ULICKÁ, Ľudmila: O tele duše. [The Body of the Soul]. Z ruštiny preložil Ján Štrasser. Bratislava: Slovart, 2022. 204 s. ISBN 978-80-556-4549.

Marketingové avízo vložené do vnútorného prebalu vydania prozaického súboru Ľudmily Ulickej, O tele duše (2022), si kladie dve ústredné otázky, na ktoré sa „nová kniha prvej dámy súčasnej ruskej literatúry“ sústredila.

Prvá otázka zisťuje, či “Existuje hranica medzi životom a smrťou?“ a druhá otázka chce poznať odpoveď na to, či „Je smrť hranicou života?“

V slovenskej prekladateľskej tvorbe má próza Ľudmily Ulickej (1943) pevné čitateľské zastúpenie a rovnako vyhranené osobnostné zázemie v aktívnej prekladovej tvorbe. A to, popri inom znamená, že Ulickej nazerací a naračný spôsob vyrovnávania sa s látkou a tematickou mozaikou si od Soničky v roku 1992 po Jakubov rebrík v roku 2017 získal vyhranené čitateľské zázemie. Táto skutočnosť sa spája aj s osobnosťami prekladajúcimi do slovenčiny jej po rusky napísanú prózu.

Prozaický súbor O tele duše sa tematicky sústredil na všakovaké, ako to už v živote býva, osobné udalosti jednotlivca naviazané svojím priebehom na deje okolo života a smrti, tela a duše, ale aj života a duše či smrti a tela tak, že ich autorka usporiadala do troch „panelových“, nazeracím odkazom uzavretých blokov.

Zámer autorky včleniť do jedného titulu ústredným problémom uzavreté bloky a nimi sa prelínajúcu tézu o (ne)zbytočnom živote prináša ako následok kompozičného rozhodnutia odlišné reakcie postáv na vysoké a nízke v ich činoch, aby sa súbežne nepozabudlo na prítomnosť, či na zásah aj dosah spravodlivosti do ich osudu, od jeho genézy po pointu existencie.

Kompozíciu súboru O tele duše vytvorili Priateľky s piatimi príbehmi, O tele duše s ôsmimi príbehmi a Šesťkrát sedem so šiestimi príbehmi. Jednotlivé, pointou do seba uzavreté bloky podľa kľúča príčina a jej následok/dôsledok (Priateľky, O tele duše, Šesťkrát sedem) sú ústredným problémom okolo postavy či výjavu z jej života svojím vyústením pevne a nemenne zovreté. Pointa príbehu a autorkin zámer dominujú v každej sekvencii kompozičných jednotlivostí. A tie sú premyslene zovreté okolo jednej aj jedinej postavy, čím sa obsiahne vážne, spravidla smutno až tragicky naladený nazerací a odosobnený naračný prístup k zdôraznenej časti rozprávania o (nepoznanom) vzniku a (dôsledne sledovanom) význame, „obsahu“, potrebnosti a napokon o zániku života jednotlivca.

Pritom sa v blokoch stretli iba „obyčajné“ a oddávna sa opakujúce náhodné, náročné, zložité, drsné a realite nevzdorujúce „všedné“ situácie z „obyčajných“ životných príbehov tých, ktorí sa nenarodili na šťastnej hviezde. Doslova všetko je v ich životoch komplikované, hoci si to oni a ony ani neuvedomujú, veď spravidla o inej možnosti ako žiť ani nevedia. Nikto im ju nenaznačil ani neponúkol a postavy neprejavia silu meniť to, čo majú. Každá z postáv bez vzdoru napĺňa spoločenskou konvenciou predurčené aj očakávané neradostné ukončenie svojho pobytu v reálnom čase a v reálnej spoločnosti.

Narátorka sa rozhodla pre ten post a okamih na rekonštrukciu životného problému postavy v jej „finálnej“ životnej situácii, keď je v osobnom živote či po ňom znova v pomyselnej osamelosti a v reálnom objatí samoty. A to aj vtedy, keď je vôkol nej mnoho iných a ďalších jedincov, nič na tom nezmení ani ich počet, ani ich hlučnosť.

Na počiatku situácie a ňou iniciovaných vzťahových či spoločenských okolností sa neosvedčí skúsenosť protagonistov, ako ovládnuť či (do)riešiť problém z plynúcej alebo prežitej / žitej zložitej, no predovšetkým nivočiacej skutočnosti. Problémovou ilustráciou bez gradačných iniciácií, napríklad v sujete či konflikte, stali sa príchod a koniec života, užšie zisk a strata milovanej bytosti. V pokojne plynúcom rozprávaní si všetko uchovalo status nemennej a zdôrazňovanej prirodzenej a voči problému detailne zachytenej reality, v ktorej si city, pocity, krivdy, zanechané hodnoty spoločnosti či iné spoločenské okolnosti uchovali spätosť s (ne)výnimočnosťou postavy, hoci oživované udalosti sú vždy naviazané iba na jeden život jednej postavy.

Pôvodne mali pre postavu blízke reálie osobného života inú hodnotu než tú, akú im určil neodvolateľný fakt/ akt úmrtia, čiže objektívneho odchodu zo života.

Realita a nemennosť tematizovanej situácie sú vyrozprávané prostredníctvom rozprávačky. To ona vie „všetko“ o postave, deťoch, rodine, o susedoch a k tomu to, čo pridajú kolegovia, partneri, spoločníci alebo ďalší z ich sociálneho prostredia. Rozprávačka naznačuje, že to boli práve oni a mohli všeličo premeniť na lepší vzájomný vzťah, na emóciu blízkeho komorného vzťahu, ale akosi sa tento zámer nestal obojstrannou skutočnosťou.

Medziľudské, rodinné, pracovné, partnerské vzťahy sú ten problém, ktorý dovlečie jeden život do jediného možného konca. Medzi počiatkom života a jeho koncom sa udejú všakovaké pracovné, profesijné, osobné, rodinné, občianske aj komorné (mini)udalosti, ktoré znesú pomenovanie úspech a sláva, ale aj nešťastie, naivita, nevedomosť, ľahostajnosť, jednoducho odcudzenie sa. Pritom si postavy v Ulickej prózach O tele duše tento jav nevyhodnocujú ako osobné ohrozenie.

Moderný spôsob života, jeho rýchlosť, pestrosť aj monotónnosť, sociálna, lokálna, vzťahová až osudová premenlivosť reality a reálií pre postavy v náročných okamihoch ich osobného života ich zbavuje v autorkinom zámere sentimentu, prejavu emócií, ušetrí ich výčitiek, ale aj nádejí. Tak prosto a bez podtónov mravného či emocionálneho primknutia sa k postave zostáva reč narátorky nemenná. Reč je priama, nekomplikovaná, takmer nezaujatá, úsečná, no uchováva si obranný odstup od toho, o čom, či ako sa o tom či onom (nezaujato) vypovedá.

Napriek ilúzii a strohosti vyhrotenej osobnej a životnej situácie zabráni štýl a tempo výpovede prítomnosti sentimentu a náznakom prejavov rozprávačkinej emócie voči postave a jej problému. Narátorka je napriek naznačenému naklonená prejaviť porozumenie voči problému protagonistu, no i pre ňu platí, že nik neprekročí svoj tieň a nedokáže uhnúť pred univerzálnymi zákonmi života, teda pred tým, čo spája telo a dušu, telo duše, duša tela pred vznikom a zánikom ich partnerstva v reálnom čase.

Ľudmila Ulická umne filozofuje, ale nemoralizuje, rekonštruuje, ale nehodnotí, pomenuje, ale neuprednostní príbehovú líniu, ktorú by sme – súc skúsení čitatelia – očakávali; zaujíma ju zmierenie a uvoľnenie po priveľkom a bolestivom kŕči spôsobenom samotným životom.

V blokoch Priateľky a O tele duše sa návraty k vzťahu matky a jej dieťaťa prerozprávajú bez citovej empatie, napokon tak je to oddávna v platnej drsnej praxi života, aby sa sústredila na spojenie, ktoré ako jediné a bez výhrad zabezpečuje pokračovanie ľudského rodu.

Rozprávačku si získali prehliadané, takmer neviditeľné ženské postavy v role odovzdanej matky svojmu osudom nežičlivo poznačenému dieťaťu. Tam, kde si všimne udalosti okolo posledných dní svojej postavy, no aj to, čo po nich nasledovalo, tam niet prirodzených odlišností v jave a stave byť matkou, ale v tom, akou matkou jej postava je, či bola. V tejto mozaike žitého a prežitého sa Ľudmila Ulická tematicky otvára reáliám, ktoré vypovedajú o typovej a sociálnej hodnote jednotlivca, o potrebnosti života pre jeho vydedencov akou bola vyhľadávaná slavistka, ktorá „svojim dvom dcéram takmer nevenovala pozornosť“ (Blahoslavení, ktorí…, s. 73). No iná zo ženských postáv je napríklad táto, „Alica patrila k zriedkavému typu ľudí, ktorí absolútne presne vedia, čo chcú a aj čo v nijakom prípade nechcú“, aby svoje prehry v láske ukončila tak a aby rozprávačka mohla chladne konštatovať, že „spáchala samovraždu nevkusne literárnym spôsobom“, lebo „skočila pod vlak“ (Alica si kupuje smrť, s. 27, 28). Inak je to so Sašovou mamou, „normálna inžinierka s normálnym sovietskym svetonázorom sa rozviedla s Kirillom a dostala sa pod vplyv priateľa, čo vydával samizdat“, aby svoje ľudské finále uzavrela ako nepotrebná ruská religiózna filozofka, šíriteľka filozofickej ezoteriky a vedomostí o pôvode duše (Hlava, 126–128). Iným poslaním sú obdarené tie ženské postavy, ktoré majú zdravotne poškodené dieťa a ony ho milujú tak, že sa s ním identifikujú a obetujú sa mu. V tom spočíva a mení sa na hodnotu ich poslanie, hoci nevedia, kto je otec dieťaťa, ale na tom už nikomu nezáleží. Spravidla ide o neduživých a pomalých chlapcov, sú osamelí, zle sa učia, jednoducho sú iní ako deti v ich okolí. Časom ich detský záujem premení na výnimočných fotografov, stolárov alebo hudobníkov, no aj na takých, ktorí precitlivelo a odovzdane prijímajú premeny v životnom cykle Prírody, aby s ňou, Prírodou, napokon splynuli a zaplatili jej najvyššiu daň za túto príležitosť. K mame Voloďu, jedného spomedzi nich, teda „k Márii Akasimovne sa okrem syna a jeho kamarátov muzikantov všetci správali zvysoka, no ona si to vôbec nevšímala“, a hoci „Nevedela, s kým ho mala, kde sa vzal, a nevedela, kam teraz odišiel. Strašné bolo len jedno – prečo ho zabili? A kto? Komu prekážal?“ S istotou osobnej skúsenosti vedela, že synovou smrťou „Jej život sa rozsypal, skončil a ona pochopila, že vždy vedela, vždy cítila, že sa tak stane“ (Autopsia, s. 133, 136).

Ženské postavy, matky a ich dcéry, spája podľa patológa v próze Autopsia „ženská hlúposť“. Pritom sú odlišné vekom, zjavom, profesiou, ambíciami a svojím citovým životom, ktorý vyvoláva zodpovednosť za život potomka, s ktorým sa spája všetko, čo spoločne dokázali, dosiahli a čím by mohli oslovili budúci život. No a ten predchádza smrti. Teda nie je žena ako žena, nie je mama ako mama a nie je život ako život, ale ani smrť nie je rovnaká a nie pre každého donesie vyriešenie jeho trápenia.

Ľudmila Ulická verifikovateľnosť svojich príbehov podporila geografiou štátu, miestopisom a názvami z mestských lokalít, menami regionálnych oblastí, ale aj tým, čo je neprenosné a život podmieňujúce, tým je miesto, kde o všetkom rozhoduje neprenosná istota, ako prežiť každý deň. Autorka aj preto upresňuje, detailne sa venuje zachyteniu autentickej osobnej hodnoty sociálneho a rodinného života svojich ženských postáv. Preto s pravidelnosťou „existenčnej správy“ pripomína rodinný spoločný byt, samostatný byt, družstevný byt, komunálny byt, izbu v spoločnom bývaní. Matka so synom „bývali vo vlastnej izbe vo veľkom komunálnom byte“, teda tam mali „trvalý pobyt“ (Autopsia, s. 135).

