Viera Žemberová

Prozaička Monika Kompaníková¹ svoju literárnu dielňu otvára bez zábran nekonvenčným pohybom v zázemí druhov a žánrov, ústretovo voči aktuálnej látke, akútnej tematike, čím vnáša do vedomia svojich čitateľov zreteľný osobný koncept hodnoty, významu, funkcie a tendencie literárneho textu a textu pre mladého čitateľa.

Prozaička neuviazla v zajatí tradície krásneho slova, emotívnej a mravnej invencie, či významu osnovanom na intencionálnom prístupe k problému dieťaťa v (ne)milujúcej a (ne)starostlivej rodine. V Kompaníkovej rozprávkach, príbehoch či piesňových veršovankách je všetko svojským prístupom aj spôsobom zachytenia akosi posunuté za horizont zvyčajných požiadaviek na čítanie pre mladého čitateľa. V druhovo a žánrovo otvorených textoch sa premyslene voči téme a problému venuje tomu, čo je aktuálne, akútne a naliehavé, ale už aj zovšednené v osobných, spoločenských, generačných vzťahoch, tu a teraz.

Autorka si uchováva v pôdoryse svojich rozprávaní rozpomienku/odkaz na schému dobrej, tradičnej rodiny. Sama jej odraz vytvorila z neúplnej rodiny bez jej „pravého“ mužského člena. Mužská postava, keď sa objaví tak ako v Piatej lodi (2011), je neosobná, nepodstatná, nepersonalizovaná, funguje vo vedomí detského protagonistu ako partner, ktorý vyhľadáva jeho matku, no on, ako jej dieťa, je mužskou postavou prehliadaný. V príbehoch súrodencov Emy a Timiho z Konca sveta a čo je za ním (2019) sa sociálny model rodiny opakuje, posilnila ho práca matky na dve zmeny, maličký byt, a tak sa detskou izbou stal voľný priestor pod strechou paneláku v blízkosti výťahovej veže. Súrodenci sa zoznámia s cudzím neupraveným mužom a Adam sa po večeroch, keď mama upratuje kancelárie na druhej strane mesta, stane ich priateľom, pomocníkom, sprievodcom po svete hmyzu a spojencom medzi cudzím, veľkým svetom a ich panelákom pri zastávke mestskej dopravy s názvom Koniec sveta.

Monika Kompaníková pracuje svojou štylistkou, vnášanou odbornou terminológiou, vecnosťou detailu do súkolesia plynúceho času a ním iniciovaného vývinu. A to v jej stratégii vytvára príbehový priestor pre takú postavu, ktorá sa jej zrýchleným dozrievaním, uponáhľaným dospievaním a navonok voči okoliu drsnejúcou samostatnosťou postupne vysúva z konvenčnej typovej society spolužiakov. Postava v Piatej lodi (2011) demonštrovanou odlišnosťou voči rovesníkom prekrýva svoju osamelosť, pocit prázdna, citovú ustrnutosť, stratu cieľa, neistotu, krehkosť a zničujúcu nudu, najväčšmi obavu o svoju mamu Luciu. Navonok detinským, naivným a nezodpovedným zlomom v konaní pubertálnej osamelej Jarky, ktorý podnietila potreba chrániť slabších a menších, nezištne pomôcť žene s kočíkom, sa ukončí situácia, keď sa maloleté dievča ujme opatery matkou opustených detí, a ochrany odstrkovaného chlapca. Najskôr v takto vypätej polohe autorkinho vyrovnávania sa s realitou treba dôsledne sledovať, oceniť a hľadať porozumenie v návode, ako reálne, nesentimentálne musí zodpovedný jedinec chrániť, pomôcť, sám dozrieť, a tak žiť svoj život dôstojne z vlastnej vôle.

Do reality a jej žitých pravidiel vnáša Monika Kompaníková vnútorný priestor svojho žánru tak, aby žánrová konvencia neoslabila mravný, emotívny a sociálny záber narátorky a žiadnym nazeracím spôsobom ho neodklonila od neliterárnej spoločenskej reality. Na pohyby pri narúšaní pevných konvencií literárnych druhov a žánrov, odklon od vžitej tematiky a protagonistku vyvažuje autorka prepracovaným aktivovaním kategórie negácie tak, ako jej to reálie spoločenského života poskytujú na jej zachytenie v sociálnych vzťahoch. Hybridizácia žánrov poskytla autorke príležitosť spájať realitu a fikciu presunmi do medziodborovej, mediálnej a sociokultúrnej dotykovej plochy spoločenského a rodinného života súčasníka. Napokon Monika Kompaníková vidí svoju prítomnosť v literatúre takto:

„Písanie je zábava, nie je to vzduch, že by som bez toho nedožila do rána. Je to skôr nutkanie, ako keď sa ti chce hvízdať pod sprchou. Ja mám na písaní najradšej obracať slovíčka a hľadať ich správne poradie, aby mali tú farbu, akú majú mať, konštruovať vety. Páči sa mi, že moje postavy môžu beztrestne povedať a urobiť veci, ktoré by som sa ja sama neodvážila, alebo ktoré by som chcela zažiť, ale nejde to!“ (Monika Kompaníková).

Aj preto Monika Kompaníková zvolila svoju autorskú stratégiu tak, aby sa dostala do efektívnych súvislostí toho, čo čitateľ sám pozná z neliterárnej skutočnosti, a tematicky hľadí na problém, ktorý do života mladých ľudí vniesol autentickú rodinnú, personálnu, ekonomickú, citovú, mravnú a vzťahovú krízu, ktorá dávnejšie svojím priebehom prekročila zvyčajné rodinné nedorozumenia. V Kompaníkovej koncepte sa nič a nikto nedá objasniť termínom puberta a mladosť; ako keby jej literárne postavy rozprávkového či príbehového sveta boli pripravené na závažný konflikt, do ktorého sa dostanú, spravidla nie svojím pričinením. Autorkina strohosť, ponornosť, psychologické porozumenie mysleniu, konaniu, emóciám jej maloletých a mladých postáv vytvára pre jej texty poslanie výkladu, náuky, príkladu pars pro toto a imitovanej aplikácie, ba viac, akejsi všednosti či návodu, ako sa vyrovnať s takou žitou, poznanou situáciou; menšie či staršie dieťa osloví autorkin výklad podobenstva neliterárnej reality.

Po próze Piata loď (2011) oslovila svojich čitateľov autorskou rozprávkovou knihou Hlbokomorské rozprávky (2013). Estetické a podnetné vizuálne záznamy verbálneho personalizovania vody, chladu, premien svetla a farieb, zvyklosti v podvodnom živote, odlišní obyvatelia vôd, bizarné literárne mená a rovnaké situácie ústredných rybích postavičiek, a tak „Biba vie, že vyzerá smiešne, ale Bibe je úplne jedno, či je pekná alebo škaredá. Koniec koncov každý morský živočích je nejaký, jeden má papuľu príliš veľkú, jeden príliš malú a poniektorí nemajú žiadnu. Bibu viac trápi hlad“ (KOMPANÍKOVÁ, 2013, s. 7). Ryba Biba má kamaráta hada: „Hlbokomorský had Rado je na tom podobne ako ryba Biba. Krásy nepobral, plutvy nemá žiadne, len dlhé úzke telo neurčitej farby. A na konci chvosta jedno svetlo, ktoré sa v utorok pokazilo. Zablikalo a zhaslo“ (HMR, 2013, s. 11).

Ryba, had, hlboká voda, zvuk, svetlo, tak vznikol autorkin iniciačný reťazec, na ktorom sa umiestnia všetky spoločné skúsenosti podvodných postavičiek, ktoré napodobujú život ľudskej spoločnosti: dobré i zlé, ústretové aj ľahostajné reakcie na to, čo podvodné zvieratká musia denne riešiť. Kompaníková v Hlbokomorských rozprávkach zapojila do problému zvieratiek empatiu, súdržnosť, starostlivosť väčšieho o menšieho tvora. Pritom v Hlbokomorských rozprávkach spočíva – a účinne sa realizoval – poznávací a vzdelávací zámer autorky. Do príbehov sveta pod vodou medzi rybou a hadom autorka zakomponovala geografiu, zemepis konkrétnej lokality, biologické a klimatické danosti a vlastnosti jednotlivých podvodných živočíchov a mnoho iných, tak užitočných a prirodzených informácií sa dostalo do knihy autorských rozprávok, že ju možno považovať za náučný text podnetnej kultúrnej a vzdelávacej akcie „moje prvé čítanie“.

V rozprávkovom svete, hoci iba naoko, v mestskom panelákovom a sídliskovom prostredí, kde vykročenie za priestor poznávaný s rodičmi je pre postavy protagonistov cudzie, obávane a nepoznane, sa inštrukcia pomáhať si a nebyť sám na svete rozvinula do príbehu matky s dvoma deťmi v texte Koniec sveta a čo je za ním (2019). Názov precízne naznačuje kompozičnú a tematickú líniu, ide o deti z paneláku pri konečnej zastávke mestskej hromadnej dopravy s názov Koniec sveta. Symboly, odkazy, aktivovanie čitateľových vedomostných a poznávacích asociácií a spoločenské podobenstvá sú posilnené želaním patriť k niekomu, cítiť zodpovednosť za niekoho. V príbehu súrodencov, chlapca a dievčaťa, sa emočný, sociálny a kontaktný priestor doplní, popri matke s dvoma prácami, o výskumníka Adama. Horizont nočného mesta a strecha paneláku s výťahovou vežou sú tým dostredivo využitým zázemím, s ktorým autorka aktívne počíta pri tvorbe významu kontrastu medzi veľkým, rozľahlým priestorom cudzieho nočného mesta a pevnou väzbou udržiavanou naštrbenou rodinou s ustálenými emóciami matky a jej detí, a rešpektom k práci. Kompaníkovej postavy sú podobenstvom na ich neliterárnych súčasníkov, autorka posilňuje ich záujem o techniku, cibrenie zručností, primeranú odvahu, a tak potrebné ľudské ústretové a empatické stratégie. Túto výbavu mentálneho a sociálneho typu postavy prenáša autorka z rozprávkového príbehu do sveta neliterárnej skutočnosti, v ktorej matka miluje svoje deti, deti milujú svoju mamu a spoločne sú ústretoví voči tomu, kto také zázemie nemá, a možno ho hľadá.

Monika Kompaníková sa pridŕža svojho naračného konceptu, a to znamená, že vkladá a aj očakáva od textu viac ako príbehovú zručnosť, uvedomuje si podložie aktuálnych sociálnych zručností ľudí a svojim textom ukladá do ich funkcie vzdelávanie a nepodcenenú intelektuálnu zrelosť. Najskôr svojou hybridnosťou naprieč druhom a žánrom, dotykom artistnej a vecnej spisby, literárnej estetiky a autentickej štylistike textu, zúročuje text Kde je Ester N? (2019). Kompaníková ponúka čitateľom, ale aj vzdelávacím pracovníkom viacerých humanitných predmetov dobrodružného sprievodcu priestormi, fondami, profesiami, dejinami Slovenskej národnej galérie. Samotný tematický skelet identifikovaný v realite, priestory verifikovateľnej galérie nechali v autorkinom koncepte v spore logiku a kauzalitu kompozičných jednotlivostí, ale oceniť treba vecnú stránku opisu, vysvetlenia a zdôvodnenia, prečo je to tak, profesijnú terminológiu, systém a štruktúru galérie ako inštitúcie, jej priestorovú a odbornú vybavenosť, akú si vyžadujú stánky umenia všade tam, kde sa spoločnosť rozhodla chrániť svoju minulosť, nedať do zabudnutia umenie svojich predkov a naznačiť svoju účasť na kultúrnom cibrení mladej generácie. Autorka doceňuje svoj zámer i tak, že vydanie jej literárno-náučných textov sprevádza vedomostne spracovaný Malý atlas hlbokomorských živočíchov (KOMPANÍKOVÁ, 2013) a Katalóg diel (Kde je Ester N? – KOMPANÍKOVÁ, 2019).

Marginália k ambíciám autorov pre mladých čitateľov v deväťdesiatych rokov, ako uviesť a etablovať do kultúrnej praxe fakt, že sa zmenil čitateľ svojou osobnostnou a poznávacou výbavou aj potrebnými zručnosťami. V tejto súvislosti má zmysel pripomenúť hravý, náučný, informačný a poučne kultivovaný smer medzi slovom, faktom a iniciáciou v texte, akým sa k svojim čitateľom vydala napríklad Jana Juráňová (1957) v prózach Iba baba (1999), Bubliny (2003) a Babeta ide do sveta (2003) či Ježibaby z Novej Baby (2006). Čitateľ, ukazuje sa, zostáva čujný na takto premyslenú ústretovosť autora voči jeho raným krokom do času, ktorý je na vedomosti a zručnosti tak dôležitý neskôr, počas náročnej a zrelej dospelosti.

Literatúra

Kompaníková, M. Hlbokomorské rozprávky. Bratislava: Artforum, 2013.

Kompaníková, M. Kde je Ester N? Príbeh o tom, čo všetko sa dá stratiť a nájsť počas jednej noci v Slovenskej národnej galérii. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2019.

Kompaníková, M. Koniec sveta a čo je za ním. Bratislava: Artforum, 2019.

Kompaníková, M. Piata loď. Levice: K. K. Bagala, 2011.

Kompaníková, M. Toddler Punk. Ťulinove hudobné príbehy. Bratislava: Monokel, 2019.

Monika Kompaníková. In: Literárne informačné centrum [online]. [Cit. 15. 10. 2019]. Dostupné z: <https://litcentrum.sk/autor/monika-kompanikova>.

Stanislavová, Z. a kol. Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež od roku 1960. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2010.

Žemberová, V. Autorská rozprávka v deväťdesiatych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov: Náuka, 2000.

ŽEMBEROVÁ, V. Kontinuita a kontext textu. Prešov: Náuka, 2004.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk