskumu recepcie,“ (s. 105).

Libor Pavera predkladá „sondu do literárních reportáží konkrétního autora, který sleduje ve svých textech stereotypy, rozkrývá mýty, které se tradují o jednom národě u národa blízkého, ukazuje najev, osobnosti, instituce, které se zdají být známé a povědomé, ale ve skutečnosti o nich nikdo příliš mnoho neví,“ (s. 144).

Ivo Pospíšil sa prihovára čitateľovi z troch pozícií – v úvodnom slove – v úlohe editora, genologicky zameranou štúdiou, ako i kritickým prehľadom publikácií k výročiu Ľ. Štúra v roku 2015. V štúdii Kvázimemoáry jako mentální signál (české a slovenské příklady) Pospíšil reflektuje memoáre z českého a slovenského prostredia pričom kladie dôraz predovšetkým na poukázanie heterogénneho charakteru súčasných memoárov, ktorý dokazuje na jednotlivých príkladoch.

Z dosiaľ uvedeného jasne vyplýva, že i ostatný ročník bol opätovne široko koncipovaný, ponúkol známe i menej známe témy z rôznych perspektív, a čo je nesmierne dôležité, vytvoril pôdu pre vzájomný dialóg najmladšej, strednej, ako i staršej, skúsenejšej generácie na konferencii, ako i v následnej kolektívnej monografii.

Na výsledok preloženej tvorivej práce je v neposlednom rade nutné reagovať a vnímať ho i ako celok, ako neúnavnú snahu i dnes ešte udržiavať česko-slovenské kontakty aj na akademickej úrovni stále živé a intenzívne – čo je mimoriadne cenné, hoc častokrát nedocenené. „Slábnutí vědomí blízkosti, vzájemnosti není přirozeně jen problém čistě jazykový. Obecně platí teze, že společný česko-slovenský společensko-kulturní kontext je v dnešním středoevropském areálu stále více vytěsňován z každodenně prožívané reality a je nahrazován prožíváním jiných vstřícných proudů, centrismů a mezikulturních vazeb,“ (s. 154) – ako píše v svojom veľmi aktuálnom príspevku o jazykovej a kultúrnej spriaznenosti Slovenska a Česka aj Milan Pokorný.

Mgr. Eliška Gunišová – doktorská studentka Ústavu slavistiky na Filozofické fakultě Masarykovy univerzity v Brně. V rámci svého výzkumu se soustředí na studium česko-slovenských literárních vztahů s konkretizaci na ženské autorky tvořící na přelome 19. a 20. století. Svůj zájem však částečně zaměřuje i zkoumání přepojení filmu a literární tvorby prostřednictvím filmových adaptaci literárních děl.

Kontakt: egunisova@gmail.com