LICHNEROVÁ, R. Hlbiny bezpečia. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2017.

Všestranná Rút Lichnerová,¹ keď v roku 2016 zvažovala v rozhovore (v Denníku N z 4. 9. 2016) o sebe a svojich zámeroch v literatúre a v literárnom živote, vyslovila dva podstatné postrehy, ktorými sa vymedzil jej záujem o umenie ako celok a o písanie ako spôsob sebareflexie. Prvý obsiahol strohosť existencie, „osud nie je neodvratný“, a ten druhý má šírku sentencie, „vypätá subjektívnosť má schopnosť odkryť zrnká objektívnej pravdy“. Rút Lichnerová otvára kultivovaným a vyhranene múzickým prístupom k umeniu a racionálnym zhodnocovaním obsahu prepojenej dvojjedinosti „ja a život“ svoj jedinečný literárny a múzický, umenovedný a estetický dialóg s veličinami svojho sveta. Nimi preniká do spojenectiev medzi osudom a pravdou, subjektom a realitou, umením a tvorbou, aby sa svojským spôsobom ustálila na hodnote a hĺbke toho, čo utvára jej neliterárnu skutočnosť, pre ktorú našla znova výrečný „obraz“, Hlbočiny bezpečia (LICHNEROVÁ, 2017).

Prozaičku, autorku rozhlasových literárnych textov, autorku v antológiách o slovenskej literatúre, ktoré sú prekladané do európskych kultúr, Rút Lichnerovú (1951) jej čitatelia vnímajú ako odborníčku na dejiny a teóriu výtvarného umenia, ako aktívnu kurátorku desiatok tematických a profilových výstav, autorku katalógov a odborných publikácií venovaných osobnostiam slovenskej výtvarnej kultúry. Výstižne a s empatiou o nej zmýšľa Bohuš Bodacz: „Rút Lichnerová totiž nepredstiera, a vrhá sa strmhlav do vôd nekonvenčnosti, nového vytvárania obrazov, vnemov, myšlienok: nového zobrazovania skutočnosti. Jej próza je magnetická, trochu metafyzická a magická. Je v nej prítomný Boh i prostý ľudský bôľ. A najmä v nej vidím túžbu po pravde. Po nepredstieraní, po nepretvarovaní sa, po nachádzaní skutočných hodnôt a odbúravaní nánosov falše a rituálnych tancov obnovujúcich naše ochranné i útočné mimikry. Neschovávať sa. A každou bunkou vnímať a vyvolávať: domáhať sa slobody. Voľnosti. Nezávislosti. Nekonvenčnosti.“ (Rút Lichnerová.)

Akosi prirodzene sa naskytá možnosť oboznámiť sa aj s autorkinou reflexiou, sústredenou na Rút Lichnerovú: „Nepodarí sa natrvalo vyorať do kameňa súradnice umenia, vykolíkovať jeho priestor, tobôž vymedziť rôznosmernosť pretekania jeho energie. Postihnúť jeho intenzitu sa azda niekoľkým v istom okamihu podarí, no nebudú to stále tí istí, ani účinok nebude rovnaký, lebo umenie má nespočetne mnoho podôb a rozmanitých možností prejaviť sa. Ide v ňom o akúsi priam pluralitnú spoločnosť, o rešpektovanie povahovej odlišnosti a tolerovanie názorovej rôznosti. Učíme sa od neho rozumieť nerovnakosti, vnímame nekonvenčnosť a výnimočnosť, otvárame sa jeho kreatívnej energii.“²

