PONICKÁ, Hana: Ábelovský dom. Slovo na úvod Juraj Žáry. Prebal Peter Nosáľ. Bratislava: Tatran. Edícia Slovenská tvorba, 2020. 126 s. ISBN 978-80-222-1132-1.

Erbové vydavateľstvo Tatran zaradilo Ábelovský dom (1959) Hany Ponickej (1922 v Haliči – 2007 v Banskej Bystrici) k užitočným, navyše pravdivým odkazom, keď text začlenilo do erbovej literárnej spoločnosti označenej za „knihy na hodnotnejší život“.

Božena Slančíková Timrava (1867 v Polichne – 1951v Lučenci; v r. 1947 získala titul národnej umelkyne), prozaička a autorka literárnych dramatických textov, ktoré sa dožili druhovej a kultúrnej renesancie v minulom storočí pričinením sa divadelníkov, spoluvytvára svojou tvorbou reprezentatívny fond národnej literatúry a živej kultúrnej tradície.

Timravinu tvorbu v kultúrnom, literárnovednom, vzdelávacom a čitateľskom záujme sprevádza invenčný výklad a interpretácia jej realistickej spisby. Generácie vzdelávaných čitateľov poznávajú Timravu prózu, azda mimo literárny text aj jej kritické videnie dobovej spoločenskej skutočnosti. Prirodzene sa ako výrazná tvorivá osobnosť a neprenosná hodnota národnej literatúry „zabývala“ v slovníkoch aj v učebniciach dejín slovenskej literatúry a stretnúť sa s ňou bolo možné v uplynulých desaťročiach v dramaturgických plánoch divadiel, v rozhlasovej tvorbe pri adaptáciách jej prozaických textov. Literárnovedne vyhranení bádatelia sa vyrovnávali s jej archívnym autorským fondom, s uchovanými a nerealizovanými (knižnými) javiskovými hrami. V literárnej histórii sa latentne venuje dôkladný výskum Timravinej autorskej tvorbe, ktorý neobišiel dostupnú korešpondenciu Timravy so súčasníkmi. Porovnávací výskum sa venuje poetologickej osobitosti jej realistickej spisby, zvlášť morfologickej schéme jej žánrového konceptu v krátkych žánroch a napokon jej osobnostnému zástoju medzi dobovými spisovateľkami, jej súčasníčkami.

Literárne a spoločensky výrazná osobnosť Boženy Slančíkovej sa uchovala aj v roli literárnej postavy v slovenskej próze (Jégé), k nej sa s odstupom času pridružili v obnovenom vydaní memoárovo ladené návraty Hany Ponickej do Ábelove: po prvý raz v Ponickej dievčenskom veku a neskôr v čase, keď sa sama venovala písaniu.

Podnet, príčiny a okolnosti, ktoré Hanu Ponickú spájajú s Timravou, s Ábelovou, ale aj s jej osobným a literárnym život v čase, keď sama úspešne vstúpila so literárneho života prozaickou tvorbou pre mladých aj zrelých čitateľov, priblížil v Ábelovskom dome Juraj Žáry Slovom na úvod. Prvé stretnutie s Timravou prežívala Ponická ako šestnásťročná. Pre Timravu „Príchod nadchnutej kultivovanej a vyzrievajúcej mladučkej obdivovateľky z iného, mestského sveta, bol pre bezdetnú ábelovskú literátku nečakaným osviežujúcim zjavením“, a tak „Vzniklo zvláštne priateľstvo dvoch vekovo nerovných, no duchovne príbuzných, spriaznených duší“ (ŽÁRY, 2020, str. 12).

Hana Ponická sa v Ábelovskom dome, v tom dome, kde Timrava žila osamote po presťahovaní sa z pivničného domca po matkinom skone, sústredila sa na detaily a na maličkosti, ktoré Timravu pripomínali aj po rokoch nenáročnosťou a skromnosťou jej príbytku. Motív Timravinho bývania sa v Ponickej rozprávaní opäť zvýrazní po jej návrate do Ábelovej po pätnástich rokoch. Ponická spomína na Timravu, pripomína si čriepky zo spoločných rozhovorov, znova sa stretne s tými, ktorých aj po rokoch sama spoznáva, alebo si ju oni pripomínajú. Návrat Hany Ponickej do rokov do času jej mladosti v Ábelovej je osobný, komorný, neidealizuje ho a v mnohom sa už nespája s tým, čo vidí a čo si tak živo pamätá z minulosti. V Ábelovej má Timrava viaceré familiárne pomenovania. Tie jej dali obyvatelia za spoločné roky prežívania v dedine; na počiatku ako prejav úcty, neskôr ako následok vzájomnej súdržnosti a pomoci až kým neodišla z Ábelovej do Lučenca k príbuzným.

V rozpomínaní sa v Ábelovskom dome pri jej prvom stretnutí s Timravou, pre Hanu Ponickú bola teta, tetuška, má Timrava už po svojom ôsmom desaťročí veku. Pri opätovnom návrate do Ábelovej spisovateľka Hana Ponická má čosi okolo troch desaťročí svojho veku, no a v tom čase sama aktívne prežíva svoj rodinný, rodičovský, spoločenský a literárny príbeh.

Ponickej osobné rozpomínanie oživí všelijaké maličkosti zo zásad, rozhodnutí a návykov Timravinho života, z jej všedného dňa: málo prostriedkov, krivé nazeranie na mužov a citové vzťahy, obdiv k lyrizovanej próze, záľubu v horkej káve, vášeň pre kartové hry a odzbrojujúcu utiahnutosť do osobného a tvorivého vnútorného sveta.

Medzi Ponickou a Timravou sa rozhovory prirodzene pristavili pri Timravinom písaní. Mladučká Ponická ju neveriaco osloví, „Nie, teta, neverím, že už ozaj nepíšete“. Timrava dopovedá, „Mnohí neveria. Ale ja nič nebanujem, už nepíšem. Dosť mi bolo, čo som sa namordovala, koľko len papiera poničila“ (PONICKÁ, 2020, s. 65). Timrava ešte pripomenie, aké mala starosti s pravopisom a „vkusom“ kritikov a odkáže na svoju autorskú etiku: „Lebo kde niet cviku, niet remesla“. Na potvrdenie svojej zásady zvýraznila, čo pre ňu znamenalo osvojenie si rozprávačskej techniky, aký má zmysel jej literárna tvorba a o svojom písaní hovorí Timrava toto: „Nerada vymýšľam, a čo som aj inak opísala, než sa naozaj stalo, nevymyslela som, iba inak pospájala, povyberala, ale vymýšľať! Ja nie som básnik. A aby človek dáke povesti vymýšľal, to musí poznať dobu, študovať…“ (PONICKÁ, 2020, 67).

Návrat Hany Ponickej po pätnástich rokoch do kraja, v ktorom žila, tvorila a odpočíva Timrava, spojí s pripomenutím si zázemia, ktoré dalo podnet pre Boženu Slančíkovu na jej literárne meno Timrava. Spomínanie prinavráti Ponickej Timravinu záľubu v poľných kvetoch, ale zaspomína si aj na situáciu, ako získala darom Timravinu fotografiu a do chvíle, keď jej do dievčenského pamätníka napísala: „Buď, ostaň zvedavá. To ti praje teta Timrava“ (PONICKÁ, 2020, s. 89).

Timrava nerada cestovala, Hana Ponická áno, pritom obidve dôverne poznali prírodný terén okolo Polichna aj Ábelovej a po názvoch aj širší svet, ktorý vytvárali okolité kopce, vrchy, lúky aj jeho zvláštnosti zachytené v geografii nimi obľúbeného kúta juhu slovenskej krajiny.

Timrava odišla do lučenského cintorína v roku 1951. Hana Ponická si v lete roku 1958 v Haliči zapísala z cesty do jej Ábelovej toto, „Z Timravinho ábelovského domova nespravili čitáreň, ani ho nenechali tam, kde žila“. No už o rok neskôr, znova to bolo leto, videla že v pôvodnom Timravinom bývaní sa stali predsa len zmeny: „Dnes stojí tento dom opravený, ovakovaný i vybielený: dve Timravie chyže sa čoskoro vrátia doň na svoje pôvodné miesto […]. A k dvom chyžiam s pozostalosťou Timravy pribudne aj čitáreň a knižnica v prednej časti domu“ (PONICKÁ, 2020, s. 108).

Ábelova a jej svojská, výnimočná obyvateľka sa spojili pre Hanu Ponickú v mladom aj zrelom veku do osobných, literárnych aj do spoločenských zážitkov, ktoré plynúcim časom a prirodzenou vzdialenosťou od miest ich odlišných osobných životov a skúseností do stretnutí, rozhovorov a do spontánneho vzájomného porozumenia, aby sa pričinením času stali autentickými rozpomienkami na spisovateľku aj na svoju mladosť, na rázovitú povahu Boženu Slančíkovú, na jej svojskú reč i smiech.

Rozhovory dievčaťa a zrelej spisovateľky vznikali z otázok a odpovedí, z odkazov na názvy jej próz a na mená literárnych postáv, ale aj na podobenstvá medzi postavou a jej živou (polichnianskou či ábelovskou) predlohou. Vlastne na všetko, čo plynúci čas dovolil a čo dievčina dokázala pojať do osobných spomienok a rozpomienok tak, aby sa, ako to napísala Hana Ponická neskôr, stali jedny z jej „najväčších zážitkov“.

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com