Agáta Petrakovičová: Podenka. Ilustračné obrazy Heřman Landsfeld. Bratislava: Slovart, 2032. 106 s. ISBN 978-80-556-6091-2.

Záverečná informácia zverejnená na prebale knižného vydania Podenky je podstatná pre autorkin zámer aj pre čitateľa a jeho orientáciu v texte: „Krátke texty vznikli pôvodne ako záznamy v denníku“. Denník ako žáner má svoje zákonitosti, ktoré nemusí poznať a rešpektovať privátne vznikajúci záznamník o tom, čo deň priniesol a čo vzal. Petrakovičovej miniatúry bude odlišne „čítať“ ten, kto sa zblížil s prózami Vincenta Šikulu a ten, kto našiel záľubu v prózach Veroniky Šikulovej, a to preto, lebo Podenku pri jej príbehových „skratoch“ a personálnych „odkazoch“ prijme jej rozprávanie ako Agátinu svojskú „pamäťovú“ vložku do rodového a rodinného riečiska príhod, udalostí, figúriek a skúseností. A je to tak dobre. Pre mnohých čitateľov to bude jedinečné slovo vložené do toho, čo si v šikulovskom rozprávaní (o sebe) a z odstupu vyrozprávanej a (pre)žitej skutočnosti osvojili z doterajšieho čítania a s čím, ale i pre čo majú to zvláštne empatické porozumenie a náklonnosť, ba viac, rozprávačsky spontánne odovzdávané nadšenie za človečinu, nech je, aká je. Mozaiku návratov a pripomínania si toho a tých, čo boli a nie sú, ktorú – historička z keramického múzea – uložila do Podenky, čím rodový literárny erb získal ďalší čriepok v autorkinej neprehliadnuteľnej zdieľnosti: „U nás v rodine sa dostávali do vienka tri veci, pero, pohár a kopanec do zadku. Zatiaľ som všetky dary dostatočne neuchopila, hoci pohár držím rovno a pevne“.

Ten, kto sa čitateľsky upäl na šikulovské písanie si spontánne pri prvých miniatúrach Agáty Petrakovičovej uvedomí a osvojí jej videnie toho, čo už u jej menovcov čítal. Uvedomí si, čím je rodinné striebro po generácie utvárané z prežitého a dožitého, ale i to, ako v rodinnej pamäti všetko so všetkým súvisí, ako sa detail variuje, pritom nestratí nič zo svojej autentickosti. Čas prežijú spoločné zážitky, prerozprávané udalosti, pôvabné ľudské figúrky uchovávané v rodinných príbehoch, medzi ktoré sa personalizovaná Podenka prirodzene pričlení. Petrakovičovej rozprávačská spontánnosť, autentickosť, rázovitosť, ale aj strohosť a oživované rozprávania z rodinných odkazov minulosti do budúcnosti sú uložené do pôvabných „modranských“ miniatúr. Pretože práve pripomínaním si príbehov zo života a profesie sa dokážu uchovať zapamätania a uchovania hodné momenty v literárnom svete, ktoré nesú väčší zmysel než iba dejiny jednej rozvetvenej rodiny. Návraty ku kozubu čitateľa nesklamú ani autorkiným drsnejším slovom a odmenia ho „ilustráciami“ do vydania Podenky prevzatými z tvorby Heřmana Landsfelda, jej slovami, „jedného z najuznávanejších keramikov, zberateľov a propagátorov džbankárstva z čias Československa“ (Doslov, s. 105).

Viera Žemberová

Kontakt: viazember@gmail.com