Sama si prirodzene žiada poznať popri uvažovaní o sebe i to, v čom spočíva dotykové miesto pre text a jeho mravné aj poznávacie reflektovanie tých súvislostí, v ktorých sa zbližuje postoj spisovateľky s výkladom jej tvorby v aktuálnom literárnom živote. Rút Lichnerová aj na túto neľahkú úlohu má svoj koncept, mení ju na výzvu, ako sa oddá vypraviť jej cestou chápania bytia, vzťahov, činov a postojov, veď „umenie, ktoré zasahuje a stane sa súčasťou nášho života, hovorí o etike, prebúdza človeka, ak je ochotný a schopný sa s ním stretať. Ján Johanides, Vincent Hložník, Rembrandt – umelecké osobnosti, ktorých dielo malo a má pre mňa význam – otvára oči aj myseľ a je súčasťou sietí môjho vnútorného života. Nie filozofovanie. Analýza a zobrazenie. Morálna filozofia.“ (LICHNEROVÁ, 2017, s. 15.)

Podnet, prečo sa začítať do publikácie Hlbiny bezpečia (2017) pre tých, ktorí sa z tých najrozličnejších príčin stretajú po prvý raz s prozaičkou Rút Lichnerovou, by mohol byť spojený s glosovaním jej tvorby zverejneným na prebale pripomínanej publikácie: „Cez prizmu večnej témy dobra a zla Rút Lichnerová predostiera zdroje nielen svojich literárnych inšpirácií, ale aj svojich mravných hodnôt a postojov.“

Hlbiny bezpečia svojím sémantickým impulzom napovedajú, že sa z rozličných príčin schyľuje k ustáleniu osobného dostredivého miesta sústredeného do personalizovaného ja, ktoré privolali okolnosti tak neprehliadnuteľné pre spoločenstvo, jednotlivca, alebo by to mohol byť aj detail zvnútra osobnosti spisovateľky, aby sa ich spoločným pričinením postupne vymedzoval jej nazerací a hodnotový priesečník a súčasne autenticky sa vypovedalo o tých okolnostiach jej existencie, života, tvorby a medziľudských prepojení tak záväzných pre jej vnútornú istotu a dôveru byť, veriť a tvoriť prostredníctvom slova – tento raz v Hlbinách bezpečia – komornú správu o prítomnosti, o zdrojoch statusu bezpečia a o jej ľudských i tvorivých zákutiach.

Hlbinám bezpečia predchádzajú autorkine prózy V Kamenisku (1989), Šáhízího tabía (1994), Slepá rybka (1998), Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000), Anna Regina (2006), Hostina (2015) a vydavateľstvom Tranoscius vydaný profilový výber edične pripravený Vladimírom Petríkom Láska je jabĺčko (2016).

Rút Lichnerová („výtvarná historička, výtvarná teoretička“) svojou primárnou odbornosťou a napĺňaním svojho poslania v kultúre zotrváva v pevnom spojení so všetkými artistnými súčasťami zobrazovacieho a výrazového prijímania sveta vytváraného poetikami a technikami viacerých umení a odlišnými typmi a stratégiami jednotlivých umelcov. Prvotným dotykovým miestom na zachytenie spôsobu, ako sama dokáže prepojiť výraz a obraz, veď sama na to upozorňuje, stal sa anatomický atlas v lekárskej knižnici jej otca: „Chcela som nájsť dušu. Ibaže duša tam nebola. Azda aj preto som začala neskôr písať, aby som sa písaním k duši priblížila.“ (PETRÍK, 2000, s. 43.) Filozofujúce, poetologické a nazeracie zázemie pre Hlbiny bezpečia, ktoré predchádza (reklamné) žánrové vymedzenie, odkazujúce na to, že ide o autorkine eseje,³ utváralo sa od Lichnerovej prvotiny ako vôľa zmyslovo aj slovom porozumieť východisku a príležitosti nielen na či pre svoju zmyslom obsiahnutú existenciu. Hľadanie od raných čias po zrelosť sa vymedzilo do dôsledne osobných zmyslových, javových a hodnotových imperatívov, ale kým sa tak stalo, prechádza Lichnerovej nazeranie na reálny život a jeho „skutočný“ obsah filtrom spoločenských, historických aj osobných tenzií a ustaľuje sa v dare rozumieť a prijímať odkazy, ktoré v nej zanecháva náročné upevňovanie mravného imperatívu a schopnosť overovať seba a svoje poslanie i miesto v spoločenstve tak, ale i tým, čo nastane v blízkej budúcnosti a dá do reálneho, želaného alebo obrazného pohybu vôkol nej všetko, čím ona začne intenzívne voňať zem, hľadať dušu, vytvárať a mať svoj domov, ukotviť sa v normách a istotách rodiny a rodičov, dôverovať ľudským vzťahom a po zažitých skúsenostiach opúšťať literárnymi cestami detstvo a vykročiť do dospelosti s vedomím, že stretnúť podľa jej očakávaní človeka nemusí byť len sen o svete z dobrých činov a láskavých ľudí.

