ŠIKULOVÁ, V.: Petrichor. Bratislava: Slovart 2015. 246 s. ISBN 978-80-556-1448-9.

Jozef Mihalkovič mal pravdu, keď aj svojej neveste Veronike Šikulovej hovorieval, „že nič iné človek nemá, iba vzťahy na tomto svete...“ (ŠIKULOVÁ, 2015, s. 181). Napokon sa nemôže mýliť, lebo vzťahy napovedia, že ten, kto ich má, nie je sám a nie je ani opustený, a to preto, lebo za vzťahmi sú konkrétni ľudia, príbehy, zážitky, spomienky, rozpomienky a nové aj ďalšie príbehy a iné aj odlišné súvislosti. Vzťahy a ich nositelia žijú v čase a všetko v čase súvisí s pamäťou, s tou, čo má pridané: citová aj racionálna, detská, dievčenská, rodičovská, či tá najosobitejšia, mamičkina.

Tematický pôdorys osobných rozprávaní napovedá, že sú spontánne, číre, hlboké, utvára ich to, čo možno triezvo označiť za život Veroniky Šikulovej. Postupne vznikali rozprávania raz navrstvovaním, inokedy ako mozaika z lokalít s Modrou uprostred, pribudne aj „Amoška“ a v nej Pittsburgh, Paríž, Taliansko, veselý tato Vinco, pedantná mama lekárka, mladšia sestra Agáta, fyzik a fotograf manžel Marek, jej dve deti, k nim sa priradí početné príbuzenstvo a susedovci i známi.

Pri poznávaní Veve, tak oslovujú Veroniku jej blízki a dobrí známi, zavážia jej poučené odkazy na svet literatúry, ktoré vymedzuje priezviskami aj citovaním z Bohumila Hrabala, Ernesta Hemingwaya, Vladimíra Nabokova, Karla Čapka, Ľubomíra Feldeka, Vladimíra Petríka, Ivana Štrpku, Petra Repku, miesto sa nájde aj pre listy Josefa Škvoreckého z redakcie Plamenu pre redaktora Vincenta Šikulu do redakcie Romboidu. No nechýbajú ani jej ikony hudobného sveta, zvlášť Iľja Zelenka. Popri citáciách, názvoch literárnych textov pridáva do rozprávaní aj čitateľské hodnotenia, napríklad ako toto: Lolita Nabokova je jeho najslabší text, tak to vyplynie z rozhovoru Maše a Viery od Fialovcov (ŠIKULOVÁ, 2015, s. 152 – 153).

Látkový a tematický svet Veroniky Šikulovej sa dostredivo spája (iba) s ňou v role rozprávačky, a tá rozpráva, rozpráva, pritom je tak bezprostredná, pôsobivá, čo posilňuje nielen svojou prostorekosťou, dialektom, slangom i aj príležitostnou lexikálnou hrubosťou. Rozprávačka má mieru, navrstvovanie odkazov na postavy, udalosti, situácie sú zovreté jej komponovaním toho, čo bolo s tým, čo je v prítomnosti. Tematický záber je horizontálny, od jej raného detstva po súčasnú rolu matky a pracovníčky modranskej knižnice, ale emotívny záber do rozprávačkiných osobných dejín je predsa len komorný, krehký, ponorný. Epicentrom toho, čo bolo a zostáva v jej zmýšľaní o podstate života, jeho zmysle a naplnení sa – ako v iných Šikulovej prácach – viaže na otca, veselého tatuška Vinca. Plynúci čas obral autorku o rodičov, vzoprela sa mu tým, že písanú i slovom odovzdávanú kroniku rodu udržuje, rozširuje a sprostredkúva svojim najbližším, ale aj čitateľom, ktorí sa museli s obdivom začítať do jej rozprávačského talentu a rozhľadenosti.

To, čo sa ako všeobecné viaže k rodu Šikulovcov približuje takto: „Sikuli, šikuli, prišli odniekiaľ zo Sicílie, šli cez Rumunsko, unavení boli, ale stabarc narobiť vedeli po svojom. Som Cigaňa, Rumunka, Maďarka, alebo Slovenka vo vyšívanej fertuške? V hudbe viem nájsť svoje, naše stopy. Tie literárne radšej nehľadám“ (ŠIKULOVÁ, 2015, s. 196).

To osobné, čo ju napája na zdedené dary slova od tatuška zhodnocuje zas takto: „Mám písať román, najradšej by som však písala iba o tých rastlinnostiach a zvieracích okršlekoch, o tajných zajačích chodníčkoch, o hviezdach a o koze, ktorá vedela loziť po stromoch, ktorú som osobne poznala, nosila na rukách, s ktorou som spávala v posteli...“ (ŠIKULOVÁ, 2015, s. 179).

To rodinné, čo spája jej rod so zemou, spočíva v záhrade, v tej zaburinenej, ale i v tej z metafory, so záhradou, z ktorej sa nedá odísť a ak sa tak už stane, musí sa do nej vrátiť. V záhrade sa zabýval pre Veroniku Šikulovú život vo svojej podstate, pohybe, spravodlivosti a v nekonečnej konečnosti: „Toto je moja záhrada! Iba aby ste vedeli, ako na to, keď sa vám na to nebude chcieť. Všetkým záhradníkom závidím poriadok. Ja som si spravila z neporiadku cnosť, dolaďujem to taubingerovské a Božie po svojom a keď mám čas... Ľalie poľné sa tiež nestarajú, a aké sú... A okrem toho, naozaj nemám čas“ (ŠIKULOVÁ, 2015, s. 114).

Petrichor Veroniky Šikulovej ponúka, predpokladáme, dávnejšie napísané a uchované krátke texty, ktoré prirodzene odkazujú na ústredné kontúry jej zverejnených textov s monotémou z osobných dejín, ale aj s dostredivou istotou, ktorou prekračuje jej vyhranené literárne zázemie vyplnené sugestívnym rozprávaním. Medzi klenotmi umiestnené autorkou do súboru Petrichor sa naisto stanú texty Z hory Veveričej, Čo ste také kyslé? aj  Upratovačkine zápisky. Tatuško Vinco ju oslovoval Zabudlo, Mravčadlo, blízki a dobrí známi zas Veve. Pre nás ostatných nachystala Veronika Šikulová svoj svet zo spomienok, ale prirodzené quo vadis? stojí na prahu jej autorskej dielne.

Viera Žemberová

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk