Lenka Paučová

Abstract

The author of the present study pays attention to Pechorin, the main character of the novel A Hero of Our Time (1840) written by M. J. Lermontov. The Slovak writer Ján Hrušovský used some Pechorin's character qualities in Seeborn, the hero from novella The Man with a prosthesis (1925). The author finds similarities and differences between Pechorin and Seeborn who are compared according to their names, attention to female characters and split in their personality.

Keywords

M. J. Lermontov, superfluous man, J. Hrušovský, comparison, prosthesis instead of heart, split in personality

Na úvod

V októbri minulého roku sme si pripomenuli 200. výročie narodenia významného ruského spisovateľa prvej polovice 19. storočia a predstaviteľa psychologického prúdu¹ ruskej realistickej prózy – Michaila Jurieviča Lermontova (1814 – 1841). Jeho osobnosť je pre nás akoby stále zahalená tajomstvom. V porovnaní s inými velikánmi tzv. zlatého veku ruskej literatúry sa o živote M. J. Lermontova, genéze jeho kľúčových diel či o literárnokrických názoroch autora dozvedáme oveľa menej. V našej štúdii by sme sa chceli venovať predovšetkým slovenskej recepcii prozaickej tvorby tohto ruského klasika. Zameriame sa na novelu Jána Hrušovského Muž s protézou, porovnáme ju s Lermontovovým románom Hrdina našich čias, pričom nás budú zaujímať paralely medzi Hrušovského postavou Seeborna a Lermontovovým Pečorinom.

Prvé preklady Lermontovovho diela na Slovensku vznikajú približne v 70. rokoch 19. storočia, v tomto čase Bohuš Nosák-Nezabudov (1818 – 1877), patriaci k štúrovskej generácii, preložil okrem Lermontovových básní aj dve novely z románu Hrdina našich čias – Tamaň a Kontesa Mary. Uverejnil ich na stránkach časopisu Orol ako fejtóny. Prvý slovenský preklad kompletného románu Hrdina našich čias vychádza až v roku 1934, neskôr v rokoch 1946 a 1958.² Román M. J. Lermontova sa stal významným inšpiračným zdrojom pre slovenských spisovateľov 19. a aj 20. storočia. V roku 1866 Viliam Pauliny-Tóth vydal svoju Kyčinu, dielo s kaukazskou tematikou. Ľudmilu Podjavorinskú oslovil lermontovovský hrdina natoľko, že to podnietilo vznik jej veršovaných poviedok Po bále (1903) a Na bále (1909). Neskôr sa k nemu vracia Janko Jesenský vo svojej lyricko-epickej básnickej skladbe Náš hrdina (1944). Najvýraznejšie typologické súvislosti s lermontovovským hrdinom však môžeme sledovať v novele Jána Hrušovského Muž s protézou (1925).³

Z genologického hľadiska predstavuje Lermontovov Hrdina našich čias (1840) realisticko-psychologický román. Skladá sa z piatich noviel – Bela, Maxim Maximyč, Tamaň, Kontesa Mary a Fatalista, pričom každá z nich nám ponúka osobitý pohľad na hlavnú postavu – Grigorija Alexandroviča Pečorina. Na základe kompozície románu (päť noviel, striedanie rozprávača, Pečorinove zápisky) nám autor umožňuje pozerať sa na hrdinu objektívnejšie. Jeho zámerom bolo poodhaliť charakter Pečorina v rôznych situáciách, každá z noviel preto vyzdvihuje odlišné charakterové vlastnosti hrdinu. Lermontov však narušil chronologické usporiadanie diela, takže románovú mozaiku spája samotný hlavný hrdina.

V novele Bela sa Pečorin prejavuje ako človek, ktorý prostredníctvom vôle⁴ nakoniec získava, čo si zaumieni. Jeho „nešťastná povaha“ ho však odsudzuje zraňovať ľudí, na ktorých mu predtým záležalo. V novele Maxim Maximyč ho autor opisuje ako človeka, vyžarujúceho ľahostajnosť a pokoj, na zvítanie s dlhoročným priateľom hrdina preto reaguje „dosť chladne“ hoci „s priateľským úsmevom“.⁵ Maxim Maximyč je zo správania Pečorina sklamaný, pretože stretnutie s priateľom pre neho veľa znamenalo.

Až novely tvoriace Pečorinov denník (Tamaň, Kontesa Mary a Fatalista) nám objasňujú pravé príčiny konania hrdinu. V novele Tamaň vidíme Pečorina, ktorému nechýba šikovnosť a cit pre spravodlivosť. Hrdina odhalil pašerákov – slepého chlapca, rusovlasé dievča a Janka, svojou šikovnosťou si zachránil život. V novele Kontesa Mary demaskuje zlo v spoločnosti, keď zistí, že Grušnický pred súbojom súhlasil s tým, aby Pečorinovi nenabili zbraň. Záverečná novela Fatalista vyznieva ako odkaz „zbytočného človeka“. Pečorin hovorí o  predurčení, viere v osud, o nevyhnutnosti smrti, čo charakterizujú jeho slová: „Veď nič horšie ako smrť ma postihnúť nemôže, a umrieť musíme všetci.“⁶

Ján Hrušovský (1892 – 1975) patril k popredným predstaviteľom medzivojnovej slovenskej literatúry, zaraďuje sa k predstaviteľom tzv. experimentálnej prózy. Jeho tvorbu najviac ovplyvnil expresionizmus, podľa Jána Števčeka Hrušovský vo svojich dielach rozvíja práve humano-centrický pohľad.⁷ V novele Muž s protézou (1925) dominuje expresionizmus, Hrušovský do nej integroval taktiež prvky existencializmu a lyrizácie. Expresionizmus sa tu prejavuje v zobrazení nevšedného príbehu, hrdina sa svojím dramatickým osudom vymaňuje nad priemer. Vytvára viacero kontrastov nielen s ostatnými postavami, ale aj sám so sebou (dobré a démonické v človeku). Prvky existencializmu pozorujeme v pocitoch ľahostajnosti, osamelosti, úzkosti. Postava rozmýšľa kto je, odkiaľ prišla a kam smeruje. Autor sa oveľa viac zameriava na vnútorný svet postavy v konfrontácii k vonkajšiemu svetu.

V porovnaní s románom M. J. Lermontova Hrdina našich čias Ján Hrušovský vo svojom diele nevytvoril románovú mozaiku, ale novelu tvoriacu súvislý celok. V oboch dielach autori uprednostnili denníkovú formu a s tým spojenú intímnu spoveď hlavného hrdinu, „portrét ľudskej duše.“ Z kompozičného hľadiska novela Muž s protézou nadobúda útržkovitý charakter, v porovnaní s charakterom Lermontovovho románu Ján Hrušovský kladie dôraz predovšetkým na subjektivitu Seebornových zápiskov a analytický prístup. Ján Števček preto dielo nazýva „prejav čistého expresionistického subjektivizmu“.⁸

Pečorin a Seeborn

Hrdinov Pečorina a Seeborna by sme chceli najprv porovnať z hľadiska mena. Ako vidíme, meno Pečorin nám priamo evokuje názov ruskej rieky Pečory:

Pečorin → Pečora

Keď rozdelíme meno Seeborn na dve slová:

Seeborn → r/ e See + r Born

Vychádzajúc z nemeckého jazyka, slovo See pomenúva more (die See) alebo jazero (der See), slovo Born zasa studnicu. Nachádzame taktiež spojitosť s vodou. Pre porovnanie, v anglickom jazyku slovo sea označuje more, be born znamená zrodiť sa, narodiť sa, samotné slovo born zrodený, čiže zrodený z mora.

Seeborn → sea + born

Opäť vidíme spojitosť s vodným živlom. Položme si otázku: je to len náhoda alebo ide v prípade Pečorina a aj Seeborna o autorov zámer? Podľa ruského literárneho vedca B. M. Ejchenbauma, Lermontov pomenoval Pečorina podľa názvu rozbúrenej rieky zámerne, aby tak poukázal na vášne a meniaci sa charakter hrdinu.⁹ V novele Bela hrdinu vnímame negatívne, ako človeka nestáleho, neschopného trvalého citu. Belu zraňuje a k priateľovi Maximovi Maximyčovi sa správa chladne. V novele Tamaň sa však prejavuje Pečorinov cit pre spravodlivosť a šikovnosť. V novele Kontesa Mary sledujeme, že vo vzťahu k Viere je hrdina predsa len schopný hlbších citov, navyše odhaľuje pretvárku v spoločnosti.

V prípade postavy Seeborna ide o nadväznosť na Lermontovovho Pečorina. Mohli by sme konštatovať, že Hrušovský vybral meno postavy zámerne, aby aj týmto spôsobom demonštroval nadväznosť na postavu ruského klasika. Na rozdiel od Pečorina, sa charakter Seeborna nemení, nemáme možnosť pozorovať ho v takých rozmanitých situáciách ako Pečorina. Seeborn sa s „protézou namiesto srdca“ usiluje konať bezohľadne a kruto, čím zraňuje Mínu aj Ernu. Lenže Pečorinove kladné stránky – napríklad cit pre spravodlivosť alebo šikovnosť, Hrušovský v charakteristike Seeborna nevyužíva. Psychopatologické črty Seebornovho charakteru nás odkazujú k Dostojevského hrdinovi Zápiskov z podzemia (1864).

Oboch hrdinov, Pečorina i Seeborna, možno pokladať za nonkonformné typy. Predstavujú „hrdinov svojej doby“ – obraz, obžalobu a zároveň kritiku spoločnosti. V postave Pečorina zobrazuje Lermontov osud ruskej šľachtickej inteligencie v podekabristickom období. Pečorin je potomkom dekabristov, ktorý po ich porážke v roku 1825, túži po čine, ale nenachádza nič, na čo by upriamil svoju tvorivú silu. Seebornov život ovplyvnený zánikom „starého sveta“ a prvou svetovou vojnou tiež vyznieva ako obžaloba spoločnosti. Nezmyselnosť doby sa odráža v pocite úplnej osamelosti, ľahostajnosti hrdinu k okolitému svetu.

Čo sa týka vzťahu hrdinov k ženám, Pečorina vnímame vo vzťahu k štyrom ženským postavám. Prvou, o ktorej čítame, je Bela z rovnomennej novely, potom rusovlasé dievča z novely Tamaň, mladá kontesa Mary Ligovská a poslednou Viera, obe z novely Kontesa Mary. Každá z uvedených postáv sa vo vzťahu k Pečorinovi prejavuje inak.

Bela predstavovala jednoduché dievča, ktoré Pečorinovi podľahlo. Rusovlasé dievča ho dokázalo zaujať ako dosiaľ nijaká žena. Mary Ligovská patrí v porovnaní s ostatnými do vyššej spoločnosti, keď sa na scéne objavuje krivé zrkadlo Pečorina, Grušnickij, Mary si uvedomí jeho individualitu, neopakovateľnosť.¹⁰ Viera bola pre Pečorina osudovou ženou, jedine ju ľúbi, jedine kvôli nej plače. V novele Kontesa Mary sa Pečorin priamo ocitá vo vzťahu k dvom ženám – Viere a Mary. Hrdinky sa líšia v tom, ako sa k nim Pečorin správa. Kým Vieru ľúbi, s citmi Mary sa len zahráva.

K o n t r a s t

Seeborn sa takisto nachádza vo vzťahu k dvom ženám – Míne a Erne. V porovnaní s Lermontovovým románom postavy Míny a Erny vytvárajú kontrast. Mína stelesňuje duchovno, Erna zasa neresť. Od Seeborna sa dozvedáme, že odvtedy, ako spoznal Mínu, usídlil sa v ňom „Chmúrny“ – démonické druhé ja, alter ego, „druhý Pečorin“. Zmenu hrdinovho charakteru teda spôsobila Mína. Seeborn sa s jej citmi zahráva, podobne ako Pečorin s citmi Mary Ligovskej, Mínu zneužije a nakoniec opúšťa.

Oboch hrdinov spája v psychologickej rovine „protéza“ namiesto srdca:

Pečorin sa v rozhovore s kontesou Mary priznáva: „Stala sa zo mňa mravná kalika. Polovica môjho srdca prestala jestvovať, vyschla, scvrkla sa a odumrela. Odrezal som ju a odhodil. Druhá živorila, chvela sa, aby vyhovela každému, lenže nik tento stav nespozoroval, lebo nevedel, že kedysi moje srdce malo obe polovice.“¹¹

Seeborn hovorí: „Nepoznám nijaké dojmy a najmä nepoznám, čo je to: nechať na seba pôsobiť! Lebo som zamenil srdce za púhu protézu a žije sa mi lepšie ako prv s tým bláznivým, náladovým krámom. Skutočne, ako je dobre s takou protézou!“¹²

Pri Pečorinovi môžeme hovoriť o „protéze“ len v novelách Bela, Maxim Maximyč a sčasti v novele Kontesa Mary, lebo tu sa na jednej strane zahráva s citmi Mary, no vo vzťahu k Viere sa jeho srdce prejavuje „bez protézy“. Postavu Pečorina zo sna si Seeborn nesprávne vysvetlil. Zisťuje, že aj on, „krutý“ a „bezohľadný“ Pečorin, má vo svojej fyziologickej i ľudskej podstate srdce. To spôsobuje Seebornovu dezilúziu.

Seeborna navždy poznačila prvá svetová vojna. Nahovára si, že mu vyoperovali srdce a zamenili za protézu. Keď ho vyšetruje lekár a radí mu, aby sa nerozčuľoval, Seeborn je urazený, pretože sa považuje za človeka bez srdca. Sám sa priznáva, že takto sa mu žije lepšie. Autor využíva v diele symboliku založenú na vzťahu: srdce – protéza. Srdce symbolizuje city, lásku. Protéza naopak bezcitnosť. V texte však nájdeme ešte spojenie „choré srdce“, ktoré môžeme interpretovať ako nositeľa citu a zároveň bezcitnosti.

Podľa Andreja Červeňáka je Hrušovského Seeborn príkladom freudizácie Dostojevského, pretože podobne ako Dostojevského hrdina zo Zápiskov z podzemia (1864) si najprv získa, potom zneužije a nakoniec poníži Mínu z Riedenburgu. S Lermontovovým Pečorinom sa Seeborn priamo identifikuje 25-krát, tak ako ho poznáme z noviel Bela, Maxim Maximyč a Kontesa Mary.¹³ Ján Hrušovský v postave Seeborna akcentoval bezcitnosť, krutosť Pečorina z uvedených noviel, lenže Pečorinove kladné stránky, akými sú cit pre spravodlivosť, šikovnosť, v charakteristike Seeborna nevyužíva.

V súvislosti s oboma hrdinami môžeme hovoriť o rozpoltenosti. Pred súbojom s Grušnickým uvažuje Pečorin o svojom živote. Priznáva sa, že nežil srdcom, ale rozumom, zo života si preto neodniesol ani „jedinký cit“. Nosí v sebe dvoch ľudí – človeka konajúceho a súdiaceho: „Vo mne sú dvaja ľudia: jeden žije v plnom zmysle tohto slova a ten druhý uvažuje a súdi ho.“¹⁴

Seeborn v sebe tiež ukrýva dvoch ľudí: zvyšok ľudskej podstaty, ktorú reprezentuje „choré srdce“ (ale pod príznakom bezcitnosti sa navonok nemôže prejaviť, preto Seeborn neustále s dávkou irónie konfrontuje svoje konanie s „protézou“ a potenciálny čin bez nej) a takisto sa v ňom ešte usídlil „Chmúrny“. Autor „Chmúrneho“ situuje do role hrdinovho démonického druhého ja, alter ega, „druhého Pečorina“, čo vyjadruje psychologickú rozpoltenosť hrdinu v dôsledku vojny a doby, v ktorej žije. „Chmúrny“ riadi Seebornove konanie, aby sa stal dokonalým „mužom s protézou“. Ambivalencia citov, rozpoltenosť, vnútorná osamotenosť ho zbližuje s postavami F. M. Dostojevského.¹⁵

Nakoniec ešte porovnáme, ako autori zobrazujú smrť hrdinov. Hoci je Lermontovov román Hrdina našich čias románom realistickým, mohli by sme v súvislosti s ním hovoriť aj o prvkoch existencializmu. Hrdina sa nachádza v hraničnej situácii. Nevie, čo sa stane, či umrie, alebo zostane nažive. Pred súbojom s Grušnickým rozmýšľa o zmysle svojho života, pýta sa sám seba: „V duchu si vyvolávam celú minulosť a nevdojak sa spytujem sám seba: Načo som žil? Prečo som sa narodil...? Musel v tom byť nejaký zámer a iste som bol predurčený pre vyššie ciele, lebo mám veľkú duševnú silu.“¹⁶ V románe Hrdina našich čias chýba podrobnejšie rozprávanie o Pečorinovej smrti, autor nás o nej iba stručne informuje.

Seeborn sa v porovnaní s Pečorinom správa odlišne, o živote alebo o jeho zmysle neuvažuje. Prevažujú u neho pocity absolútnej osamelosti, apatie: „Takto vyzerá človek s protézou namiesto srdca. Hovorím, som celý z olova, nič nepreniká ku mne, od vecí i ľudí oddeľuje ma šedá stena, na ktorej sa všetko rozbíja. Moja izolovanosť od sveta je dokonalá.“¹⁷ V porovnaní s Lermontovom sa Hrušovský venuje Seebornovej smrti viac. O Seebornovej smrti sa dozvedáme v samotnom incipite diela. Smrť prijíma pokojne, znamená pre neho akoby vyslobodenie: „Mám v srdci sladkú istotu, že nájdem, čo hľadám. Aký som pokojný...“¹⁸

Na záver

Cieľom našej štúdie bolo nájsť paralely v osudoch Pečorina a Seeborna „hrdinov svojej doby“. V postave Grigorija Alexandroviča Pečorina z románu Hrdina našich čias M. J. Lermontov zobrazuje osud generácie 30. a 40. rokov 19. storočia, generácie mikulášovskej reakcie, ktorá napriek svojim intelektuálnym schopnostiam v spoločnosti nenachádzala uplatnenie. Po Puškinovi tak Lermontov ďalej rozvíja typ tzv. zbytočného človeka v ruskej literatúre. Prvá svetová vojna navždy poznačila Maximiliana Seeborna, hlavnú postavu románu J. Hrušovského Muž s protézou. Vojna hrdinovi vzala srdce a odsúdila ho na život s protézou.

Najprv sme charakterizovali prístup M. J. Lermontova a J. Hrušovského k svojmu dielu z hľadiska žánru a kompozície. Kým Lermontov nám ponúka možnosť pozerať sa na Pečorina z rôznych aspektov, u Hrušovského vnímame svet iba z perspektívy Seeborna. Obaja autori však využívajú denníkovú formu, aby tak akcentovaním intímnej spovede hlavného hrdinu vytvorili portrét ľudskej duše. Zaujali nás už mená samotných postáv, myslíme si, že Hrušovský pomenoval svoju postavu zámerne, aby aj týmto spôsobom poukázal na spojitosť s Lermontovovým Pečorinom.

Postupne sme nachádzali ďalšie a ďalšie paralely: oboch hrdinov spája v psychologickej rovine „protéza“ namiesto srdca. Pečorin i Seeborn sa ocitajú vo vzťahu k odlišným typom žien, obaja im vedome spôsobujú bolesť. Na rozdiel od Seeborna Pečorin ľudí zraňuje, ale trpí tým aj on sám. U oboch hrdinoch pozorujeme rozpoltenosť. Pečorin v sebe ukrýva človeka konajúceho a súdiaceho, Seeborn má v sebe démonické druhé ja, „Chmúrneho“, ktorý usmerňuje jeho konanie. Vo vzťahu k životu a smrti sa Pečorin zamýšľa nad zmyslom svojho života. Seeborn sa v porovnaní s ním správa odlišne, o zmysle života neuvažuje, smrť prijíma pokojne.

Myslíme si, že novela Jána Hrušovského Muž s protézou je zatiaľ asi najvýznamnejším príkladom toho, ako tvorba M. J. Lermontova oslovovala slovenských spisovateľov. A oslovuje ich dodnes.

Písané pre Almanach Nitra 2014

PaedDr. Lenka Paučová (*1986, Žiar nad Hronom, Slovenská republika) studovala v letech 2005 – 2010 ruský jazyk a německý jazyk a literaturu na Filozofické fakultě Univerzity Konštantína Filozofa v Nitře, v roce 2012 ukončila rigorózní studium v oboru ruský jazyk a literatura. Do oblasti jejího odborného zájmu patří teorie literatury, dějiny ruské literatury 19. a 20. století, recepce ruské literatury v českém a slovenském prostředí, ale i didaktika literatury. Ve svém výzkumu se zaměřuje na žánr deníku, tvorbu M. J. Lermontova, F. M. Dostojevského a M. Bulgakova; především však na osobnost a tvorbu F. M. Dostojevského.

Literatúra

ČERVEŇÁK, A. Človek v texte. Nitra: Filozofická fakulta UKF, 2002. 247 s. ISBN 80-8050-503-9.

ČERVEŇÁK, A. Zázračno literatúry I. Nitra: Vysoká škola pedagogická v Nitre, 1994. 130 s. ISBN 80-88738-21-0.

ČERVEŇÁK, A. Zázračno literatúry II. Nitra: Vysoká škola pedagogická v Nitre, 1994. 129 s. ISBN 80-88738-45-8.

ČERVEŇÁK, A. Slovensko-ruské literárne relácie. Banská Bystrica: Krajský pedagogický ústav, 1986. 115 s.

HRUŠOVSKÝ, J. Prípad poručíka Seeborna. Bratislava: Tatran, 1976. ISBN neuvedené.

KASÁČ, Z. – BAGIN, A. Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1986. ISBN neuvedené.

LERMONTOV, M. J. Hrdina našich čias. Bratislava: Tatran, 1975. ISBN neuvedené.

ŠMATLÁK, S. Dejiny slovenskej literatúry II. 3. vyd. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2001. ISBN 80-88878-68-3.

ŠTEVČEK, J. Dejiny slovenského románu. Bratislava: Tatran, 1989. ISBN neuvedené.

ЭЙХЕНБАУМ, Б. М. Статьи о Лермонтове. Москва: Издательство Aкадемии наук СССР, 1961.