Oľhová, Tereza. Nespúšťaj oči z trate. Ilustrácie Martina Sľúková, Hana Oľhová. Bratislava: Vydané vlastným nákladom, 2019. 128 s. ISBN 978-80-570-1485-0.

A že človek je tak nepoznateľný (Oľhová–Šľúková, 2015, 90)

(Vo vydaní Nespúšťaj oči z trati sa spresňuje: „Inak sa mám fajn, ktorú neskôr zdramatizovali pre Štúdio L+S a upravili a samy načítali pre rozhlas“)

Na prebale vydania Inak sa mám fajn je do jasných, preto aj príjemných farieb papiera s textom, do štylizovaných ilustrácií a viacerých vizuálnych textových foriem spontánne vnášaný „dvojdialóg“ z dvoch veľkomestských lokalít tak, aby do komorného, ale naisto predovšetkým súkromného „písania“ sa, obrazne, pripojil aj čitateľ. Napokon „všetko“, o čom si dve mladé ženy bez zábran hovoria = píšu, by mal čitateľ prijímať so znalosťou, ba až súznením a porozumením nemenne sa opakujúcich situácií z rokov medzi tínedžerskou netrpezlivosťou a skúsenosťami osobnej aj ranej profesijnej reality, no a tie si spoločne žiadajú odovzdanosť aj dozrievajúcu rozvážnosť. Spoločenskými a emotívnymi aj sociálne ladenými školami života prešiel v mladosti azda každý a nič sa na tom najskôr nezmení ani v budúcnosti. Skusy so životom a svojím miestom v jeho skúškach či hrách spoznáva každý pri ujasňovaní si svojej privátnej a partnerskej alebo už ustálenej vzťahovej situácie. Autorky dialógov vedia, že nielen ony, ale aj ich čitateľ prejaví trpezlivosť, porozumenie aj želanú empatiu predovšetkým voči ich „problémom“, rečňovankám, teda tomu, čo publikácia spontánne ponúka.

Autorkám textu v role vydavateliek vlastným nákladom napomôže pri prejavení empatie voči ich rozhodnutiu tak potrebná a užitočná informácia, podľa ktorej „Tereza Oľhová a Martina Sľúková sú scenáristky, ktoré spája spoločná fascinácia filmom, divadlom, svetovým dianím a mužským pokolením (...). Jedna pochádza z divadelnej a druhá z pohrebníckej rodiny“. Popri porozumení a trpezlivosti so svojimi partnermi, ich neduhmi a svojskou osobnostnou výbavou v nateraz predsa len nezáväznom premýšľaní o založení rodiny, čo bez detí nemá ten pôvab plnohodnotného života v zhodnocovaní ani jednej z nich, sú zaujímavé – akoby náhodné a navyše ad hoc – pôsobivé odkazy na svet, osobnosti aj artefakty z umenia a jeho početných výrazových foriem. Profesijné zameranie vytvárajú pre účastníčky dialógu textové vložky Nepožiadaš! a Vrchol ľadovca. Psychologická tragikomédia, vždy na bielom printovom podklade. Čítanie textov v Inak sa mám fajn má svoje dostredivé miesto a tým aj personálnu istotu medzi účastníčkami spontánneho dialógu na diaľku: „Takže len my sa nenúťme do niečoho, čo nie sme, veď máme mnoho humoru aj sebakritiky, nebála by som sa o to, že sa nejak stratíme, alebo zatrpkneme“.

Prepáč, ja som taká tvrdohlavá (s. 64)

Publikácia Nespúšťaj oči z trate! (2019) je venovaná deťmi svojej mame Jane Oľhovej, čo zvýrazňuje záložka: „Nič z tejto knihy nie je vymyslené. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami či udalosťami je vysoko pravdepodobná“. Partnerom osobne ladených miniatúrnych rozprávaní detí o mame sa kompozične stal záznamník herečky, ktorý si dopĺňa počutým, prežitým aj domysleným na cestách medzi javiskami rozličných divadiel, televíznych štúdií a z pôsobenia v Akadémií umení v Banskej Bystrici. Záznamník patrí zážitkom zo slovenských železničných tratí od západu na východ, či späť s pevným bodom vo Vrútkach alebo v Martine. K železničným staniciam a k po lesku a pohodlí túžiacim vozňom sa pridružia zážitky navodené okolnosťami a ich účastníkmi, spolucestujúcimi. Syn Adam si považuje, že mama „má jasné priority, a tie ju aj niekam doviedli“ (s. 83), dcéra Julka vie, že „Mama nie je žena stvorená pre domácnosť. Potrebuje mať svoj únik a svet, v ktorom môže byť stále divoká, charizmatická a sama za seba“ (s. 110). Majka má zo spoločných ciest vlakom túto skúsenosť: „Mama si dá väčšinou vo vlaku slnečné okuliare. A chce ísť do reštauráku. Vždy je všetko hektické, že sa konečne až vo vlaku stíhame trochu porozprávať. Ale vždy sa k nám priplichtí chlapík alebo niekto pripitý, kto začne mame hovoriť: Ja vás uznávam!“ (s. 54). Eva má zo spoločných ciest z vlakových prepráv do Martina túto skúsenosť: „Všetko závisí od maminej aktuálnej nálady“ (s. 40), no a Hanka pointuje: „Mama cestovala stále. Aj keď som bola malá, aj teraz“ (s. 12). Na presunoch Jany Oľhovej sa cestách medzi dvoma železničnými bodmi sa nič nezmenilo. Ďalej, na potešenie divákov, slúžil svojej náročnej profesii, no a ani v živote naplnenom umením – svojím aj svojich detí – sa od vydania dedikačnej publikácie, a to je naisto dobré, nič nemení ani v súčasnosti.

Slovo a obraz, inak to nebude

Tvorivých autorské dvojíc v prítomnom literárnom prostredí niet tak veľa, ale nedá sa povedať, že by neboli. Navyše sú medzi nimi aj pevné spojenia – na čo odkazujú knižné tituly Terezy Oľhovej, spisovateľka a Evy Škandíkovej, ilustrátorka. Autorky sa spojili pri pôvabných textoch pre mladých čitateľov od štyroch rokov, po nich nasledovali pre osemročných a skusmo žánrom aj tematikou oslovili vekom zrelších, vkusom vyhranenejších a v dostupnom literárnom prostredí, mysliac na pôvodnú aj prekladovú ponuku, predovšetkým náročných mladých čitateľov.

Na overenú a čitateľsky spontánne prijímanú tradíciu žánru leporelového „čítania“, v ktorom sa všetko, čo straší a má aj mená, premenilo sa v texte Bubáci (2021) na všedné podobenstvá úkonov a takých zvyklostí, aby dom, byty a jeho obyvatelia mali k sebe blízko, aby žili a boli ústretovo naklonení tajomstvám svojho spoločného bývania. Jazyk veršov, výpovedná skratka a hravé veršovanky, podporené ilustráciou, ide predovšetkým o ich poznávací účinok, „rušili“ tajomstvá obalené do strachu či do obáv z nepoznaného a cudzieho, čím sa slová a ich vzájomná naviazanosť (význam – obraz – podobenstvo) premenili na hutne a nenáročne rýmované texty s „hrou“ na numerickú zostupnosť základných čísloviek od ôsmeho poschodia po pivnicu. Navyše si ten, kto číta Bubákov svojím raným nečitateľom, nájde v záverečnej časti vydania inštrukciu: „Keď vyzlečieš obal knižky, zostane ti plagátik, zopár strihov a máš z neho bubákovský kabátik“ aj s jeho znázornením.

Ilustračne invenčné a na textovú časť úsporné vydanie textu Správa z planéty Romanesco (2023) má nevtieravo a znova prepojenou „hrou“ napovedajúcej ilustrácie a úsporného slova vyhranene ekologické poznávacie poslanie. Čitateľ tohto knižného vydania, nech je jeho čitateľská zručnosť na počiatku, alebo patrí medzi vkusom a požiadavkami na „detskú“ knihu inak sústredená, ocení reč, „obsažnosť“ a spoločenskú naliehavosť (učiacej, oslovujúcej, vyzývajúcej) komunikatívnej ilustrácie.

Genius loci mesta Kremnica v takmer polovici štyroch desiatok mikroepizód si zvolil dômyselne komponovanú náučnú, na históriu lokality aktualizovanú aj podobenstvami navodenú paralelu medzi jeho minulosťou a prítomnosťou. Poznávaco ladené objavovanie minulosti detskými postavičkami cez predmety alebo spontánne zážitky je spájaním vzácnej tradície so žitými reáliami v čulom dnešnom živote stredovekého banského kráľovského mesta. Tematickým a poznávacím záberom je neprehliadnuteľná umne organizovaná línia „príbehu“, ktorá je sústredená na empatické medzigeneračné vzťahy v rodine a na tradičné súperenie o vodcovstvo či uznanie v kolektíve rovesníkov v predpubertálnom veku a navyše v školskom prostredí, ktoré sú epizódami dostredivo komponované okolo posledného permoníka spomedzi dávnych permoníkov v podzemí mesta. Napokon, a to neunikne čitateľovi publikácie Posledný permoník (2020), ako si autorka premyslene počína so žánrovými možnosťami textu, teda s tými, aké jej poskytuje legenda, povesť, rozprávanie až po imitáciu fikčného prekračovania sujetového priestoru medzi realitou a fantáziou, ba aj technologickými inšpiráciami, ktoré nie sú mladej generácii vzdialené. Poznanie, spoločenské vnímanie dávnej minulosti a nažívanie s ňou na jej prospech a na ochranu (matérie aj slova) toho, čo história, jej dávni tvorcovia a naši predkovia vytvorili, má aj v myslení autoriek predovšetkým zámer, nájsť literárnymi a výtvarnými podnetmi také oslovenie čitateľa, aké môže uchovať a nesentimentálne opatrovať iba lokálny dar a odkaz z minulosti tak, aby sa zachoval ako hodnota, istota a väzba utváraná generáciami ľudského rodu, teda ako vzácna správa z prítomnosti vysielaná tým, ktorí prídu po nás do spoločnej budúcnosti. Autorka textu a voči veku čitateľa komunikatívna ilustrácia mu spoločne s hrou z kombinovaného prepájania viacerých jazykov, ktorými región oddávna žil a žije, napomáhajú zorientovať sa v jednotlivých mikrotematických sekvenciách príbehu a umožnia mu prirodzene porozumieť, najmä vo finálnej časti Posledného permoníka, dynamickým a na predstavivosť či fantáziu z možného aj nájsť spôsob, ako sa môže napojiť na (ne)literárne presuny v čase, nerezignovať a dobrými znalosťami pri presunoch v geograficky verifikovateľnom priestore lokality a medzi (oživovanými) reáliami okolia mesta a krajiny natrvalo nájsť a chrániť všetko, čo je spojené s jedinečnou dejinnou pamäťou výnimočného mesta Kremnica.

Príbeh deväťročnej Agáty, ktorá sa nudí, nech sa okolo nej deje čokoľvek, má vo svojom epicentre jediný motív, jej vianočné želanie byť majiteľkou mobilu. Tak či onak, je to autorsky pozoruhodné a pôsobivé vykročenie do dostredivého „sveta“ miléniových detí. Vychádzajme z predpokladu, že to nebude vykročenie mimo autorský žánrový pôdorys výberom tematiky, problému a sujetu do technicky umne organizovaného „detského“ sci-fi, ktoré sa s porozumením venuje „svetu“ miléniových detí a ich rodičom v próze Agáta, kde si? (2022).

Všestranne náročné a premyslene náučne zorganizované porozumenie tomu, čo je mobil, sa pre autorku a určite pre čitateľa rozvinie do poznávacej inštrukcie k takým jednotlivostiam a detailom predmetu „mobil“, ktoré prostredníctvom technickej pomôcky zmenili podložie spoločenského života, navyše limitujú dorozumievanie medzi generáciami v rodine a individualizujú mladých ľudí do roly osamelých jedincov, sebeckých človiečikov, ktorým o nejaký čas nebude rozumieť takmer nikto, kto nevstúpil, či tak neurobí do ich a nimi imitovaného sveta z tlačidiel a z rezignácie na kolektívnu reč vytváranú zo slov, zo vzájomných informácií s najbližšími, s rovesníkmi a spoločnosťou ako jedinečným a podnetným sociálnym statusom. Autorka vytvorila príbehovú situáciu pre maloleté dievča, ktorému sa splní vianočná túžba, je majiteľka mobilu. Od toho okamihu si roly vymenia, nie ona, ale mobil určuje jej „osud“, čo znamená, že sa čitateľ stáva súčasťou okolností, ako sa rozprávačsky náročne, ale predovšetkým inštruktážne organizuje vzťah a sujet medzi predmetom a jeho majiteľkou. Pre autorku to znamená precízne a verifikovateľne pracovať s technickými informáciami, komponentmi utvárajúcimi predmet, funkcie a spôsobilosť nedostať sa natrvalo do manipulatívneho područia techniky, nestať sa jej živou funkciou, ale ovládať jej prevádzku a človeku osožné pôsobenie. Autorka aj ilustrátorka textu názorne, krok po kroku, dômyselne odlišujú pomenovaním príčiny a dôsledku, čo je dobré a zlé pre človeka z účinkov techniky, z jej možností prenikať do potrebného porozumenia a slobody vôle medzi spoločenským, rodinným, generačným, súrodeneckým nažívaním a „správaním“ sa, popri z nadhľadu javu a jeho funkcie suverénne ovládať personifikovaný systému technického výdobytku, ktorý si osvojil aj ovládol sociálne správanie mladej generácie.

Literatúra

Oľhová, Tereza, Škandíková, Eva, Janček, Vlado. Bubáci. Ilustrácie Eva Škandíková. Bratislava: BRAK. Edícia ALMA, 2021. [15 s.]. ISBN 978-80-89921-49-2.

Oľhová, Tereza. Agáta, kde si? Ilustrácie Eva Škandíková. Bratislava: Bublina, 2022. 123 s. ISBN 978-80-974031-1-9.

Oľhová, Tereza. Inak sa mám fajn. Ilustrácie Martina Sľúková. Bratislava: Vydané vlastným nákladom, 2015. ISBN 978-80-971982-0-6.

Oľhová, Tereza. Kde to praská vo švíkoch... In: Slniečko, 77, 2023, č. 7, s. 8–10. ISSN 0139- 911X.

Oľhová, Tereza. Nespúšťaj oči z trate. Ilustrácie Martina Sľúková, Hana Oľhová. Bratislava: Vydané vlastným nákladom, 2019. 128 s. ISBN 978-80-570-1485-0.

Oľhová, Tereza. Posledný permoník. Ilustrácie Eva Škandíková. Bratislava: BRAK. Edícia Alma, 2020. 121 s. ISBN 978-80-89921-40-9.

Oľhová, Tereza. Správa z planéty Romanesco. Ilustrácie Eva Škandíková. Bratislava: Bublina, 2023.[17 s.]. ISBN 978-80-974031-3-3.

Viera Žemberová