RAKÚS, Stanislav: Ľútostivosť. Levice: KK Bagala, 2021. 155 s. ISBN 978-80-89973-46-0.

Jubilujúci prozaik Stanislav Rakús (1941) pre svojich čitateľov a priaznivcov pripravil poviedkovú knihu Ľútostivosť (2021), ktorú vydal jeho dvorný vydavateľ K. K. Bagala.

Aj Koloman Kertézs Bagala naplnil v roku 2021 tri desaťročia svojej vydavateľskej prítomnosti v pôvodnom slovenskom kultúrnom a literárnom živote. Jedinečnosť žičlivej situácie medzi spisovateľom a vydavateľom spočíva vo vzájomnej hodnotovej a estetickej náklonnosti voči slovu a jeho významu. To súvisí s dosahom aj presahom, ktoré napájú slovo v čase nato, čo bolo s tým, čo príde, čím zreálňujú identitu umeleckého textu a jeho tvorcu.

Prozaik Stanislav Rakús rozšíril svoju literárnu biografiu o nový titul. Ním len zvýraznil svoju spätosť s emotívne a psychologicky precízne vyrozprávanými príbehmi postáv, ocitajúcich sa vo svojich životoch a činoch, na hrane dobra a zla, nevedomosti a krutosti, žičlivosti a chamtivosti, samoty aj osamelosti.

Napokon nič známe a tvorbu prozaika určujúce sa nemení voči Rakúsovým skôr vydaným novelám a románom. V poviedkach súboru Ľútostivosť sa odvíja rozprávačov osobný čas tak, aby sa navracal do ním zvolenej torzovitej, zovreto komornej minulosti, aby pre čitateľa obnovil svoje rozprávania o tom, ako sa zložito utvárajú a ešte namáhavejšie overujú tie hodnoty individuálneho života, profesijných a citových vzťahov, množstva odlišne prijímaných, a predsa určujúcich postojov a riešení, ktoré sú vnášané personálnym rozprávačom do komorného príbehu jednotlivca, do jeho života, a napokon do zložitého uvedomovania si a prijímania nezvratnej osobnej konečnosti.

Poviedkový súbor Ľútostivosť kompozične vznikol z pätice žánrovo organizovaných príležitostí pre rozprávača a ním postupne otváraného aj navrstvovaného motivického prelínania sa osobného, rodového, rodinného, vzťahového kontaktu a do postupne odkrývaného podložia z jednotlivostí, ktoré patria do osobnej minulosti a obnovujú sa v prítomnom čase narátora, do vizuálne a geograficky ilustrovaného priestoru tam a vtedy. Nasledovne do jeho premien tu a teraz. aby sa navrátením do osobných dejín prostredníctvom narácie exponoval

neprehliadnuteľný detail, vzhľad, reč a emócie.

V genológii sa pripomína žáner poviedky ako ten, ktorý odoláva morfologickému zvratu až rozvratu. Žáner poviedky Stanislav Rakús precízne tvaruje do jej kompozičných daností aj možností. A predsa Dom na Agátovej ulici, Cintorínska štvrť, Ohrozenie, Ľútostivosť a Olivovozelené sako, sa zbližujú naračným záberom s „vyšším“ žánrom, ktorý poviedka morfologicky predchádza. Tento podnet naznačujú znova kompozičné detaily spôsobené pričinením sa narátorovej otvorenosti voči času a jeho komornému ja-obsahu napájanému tým, čo si jeho emóciou, spomienkou, zážitkom, či vzťahom pamäť subjektu uchovala voči podnetom novelistickej (sujetovej) otvorenosti. Tento strategický postup je autorom textov umne navodený, rozvíjaný alebo uťatý iba možnosťami a predpokladmi exponovaného typu rozprávača tak, aby v čitateľovi zotrval okamih nedopovedanosti, neúmyselného tajomstva a stroho ukončenej spontánnej zdieľnosti v narátorovej výpovedi.

Personálny narátor sa v jednotlivých poviedkach súboru Ľútostivosť dotýka svojím, do detailu demontovaným komorným zážitkom, spoločenským prežitkom a profesijnými alebo ilustrovanými rodinnými vzťahmi nezvratnej konečnosti ľudského života. Pritom fakt a jav smrť sa nestali podstatou ani pointou piatich poviedkových „ja-príbehov“. Vlastne ide autorovi o viac a o náročnejšie prijímanie ľudskej skutočnosti nazývanej život.

Stanislav Rakús sa sústreďuje na nezbadané, nedocenené, neubránené prenikanie momentov a o nezvratné okamihy sprítomňovaného zla v jeho všedných, náhodných a aj úmyselných podobách prenikajúcich do reálií univerzálneho príbehu života jedného človeka, jednej rodiny, jedného blízkeho vzťahu.

Detail a detailnosť, nenáhlivosť a dôkladnosť narácie v Rakúsových poviedkach zostáva, ako doteraz v jeho prózach, v danostiach slova a v osobitosti štylistiky. Rozprávač v role pozorovateľa sa detailne venuje citovému a estetickému zachyteniu sprítomnenej, ako naznačuje, neznesiteľnej situácie, jej (ná)tlaku, preto sa sústreďuje na možnosti aj príležitosti, ako sa dokáže, či má odvahu vzoprieť sa jej darom slova/slovičkárenia, hoci rozprávačova partnerka ho karhá za jeho neprimeranosť v osobnej zdieľnosti zo súkromia pred cudzími partnermi v konkrétnej konverzačnej akcii.

Rakúsova poviedka ako keby mala dva súbežné kompozičné priestory dômyselne utvárané na rozvíjanie narácie v dvoch časoch. Keď je taká možnosť, aj v dvoch geografických a sociálnych priestoroch, aby sa v okamihu (príbehového) odhalenia, obnaženia, dorozprávania v réžii narátora navzájom obidva priestoru narácie navzájom nielen dotkli, ale aj sa zasekli a uzavreli, a to, čo zostalo v rozprávačovej kompetencii „za textom“, to už prenechá autor svojmu pozornému čitateľovi.

V poviedkovom súbore Ľútostivosť Stanislav Rakús nič zo svojej stratégie a zámeru či zmyslu výpovede prostredníctvom príbehu nezmenil. Naopak rozšíril, ba viac, sprítomnil s nádychom prirodzenej, obavami, či neistotou obchádzanej konečnosti života tie z mravných hodnôt, ktoré doteraz vyrozprával v humorných a aj ironických, ale vždy hĺbavých príbehoch, svojských literárnych postáv, no a tie môžu žiť aj v našom susedstve.

Autor Ľutostivosti žánrom poviedky a literárnou situáciou nabáda k nasledovnému: musíme a mali by sme doceniť, mravne, vôľou a empatiou voči každému jedincovi aj prejaviť porozumenie a vážiť si výnimočný dar, život. Mať však súčasne porozumenie voči prehreškom vyvolávajúcim nielen úsmev, a i takto si uchovať ústretovosť voči všetkému, čo je ľudské, čo neničí jedinečný a neopakujúci sa jedinečný úkaz, žiť a tvoriť život vôkol seba napriek možným prejavom a dosahom zla a krutosti, nešťastia a ľahostajnosti.

Jubilujúci prozaik Stanislav Rakús si váži ním vyslovené a napísané slovo, jeho význam aj možnú (nad)interpretáciu. Najskôr preto nemožno obísť bez premýšľania o jeho autorskom zázemí a o ním nie tak dávno zaznamenanej sentencii, ktorou sa vedome vymedzuje voči neliterárnej skutočnosti a literárnemu umeniu, voči svojmu slovu, keď sa, ako napísal, považuje za sochársky typ autora.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com