Miesto na prebývanie či bývanie premenila rozprávačka v prózach O tele duše na ústredný bod a hodnotu každej existencie. Rovnako inštruktážne, orientačne a náučne si počína pri vyratúvaní národností, ktoré sa v prózach stretajú, čím sa tendenčne ilustruje rozľahlosť, početnosť a odlišnosť pri stretaní sa s poslaním, ambíciami a možnosťami postáv v prózach z pôvodnej krajiny autorky a so skúsenosťami mnohých zo sveta (Rusi, Tadžici, Taliani, Afganci, Kurdi, Arméni, Azerbajdžanci).

Rozprávačkin nadhľad, odstup, realistickosť si osvojujú v situáciách zrelých na pointu a nadčasovú informáciu, napríklad ako v sentencii „žien je vždy prebytok“ (Autopsia, s. 136) funkčne pripomenutú tŕpku iróniu, bolestivý humor, odkaz na nefungujúcu rozprávkovosť a poučený intelektuálny odstup, „V tom, čo sa dialo, nebol ani najmenší náznak mystiky. Presvedčivá skutočnosť…“ (Autopsia, s. 140). Napokon prišiel čas aj na roztrpčené uvažovanie „A čo už to len bola za rodina! Jedna rozvalina… (Blahoslavení ktorí..., s. 73), aby sa akékoľvek zaváhanie doriešilo nenáhodným tvrdením, „Po nijakom kafkovskom hmyze nebolo ani chýru“ (Aqua allegoria, s. 101).

Keby to bolo možné, no nie je to potrebné, veď tretí blok Šesťkrát sedem, ktorým vrcholí filozofovanie o bytí a existencii, o živote a smrti, mala by sa reč sústrediť na spravodlivosť pre ľudí. Aspoň tak, ako ju uplatňuje nepísaný kódex prírodných pravidiel a zákonov na život a na smrť pre svoje (človečie) spoločenstvo.

Autorka nemálo próz v blokoch dedikovala pod ich názvom adresátkam s občianskym menom. Aj preto by malo zmysel pripomenúť si rozprávačkino zvažovanie, ktoré spojila s postavou nezdravého Talika, „Stále sa mu žiadalo dať dovedna človeka s prírodou, no rozmery človeka a rozmery prírody sa nechceli spojiť“ (Človek v horskej krajine, s. 113).

Prozaický súbor O tele duše ponúka na počiatku príbehy zo sveta ľudí, no a tie sú všakovaké, navyše zmenia svoj mravný význam okamihom telesného zániku svojho nositeľa. No nič také sa nemôže stať, keď prehovorí Príroda o konci sveta a človeka, o narodení, chorobe, či o tom, čo znamená život dvojičiek a čo dokáže rodina, „Nie, nie krajina nikdy do seba neprijme človeka, nie preto ju vymyslela príroda, aby sa v nej človek potĺkal, rozmiestňoval svoje šľapaje, zanechával smeti svojej prítomnosti, skazeného dychu… (Človek v horskej krajine, s. 119).

Človek tým, ako sa pohybuje a premýšľa, tým, čo chce, ako to vykoná, čo dosiahne pre seba alebo pre spoločnosť, zostáva čiastočkou v čase a súčasťou jeho pohybu, „Myslia si, že ma zabili. Ale to sa nedá. Nikoho sa nedá zabiť“ (Autopsia, s. 138).

V súbore O tele duše sa pričinením Ľudmily Ulickej pre jej čitateľov sformovala univerzálna istota. A ňou môže, chce a dokáže Príroda uzatvárať človečenské deje prostým a neodvolateľným oznamom: tak to bolo, tým sa všetko skončilo, nebolo teba, ale aj správou, „zatiaľ o tom nik nevedel. Zakrátko, zakrátko nebude nikoho“ (Sedem koncov sveta. Vírus, s. 158), lebo všetci zomreli.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com