DE KERMEL, Éric, 2019. Knihkupectví na Bylinkovém náměstí. „Román o krásnych knihách, čtenářích a malebném městečku na jihu Francie. (La libraire de la place-aux-Herbes). Přeložil Martin Kratochvíl. Praha: Grada Publishing pod značkou Metafora. 262 s. ISBN 978-80-7625-059-8.

HENN, Carsten: Starec a more príbehov. (Der Buchspazierer). Preložila Jana Petrrikovičová. Bratislava: Tatran, 2021. 227 s. ISBN 978-80-222-1232-8.

MERCIER, Pascal: Váha slov. (Das Gewicht der Worte). Preložila Mária Vargová. Bratislava: Premedia, 2021. 445 s. ISBN 978-80-8159-944-6.

Tí medzi nami, ktorí majú ku knihe a k svetu ňou utváranému veľmi blízko, sa o jej poslaní a o hodnote vnášanej do života jednotlivca, rodín, či širších spoločenstiev vôbec nemusia presviedčať, ba ani obšírne o tom hovoriť. Kniha vzniká z vôle autora, svoju prítomnosť v spoločnosti, v jej kultúrnom živote, potvrdí tým aj vtedy, keď sa vypraví za svojím čitateľom. Kniha vzniká zo slov a vďaka slovám môže vo veršoch, či v príbehoch pokračovať všakovako. Všetci jej, napriek rozprávaniam o úzkosti a smútku, o neistote a obavách, o odvahe a radosti z vášne, či tvrdohlavosti, rozumejú prostredníctvom slov, ktorými sú vyrozprávané ďalšie, a po nich nové, a predsa vždy strhujúce osudy a skúsenosti literárnych postáv. Reč literárneho diela uložená do knihy musí byť presná, hoci raz útočnejšie, inokedy jemnejšie zasiahne poznanie, emócie, mravy a činy tých, ktorí k nej majú oddávna blízko, alebo aj tých, ku ktorým sa dostanú príbehy zaznamenané jazykom literárneho textu iba náhodou.

Príbehy posilnené o silu slova znamenajú podnet k tomu, aby sa pokračovalo znova a opäť z vôle autora v tom, čo si žiada uskutočniť v literárnych i neliterárnych rozhodnutiach a aj ich pričinením čin hodný dôslednosti a presnosti autorom zobrazených okolností, a to preto, lebo slová a reč umeleckého diela spoločne utvárajú, podľa prekladateľa Leylanda z románu Pascala Merciera Váha slov, vždy a len skutočnú skutočnosť.

Knihy majú svoj domov, môžu to byť verejné alebo domáce knižnice, ale príjemne sa cítia aj v kníhkupectvách, kam za nimi prichádzajú ľudia: sú medzi nimi pravidelní zákazníci, a aj príležitostní návštevníci, no sú medzi nimi aj takí, ktorí si krátia dlhú chvíľu len tak, či pre čosi, čo je nateraz v nich samotných neujasnené práve hľadaním, do políc usporiadaných, titulov z rozličných odborov, odlišných autorov a všakovakých námetov.

Kníhkupectvá sú jedinečné a vzácne, staré i moderné domy so zvláštnymi obyvateľmi, s mnohoročnou i vznikajúcou tradíciou utváranou zo životov, svojráznosti a osudov svojich kníhkupcov, ale aj osobitosťou verných čitateľov. Nielen ľuďom, ale aj stánkom s knihami plynie neúprosný čas. Ten však nesiahne na ich podstatu, na príbehy, zážitky, postavy a udalosti uložené do kníh odlišných druhov a žánrov s neviditeľnými väzbami, ktoré vznikajú či sa uchovávajú medzi autorom, poprípade prekladateľom, konkrétnym knižným titulom a jeho čitateľom. A knihy, znova slovami Pascala Merciera, „sú vlastne len slová, ktorými sú príbehy vyrozprávané“.¹

Kníhkupectvo v provensálskom mestečku

Ako si možno nepovšimnúť v ponuke knižných titulov práve ten, ktorý má rozprávkový názov Knihkupectví na Bylinkovém náměstí? Môže za to názov, ale predovšetkým obálka knižného vydania, ktorý pripravila Camille Penchinat. Obrátiť prvé stránky českého prekladu znamená i to, že sa oko zastaví na „poděkování“, na jeho myšienkovom prepojení, či až na dôvernosti medzi autorom a čitateľom, a to preto, lebo ako napísal „literárny otec“, Erik Orsenn v Předmluvě, ku ktorému sa de Kermel hlási: „předkládat ostatním k přečtení to, co člověk napíše, je delikátní záležitost. Jak zařídit, aby nešlo o akt „domýšlivosti“, ale o prostou příležitost se o něco podělit?“

No a keď sa do textu Knihkupectví na Bylinkovém náměstí pozorne začítate, pridáte aj ďalší predpoklad, prečo nemožno opustiť stránky de Kermelovho románu. Po nežnom názve románu sa v rozprávkovom nádychu pokračuje v jeho úvodnej časti takto: „Bylo jednou jedno… Tak začínají příběhy, které nás okouzlují. Bylo jednou jedno knihkupectví […]. Byla jednou jedna Natálie, profesorka francouzštiny a Pařížanka. Natálie už má dost velkoměsta. Je rozhodnutá změnit svůj život. Ale ne manžela. […]. Často navštěvovali městečko Uzés s jeho 8573 obyvateli, poklad departementu Gard, místo plné umění a historie“ a v mestečku Unés práve teraz „Knihkupectví na rohu Bylinkového náměstí je na prodej“. Natália s manželom majú aj dve odrastené deti, dcéru a syna, dcéra je rebelka a má zložitý vzťah s Natáliou, syn je tichý a nekonfliktný, miluje svoju rodinu.

Natália túžiaca po zmene svojho mestského života úprimne dôveruje slovu a miluje literatúru, a tak sa v Uzés prirodzene a spontánne odovzdá do služieb krásnych kníh v živote známych a aj jej cudzích ľudí, ku ktorým si postupne utvára z rozličných podnetov a následkov vzťah. Všetko, čo sa začne v provensálskom mestečku diať, sprevádzajú prejavy jej vrúcneho vzťahu k tým, ktorí príbehy rozprávajú, a aj k tým, ktorí ich pozorne čítajú a premýšľajú o nich a nie raz sa z nich poučia, ako si nepokaziť vlastný život a komorný osobný vztah. Zrelá, múdra a vzdelaná Natália vo svojom kníhkupectve podriadi všetko sentencii, „Nenechte si od živote sebrat svůj sen“. Svoje rozhodnutie zdôvodní osobnou skúsenosťou s knihou, „Celá má historie, jak čtenářská, tak knihkupecká, mě opravňuje k tvrzení, že knihy poskytují hlubší léčbu než antidepresiva“ (s. 242).

Postava Natálie v čase, priestore a pri jej početných spoločenských kontaktoch prijala znaky svojho pôvodného literárneho tvorcu, ako keby sa premenila na jeho dvojníka z prežitých neliterárnych reálií. Vydavatelia románu na jeho prebale predstavujú Érica de Kermela ako francúzskeho novinára a redaktora časopisu o prírode. Mladosť prežil v Maroku a v Južnej Amerike. V dospelom veku sa vrátil do Francúzska, do kraja v blízkosti Unés. De Kermel sa nielen profesionálne zaujíma o ekológiu a želá si, aby Zem bola príjemnejším a láskavejším miestom pre život všetkých, ktorí ju obývajú.

Čitateľa neprekvapí, že sa činy a láskavé mudrovanie majiteľky kníhkupectva zosúladilo s nazeranou ideou a životným programom Érica de Kermela. Natáliine vlastnosti, pôvab, taktnost, trpezlivosť, skúsenosti, emotívnosť, mravnosť a rozhľadenosť sú trvalo uložené aj do sveta kníh a do zmýšľania väčšiny ich milovníkov. Autor osobnostné danosti a vlastnosti toho, kto žije vo svete a so svetom krásnej literatúry kompozične rozložil do reťazca malých, odlišných, osobných príbehov tak, aby prinášali dôkaz, že sa všetko nežičlivé dá zmeniť vďaka dôvere získanej aj z rozlične motivovaných prozaických príbehov, ktoré čitateľ poznal, porozumel im a obrazne, či emotívne prežil s postavami z poviedkových a aj románových kníh. Natália tak činí vždy, keď siahne po literárnom skvoste zo slov, z prózy, či poézie vloženej do niektorej z police v jej príjemnom kníhkupectve. Už niet pochybností o tom, že sa týmto úkonom každý návštevník jej kníhkupectva stáva súčasťou Natáliinho premysleného, vždy však nevtieravého spôsobu, ako si možno v rozhovore o knihe a jej tvorcovi osvojovať múdrosť, hodnoty a históriu národných kultúr na kontinentoch Zeme a popritom s porozumením ich podstát v nazeraní na život a jeho hodnoty, obnovovať aktuálnosť dávnych aj súčasných literárnych skvostov, ba viac, uveriť v dobro a užitočnosť ľudského života a činov konaných v civilizovanej a humánnej spoločnosti.

O Natálii už vieme, ako si zmenila svoj veľkomestský život. Študentka Cloé bola jej prvá vážna zákazníčka, ktorá sa jej pričinením vzoprie knihou autoritatívnej matke a s trpezlivou Natáliou jej pomôžu nabrať odvahu presadiť svoj názor na umenie a svoj čitateľský záujem, Jacques je osamelý chodec a milovník kníh, Filip sa predstaví ako neúnavný cestovateľ, znova s vyhranenými požiadavkami na tematiku ním rešpektovaných literátov. Príbeh prostej Leϊly je dramatický svojím vzopretím sa rodovým a kultúrnym tradíciám, svoju premenu na čitateľku spojí s hodnotou vyžadovanou od svojho životného partnera a s predstavou o spoločnej budúcej rodine. A tak k citu lásky a k objavovaniu slov pripojí prosté marocké žieňa poznanie sústredené na seba. Po vzopretí sa odvážnej Leϊly voči strohej kultúrnej tradícii svojej pôvodnej krajiny, na severe Afriky, sa do reťazca príbehov postáv de Kermelovho rozprávania pripojí mlčanlivý posol Bastien, po ňom o knižných bratoch nasleduje rozprávanie o Tarikovi, aby služobníčky radu duchovného života predstavila emancipovaná sestra Veronika. V tomto okamihu aj Natália rozširuje svoje komorné spoločenské zázemie v novom bydlisku o inú komunitu a k osvete šírenej z kníh sa pripája Natáliino ekologické vzdelávanie sa o pestovaní liečivých bylín a vzácnych plodín. Rozprávanie o Arthurovi sa spája s výzvou: staň sa tým, kým si, aby napokon príbehom o Solange vyvrcholila Natáliina ušľachtilá idea o živote v čírej, vzácnej, duchovnej, prírodnej, ale vždy krásnej a užitočnej záhrade, ktorou by mal byť život dobrých a v spoločnosti užitočných ľudí v dobrom aj v nežičlivom čase.

K pôvodnému Natáliinmu sloganu o ústretovom prijímaní toho, čo život vo všedný, ale aj sviatočný deň nadelí a knihy, umenie, história, vzdelaní ľudia do neho vložia, zvýrazní sa ďalšia, rovnako významná inštrukcia, podľa nej si treba premyslene pestovať za dostupných okolností otvorený prístup k okoliu aj vtedy, keď prináša zložité alebo iba všedne pokojné chvíle. Napokon život nie je cesta vedúca do ružovej záhrady.

Natália hovorí o užitočnosti umeleckej výchovy, ktorá pričinením sa krásnej literatúry a ich tvorcov prináša všetkým, ktorí sú čujní a chcú vedieť a prežiť to, čo uchováva nielen kultúra predkov, ale chcú vedome prijímať s porozumením to, čo prináša tak obyčajne prežitý deň.

Román Knihkupectví na Bylinkovém náměstí sa z románu o príbehoch tak odlišných postáv premenil na sprievodcu po dejinnej, duchovnej, poznávacej a poetickej ušľachtilosti civilizovanej spoločnosti, po ktorej talentovaní a po poznaní túžiaci jednotlivci siahnu vždy, keď sa nato vytvoria žičlivé a aj vzdorovité okolnosti vôkol nich. Najpresvedčivejšie o tomto zámere vypovedá výber pripomenutých, či využitých umeleckých textov svetovej literatúry a kultúry, ktoré sú v románe pre čitateľa prehľadne zhrnuté „V regálech Knihkupectví Bylinkového náměstí…“ (s. 255–259).

Natália od nás, anonymných čitateľov, chce spolu s jej postavami a ich príbehmi, aby sme jej povedali, čo sme prečítali. No chce vedieť nielen to, čo čítame, aby nám odpovedala, keď o to budeme stáť, kto sme, no i to, či nás príjme do svojho klubu blížencov jej kníhupectva, medzi milovníkov múdrosti, krásy a láskavého prístupu ku každému, čo vzniká z nás a okolo nás po naplnenom osobnom aj pracovnom dni.

Panta rei, pre svet kníh, v ktorom sa príbehmi ľudí napĺňa čas užitočný, ale aj nežičlivý, veď to on dôverne pozná, ako sa čas prejaví a aj sa správa voči knihám a umeniu, býva to nevšímavosť a zabudnutie čitateľmi. Najskôr preto má tu a teraz Natáliino Knihkupectví na Bylinkovém náměstí užitočné poslanie, ktorým spoločne vykročíme, možno aj presiahneme svoju prítomnosť.

Kníhkupectvo v nemeckom meste

Kníhkupectvo Pri mestskej bráne poznali všetci v meste ako stánok, naplnený dobrými knihami, ktoré vlastnil Gustav Gruber, a keby ho ktokoľvek hľadal, nachádza sa o tri ulice ďalej od ruín historickej mestskej brány. V meste obľúbený a milovníkmi kníh uctievaný Gustav Gruber vážne ochorel, jeho „Kníhkupectvo bolo veľmi staré, stavali a rozširovali ho postupne, na etapy“ (s.7), musel opustiť a prenechal ho svojej nevľúdnej dcére, pre všetkých, „novej šéfke“, mladej Sabine.

Kníhkupectvo Pri mestskej bráne ponúkaným tovarom bolo voči svojím rovesníkom s týmto sortimentom vo veľkých mestách predsa len netradičným stánkom kníh. Popri nich v gruberovskom kníhkupectve ponúkali moderné zvukové nosiče, glóbusy, spoločenské hry a všeličo iné, čo obyvatelia mesta mohli potrebovať a predajňa Pri mestskej bráne, aby ekonomicky obstála, im to chcela, a aj musela ponúkať. Nová šéfka Sabina premýšľala o ekonomickej záťaži, veď to bol jej majetok, a rozhodla sa upraviť prevádzku kníhkupectva tak, aby šetrila a rázne ukončila tie jeho činnosti, ktoré považovala za nemoderné a nevýnosné, teda aj nadbytočné. Ako prvé na zmenu sa jej videli služby zamestnanca Carla Kollhofa, ktoré za čias jej otca poskytovalo kníhkupectvo svojim pravidelným zákazníkom formou osobnej donášky telefonicky, či odkazom objednané tituly do ich príbytkov. V tejto službe verným čitateľom sa uplatnilo Carlovo presvedčenie, „Písané slovo tu bude vždy […]. Niektoré veci sa nedajú lepšie vyjadriť žiadnym iným spôsobom. A kníhtlač je na myšlienky a príbehy najlepšou konzervačnou metódou. Vďaka nej pretrvali stáročia“ (s.11 – 12).

Výnimočnosť a v meste známa ústretovosť gruberovského stánku kníh voči verným čitateľom sa spájala s dennými obchôdzkami jej najstaršieho pracovníka a dávneho priateľa, majiteľa kníhkupectva Carla Kollhofa. A bol to on, kto svoju novú šéfku, Sabinu, kedysi učil čítať obrázky v rozprávkových knihách. Kníhkupectvo Pri mestskej bráne sa v povedomí milovníkov kníh v meste, a jeho stálych zákazníkov, odjakživa prekrývalo s osobou starého, ošumelého, poctivého, vzdelaného, citlivého, láskavého a službe spojenej s knihou oddaného Carla Kollhofa. Napokon Carl oddane splynul so svojím životom a jeho náplňou s gruberovským kníhkupectvom. Carl Kollhof nemal, a ani nepoznal nič iné okrem predajne a roznášky kníh svojim denným zákazníkom. Na menovke dverí, do knihami preplneného skromného bytu, kam chodil iba nocovať, si pred svoje meno Carl Kollhof uvádzal iniciály E.T.A., a to bolo pozvanie do sveta literatúry pre tých, ktorí si ich vedeli spojiť s literárnou dielňou spisovateľa E. T. A. Hoffmanna.

Protagonistom smutného osudu starého Carla a predajne kníh Pri mestskej bráne sú od jedného po ten ďalší, vážne až kruté rozprávania zahrnuté do vydania Hennovej prózy Starec a more príbehov. Keby sa budúci čitateľ vo svojej literárnej pamäti primotal k podobenstvu názvu Hennovej prózy s novelou amerického spisovateľa, pribudol by k nemu odkaz na príbehy, je to len podobenstvo odvíjajúce sa od širšieho záberu ďalších literárnych skvostov, ktoré ilustrujú názvy kapitol Hennovho rozprávania o udalostiach okolo kníhkupectva Pri mestskej bráne. No a tie sú späté s prózami ďalších literátov: Slobodní ľudia (H. K. Laxness), Cudzinec (A. Camus), Červený a čierny (Stendhal), Veľké nádeje (Ch. Dickkens), Slová (J. P. Sartre), Stopy (L. Endrichová), Cesta do hlbín noci (L. F. Céline), Starec a more (E. Hemingway), Harún a more príbehov (S. Rushdie).

A tie okolnosti a aj udalosti kníhkupectva Pri mestskej bráne ladené od monotónnosti, cez hravosť až po mrzutosti prežili dvaja ich aktéri. Vo všetkom si nerovní blíženci spojení s knihou, starec Carl Kollhof a rozšantená samotárka Saša, vlastne deväťročná Charlotte, vedľa nevľúdnej majiteľky kníhkupectva Sabiny a jej nekompromisného úsilia zbaviť sa za každú cenu Carla, keď sa do všetkého zamotávajúceho sa primiešal rozhnevaný, hroziaci a v istom okamihu agresíny Sašin otec a jeho fyzický útok na Carla. Takto dostredivo sa dá zachytiť stupňujúci sa konflikt do tematizovaného podložia a ústrednej naračnej línie Hennovej prózy Starec a more príbehov.

Skôr človečensky ponurý ako o svete kníh hravo Carstenom Hennom vyrozprávaný dramatický príbeh z prostredia kníhukupectva Pri mestskej bráne sa v neliterárnej skutočnosti objasňujú podobenstvá toho, kto, čo, ako a prečo má svoj diel zodpovednosti na vážnom až krutom príbehu osamelého človeka - napríklad v rozličnom veku a napríklad aj v odlišnej rodinnej situácii -, čo autor Carsten Henn prehľadne vysvetľuje v záverečnom Poďakovaní.

V Poďakovaní to odôvodní tým, čo vážne, premyslené a múdrosťou nasycované čítanie o splynutí osobného a profesijného života do služby sveta kníh sa ujalo pri autorovom organizovaní literárnej postavy doručovateľa kníh Carla Kollhofa. Carlovo splynutie s nádherným literárnym svetom naznačuje jeho odmietanie reality a skutočnosti tak, že každému zo svojich zákazníkov na doručenie objednanej knihy dal meno niektorej z literárnych postáv z rozličných románov a odlišných národných literatúr, a to len preto, že mali ich danosti, či vlastnosti. Carlove denné monotónne obchôdzky rokmi vymedzenou časťou starého mesta oživia spontánne šibalstvá vnímavého, hoci osamelého dievčatka, ktoré sa mu predstavilo ako Saška, odteraz jeho sprievodkyňa, ktorú zaujíma prečo, kam a za kým i s čím chodí denne trasou cez námestie do bočných uličiek v starom meste.

Carsten Henn sa nebráni tomu, aby sa mu podnetom na rozprávanie stali aj jeho, blízkeho sociálneho okolia získané autentické zážitky. Literárne adaptovaný autentický zážitok, či osvojená skúsenosť, a aj to prečítané a empíriou overené, získa na poznávacej a citovej či mravnej hodnote až vtedy, keď sa detaily spoja s ústrednou myšlienkou Hennovej prózy, a tá svojím nadčasovým sprítomňovaním minulého so súčasným, mení svoj oznam, teda príbeh na slová, ktoré vyrieknutými činmi vzdorujú plynúcemu času a zabudnutiu.

Po známej, v rovnaký čas, denne sa opakujúcej trase kráča dvojica s batôžkami kníh na ramenách. Carl a Saša. Spojila ich náhoda, vlastne neodbytnosť dievčatka a vľúdnosť osamelého starca. Nemožno ich prehliadnuť pre ich vek, vzhľad, chôdzu, odev, temperament a aj to, v čom ich spájajú ich osobné príbehy a obľúbení či objavení autori „objednaných“ kníh, ktoré denne doručujú ustálenému a svojráznemu okruhu zákazníkov starého a neveľkého mesta. Tí majú Carlom prisúdené literárne mená, ale žijú si svoje reálne, sociálne, záľubami, profesiou a záväzkami odlišné životy, premyslene sa nevzdávajú svojej uzavretosti a tajomstiev pred okolitým svetom. Ani sa nestretajú, spravidla o sebe ani nevedia. Jednoducho sú odlišní svojím majetkom, záhradami, zariadením svojho bývania a prístupom ku knihe. Kniha, ktorú si objednali pre príbeh a jeho riešenie, pre osud ústrednej postavy, či pre priezvisko toho svojho jediného autora, im ponúka krásnu ilúziu a náhradu za žitú realitu, plní im neuskutočnené sny, na ktoré nemajú odvahu. Literárne slovo im vytvára a nahrádza sociálne a medziľudské vzťahy, ktoré sami nežijú, hoci by tak veľmi chceli.

V tomto okamihu sa Hennovo rozprávanie o ilúzii sveta uloženého do krásnej literatúry zbližuje s neliterárnou skutočnosťou. Reč je o negramotnosti, domácom násilí, o podcenení talentu, o nevraživosti, či o neúcte k veku, k schopnostiam a silám, k životu iného, (ne)známeho človeka. Ilúziu literárnych príbehov, krásu pestovanej záhrady pri vilke, starostlivosť prejavenú ochrane opusteného zvieratka zatieni ľudská zloba, sebectvo a nimi podnecovaná neohľaduplnosť. Na chvíľu príbeh krásnych kníh a do nich uložených príbehov vytlačí do úzadia to, čo zaplavuje jednotlivca ako vlna sebeckého otupenia, či konanie ľudí neukotvených v pevných rodinných, citových a profesijných vzťahoch. V takých chvíľach rozvášneného zla nič a nikoho neochránia mená literárnych postáv, dobrá povesť ani prejavená úcta k odbornosti, či veku. Starý Carl roznášal knihy svojim zákazníkom tak a boli vždy také, aby im ich svojím príbehom pošepli, že jestvuje aj iný život, akí žijú.

Dobro zo sveta kníh, také je poznanie a porozumenie životu vo vedomí Carla Kollhoffa, býva potrestané. Ak sa zlo v ľuďoch, nech už je vypustené odkiaľkoľvek, či nech sa prejaví hocijako a na chvíľu sa ujme hlavného slova, čo i len na chvíľu, to zlo z ľudí a v nich si skôr, alebo neskôr vyhľadá pre seba spravodlivosť, veď aj ona žije v knihách: raz ako ukončenie príbehu, inokedy ako ponaučenie, či odkaz nesený časom. Spravodlivosť si našla cestu aj do ľudskej skrivodlivosti spáchanej na Carlovi Kollhofovi.

Príbeh v príbehu, pravda o pravde, realita a ilúzia, sa zavŕšili v Hennovej próze Starec a more príbehov, navrstvovanými odkazmi aj dôkazmi o jedinečnosti, zmysle, hodnote, o rešpekte, obdive a úcte ku každému životu, profesii a k prežitému ľudskému veku. Napokon sám a osamote môže prežívať len ten, kto nemá ľudí rád, či ten, kto nepozná ich osobitosti. Tie sú predsa vložené do umenia, krásy, múdrosti a citov, aby vyjadrili slová a reč umeleckého textu.

Carstenom Hennom vyrozprávaný príbeh Carla Kollhofa a Sašky, Sabiny a kníhkupectva Pri mestskej bráne sú zosnované zo zásobárne známych slov, no nebolo by ich, keby neboli tí, ktorí vedia, ako, a prečo, príbehy vznikajú, komu sú adresované, čo dokážu vykonať pre ľudí, pre svojich čitateľov. Veď v tých knihách, ktoré sú na policiach v kníhkupectvách, ide o čosi viac, ale aj o to (naj)podstatnejšie v živote jednotlivca a spoločnosti. Práve knihy dokážu nezištne obohatiť svojich čitateľov, ale aj tých ostatných o to, čo uchovávajú napriek plynúcemu času a histórii, nech sú to príbehy šťastné, či smutné, vždy sú to však rozprávania sústredené na odlišné osudy literárnych postáv a na ich všakovaké ľudské deje, ktoré môžu aj nemusia sa stať skutočnou skutočnosťou.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com