Jozef Puškáš, Zlodej duší. Bratislava: Slovart. 2017.

Pri hľadaní vhodného staršieho domu na predaj aj na jeho kúpu sa zrodí okamih, keď jednu z ponúk označia skúsené realitné maklérky medzi sebou v románe Zlodej duší za socialistický skanzen.

Prozaik a scenárista Jozef Puškáš ¹ sa látkou prózy Zlodej duší usadil v žitej súčasnosti, ale pri prieniku do jej podloží sa v konflikte a sujete vypraví ponornejšie do otvorenej pamäti rodu jeho rozvetvenej rodiny, do blíženeckých vzťahov, teda zámerne do trasoviska, v ktorom sa pri vôli prežiť musí dobre orientovať rodina, ako aj  spoločnosť a denne obnovovať ochrannými ostňami praktickej a praktikovanej výhodnosti svoju existenciu v prítomnosti. Podnet prozaik našiel v univerzálnych a latentne otvorených mravných traumách: „Čo je tvoja téma? Ako sa do človeka dostane zlo. Ako vznikne, pokračuje a trvá až doteraz“ (s. 151). Dve kompozičné, časové, priestorové a vzťahové línie (syn hľadá svoju minulosť mimo svojho biologického otca) a problémové (dve sestry a ich rozličný rodinný život), v ktorých sa sporí človek s človekom a súperí človek s človekom. V románe Zlodej duší sa všetko dotýka detí: „Dedko ma zakrýva pred zlodejom, čo kradne duše“ (s. 136), a tak sa nenápadne, o to zákernejšie rozvíja spor s maskou nenávisti a zvrátenosti medzi najbližšími a blízkymi, nešťastná náhoda (dopravná nehoda) rozohrávajú precízne organizovanú hru súvzťažností s tragickou pointou, až postavy nedokážu rešpektovať pravidlá svojej hry o život, alebo ich aspoň udržať vo svojich rukách: „každá lož sa nakoniec vypomstí [...] Život je plný neistoty. [...] Neviem, čo sa v ňom vlastne skrýva. [...] Život v strachu sa mi nepáči“ (s. 135, 133.). Poučenosť prozaika o genológii a teórii textu mu umožnila utvoriť precízne navrstvovaný žáner, navrstvovaný problém, navrstvovaný konflikt a v kríze emócií či ohrozenia odkrývať existenciálne, psychologické, vzťahové a mravné zázemie typov mužských, ale najmä ženských postáv, až sa nedá nepristaviť pri úvahe, že sa do podložia kompozičných možností iniciovaného antickou tragédiou rozohráva prostredníctvom konfliktných okolností v medziľudských vzťahoch ich vymedzovanie sa voči realite tak, aby sa zlo aj konečno vyvŕšili na osudoch detských postáv. Puškášove postavy v symbolike názvu románu Zlodej duší nezachytia výzvu na zmierenie, preto nerešpektujú ataky zla, všetko a všetci musia prehrať seba, svoje istoty, profesiu, rodinné zázemie, aby sa pokúsili začať novú hru, už bez zákerností a nenávisti. Aj preto sa látka románu pohybuje na priecestí spoločenská minulosť (politický povojnový osud rodiny, syn udá otca) a akútna prítomnosť, ktorú otvára do rodovej pamäti nová generácia potomkov aj ako citové odcudzenie sa a vzťahový prejav nenávisti opusteného syna voči otcovi; ten žije si svojou novou rodinou. Zlo si v Zlodejovi duší osvojilo podobenstvo na sesterského ábela a kaina v materinskom nešťastí: jednu postretne nečakaná smrť dcérky a druhá hľadá pomoc pre nevyliečiteľne chorého maloletého syna. Neuralgickým bodom Puškášovej stratégie Zlodeja duší sa nestala mravne a systémom (ne)spravodlivosti rozvrátená spoločnosť, ale zvrátená emócia ženy napojená na žiarlivosť, podozrievavosť, nedôveru dvoch rodom spätých, a predsa realitou manželstva skúšaných sestier, žien, manželiek, matiek s odbornou profesiou maklérky a prekladateľsky z francúzštiny. Vzťahy muža a ženy podľahnú tlaku spoločenských okolností (manipulácia, korupcia, ekonomické podvody, ohrozenie nezamestnanosťou), do trojice sa obnovuje motív smrti, ktorý sprevádza rezignácia a prázdnota. Po prvý raz sa smrť spojí s osudom maloletej dcéry pri dopravnej nehode. Po druhý raz smrť útočí zákernou korešpondenciou (biely prášok, ostrá nábojnice, podlé fotomontáže, výhražné listy, nahrávky) a naplní sa nejasnosťami okolo vraždy prešibaného majiteľa denníka Škandál. Po tretí raz smrť sa zblíži so spontánnou pomstou sestry, ktorá sa rozhodla pre rolu Nemesis, bohyne odplaty a naplní ju únosom chorého sestrinho syna, pokusom o vraždu neverného manžela a ukončí ju samovraždou. Do navrstvovaného podložia z antagonistických a premyslene stupňovaných problémových konštrukcií v sujetoch sa radia rozpomienky na starých otcov, odkúpenie domu, v ktorom žili predkovia a pokusu o dohovor, ak už nie porozumenie pri stretnutí sa odmietajúceho syna s otcom. Autor sústredil k napredujúcemu tragickému konfliktu odkazy na sny, predstavy, vidiny, mýty, strašidelné predstavy, čím vytvoril „karusel“ zo všetkého a všetkých, čo slovo a ním organizovaný konflikt naprieč dobou, emóciami a možnosťami dokáže umiestniť do zložitého a na zložitosti žičlivého ľudského života. Puškášom kompozične precízne prepojená a stupňujúca sa tenzia všeobecného a zvláštneho, rozohraného a očakávaného sa rozloží do šiestich častí s výrečnými upresneniami tematizovaného konfliktu, ktorý začne vnuknutie, hrozby, psycho, pasce, krv a ukončí stretnutia a premyslený žánrový hybrid tento zámer z podobenstiev aj analógií presvedčivo unesie.

Viera Žemberová

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk