Režimy dvoch veľmocí – Sovietskeho zväzu a Spojených štátov amerických – rozdelili po vojne svet podľa bipolárneho kľúča na „západnú“ a „východnú“ časť (so svojimi štátmi-satelitmi, medzi ktorými sa chtiac-nechtiac ocitlo i Československo). Toto politické i ideologické poňatie geopolitiky ovplyvnilo (a kontinuálne i ovplyvňovalo) aj spoločenskú a kultúrnu situáciu, vrátane literatúry. (Mimochodom, pútavým a zaujímavým spôsobom o tom píše napríklad maďarský autor židovského pôvodu Gabriel Partos v knihe Studená vojna, v ktorej zaznamenáva autentické spomienky na najvyššie politické rokovania veľmocí a ich dopady na európsku a transatlantickú politiku so špeciálnym záujmom o satelitné štáty, Česko‑Slo­vensko nevynímajúc.) Nerovnomerný vývoj, matematicky povedané sínusoida (na osiach liberálnosť a cenzúra, avantgardy a socialistický realizmus a pod.) tvrdých päťdesiatych rokov, liberálnych šesťdesiatych rokov, normalizačných sedemdesiatych rokov a demokratizačných (vyhýbame sa ešte termínu demokratických) osemdesiatych rokov (aspoň od ich polovice) – je dôkazom vplyvov politiky a ideológie na literatúru. Múr medzi oboma pólmi, a to i napriek tomu, že literatúra ako taká nepozná hranice, spôsobila chýbajúca spolupráca v oblasti kultúrnej politiky (nehovoriac o informačnej medzere o „opačnom póle“, za ktorú boli zodpovední nielen politici a strana, ale i médiá). Začal sa zdôrazňovať primát socialistických literatúr s jasne a presne stanovenou tvorivou metódou, objavili sa nové žánre (typu politická lyrika a pod.), hovorilo sa o spolupráci socialistických medziliterárnych spoločenstiev a podobne, západné literatúry dostali prívlastok buržoázne a podobne. Západná Európa nám neostala nič dlžná a kvalitu diel našich autorov začala selektovať podľa toho, či boli alebo neboli členmi Komunistickej strany (v zmysle kvalitní exiloví a nekvalitní autori-komunisti), čo nebolo tiež vždy najšťastnejším kritériom (najmä ak nepoznali určité súvislosti a okolnosti, napr. vstup niektorých spisovateľov do strany). Literatúry socialistického bloku dostali atribút „východné“ (podľa politicko-ideologickej motivácie a konotácie) – a to i napriek tomu, že mnohé z nich (napr. i česká a slovenská) geograficky do východnej Európy nepatria. Celkovo však možno povedať, že vzájomné chabé kontakty na recepčnej strane (t. j. na strane čitateľov) vytvárali nepoznané „biele miesta“ – a to na jednej i druhej strane.

René Bílik (Bílik, 2008) vidí povojnové obdobie v Česko‑Slo­vensku ako rozpor ponúkaných konzervatívno-liberálnych životných hodnôt na jednej strane a politické postupy, ktoré realizovala Komunistická strana s ústrednou mocou v Prahe, spolu s odbormi a odbojovými organizáciami, na strane druhej. Celý tento rozpor vníma ako „spor o orientáciu“, o hodnoty v literatúre, kultúre a spoločnosti. Politika a literatúra (k téme porov. napr. aj prácu Štefana Druga Literatúra a politika po slovensky) sa po roku 1945, no najmä po roku 1948, nepochybne stali navzájom sa ovplyvňujúcimi veličinami (smerom od režimu k literatúre, t. j. k čitateľovi, ako istá forma vlastnej politickej propagandy a ideológie, ako i naopak – smerom od literatúry k režimu, ako podpora, často i chcená, vybraných spisovateľov smerom k režimu). Nič však nebolo čiernobiele – i keď sa v istých obdobiach (päťdesiate roky) za umelecky kvalitné vydávali napr. práce Milana Lajčiaka, Milana Ferka, Ctibora Štítnického, literárno-teoretické a kritické posudky Júliusa Šefránka, neznamená to, že sa v literatúre neobjavovali kvalitné diela, nevelebiace kult osobnosti či strany. V domácom Česko‑Slo­venskom kontexte sme uvedené rozpory, diferencie a hodnoty dokázali odlíšiť, no v zahraničí (máme na mysli západnú Európu) sa vzhľadom na už spomínanú vzájomnú informačnú bariéru dozvedali buď len o ideologicky poplatných dielach, ktoré nepovažovali ani za literatúru, alebo o dielach, ktoré vyšli „u nich“ v exile. Naopak, naši čitatelia zasa nepoznali exilové diela a autorov, ale vyselektované diela svetovej literatúry a domácu tvorbu oficiálneho prúdu literatúry. Veľkú úlohu na poli propagácie (nie propagandy, aj keď vzhľadom na ich antisocialistické idey môže nadobudnúť uvedený výraz i tento konotát) českej a slovenskej literatúry v západnej Európe tu nepochybne zohrali literárne osobnosti, novinári, vydavatelia a akademickí pracovníci z Česko‑Slo­venska, ktorí sa z politických či náboženských dôvodov usadili v exile, resp. i ich okruh spolupracovníkov z radov kolegov-cudzincov.

V našom príspevku – ako hovorí už jeho samotný názov – nás zaujíma recepcia českej a slovenskej literatúry v Taliansku v konkrétnom období – v období, keď v Česko‑Slo­vensku nastal „stav normalizácie“. Takto ohraničené obdobie nie je náhodné. Do roku 1977 (k tomuto roku sa ešte dostaneme) bola v tamojšej krajine jedinou komprimovanou a uznávanou knihou publikácia Dejiny českej a slovenskej literatúry (Storia delle letterature ceca e slovacca) od Bruna Meriggiho (doslovný názov je Literatúry česká a slovenská). Vydal ju v roku 1968 v Miláne – stala sa akýmisi „otvorenými oknami“ do dejín vtedajšej českej a slovenskej literatúry – mnohé pohľady v nej sú však už dnes, pochopiteľne, zastarané, prekonané a neaktuálne. Autor uvažuje osobitne o českej a potom o slovenskej literatúre, napokon k nim dodáva i náčrt lužicko-srbskej literatúry. „Mapuje“ v nej kroky českej a slovenskej literatúry od svojho pôvodu (pri slovenskej literatúre je napríklad zaujímavý kontext cyrilometodskej tradície, pokračuje cez stredovek, osvietenstvo, romantizmus, realizmus, až po „obdobie po oslobodení“.) Uvažuje o rozdieloch českej a slovenskej literatúry (pripomína, že dominantnou inšpiráciou je pre slovenskú literatúru vidiek, alebo to, že oproti českej sa v rámci našej literárnej histórie „slabo rozvíjala satira“, a naopak, že pre slovenskú literatúru je typická „výrazná záľuba v lyrických a epických motívoch“ a pod.). Meriggi autorov hodnotí a komentuje (napríklad Jozefa Horáka nazýva imitátorom Jozefa Cígera Hronského), určitých autorov zvýrazňuje (najmä Alfonza Bednára a Ladislava Mňačka – a ich dovtedy poznané diela, ako Sklený vrch a Cudzí, v prípade Mňačka Smrť sa volá Engelchen), z mladších menuje Jána Bodeneka (zaraďuje ho k psychologickému realizmu), Štefana Rysuľu (zvýrazňuje jeho dedinskú tematiku diel), Františka Švantnera, Dominika Tatarku (pripomína dielo Panna zázračnica), Jána Červeňa, Hanu Zelinovú a Máriu Topoľskú. (Je však prekvapivé, že napríklad pri charakteristike katolíckej moderny nespomína dôležitý slovensko-taliansky literárno-kultúrny, exilový a cirkevný aspekt).

Veľký význam nepochybne zohrala v rámci recepcie českej a slovenskej literatúry v Taliansku publikácia Súčasná literatúra vo východnej Európe (La letteratura contemporanea nell’Europa dell’Est), v slovenskom a českom kontexte, bohužiaľ, málo známa. Práca vyšla v edícii Kultúrny disent – dokumentačné zošity v roku 1977 v Benátkach (La Biennale di Venezia). Ide o kolektívnu prácu viacerých autorov, vedúcim autorského kolektívu je Michael Scammell, expert na tzv. východoeurópske literatúry, najmä na samizdatové diela zakázaných osobností a špeciálne so záujmom o sovietsku literatúru, šéfredaktor časopisu Index on Censorship. Do svojho tímu povolal viaceré osobnosti, literárnych vedcov, zväčša pôsobiacich v zahraničí (t. j. v tom období v západnej Európe). Pohľady na ruskú disidentskú literatúru v publikácii prináša Jurij Maľcev, na maďarskú literatúru po roku 1953 Matyas Sarkozi, na východonemeckú Wiliam Fendt, rumunskú Mitru Tsepeneag, bulharskej literatúre sa venuje Damiter Botchev, ukrajinskej Bohdan Nahaylo a poľskej Adam Czerniawski.

Nás zaujímajú najmä dvaja autori (resp. ich príspevky v uvedenom diele), ktorí analyzujú stav českej a slovenskej literatúry – Igor Háyek a Imrich Kružliak. Prvý – známy literárny kritik a prekladateľ, profesor českej literatúry na Lancasterskej univerzite vo Veľkej Británii, druhý – slovenský spisovateľ, novinár a exulant (v tiráži knihy označený ako redaktor Rádia Slobodná Európa v Mníchove). Ako už hovorí samotný názov, publikácia nie je zameraná len na českú a slovenskú literatúru, ale je v nej prítomný spoločný východoeurópsky (medzi)literárny a spoločensko-politický kontext. Háyekova a Kružliakova práca v podobe, ako bola vydaná v Taliansku, nemohla v  Československu vyjsť – autori viackrát zdôrazňujú ideologický aspekt (zasahovanie režimu do literatúry, nesloboda písania a pod.) Pre súčasného čitateľa môže byť prekvapením, že obaja autori vnímajú literatúry (českú a slovenskú) osihotene, aj zobrazované reálie pre talianskeho čitateľa (najmä pomerne podrobné spoločensko-politické a ideologické pozadie) sa koncentrujú na český a slovenský aspekt (teda nie československý) – čitateľ môže nadobudnúť pocit, ako keby išlo o dva samostatné štáty bez spoločnej vlády. Je pravda, že obe literatúry mali (a majú) svoje vlastné osobnosti, kultúrne pozadie, literárne prúdy a skupiny, zjednocovala ich však spoločná kultúrna politika, diktovaná vtedajším spoločným socialistickým štátom. Tento aspekt mohol byť v práci evidentnejší (opäť zdôrazňujeme recepčnú stránku – talianskeho čitateľa). O to viac, že dovtedy známa Meriggiho publikácia, ktorú sme spomínali, taktiež uvažovala osobitne o českej a slovenskej literatúre.

Háyekov príspevok (z angličtiny do taliančiny ho preložila Maria Teresa Pilla) sa zameriava na obdobie českej literatúry rokov 1953‑1977 – ako je z dátumov jasné, autor si za hraničné medzníky vybral rok úmrtia Stalina (aj keď sa retrospektívne vracia do roku 1948 a ozrejmuje následné obdobie päťdesiatych rokov, najmä vykonštruované politické procesy – mimochodom, od tohto roku sa odráža aj štúdia Bohdana Nahaylu o ukrajinskej literatúre a Mátyása Sarkoziho o maďarskej literatúre) a rok 1977 – teda presne rok, kedy vyšla publikácia (i keď paradoxne, nevenuje pozornosť Charte 77, paradoxne, chartu vo svojej stati spomína Mátyás Sarkozi v kontexte maďarskej literatúry, keď zdôrazňuje solidaritu maďarskej kultúrnej a spisovateľskej obce voči „československým intelektuálom a pracovníkom“, s. 55). Háyek pripomína Gottwaldovu úlohu v boji za socializmus a ideál nového človeka a usúvzťažňuje ich s ideami Ladislava Štolla v oblasti českej marxistickej kritiky. Ako hlavný ideál literatúry označuje výrobný román, v ktorom boli zobrazovaní noví, cnostní ľudia, ktorí bojovali v mene strany proti ideologickému konzervativizmu, ideologickým nepriateľom, egoizmu a liberalizmu. Autor v pomerne rozsiahlom príspevku (oproti iným je v publikácii Háyekova štúdia o českej literatúre rozsahovo najdlhšia a najpodrobnejšia) prináša zoznam autorov a diel, ktoré podľa neho reprezentujú kvalitu českej literatúry a naopak, negatívne hodnotí diela, ktoré vyšli na politickú objednávku vtedajšieho režimu. Všíma si i rozdiely v slobodnom vyjadrovaní a odlišnej miere liberalizmu v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Nechápe „potupnú kampaň“ vedenú proti básnikovi Jaroslavovi Seifertovi (označuje ho za obeť) a ani to, prečo mohli v Česko‑Slo­vensku publikovať knihy Karla Čapka až potom, keď vyšli priaznivé kritiky v Sovietskom zväze. Háyek pripomína i význam časopisu Světová literatura, najmä v kontexte Škvoreckého prekladov Hemingwaya a Faulknera.

Autor však pripomína i spisovateľov, ktorí neboli priamo spätí s politikou strany a bolo im umožnené publikovať i idey mimo hlavného záujmu štátu, ako napríklad židovská tematika – Arnošt Lustig, Jan Otčenášek či psychologické práce Františka Hrubína a Edvarda Valentu. Zvýšenú pozornosť venuje Franzovi Kafkovi, Bohumilovi Hrabalovi, Ladislavovi Fuksovi a Vladimírovi Holanovi. Vari najväčší obdiv vyjadruje autor Václavovi Havlovi, ktorého nazýva „najoriginálnejším dramatickým talentom“ (s. 174), najmä pokiaľ ide o jeho spojenie filozofickej vízie s analytickosťou a s technikami absurdného divadla. Britský teoretik zdôrazňuje Havlovo umenie satiricky zobrazovať český charakter, prázdny a stereotypný byrokratický jazyk, neľudskosť človeka v súčasnej modernej spoločnosti – práve v týchto dôvodoch vidí Háyek aj dramatikov úspech za hranicami Československa, dokonca dodáva (čo je pre mnohých z dnešného pohľadu i dosť prekvapivé afermatívne tvrdenie), že ide „určite o jediný príklad v českej literatúre, ktorý sa zaradil do kontextu európskej kultúry“ (s. 174).

Háyek vidí ako ďalší dôležitý Česko‑Slo­venský spoločensko-politický medzník rok 1968, najmä v súvislosti s výmenou straníckych politických kádrov (Gustáva Husáka za Alexandra Dubčeka). V Husákovi vidí začiatok éry normalizácie, citujúc Heinrich Bölla, že „Československo sa stalo kultúrnym cintorínom“ (vo vzťahu k zoznamu kníh, ktoré sa dostali na index, čo prirovnáva k nacizmu). Prichádza k presvedčeniu, že obdobie od roku 1970 až 1977 môžeme nazvať v literatúre katastrofálnym, pretože podľa neho v Československu vtedy nevyšlo žiadne dielo, ktoré by dosiahlo úroveň predchádzajúcich (t. j. šesťdesiatych) rokov. Jediným autorom, ktorý si podľa anglického profesora „udržal úroveň“, je Jiří Navrátil, resp. Marta Stanková. Špeciálnu pozornosť venuje v publikácii o českej literatúre povojnového obdobia i téme autorov-emigrantov (exilovej literatúre) a načrtáva i disidentské hnutie – pripomína, že „určité mená sa v Československu nemôžu vysloviť“ (Ludvík Aškenazy, Věra Linhartová, Josef Škvorecký, Jan Beneš a ďalší). V tejto súvislosti spomína i Milana Kunderu, „ktorý žije v zahraničí so súhlasom československých úradov a nemožno ho doslovne označiť ako exilového autora“ (s. 181). Háyekov pohľad na uvedené obdobie českej literatúry je celkovo pomerne skeptický, zdôrazňuje najmä vzťah spisovateľ-sloboda, resp. štát-cenzúra – v týchto kontúrach a limitoch vníma aj samotnú českú literatúru. Je pre neho veličinou, ktorá by mohla českú kultúru (t. j. literatúra ako súčasť kultúry) prezentovať v európskom kontexte, no ideológia akoby ju vháňala do striktne stanovených hraníc provincionalizmu. Pohľad „zvonku“ na českú literatúru je nepochybne originálny i pre českého (resp. slovenského čitateľa), i keď primárne (aj vzhľadom na jazyk, v ktorom bolo dielo publikované) bolo určené pre talianskeho čitateľa.

Nedá sa síce otvorene povedať, že oproti Háyekovej časti publikácie nie je Kružliakova stať, venovaná slovenskej literatúre, „pohľadom zvonku“, predsa je však z nej evidentné, že Kružliak bol aktívnym exilovým spisovateľom a žurnalistom (porov. napríklad jeho výber publicistiky a esejistiky V  čakárni dejín, ktorý vyšiel v roku 1999 či skôr vydaný súbor štúdií a esejí Živé stopy z roku 1975), priamo zainteresovaným vo víre slovenskej (a európskej) exilovej politiky (čo však netreba chápať ako negatívny konotát). Dokazuje to jeho pôsobenie ako redaktora rozhlasovej stanice Slobodná Európa (takmer tridsať rokov), šéfredaktora časopisu Horizont, spolupracovníka časopisu Most, predsedu Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí, neskôr ako čestného predsedu Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov v zahraničí. Vďaka Kružliakovi sa mohol svet dozvedieť o autoroch, ktorí trpeli pod politickým útlakom (napr. v žalároch zozbieral verše väznených básnikov a vydal ich ako Modlitby v putách). Okrem vlastnej tvorby, v ktorej žiali nad „Európou starou, zmorenou, ustatou, Európou s päsťou na oku, Európou tisíc rán“ (báseň Európsky žalm zo zbierky Piesne a smútky, ktorú vydal v roku 1974, bližšie porovnaj štúdiu autora tohto príspevku v brnenskom zborníku Třináct let po…/ Trinásť rokov po… ), priblížil Kružliak čitateľovi i niektoré diela disidentskej literatúry prostredníctvom prekladov. Publikoval ju pod názvom Podaj nám ruku, Európa a venoval ju – citujúc autora – „prvému slovanskému pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý svojím pontifikátom otvoril novú kapitolu v dejinách národov a novú cestu pre budúcnosť ľudstva“. Dodajme, že v nej predstavil napr. poéziu maďarského exulanta, žijúceho vo Veľkej Británii Tamása Aczéla, poľského disidenta Adama Waźyka, východonemeckého autora, ktorý ušiel do Talianska Petra Huchela a ďalších. Kružliakov „európsky rozmer“ je prítomný v jeho dielach prakticky všade – zachovával si síce svoju „slovenskosť“, no vždy prepojenú s Európou a jej tradíciami (porov. aj Prando, 2009).

Ostaňme však pri publikácii Súčasná literatúra vo východnej Európe. Kružliak pre talianskeho čitateľa síce ustupuje od (pre neho typickej) esejistickej formy príspevku, je viac „technickejší“, akoby sa snažil na stanovený počet strán vtesnať čo najviac faktov – autorov, ich diel, vzťahu k režimu (a naopak, režimu k nim), nevynechajúc pritom i historický a spoločenský background. Slovenský literárny vedec tu pre talianskeho čitateľa približuje dejiny literatúry po roku 1945 ponúkajúc priamo presnú periodizáciu (čo napríklad Háyek nerobí, uspokojuje sa s definíciou „päťdesiate roky“, „šesťdesiate roky“, „sedemdesiate roky“) podľa spoločensko-politického hľadiska: a to – prechodné obdobie 1945‑1948, stalinské obdobie 1948‑1954, obdobie odmäku 1955‑1963, dubčekovské obdobie 1963‑1969 a napokon pookupačné obdobie, rámcujúce rokmi 1969‑1976. Pri jednotlivých obdobiach ponúka medzníky, ktoré ovplyvnili slovenský literárny proces – povojnové voľby, zánik nesocialistických literárnych časopisov, kongresy a zjazdy spisovateľov a pod. (Napríklad aj Viliam Marčok v kolektívnej monografii Biele miesta v slovenskej literatúre, ktorá vyšla začiatkom deväťdesiatych rokov, uvažuje v podobných intenciách: povojnové obdobie, teda roky 1945‑48, charakterizované pokusom o obnovenie demokraticky pluralitného modelu literatúry spred druhej svetovej vojny, ďalšie obdobie, spojené s nástupom komunistickej totality, rámcované rokmi 1949‑1955, potom čas od polovice päťdesiatych rokov až do roku 1970, ktorý bol v znamení akéhosi rozporu medzi perspektívou zdokonaľovania socialistického realizmu a možnosťou tvoriť alternatívne, ďalšie desaťročie – citujúc autora – „literatúra totálne nasadená na konsolidovanie socializmu“ a napokon obdobie od roku 1980 až po rok 1990, kedy sa literatúra pokúšala prekračovať reštrikcie a limity konsolidácie s jasným demokratizačným úsilím, teda na konci osemdesiatych rokov).

Kružliak selektuje autorov na základe toho, ako sa postavili k socialistickému režimu a ako reagovali na prípadný zásah ideológie do literatúry. (Podobne ako Marčok, ktorý zdôrazňuje „odmietavý prístup k dielam, ktoré sa nezhodovali s momentálne platnými normami socialistického realizmu“, čo označuje za evidentnú „deformáciu obrazu literatúry“). Cituje vtedajšie relevantné literárnovedné zdroje, najmä kultúrno-literárne časopisy (ktoré sa v niektorých prípadoch stali hlasnou trúbou totalitného režimu alebo sa naopak postavili proti), napríklad Slovenské pohľady, Kultúrny život, ale i Mladá tvorba a i. Z publikácie cítiť nielen autorov nesúhlas so zásahmi štátnej ideológie do literatúry, ale i rozdielny prístup k hodnoteniu českých a slovenských spisovateľov (v zmysle silnejšieho priľnutia vtedajšej českej kultúrnej obce k politike strany). Kružliak zdôrazňuje spisovateľov – básnikov i prozaikov, ktorí sa rozhodli postaviť (či už váhou svojej osobnosti, jasným politickým presvedčením alebo v literárnej tvorbe) proti totalite. V prechodnom období si všíma v próze Františka Hečka, Františka Švantnera, Hanu Zelinovú a Margitu Figuli, z poetov Emila Boleslava Lukáča, Jána Smreka, Jána Harantu, Pavla Gašparoviča Hlbinu, Janka Silana, v dráme vyzdvihuje najmä Leopolda Laholu. Nezabúda sa zmieniť i o autoroch-exulantoch, ako Jozef Cíger Hronský, Mikuláš Šprinc, Rudolf Dilong a Karol Strmeň. Pri opise ďalšieho (stalinského) obdobia zdôrazňuje najmä politické aspekty, z literatúry pripomína hlavne osobnosť Andreja Žarnova (a jeho Slovenský žiaľ). Pri období odmäku, ktoré je v podstate binaritnou alternáciou odmäk/zmrazovanie vzťahov, podčiarkuje Rúfusovu zbierku Až dozrieme, Bednárove Hodiny a minúty, vybrané diela Rudolfa Jašíka, Mila Urbana a opäť Františka Švantnera a Margitu Figuli. Osobitne sa venuje osobnosti Dominika Tatarku a Ladislava Mňačku (rovnako aj v ďalšej časti, venovanej dubčekovskému obdobiu), pripomínajúc, že „aj básnici strednej generácie, ako sú Mihálik, Turčány, Rúfus, Válek a Zrubec vydávali knihy vysokej poetickej hodnoty a inšpirovali aj mladších básnikov“. V pookupačnom období, ktoré je vari najtvrdšou deskripciou autora v tejto publikácii smerom k vzťahom politika-literatúra, zvýrazňuje disidentských spisovateľov, ako Ivan Kadlečík, Milan Šimečka, Pavel Hrúz, Juraj Špitzer a Hana Zelinová, i keď píše, že ich diela „majú často skôr informačnú hodnotu, ako umeleckú“, na druhej strane však „dokazujú svoju obdivuhodnú odvahu a nádej“. Kružliak svoju stať o slovenskej literatúre nekončí práve najoptimistickejšie – domnieva sa, že po šoku, ktorý prišiel s okupáciou, nastáva obdobie, pre ktoré je charakteristická rezignácia.

Pripomíname, že dielo vyšlo v období normalizácie, je teda aj vyjadrením autorovho osobného (a osobnostného) rozpoloženia, zbaveného nádeje (Kružliak ako emigrant tieto momenty prežíval veľmi intenzívne). Je síce pravda, že v niektorých prípadoch zdôrazňoval v publikácii viac predstaviteľov katolíckej moderny či predstaviteľov exilu, no vzhľadom na jeho zákaz publikovania v Československu je selekcia „autorov na indexe“ absolútne prirodzená.

Háyekova a Kružliakova participácia na vydaní Súčasnej literatúry vo východnej Európe je (aj napriek drobným chybám v preklade Andreu Sandora do taliančiny v niektorých menách, napr. Zeleninová namiesto Zelinová, Smerek namiesto Smrek a pod., čo sa napokon stalo i v prípade Háyekovho prekladu, ako napr. Hrbal namiesto Hrabal a pod.) je výrazným príspevkom pri recepcii českej a slovenskej literatúry v Taliansku v období sedemdesiatych rokov 20 storočia. Je objektívnym (vo význame neideologickým, pojem objektívnosť je pri kritike vždy relatívnym pojmom) pokusom o charakteristiku českej a slovenskej povojnovej literatúry, jej európsky rozmer a hodnoty (v závislosti od tém, autorov a vzťahu spisovateľov k režimu).

Dodajme, že v nastupujúcich osemdesiatych rokoch (1983) vyšli i ďalšie, tentoraz komparatívne publikácie, ktoré zaznamenali slovensko-talianske literárne, resp. kultúrne kontakty, spomeňme Milana Stanislava Ďuricu a jeho Kultúrne vzťahy medzi Slovenskom a Talianskom v modernej dobe (Cultural relations between Slovakia and Italy in modern times) a knihu Agostina Visca Literárne Taliansko v slovenských prekladoch (L’Italia letteraria nelle traduzioni slovacche). Ďurica, i napriek tomu, že je v odbornej literárnej a historickej obci prijímaný rozpačito (najmä pokiaľ ide o jeho názory na obdobie Slovenského štátu 1939‑1945), nemožno mu však uprieť stovky publikovaných štúdií, článkov, recenzií vo viacerých svetových jazykoch, najmä v taliančine (ako pripomína Peter Cabadaj v knihe Slovenský literárny exil, v roku 1995 udelil Ďuricovi vtedajší taliansky prezident najvyšší stupeň Radu za zásluhy o Taliansku republiku – „Grande Ufficiale“). Rovnako i Agostino Visco, ktorý okrem výskumu dejín prekladu zasiahol i do výskumov literárnej komparatistiky, najmä v kooperácii s Armandom Gniscim (spomeňme napríklad publikáciu Slovenská a talianska literárna komparatistika spolupracujú). Ako vidieť už zo samotných názvov, v osemdesiatych rokoch sa už posúvame od ideologicky poňatej českej, resp. slovenskej a demokratickej talianskej literatúry, k vzájomne spolupracujúcemu medziliterárnemu priestoru, čo sa naplno potvrdilo i po roku 1989.