Tematizovanie poznávacích a mravných iniciácií uložených do empírie v podloží próz Rút Lichnerovej sa utvára pri dozrievaní istôt od mladosti do dospelosti, z prežitej osobnej a spoločenskej minulosti do budúcnosti na strohom a neprehliadnuteľnom zážitku z politického a profesijného šikanovania jej rodičov v polovici minulého storočia.

Autenticita, empíria a empatia sú tematické a noetické, ale obzvlášť mravné východiská, ktoré prozaička Lichnerová neoddeľuje a ani neopúšťa vo svojej členitej artistnej aktivite a v práci so slovom aj preto, lebo „literatúra je pre mňa aj spôsob bytia, aj láska, aj umenie, ktoré ukazuje mnohoraké možnosti, prekvapujúce riešenia. Má nespočetne mnoho podôb a rozmanitých možností prejaviť sa [...]. Učíme sa od nej rozumieť nerovnakosti, vnímame nekonvenčnosť a výnimočnosť, otvárame sa kreatívnej energii.“ (PETRÍK, 2000, s. 43.)

Žáner⁴ literárnych textov autorky sa pohybuje po hranách epiky, v čom netreba vidieť nedotiahnutosť autorkinho naračného projektu, ale ňou strategicky premyslený zámer, ako si „vypomôcť“ otvorením normatívnosti epických žánrov na to, aby mohla zotrvať v príbehu a súčasne byť jeho narátorkou pri obnažovaní detailov, pohnútok, podnetov, pri zmýšľaní a rozhodnutí zasahovať do človečiny literárnej postavy, do jej citovej, vzťahovej, mravnej a sociálnej jedinečnosti a aj týmto postupom utvárať prostredníctvom osobnej pamäti hodnoty formované a overované skúsenosťou aj preto, lebo „literárne dielo je pre mňa nanovo vytvorený, (s)tvorený svet nepodliehajúc normám, nehľadiac na konvencie, sám si tvoriaci svoje záklony. Má svoju vnútornú silu a vyžaruje.“ (PETRÍK, 2000, s. 43.)

Autorská, teda neprenosná prepojenosť krásneho a na význam nasýteného umeleckého slova a súbežne rozvíjaná výrazom členitého výtvarného artefaktu, autentická skúsenosť a jej príbehová kreácia, prostredníctvom poznania spoločenských dejín a pamäti kultúry, zvlášť umenia a jeho vycibreného vzťahu k času a priestoru poskytli Rút Lichnerovej svojský genologický prístup k forme textov zahrnutých do súboru Hlbiny bezpečia. Autorka nesprevádza vydanie publikácie žánrovým spresním textov, ale vydavateľská prax, dá sa predpokladať aj recenzenti, ustálili sa na žánrovom vymedzení textov, ktoré označili za esej: „Úmyslom esejistu [...] nie je napísať traktát, ani poskytnúť informatívny spis, užitočný z hľadiska jeho vyčerpávajúceho obsahu. To je bádateľská úloha. Esejista reaguje na axiologický diskurz pobytu presadzovaný spoločnosťou, a to v snahe predložiť novú interpretáciu, alebo navrhnúť revalorizáciu už existujúcich interpretácií.“ (Lichnerová, 2017, s. 25.)

Hlbiny bezpečia Rút Lichnerová kompozične rozčlenila do triády prepájanej jej prítomnosťou v každej z častí na vyznania k neliterárnym a literárnym blížencom (Catalogus librorum, Emauzy, Dobro a zlo, Slnečná paralaxa), na listy, ktoré jej adresoval v rokoch 1996 – 2002 Ivan Kadlečík (Listy nenáhodné) a na komorné reflexie o výtvarnom a výtvarnosti v jej profesii, záľubách a blízkych osobnostiach (Žiara v blankyte).

Hlbiny bezpečia sú osobnými „hlbinami“ autorky, vznikli z jej vôle, dotvárajú jej osobnosť, objasňujú jej prijímanie umenia a spoločenských reálií, sú komorné. Po svojom navrstvovanom blíženectve, popri mnohých ďalších tvorcoch, prečnieva literárna tvorba Jána Johanidesa, aby v obrátenom garde napísala o sebe: „Mám rada historické texty, ktorých autormi sú lekári, matematici, astronómovia, učenci, pozoruhodní muži z oblasti vedy a techniky…“ (LICHNEROVÁ, 2017, s. 46.) A zblížila čitateľa s múzeom, výstavnou sieňou, teda s tými priestormi z dávnych čias, v ktorých nielen žijú, ochraňujú, ale sprítomňujú súčasníkovi to, čo dokáže čas uchovať, aby sa nevytratila hodnota dejinnosti, tradície a identity jednotlivca. Spôsob, akým sa Lichnerová vyrovnáva s časom ako obalom pre osobnosti nesúce svojím umením a rozhľadenosťou génia minulosti, vzdelanosti, tvorivosti a ľudskosti napovedá o jej osobných hlbinách aj o tom, že neuhýba pred pochybnosťami, ktoré vstupujú aj do jej písania: „Literatúra je aj hra. Môže byť hrou.“ (LICHNEROVÁ, 2017, s. 63.)

Azda obstojí zámer pripojiť, odvolávajúc sa na jej členitú tvorbu a na žičlivý pohyb medzi umeniami zvlášť vtedy, keď je literatúra hrou, že pre ňu je to hra z vedomostí, invencie, symbolov, podobenstiev, z prenikaní do podstát „organizmu“ života, v ktorom vzniká i zaniká jednotlivec vtedy, keď sa mu odoprie voľnosť, viera, nádej, dôvera a uznanie. I v tom spočíva jedinečnosť zverejneného listového dialógu s Ivanom Kadlečíkom, s jeho človečinou, vtipnosťou, kritickým okom aj prezieravou skepsou voči istotám dneška. Oblúk všeľudského bezpečia sa i týmto medziľudským prepojením utváraným zo slova, obrazu, vedenia a morálky uzavrel v čase, ale nateraz iba v čase.

Literatúra

LICHNEROVÁ, R. Hlbiny bezpečia. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2017.

MARTINEZ, J. L. G. Teória eseje. Esej ako literárny žáner, štúdium jej vlastností. In: SLANČOVÁ, D. Hispánska esejistika v slovenskom kontexte. Bratislava: Archa, 1996.

PAVERA, L. – VŠETIČKA, F. Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2000.

PETRÍK, V. Päť otázok pre prozaičku Rút Lichnerovú. Tvorba T, X. (XIX), 2000, č. 3 – 4, s. 43 – 44.

PETRÍK, V. – LICHNEROVÁ, R. Láska je jabĺčko. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2002.

Rút Lichnerová. In: MIKŠÍK, M. Literárne informačné centrum. [online]. Citováno 6. 6. 2018. Dostupné z: <http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/rut-lichnerova>.

Y GASSET, J. O. Eseje o umení. Bratislava: Archa, 1994.

Viera Žemberová

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk