Viera Žemberová

Abstract

The second half of the 20th century is one of the dramatic and difficult developmental stages in the concept of the modern Slovak prose. The terms literary history, literary criticism, literary generation, artistic method, author, artistic text, social order, actions of artistic organizations are the expressions which today symbolize personal and artistic fates of particular authors and literary scholars but also those of artistic literature, its aesthetics, poetology and intentions to exceed the traditional in the background of a national literature.

Keywords

developmental context, literary science, history of literature, Slovak literature, genealogy, generation of authors, artistic method, author, literary life

Abstrakt

Druhá polovica 20. storočia patrí k dramatickým a zložitým vývinovým obdobiam v koncepte modernej slovenskej prózy. Termíny literárna história, literárna kritika, literárna generácia, umelecká metóda, autor, umelecký text, spoločenská objednávka, zásahy umeleckých organizácií, to všetko sú spojenia, za ktorými dnes stoja osobné i umelecké osudy konkrétnych autorov a literárnych vedcov, ale aj umeleckej literatúry, jej estetiky, poetológie a zámerov prekročiť tradičné v podloží národnej literatúry.

Kľúčové slová

vývinový kontext, literárna veda, dejiny literatúry, slovenská literatúra, genológia, autorská generácia, umelecká metóda, autor, literárny život

Slovenská literárna veda, zvlášť literárna história a v jej rámci aj estetika umeleckého textu vo výraznejších či komorných výskumných návratoch, ktoré sa zintenzívnili po roku 1989,  si ujasňuje, prečo sa sústreďuje na zlomové pohyby v slovenskej kultúre a literatúre od  sedemdesiatych rokov 20. storočia a naznačuje interpretačnými výstupmi spôsoby vyrovnávania sa v kultúre a umení s udalosťami na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych  rokov.

Literárny život sa od sedemdesiatych rokov zúžil a zlineárnil, dostal sa do mocenského aj administratívneho súkolesia politiky, kultúrnej politiky, teda aktuálnej ideológie tej spoločnosti, v ktorej próza vznikala a autora zblížila s praxou tematickej objednávky v literatúre a v literárnom živote.

Jav krízy normalizačných rokov zachytilo viacero literárnovedných analýz, ktoré boli vedené naprieč systémom kultúry a literatúry¹, alebo prostredníctvom teoretických či kritických, častejšie však literárnohistoricky zostavených sond do hodnotového profilu literatúry, do románovej tvorby sedemdesiatych rokov², či do podložia dokumentov a ich vplyvu na literárny život³.

Dominantnou potrebou, zvlášť na začiatku sedemdesiatych rokov, sa stáva predsa len nové kódovanie socialistického realizmu pri jeho vnášaní do všetkých úrovní slovenskej literatúry a kultúry, do jej spoločenského kontextu. Objektívna spoločenská a kultúrnopolitická „potreba“ desaťročia si žiadala vrátiť sa k pojmu a jeho obsahu, čo sa uskutočnilo v súlade s domácimi historickými formami (prítomnosť tvorby predchodcov DAVu a jeho činnosť – 20. roky a 30. roky 20. storočia) a aktuálnymi výkladmi v sovietskej literárnej vede⁴, kde sa objasňuje socialistický realizmus ako spoločenský jav a výraz „nového umenia“. Do javu a výrazu „prísnych postulátov“ a „kategorického imperatívu“ v súvislosti s kultúrnou praxou napojenou na národné varianty socialistického realizmu a kultúrnopolitickými praktikami garantov socialistickej literatúry na Slovensku v literárnom živote sedemdesiatych rokov, popri mnohých iných, vstúpil aj Stanislav Šmatlák⁵, ktorý ponúka závery a súčasne podnety na ďalší literárnohistorický výskum, aby sa zachytila kontinuita tézy a jej uplatnenia v slovenskom kultúrnom živote a v literárnej praxi. Azda aj preto pôvodnú otázku „Prečo?“ mení na „Čo je socialistický realizmus?“ a pokračuje v zdôvodňovaní: „môžeme konštatovať, že socialistický realizmus ako pomenovanie základnej ideovoestetickej orientácie aj v dnešnej slovenskej socialistickej literatúre je pojmom súčasne historicky kontinuitným i vývinovo perspektívnym. Obsahuje v sebe jednak historicky overené jadro zo súhrnu skúseností z dejinných ciest a osudov našej socialistickej literatúry od dvadsiatych a tridsiatych rokov tohto storočia, a jednak určuje trasu jej vývinu do budúcnosti. V tomto zmysle je socialistický realizmus pre dnešnú slovenskú literatúru jednak dejinne realizovanou skutočnosťou, jednak je trvalým a záväzným ideovoumeleckým programom. Na uskutočňovaní tohto programu sa svojím individuálne nezameniteľným prínosom podieľajú všetci dnešní autori a budú sa podieľať aj autori budúci, pre ktorých je zžitosť so socializmom nie záležitosťou slovnej deklarácie, ale predovšetkým bytostnou zložkou ich angažovanej účasti na osudoch dnešného i budúceho sveta“ (ŠMATLÁK, 1975, s. 87 – 89).

Odtiene motivácií na vyslovenie otázky, ktorá anticipuje znepokojujúce zistenie, že aktuálny život od deväťdesiatych rokoch v kultúre a umení „je inde“ a pritom myslieť na prózu predchádzajúcich dvoch desaťročí znamená i to, že sa zachytáva práve paradox, aký sa s nimi spája v literárnej histórii v autorskej dielni. Azda aj preto, lebo sa natíska súčasne s vedomím paradoxu aj časový rozmer subjektívneho odstupu autora a literárneho vedca od kultúrneho a spoločenského „obsahu“ zložitých rokov v slovenskej literatúre a zaváži určite aj miera osobnej ponorenosti či inštitucionálnej spoluúčasti spisovateľa v role jednotlivca na kultúrnej praxi troch desaťročí až do nástupu nového milénia na najrozličnejších postoch dobového literárneho života.

Nemáme zámer uvažovať o mravnom rozmere sugestívne kladenej otázky, či je literatúra a jej život na osi aktuálnych pohybov v myslení a konaní spoločnosti i preto, lebo pragmatika samotnej otázky si odpovedá aj tak, že reálny spoločenský aj literárny život jednotlivca i spoločenstva bol práve tam a vtedy. Napokon o tom, aký bol život autora a jeho tvorby, akú mal, či nemal masku, rozhodoval konkrétny tvorca, ale aj mnohí v jeho blízkosti, pritom nemuseli mať k umeniu či literatúre najbližšie. Aj preto bol autor, ktorý mal možnosť ponúkať praxi literárneho života svoje texty aj ďalej, zastúpený takmer vždy v „štruktúre“ dobového literárneho života ako jeho objekt i subjekt.

Mravný rozmer ani hĺbka etickej senzibility nebola vtedy, ale ani z odstupu nie sú v autorských dejinách, vo vzťahu k sedemdesiatym a osemdesiatym rokom okrajové. Voči spoločnosti stál jednotlivec a voči autorovi stáli jeho texty, čo je však situácia modelová vo vývine, relatívna v čase ako proces⁶. Diferenciačný postoj a diferencujúci prístup ponúkajú jeden z možných návodov, ako sa v literárnohistorickom priestore aj v slovenskej prózy sedemdesiatych rokov a nasledujúceho desaťročia dá odlišovať v súvislostiach a rozlišovať v jednotlivostiach medzi autorom, textom, literárnym životom a kultúrnou praxou.

Z literárnohistorického postu má tvorba prvok návratu tematicky či iným postupom v sebe zakomponovaný a ponúka spoločenské podobenstvo, popri ňom aj informáciu o subjektívnom postoji autora voči skutočnosti aj k svojmu miestu v literárnom živote.

