PROUDY > FILOLOGIE > RECENZE

Kufor z ôsmich poviedok

DOVLATOV, Sergej: Kufor. Z ruského originálu Čemodan,1986. Preklad Silvia Šalatová. Žilina: Absynt, 2021. 142 s. ISBN 978-80-8203-167-9.

Slovenské vydanie poviedkovej knihy Sergeja Dovlatova (1941-1990) sprevádza na vonkajšom prebale jej vydania odporúčanie Dušana Dušeka: „Závidím každému, kto knihu Kufor ešte nečítal“. Vydavatelia doplnili nacionálie Sergeja Dovlatova o informácie: ruský novinár a spisovateľ arménsko-židovského pôvodu, v roku 1979 emigroval do USA. V roku 1980 sa autorsky presadil v novom prostredí na stránkach časopisu The New Yorker, a ako píše Dušan Dušek, „čo mu vraj úprimne závidel aj Kurt Vonnegut jr.“ V edičnom profile autora sa vo vydaní próz Kufor uvádzajú ďalšie zverejnené prozaické tituly Dovlatova: Zóna. Príbehy dozorcu v pracovnom tábore (1982), Puškinove vrchy (1983), Pochod jedného človeka (1983), Naši (1983), Cudzia žena (1986), odkazuje aj na Kufor (1986) a na jeho „iné“ literárne práce.

Podstatné budú z edičného profilu dve informácie. Prvá informácia je táto, „jeho prózy v Sovietskom zväze nemohli oficiálne vyjsť, kolovali len v samizdatoch a v exilových časopisoch“. Druhá informácia má vzťah k po rusky písanej literatúre, ktorá nenašla podporu vo svojom domovskom kultúrnom prostredí, podľa ktorej Dovlatov „patrí medzi najpopulárnejších a najprekladanejších ruských spisovateľov druhej polovice dvadsiateho storočia“.

Dušan Dušek prirovnáva prózy Sergeja Dovlatova vo vzťahu k žánru a poetike a svoj výrazný čitateľský zážitok ich čítania sa tým, aké sprevádzali jeho záujem o „kruto krásne poviedky Isaaka Babeľa, sladko bôľne prózy Ivana Bunina, satiry Michaila Zoščenka alebo románová freska Michaila Bulgakova Majster a Margaréta“.

Poviedkové návraty Sergeja Dovlatova do osobného aj profesijného života, aký ho spája s Ruskom v súbore Kufor, nasycovali jeho prekladmi literatúru iných kultúr a spravidla si získali spontánnu čitateľskú i uvážlivú pozornosť odbornej verejnosti. Autor Sergej Dovlatov zmenil miesto svojho pobytu aj spôsob života, ale nikdy neopustil svojráz spoločnosti a osobitosti kultúry, v ktorej vyrastal, utváral sa a reálne „tridsaťšesť“ rokov žil.

V úvahe Nová ruská literatúra upozorňuje Ivo Pospíšil na variácie v literárnej produkcii aktuálnych prepojení, ktoré sú hlboko zakorenené v ruskej literatúre a kultúre s adaptovaným moderným výrazom, čo sa prirodzene deje v posledných desaťročiach, na prelome dvoch storočí. V ruskej národnej tradícii a kultúre, podľa neho ide o tú ruskú literatúru, „která se vzdala svých tradičních vlastností, které z ní udělaly vůdčí světový jev“ a po nej nastúpila „Literatura undergroundu a silná vlna postmodernistické poetiky zaplavila ruskou literaturu a zdálo se, že tak, jak jsme ji poznali, je už nenávratnou minulosti včetně zvláštní komunikační plochy „tlustých žurnálů“ [Pospíšil, 2020, s. 40].

Poviedky Sergeja Dovlatova sa radia k tomu čítaniu, v ktorom autorské ego je výrazné a zvnútornené, ale predovšetkým vyrovnané s problematikou, ktorú odovzdáva svojim čitateľom, že sa sústreďuje len na univerzálne pôsobiaci, ba až za znak doby, nátury, praxe a spoločenských praktík doby vysunutý detail. Teda na to, čo je osobné, a predsa má všeobecnú, ba viac, rešpektovanú platnosť, na tie reálne a všedné prejavy, postoje a konanie jednotlivca s mentálnymi danosťami vžitými do zvládnutia všedného dňa v rytme modernej ruskej spoločnosti. Prozaik zvýrazňuje tie, ktoré - ako jeho súčasníci - prirodzene sám žil, sám ich vedome-nevedome tvoril a rešpektoval, spoluutváral ich účinnú praktickú „normu“ bez sentimentu, moralít a poučení.

Tí, ktorým je ruská a po rusky písaná literatúra blízka sa v poviedkach Sergeja Dovlatova zbližujú znova a opäť s tými prejavmi každodenného života, myslenia, konania a nepísaných zákonov zabývaných v systéme, v myslení a konaní ruského človeka, ktoré sa dedeným vzťahom k autoritám, rodine, k histórii a k prírode formovali oddávna a ich premena, či odmietnutie by znamenalo zvrátenie odvekých, ale predovšetkým fungujúcich istôt a návykov.

Napokon práve to naznačuje odkaz zvolený Sergejom Dovlatovom za motto vo vydaní súboru Kufor, ide o torzo, vyňaté z poézie Alexandra Bloka: „…Ale aj také si mi, Rusko moje, krajinou zo všetkých najdrahšou… “. Metafora, či sentencia, neprehliadnuteľne zaujme čitateľa v expozícii ôsmich poviedok súboru Kufor predovšetkým svojou (ne)emotívnou pozornosťou voči tematike sprítomnenou humorne, ironicky i s odstupom exponovanej v názvoch, Krepsilonové ponožky, Nomenklatúrne poltopánky, Solídny oblek s dvojradovým zapínaním, Dôstojnícky opasok, Bunda Fernanda Légera, Popelínová košeľa, Baranica, Šofírske rukavice.

Spontánne čítanie, porozumenie problému a dôveryhodnosť narácie prejavená čitateľom voči všetkému, o čom sa v (autentických) poviedkach rozpráva, ale aj, ako sa o tom či onom všednom, obyčajnom a známom vypovedá, čo spôsobuje rozprávačovo prirodzené, a predsa hravé zhodnocovanie toho, čo jeho ruský súčasník žije rovnako ako on. Detail, torzo, chvíľami absurdita možného (ne)nápadu, ilustrujú uvoľnenú atmosféru veľkomesta, redakcie, väzenia, domácnosti, vzťahov, ktorá svojskou „zažitosťou“ reálií a praktík, preniká nielen do práce pre spoločnosť, ale mení aj komorné osobné vzťahy, najskôr pre účinok dobráckym nadhľadom, iróniou, šibalstvom aj pestvami sa ako overené a účinné nápady a riešenia uplatnia na prežitie také, ako príležitosť na únik z dôsledkov žitej praxe, ktoré praktický život v meste i mimo neho „obalili“ do vzťahu k rodine a manželke, k známym aj nepoznaným, aby prvkom absurdity deformovali rozprávačovo pôsobenie v novinách. Poznamenali jeho skúsenosti dozorcu väzňov a napokon postupne utvárali človeka pripraveného na rozhodnutie emigrovať: „Mám tridsaťšesť rokov. Z toho osemnásť rokov pracujem. Niečo zarábam, niečo míňam. Zdalo sa mi, že predsa len vlastním aspoň aký - taký majetok. A mne sa všetko zmestí do jedného kufra. A to ešte celkom skromných rozmerov. Som na tom naozaj až tak biedne? Ako sa to len mohlo stať?“ (Dovlatov, 2021, s. 9)

Poviedky Sergeja Dovlatova potešia, vyvolajú úsmev i pocit porozumenia, ba až ľútosti a spolupatričnosti s rozprávačom. Potešia svojím spôsobom narácie, štýlom a prístupon na organizovanie mikrosituácie. Po tomto priecestí spomienok na prežité a pomedzi uplatnené, či skôr vyskúšané postoje k žitému, sa čitateľ spoločne s rozprávačom neubráni uvažovať o tom, ako sa do života spoločne a nenáhodne vkradnú prázdnota a ľahostajnosť voči sebe, zmenia a vyprázdnia vzťah k partnerke aj k profesii, k hodnotám a zmyslu vlastnej existencie. Sergej Dovlatov preniká minimalistickou negáciou neliterárnej reality do emócií čitateľa, jemne vnáša do literárnej reality rezignáciu, aj smútok, ako následok porozumenia daného stavu a do čitateľovej skúsenosti s (novou) ruskou literatúrou zopakuje poznanie literárnej a kultúrnej istoty, ako o nej uvažuje Ivo Pospíšil, které z ní udělaly vůdčí světový jev. V hĺbke Pospíšilom pomenovaného problému, vo vývine ruskej literárnej kultúry, ide o výzvu adresovanú čitateľovi, nech sa znova a znova začíta do hodnôt na nazeranie ruskej prózy, poézie a aj drámy venovanej ľudskej náture, jej slabostiam, zvláštnym, raz nevľúdnym, inokedy nadmieru vhodného všímavým „malým“ ľuďom s nezvyčajne „veľkými“ až univerzálne otvorenými osudmi, do umelecky vyjadrenej vševedúcnosti a plynúceho času.

Vlastne to zachytil Dušan Dušek, ide o jeho nespochybniteľný postreh v odporúčacej reminiscencii, zverejnenej na prebale poviedkového vydania v slovenčine, keď svoje oslovenie prózami Dovlatova ukončil povzdychom nadšenia: závidím každému, kto knihu Kufor ešte nečítal.