MERCIER, Pascal: Váha slov. [Das Gewicht der Worte]. Z nemčiny preložila Mária Vargová. Bratislava: Premium, 2021. 445 s. ISBN 978-80-8159-944-6.

Román Pascala Mersiera Váha slov ponúka komorný príbeh o slove a jeho sprítomňovaní v živote spoločnosti a jednotlivca. Epicentrom vyrozprávaných udalostí spätých so slovom je podmienka mať talent na vlastnosti a danosti slova. No a tie si vyžadujú profesie s výnimočným poslaním aj postavením v kultúrnej spoločnosti, sú nimi spisovateľ a prekladateľ.

Spisovateľ považuje za svoj úspech, ocenenie a uznanie, keď sa jeho text prostredníctvom prekladu udomácni v inej reči a v inej kultúre. Prekladanie sa radí medzi výnimočné spôsobilosti a súčasne špecifické činnosti zahrnuté do podstaty, významu a cenené nadčasové hodnoty v kultúrnej spoločenskej misii prekračujúcej hranice a kontinenty.

Preklad umeleckého textu bol, je a zostane vzájomnou kultúrnou udalosťou pre autora pôvodného textu, pre prekladateľa textu do inej reči a pre obidvaja pre prijímajúcu kultúru. V poslaní činnosti prekladateľstva a jeho výsledku preloženia konkrétneho textu spočíva jeho univerzálne poslanie. Preklad a jeho tvorca dokážu poskytnúť prijímajúcej reči to, čo v nej ešte nevzniklo, poprípade chýba, alebo sa preloženým textom rozšírilo jestvujúce poznávacie a kultúrne zázemie o hodnotu sprevádzanú dokonalosťou slova, krásou vety a invenciou myšlienky. Preklad má svoje dejiny, prekladateľstvo má svoju históriu, prekladatelia svoju povesť. Tieto tri entity sa navzájom zdokonaľujú tak, ako napreduje estetický, hodnotový a poznávací priestor v modernej kultivovanej spoločnosti.

Protagonistu Mercierovho románu, Simona Curtisa Leylanda, postretnú v zrelom veku náročné udalosti. Tie porušia, alebo aspoň narušia všetky ustálené zvyky a dohovory v jeho živote, aké môže mať anglický muž vďaka výchove, rodine, spoločenským vzťahom a predovšetkým osobnej predstave o sebe a svojej profesii. Ústredná udalosť, ktorá rozhýbe všetko, čomu Simon dôveroval a s čím počítal vo svojom živote je tá, čo sa reálne presunie do priestoru medzi (jeho) životom a (jeho) smrťou. Smrť nečakane zoberie Simonovi francúzsku manželku, anglického strýka a dá mu osobne prežiť dôsledky nesprávnej diagnózy, spôsobila ju cudzia snímka vraj Simonovho mozgu. A tá napovie talianskemu lekárovi, že aj jeho život sa kloní k zániku.

Autoritou medicínskeho sveta vyrieknutý verdikt by zlomil silnú náturu, takú však Simon nemá a začne konať. V jeho chápaní zodpovednosť voči svojim deťom a priateľom znamená, že im správu o svojej blízkej smrti oznámi, všetko, čo má hodnotu a patrí mu, premení na finančný úžitok a pomoc svojim priateľom v rovnakej profesii. Simonova osobná línia, vidinou blízkej smrti rozvrátila jeho vnútorný svet a premenila ho vo svoj opak, ním má všetko živé svoje pevné a nemenné hranice. No keď sa objasnil omyl s chybnou diagnózou, Simon sa znova stal mužom, ktorému sa otvára nová budúcnosť. To, čo ho očakáva v novej situácii, sústredil do termínu čas: chcel si svoj čas len užívať márnotratne, chcel ho cítiť, ako plynie a nestarať sa o to, čo bude.

Autor románu Váha slov dožičí Simonovi zvažovať okolnosti svojej rodinnej a profesijnej existencie tak, aby sa jeho želanie napokon po rokoch váhania premenilo na skutočnosť. Pascal Mercier, aby sa so Simonom mohol rozlúčiť, nechá ho z Terstu a od blízkych odcestovať do jemu neznámej južnej časti krajiny, medzi jemu neznámych obyvateľov a nechá ho vykročiť za zásadným rozhodnutím jeho života: Simon zamení poslanie a povolanie prekladateľa za starosti spisovateľa Simonovho prvého príbehu a vo svojej vlastnej, pôvodnej a na výraz presnej anglickej reči.

Román Váha slov sa kultivovane a podnetne upísal premýšľaniu o živote ako o výzve uloženej do slov a reči, do precízne zhotoveného dorozumenia medzi jazykmi vďaka talentovanému prekladateľovi a jeho prekladom ako výsledku jedinečnej udalosti z vôle dvoch jednotlivcov: autora a prekladateľa. Kým sa tak stane, musia sa do románu Váha slov zakomponovať ďalšie neprehliadnuteľné postavy, ktoré pracujú so slovom, teda vydavatelia a pôvodní autori textov. V tej druhej spoločnosti, medzi autorov literárnych textov v reči ich tvorcov nechal pôsobiť Mercier všakovako poznamenaných jednotlivcov s rozličnými osudmi a z odlišných jazykových kultúr.

Pozoruhodné sú línie svojráznych, vo vzťahu k literatúre a jazyku výnimočných rusistov, Andreja Kuzmina a Vasilija Smirnova. Náročný je spoločenský kontakt s nimi, spôsobuje to ich uzavretosť voči spoločnosti navodená zložitou osobnou životnou skúsenosťou. So Simonom ich zbližuje oddanosť slovu a jazyku. Náhoda to tak chcela, Simon bol príležitostným tlmočníkom Kuzminovi aj Smirnovovi, a to vystačilo na ich rozhovory o Dostojevského slovnej zásobe, o hre, ktorú vie navodiť iba preklad pri výbere tých správnych slov za originál. Postupné zoznamovanie sa s uzavretým Kuzminom poskytlo Simonovi presvedčenie, podľa ktorého: nič o nás nenapovie viac ako príbehy, ktoré si vymýšľame. Zložitý osud jednotlivca sprevádza náročný spôsob, ako si v živote a spoločnosti hľadať a uchrániť svoje autentické miesto a nedať sa vytlačiť na ich okraj. Práve naopak, vnútiť im svojou profesiou rešpekt a obdiv voči umeniu a literatúre, čo naznačí, aké sú náročné a zložité, aj kadiaľ vedú cesty na cibrenie profesijnej dokonalosti. Až potom si možno položiť, popri ďalších i takú otázku o prekladateľovi, „ako mohol tak dokonale ovládať toľko jazykov? Asi bol často sám […]. Bol to jeho spôsob, ako zostať živým“ (s. 139).

Simon Leyland svoj osobný a profesijný príbeh vo Váhe slov sústredil na odborné a filozofujúce súvislosti spojené s postom rešpektovaného prekladateľa, teda na to, čo s ním súvisí a čo určuje jeho limity. Ako plynie jeho osobný čas pri zdokonaľovaní svojej odbornosti a ako náročne sa presadzuje jednotlivec v spoločenstve rovnako zameraných jednotlivcov, aké to je byť tým, koho kultúrna spoločnosť považuje za precízneho a vyhľadávaného prekladateľa, čím a kedy naráža na priesečník z nežičlivosti, ktorý traumatizuje okolnosti na hodnotenie preloženého textu, tak tým sa zaoberá Simon v dialógoch so svojím ja. Pritom skutočne podstatná odvrátená strana prekladateľovej existencie súvisí s latentným napätím medzi jazykom spisovateľovho originálu a jazykom prekladateľa, teda medzi pôvodnou rečou, z ktorej sa prekladá a cudzou rečou, do ktorej sa prekladá: „pred prekladateľom sa nedá ukryť nič, cíti autorov odstup od textu, dokonca aj vtedy, keď o ňom autor netuší“ (s. 235). Za imperatív profesie prekladateľa považuje Simona Leylenda ustavičné hľadanie slovíčok.

Mercierov román Váha slov je vzácne uvažovanie o dare a vymoženosti danej ľudského rodu poznať slovo, pracovať s vetou a dohovoriť sa v rečiach, ktoré si spoločenstvá počas svojho kultúrneho vývinu vypracovali a prirodzene ich zdokonaľujú. Vďaka slovu sú ľudia spoločenstvom, ktoré má budúcnosť, ním si odovzdajú, čo premysleli o živote a jeho význame aj hodnote.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com