POSPÍŠIL, I. (ed.) Sborník třinácti: mezi generacemi. Kresby Jaroslava Sojneková. Brno: Galium, 2019.

Popravde, nie je to nečakané múdro, čas má tri „skupenstvá“, v ktorých sa personalizujú popri súvislostiach a udalostiach obzvlášť deje napojené na činy a rozhodnutia, omyly a objavy jednotlivcov a ich spoločenstiev, čím sa zvýrazňuje nielen prepojenosť tradície s kontinuitou, ale sa utvára za ich prítomnosti pôdorys na precizovanie javu hodnoty a na aktualizáciu jeho obsahu, a to všetko za latentnej prítomnosti objektívne plynúceho času.

Čas má historickú pamäť, do jej rozpätia a do kritérií na vymedzenie toho, čo sa uchová alebo sa traduje a napokon zasiahne do významu spojenia „čas má pamäť“, aktívne – znova v súlade s plynúcim časom – vstupujú spoločenské vedy. Termíny historické, dejinné, historizujúce, iniciačné, objavné a mnohé iné získavajú na svojom význame, aktuálnosti, aktívnosti, hodnote a uplatnení po dotyku s konkrétnou súčasťou spoločenských vied, čím sa čas pri „rekonštrukcii“ svojich „skupenstiev“ mení na realitu a na poznanie toho, čím sa prítomnosť spája so svojou predchodkyňou a odkazuje na svoju nástupkyňu.

Na máločom sa pamäť času znázorňuje plastickejšie a realistickejšie ako na kontakte generácií v tých súvislostiach, ktoré im čas objektívne i subjektívne ponúka, poskytuje a umožňuje. Dotyky generácií spravidla len málokedy využijú rozprávkovú triádu, častejšie, to pre neodolateľnú chvíľu uchopiť „novú“ či „ich“ ponuku, ujať sa pohybu a príležitosti meniť vyskúšané za nepoznané, čo naznačuje, že neraz pripomenutý dotyk sa uskutočňuje ako harmónii vzdialená výmena v tom a tam, kde je podstatné jadro toho, o čo sa nastupujúca generácia usiluje.

Opak tenzie, ktorý býva pri výmene „starších“ za „mladších“, prináša nezvyčajne kultivovaný, poučený, premýšľavý, subjektívne osobnou či profesijnou pamäťou zaujatý a hodnotovo vymedzený Sborník trinácti, lebo toľkí autori „mezi generacemi“ reagujú na rovnako personálne iniciovaný Sborník pětadvacíti:¹ „Pokud se ještě vrátím k Sborníku pětadvacíti, je zřejmé, že jeho přispěvatelé tvořili dosti různorodou skupinu. Jejím jádrem sice byli autoři narození kolem roku 1900, ale nejstarší z nich se narodil v roce 1889 a nejmladší až v roce 1911, takže mezi nimi byl takřka generační rozdíl! Více se však lišili svou tvorbou, názory i osudy. Kdyby takový svorník vyšel třeba o dva roky později, už by se na jeho stránkách ona pětadvacítka nesešla. Většina jejích členů totiž dostala výhost z oficiální české literatury: ve Slovníku zakázaných autorů (1991) je ich uvedeno osmnáct“ (s. 75).

Podnet a zámer pripraviť Sborník pětadvacíti inicioval Václav Černý a literárny historik Jaroslav Poláček prechádza od jedného účastníka k tomu ďalšiemu tak, že si pre túto profesijnú príležitosť formuje žánrovú schému z prepájania autorského hesla, odkazu na exponovanú bibliografiu a napokon úbor cenných informácií rozširuje o svojím výskumom podporený literárnohistorický komentár a doplnky.

Editor a spoluautor zborníka Ivo Pospíšil sa zúčastneným aj jeho čitateľom prihovoril, ako to býva jeho profesijným zvykom, precíznou rekonštrukciou genézy Sborníku pětadvacíti, usporiadaným Václavom Černým, ktorý „na základě dopisu z 15. března 1967 oslovil lidi generačně blízké, lidi různých osudů a proměnlivých i stabilních názorů, aby přispěli do sborníku, který by měl vyjadřovat charakter jejich doby. [...] Sborník vyšel v tehdejším Československém spisovateli vlastně poslední rok, kdy mohl tehdy vyjít – 1969“ a pokračuje pozvaním do ním zostavovaného Sborníku třinácti takým príspevkom, ktorý bude „formou, obsahem a žánrem zcela podle vlastní volby (poezie, próza, vědecký článek, esej, literární kritika, publicitika), jež by byla vyjádřením toho, co považujete za důležité a co je výrazem Vaší osobnosti“ (s. 8–9).

Na primárny podnet obnoviť poznanie, význam, profesijný aj kultúrny hodnotový a personálny emblém Sborníku pětadvacíti reaguje Michaela Soleiman pour Hashemi textom Dvě reflexe, s poditulom K reflexi pohádky O žlutém mužátku ze Sborníku pětadvacítí (s. 11–19) a poukazom na dva vyhranené a literárnou vedou zosúladené, pritom výrazne personalizované spôsoby a postupy. Prvý venuje literárnohistorickej a textovej rekonštrukcii príbehu, viažuceho sa na prítomnosť Jana Wericha v zborníku z roku 1969, a genéze, ale väčšmi kultúrnemu kontextu rozprávky Žluté mužátko. Druhý prístup k zborníku a jeho kontextu naznačuje autorka prostredníctvom rodinnej/rodičovskej zapojenosti do zborníka usporiadaného Václavom Černým, ktorú postupne rozvíja o svoju profesijnú axiómu Ja a starší literatura (s. 15–19), a tú vymedzuje takto: „Pak už nastal můj život se starší literaturou, ve které jsem se orientovala záměrně na literaturu barokního období [...] a především na její produkci mimo hlavní, už prozkoumaný proud“ (s. 17).

Čapkovské alúzie sú v Sborníku třinácti výrazné nielen tým, že sú návratné, ale aj tým, že sa autori premostením času medzi Karlom Čapkom a svojou občianskou a profesijnou prítomnosťou identifikujú s názorom, morálkou a univerzom humánneho a spravodlivého „videnia“ veci verejných; stane sa tak vo viacerých textoch tých, ktorí reagovali na oslovenie Iva Pospíšila. Sám tak činí v genologicky a žánrovo roztvorenom súbore Básně – glosy – úvahy – eseje (s. 77–101), inak to nie je v kultúrnych a dejinných asociáciách Miluše Juříčkovej Vychýlení k Severu (s. 21–27); ta začína vyznaním: „Když se norská a skandinávská literatura stane osudem...“ (s. 21). Čapkovské čriepky obnovuje aj Libor Pavera, a to tak, že sa v príspevku Lidé a knihy – co zůstává? (s. 55–61) vydal proti prúdu plynúceho času aj preto, aby sa vrátil rozpomienkami do „učňovských“ rokov a kolegiálnou skúsenosťou k výskumu tých osobností z literárnej vedy so slavistickou profiláciou, ktoré formovali a získanými zručnosťami spolu vytvorili jeho odborný „životopis“ a zanechali pre jeho výskum a etiku výskumu základné mravné a odborné normy rešpektované literárnou vedou.

Spoločenskovedný pôdorys Sborníku třinácti roztvorili dva neliterárne orientované príspevky. Česká krajina a kulturní identita (s. 103–109) Václava Štěpánka, ktorý popri gnómických tézach podporených časom a jeho pamäťou (i touto: „Krajina spoluvytváří základ identity národa, nelze se divit, že naši národní identitu v postmoderní době marně hledáme“ (s. 103), aspoň na okraj – jej platnosť azda nemá priestorové a súčasne aj časové ohraničenie) náučným a výrazne argumentačným postupom rekonštruuje zaobchádzanie historicky identifikovanej spoločnosti so zemou, pôdou, nateraz profilom krajiny od počiatku po súčasnosť, teda od okamihu, keď sa predkovia ustanovili na hodnote a význame pôdy, po ktorej chodia, na ktorej pracujú a na jej význam pre krajinu, ktorú obývajú.

Na historické, teda formotvorné, etnické, jazykové, personálne a nazeracie peripetie v čase a súvislostiach aj na existenciu či na identitu českej filozofie sa sústredil v podnetnom a v tom najlepšom význame inštruktážnom príspevku Jan Zouhar: Nesamozřejmost národa a nesamozřejmost filozofie (s. 191–211). V priereze genézy českej filozofie ako myslenia o identite národa od konca 19. storočia sa pristavil a rozvinul okolo Masarykovej práce Česká otázka z roku 1895, pri následkoch dobového tenzijného momentu sformulovaného ako „označení filozofové národní sebevraždy a nihilismu“ (s. 195), presunul sa identifikovaním personálnych vkladov do procesu profilovania moderného českého národa na pôde autentickej českej filozofie v 20. storočí (Jan Patočka, Karel Kosík) a argumentačnými nazeracími stretmi iniciovanými z kultúrneho a literárneho zázemia (Milan Kundera, Václav Havel), aby finalizoval svoj inštruktážny prierez uchovaný v čase úvahou a dôvodením o tom, aká je povaha českej filozofie ako javu, systému a vedy vypovedajúcej o vývine a hodnote národného spoločenstva.

O múdrosti a nadčasovosti národného spoločenstva uloženého do reči a štylistiky národnej kultúry prostredníctvom folklórnych žánrových foriem (tentoraz príslovia), presviedča čitateľa Zuzana Wotkeová v príspevku Několik postřehů k českým a italským příslovím (s. 143–162).

Osobitou a invenčnou časťou zborníka sa stali literárne artefakty z poézie Vladimíra Křivánka (Vrátka do ticha), Ester Marie Novákové (Ohlasy), Lucie Novákové (Básně), Iva Pospíšila (Básně), Jindřicha Zogaty (Údolí zvonu) a naračný, históriou tematizovaný projekt Františka Všetičku (O Súchovské republice).

Forma zborníka sa v spoločenských vedách filologickej profilácie ustálila na poslaní zrýchleného informovania o tom, čím výskumná komunita žije, kam smerujú jej ambície. Sborník třinácti nepoprel túto črtu, prekročil ju svojou členitosťou, personálnou veľkorysosťou a vzácnym osobným tónom s cieľom vypovedať, zaujať a pozvať do možného stretnutia v tom čase, ktorý má nielen pamäť, ale aj žičlivú budúcnosť.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk