ŠUŠA, I. Talianska literatúra v slovenskom prekladovo-recepčnom kontexte po roku 1989. Banská Bystrica: FF UMB, 2017.

Aj keď kvantita prekladateľskej produkcie z talianskej umeleckej literatúry do slovenčiny výrazne zaostáva za počtom prekladov z angličtiny (čomu sa vzhľadom na „pretlak“ angloamerickej literatúry a kultúry napokon ani nedá čudovať), nemožno povedať, že by v porovnaní s ďalšími inonárodnými európskymi literatúrami bola v nejakom výraznom subordinatívnom vzťahu. Práve naopak, po roku 1989 sme zaznamenali jej rozmach, najmä pokiaľ ide o známe mená talianskej literatúry 20. storočia (vari najznámejším z nich je v našom kultúrnom prostredí Umberto Eco a v menšej miere i Italo Calvino). Obohatila sa však o nových autorov, ktorí sa postupne začali etablovať na našom knižnom trhu vďaka kvalitnému marketingu, úspechu diela (v preklade) v inej krajine či originálnou a aktuálnou témou. Dnes už aj slovenskí a českí čitatelia z netalianistického prostredia poznajú mená ako Roberto Saviano, Paolo Giordano či Elena Ferrante. Niektoré z týchto osobností sa na začiatku nového tisícročia stali v zahraničí doslova ikonickými – aj keď je potrebné dodať, že nie vždy musí knižný úspech v zahraničí znamenať aj úspech v našom stredoeurópskom, slovenskom či česko-slovenskom kultúrnom prostredí.

O osudoch talianskej literatúry v slovenských prekladoch – a v širšom kontexte i v recepcii v slovenskom kultúrnom prostredí – píše vo svojej najnovšej monografii, či lepšie povedané v monografiách (prvé a rozšírené a doplnené druhé vydanie z r. 2018), slovakista a talianista Ivan Šuša. Vo ôsmich a v druhom vydaní v desiatich kapitolách (plus ďalších podkapitolách) sa zameriava na edičnú politiku a inštitucionálne zázemie prekladovej produkcie v slovensko-talianskych medziliterárnych vzťahoch, pričom si všíma najmä rok 1989 (resp. 1990) ako „medzník v utváraní a v nadväzovaní na recepčnú tradíciu na osi východisková kultúra – prijímajúce prostredie“ (s. 60). Autor neobchádza preklady významných diel svetového významu (t. j. ako súčasť tzv. reprezentatívnej funkcie prekladu) a rovnako nadväzuje na „predrevolučnú recepčnú tradíciu prekladmi čitateľsky osvedčených mien“ (s. 68). Tieto postuláty slúžia ako relevantné piliere uchopenia témy v širšom kontextuálnom obraze. Šuša upozorňuje na ideologické aspekty vo vydávaní diel pred rokom 1989, najmä z hľadiska potreby zapĺňania bielych miest v prijímajúcej kultúre. Autor tieto tendencie pomenúva, zdôrazňuje dôvody možného neprekladania či preferovanie určitých tém či autorov. Neostáva však len pri pomenúvaní, snaží sa ich zaradiť do literárno-historického kontextu, t. j. priamo zaplniť uvedené biele miesta (hovorí o tzv. dodatočnom včleňovaní). V tomto vidím dôležitý prínos jeho výskumu.

Autor postupuje po časovej osi. Ako však uvádza, v takom krátkom období, ako je obdobie po roku 1989, je veľmi ťažké určiť ďalšie vnútorné časové členenie (napriek tomu určuje napríklad obdobie rokov 2000-2010 ako prekladovú dekádu Itala Calvina), všíma si tendencie vo vydávaní prekladov z hľadiska žánrového a tematického, t. j. ako postupný odklon od ideologického princípu a ako príklon ku komerčnosti a obchodným zákonom marketingu. Opäť to dokladuje na základe konkrétnych knižných titulov a ich vnímania zo strany vydavateľov, ako aj z hľadiska odkazu v slovenskom recepčno-kultúrnom prostredí.

Ivan Šuša zachováva proporčnosť v syntéze a analýze (resp. syntetickom a analytickom prístupe) v danej téme, aj keď je jasné, že pri určitých aspektoch sa pristavuje oveľa podrobnejšie, mám na mysli napríklad niektoré reálie, kultúrno-spoločenské a politické súvislosti, literárne dišputy v rámci talianskej kultúrnej obce či názory talianskych spisovateľov a literárnych kritikov, ktoré by čitateľ pravdepodobne bez jeho vysvetlení nedokázal absorbovať v kontextoch. Oceňujem, že tému nevníma osamotene, ale v recepčno-kultúrnom kontexte (to znamená s odkazmi na početné recenzie, správy a kritiky. Autor po analýze prichádza k vlastnému hodnoteniu skúmaných javov, no opiera sa aj o početných renomovaných talianskych, slovenských a českých literárnych vedcov.

V závere by som sa rada pristavila ešte pri jednom kontexte. Doteraz som síce písala o slovensko-talianskych aspektoch, je však potrebné pripomenúť, že autor (vzhľadom na blízke slovensko-české kultúrne vzťahy) neobchádza ani niektoré české preklady či priamy alebo nepriamy kultúrny vplyv na základe publikovaného českého prekladu talianskeho diela na slovenské prostredie. Šušovi české talianistické (Ivan Seidl, Jiří Špička) a literárno-komparatistické práce (Ivo Pospíšil, Miloš Zelenka a i.) nie sú cudzie – vedecky sa totiž formoval počas doktorandského štúdia práve v rámci brnianskej komparatistickej školy. Jeho habilitačná práca pod vedením profesora Iva Pospíšila na Ústave slavistiky Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity úspešne odštartovala jeho profesijný rast v oblasti talianistiky a slovakistiky a medziliterárnych vzťahov v týchto kultúrnych areáloch. Autor v súčasnosti pôsobí na Bolonskej univerzite v Taliansku.

Mgr. Claudia Galambošová – externá doktorandka odboru translatológia (filológia) na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, aktuálne pôsobiaca v komerčnej prekladateľskej oblasti na Malte.

Kontakt: claudia.galambosova@gmail.com