Návraty patria do látkovej a tematickej proveniencie konkrétneho textu, ale aj do nazeracej výbavy konkrétneho autora. Literatúra, ktorá sa tematicky zbližovala s ideou návratov sa stala v sedemdesiatych rokoch a v osemdesiatych rokoch predovšetkým správou o identite slovenského spisovateľa. I tento intímny autorský priestor, pomenovali sme ho návrat (smer, objekt, príčina, následok), do ktorého sa adaptovala ontológia, občiansky, intímny, mravný a tvorivý rozmer prozaika, má svoje krízy, kompromisy aj útoky a odbočenia, vždy sú však podnecované čímsi iným a pri svojom doznení majú aj iný výraz⁷. Návraty prostredníctvom látky, témy a postavy sa odohrali v žánrovom priestore poviedky, novely a románu. Návraty za pomoci poznávacieho gesta, ktoré nepotrebovalo mimikry dejinnosti, sociálnosti (…), sa odohrali v polemickom geste tvorcu so skutočnosťou, hoci i tu je miera aktualizácie či analógie nespochybniteľná.

Priama záťaž „tútorstva“ pre „nové umenie“ dopadla v sedemdesiatych rokoch, aj v nasledujúcom desaťročí na literárnu kritiku, ktorá sa inštitucionálne koncentrovala na pracovisku Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave. Pracovisko vydávalo ročenky s hodnotiacou reflexiou o „literatúre, preklade, kritike, rozhlase a televízii“ v konkrétnom kalendárnom roku.

Literatúre, zvlášť próze, v ročenkách, ale aj v odborných periodikách venuje pozornosť, popri iných, literárny kritik Ivan Sulík, ktorý smeruje k panorámam (próza roka) alebo ku konkrétnej autorskej dielni, či konkrétnemu textu autora⁸ tak, že uvažuje o morálnej úrovni národa vyjadrenej v dobovej literatúre, spresňuje úlohu literatúry, precizuje spôsob myslenia autora, hovorí o próze „životnej situácie“, o „tlačidlovej próze“, o „obsahizme“ v literatúre, aby krízu autora, ktorú si uvedomuje napriek dobovým tézam kultúrnej politiky, zachytil takto: „Je to azda paradox, ale nezmierujme sa s takými dielami slovenskej prózy, ktoré na prvý pohľad nesú v sebe odtlačok doby. Odtiaľ totiž vedie ľahká cesta k odvodenej priemernosti i podpriemernosti. Skutoční tvorcovia sa dobe, jej zvykom, diktátu faktov a stereotypov nepodriaďujú, ale na ňu aktívne pôsobia, vstupujú s ňou do náročného umeleckého a poznávacieho sporu. Práve preto sa hodnotnému ideálu najväčšmi a jednoznačne približujú tie knihy, kde ich autorom išlo práve o takúto konfrontačnú platformu dialógu s dobou. Sú to knihy o ťažkostiach, víťazných pádoch, ale i o otáznikoch, súvisiacich so všetkým, čo sprevádza prostú skutočnosť nachádzania ľudskej prítomnosti a blízkosti. Bez falše a poslušného opakovania“ (SULÍK, 1988a, s. 32).

V tom istom roku vychádzajú Sulíkove Súradnice novej prózy ako súbor recenzií „nových kníh pôvodnej tvorby“, ktoré vychádzali v rokoch „1979 – 1987“ (SULÍK, 1988b, s. 237). Mať predstavu o tom, čo sa očakávalo od literárneho kritika sedemdesiatych a osemdesiatych rokov napomôže aj časť zo Števčekovej reflexie Na cestách k osobnosti, v ktorej predstavuje literárneho kritika takto „Sulíkova kritika je (…): aj svedectvom a dokumentom, „správou“, ako by on sám najradšej povedal. O literatúre a dobe, o človeku a človečenstve v nej, o situácii myslenia a mravnosti v nás, o možnostiach, aké využíva i prípadne zanedbáva literatúra pri duchovnej rekonštrukcii súčasného sveta a prítomného ľudstva. Konkrétnejšie je aj „správou“ o tematických rozlohách a rozpätiach súčasnej prózy a podobách ich umeleckých realizácií, o úrovniach a podúrovniach, na ktorých sa uskutočňuje prítomný literárny proces, o jeho perspektívach a limitoch“ (SULÍK, 1988b, s. 6).

Návrat k recenzistike Ivana Sulíka má zmysel aj s odkazmi na jeho zástoj v dobovom literárnom živote preto, lebo naznačuje (ako časť: recenzia – za celok: monografia o próze sedemdesiatych rokov) pri výbere práve ním recenzovaných textov a autorských dielní, spôsob, „štýl“, argumentáciu za či proti textu i to, že umelecké a poznávacie hodnoty ako vedomie kontextu autorskej dielne a proces kontinuity literatúry či literárneho druhu neunikali jeho pozornosti na poste „oficiálnej“ literárnej kritiky a kritika⁹. Navyše nechýbala kritike (recenzistike), ale ani kritikovi schopnosť polemizovať so spisovateľmi¹⁰.

Téza poučenia¹¹ v kultúrnej politike priniesla do praxe literárneho života teorémy „nového umenia“. Spoločenská prax pri uplatnení normalizačných opatrení prenikla aj v organizačnej štruktúre spisovateľského života, prejavila sa ako neorganická generačná výmena literátov a literárnych vedcov, spôsobila zánik programových a skupinových spoločenstiev, dramaticky zasiahla personálnu štruktúru literárnej vedy a literárneho života, dosiahla polarizovanie literatúry na oficiálnu a neoficiálnu. To všetko sú v súhrne len jednotlivosti z reťazca sloganu o normalizácii a konsolidácii spoločnosti. Kríza autora rezonuje v oslabení textu, kultúry a spoločnosti. Ideologické nástroje politiky sa prostredníctvom nástrojov kultúrnej politiky premietli takmer pohotovo a v obnaženej podobe zvlášť do „dennej“ kritickej (recenzentskej) praxe a do hodnotového kritéria literárnej kritiky na novo vydávané literárne artefakty v raných normalizačných rokoch. Spoločenská a tvorivá kríza vo svojich radikálnych verdiktoch obmedzujúco zasiahla do prirodzeného chodu autorskej dielne, periodika, vydavateľstva... (VÁLEK, 1986).

Azda ani neprekvapí, že práve verdikty oficiálnej literárnej kritiky argumentovali mravnosťou, ktorá zasiahla či oslovila autora i jeho čitateľa a ako sa vyššie pripomenulo, kritika neobišla ani „mravnú úroveň národa“, hoci práve: „Chýba jej, ako vždy a zväčša, široký zovšeobecňujúci záber“ (ŠTEVČEK, 1988, s. 9).

Reakcie na praktické nástroje v literárnom živote a autorskej dielni, ale aj postoje ku kultúrnej politike voči spoločnosti sú vo svojich podstatných obrysoch dnes už súčasťou zovšeobecneného pohľadu na literárny vývin (druhá epická syntéza, situácia druhov atď.), či na konkrétnu autorskú dielňu (rozpad generácie, zánik skupinového programu, emigrácia, vylúčenie členov zo Zväzu slovenských spisovateľov, vnútorný exil, odmlčaný autor atď.).

Autori si v „novej“ situácii mohli zvoliť viaceré riešenia. Prozaičky sprevádza postreh, podľa ktorého ide o „vpád relatívne veľkého množstva autoriek. (…). Spoločenské podmienky boli pre literatúru neprajné a ženy sa im „prispôsobili“ najmä únikom do intímnej sféry lásky, ktorú však chápali zväčša príliš sentimentálne a naivne. O emancipačných tendenciách vtedajšej slovenskej prózy sa takmer nedá hovoriť“ (ČÚZY, 1998, s. 14). Prozaikov spája: „charakteristický reliéf prozaickej tvorby šesťdesiatych rokov, ale nové požiadavky, kladené na literatúru v nasledujúcom desaťročí, nútili ich na preorientáciu. Hoci sa nevzdali celej minulej skúsenosti (ani literárnej), v mnohom ohľade museli začať akoby nanovo“ (PETRÍK, 1989, s. 192). Próza od sedemdesiatych rokov sa nejakým spôsobom dotýka v látke a téme obsahu pamäti či už autora, alebo jeho postavy a má záchytné body v návratoch do detstva a mladosti či nedávnej minulosti (próza debutantov), „hľadanie domova“ v širšej spoločenskej skúsenosti alebo v rodových dejinách (románová produkcia aj s historizujúcou tendenciou), a to platí s dôvetkom: „Historická téma v tomto prípade však neznačí únik pred prítomnosťou, pretože minulosť je tu pevne zviazaná so súčasnosťou a predstavuje práve historický rozmer prítomnosti“ (PETRÍK, 1989, s. 193) s objasňujúcim komentárom v zátvorke: „Súčasnosť sa zatiaľ presadila – okrem výnimiek – v kratších prozaických žánroch, v novele a poviedke, pravda, ponajviac cez individuálny zážitok“ (PETRÍK, 1989, s. 193 – 194).

Zmenená situácia literatúry v sedemdesiatych rokoch, ale aj iná a nová spoločenská výzva pre jej tvorcu, „nové umenie“ v súlade s metódou socialistického realizmu ohlasovali aj „novšiu umeleckú artikuláciu prózy“, podľa ktorej próza v súhrne „vyvracia možné skeptické náhľady“, pretože možno hovoriť „o novších vývinovo-estetických znakoch súčasnej prózy“, aj preto je „načim sa sústreďovať naivný tematický a nový výrazový prúd súčasnej prózy: na ten, ktorý mnohotvárne reprezentujú diela zjavne dôraznejšieho intelektuálneho dychu“ s odkazmi na tvorbu Alfonza Bednára („bednárovský epicko-analytický projekt súčasnej tematiky“), Jozefa Kota, Jána Johanidesa, Jána Lenča, Jozefa Puškáša, Karola Horáka, pretože: „Žiada sa zodpovedne evidovať, že v súčasnej socialistickej próze vzniká prúd s veľkou tvorivou perspektívou: prúd nemanifestovanej noetickej či analytickej, kritickej angažovanosti. Prúd značiaci výrazný vývinový zdvih literatúry zo súčasnosti“ (ŠTEVČEK, 1988, s. 9 – 11).

Krízové situácie anticipujú aj krízu situácie (ČEPAN, 1996), preto nesú v sebe prirodzene pozitívny prvok či impulz na pohyb celých príkrovov v štruktúre národnej kultúry, ale aj v jej menších celkoch, akým v jej rámci je umelecká literatúra. Kríza celku (literatúra, druh, generácia atď.) však môže upevniť autorskú dielňu v jej inakosti, kde zaváži noetika a estetika konkrétneho autora a konkrétneho textu.

Próza návratov aktualizuje v literárnom živote aj vzťah starého a nového, teda tradície a modernosti: „Moderné umenie je v súčasnosti to umenie, ktoré hovorí, že život má cenu, že človek má cenu a že má právo žiť, že my ako občania tohto štátu, ako občania tejto planéty máme istú perspektívu“ (HOLEČKA, 1987, s. 38).

Projekt modernosti v próze rezonuje ako odkaz na epiku šesťdesiatych rokov, vtedy závažné miesto v stratégii autora (problém, postava) zohrala jeho noetická zrelosť a vyhranenosť. Na látkovú a tematickú polaritu premietnutú aj do literárneho času prózy zareagoval po rokoch vnútorného exilu Ján Johanides Balada o vkladnej knižke (1979) a Marek koniar a uhorský pápež (1983).

Kritike sa Ján Johanides javí „vo vlastnej línii“ (ŠTEVČEK, 1988, s. 206 – 211), čím sa rozumie práve jeho autonómnosť, „aby sa nepodobal skoro ničomu známemu z modernej slovenskej prózy“ (ŠTEVČEK, 1988, s. 209). Zmienka o mravnosti však mení obidva Johanidesove texty na dramatické priestory, kde raz vo vzájomných emotívnych stretoch, v gradujúcom medzigeneračnom napätí (Balada o vkladnej knižke), a inokedy dovnútra, v nenáhlivej reflexii (Marek koniar a uhorský pápež) sa odohráva intímna dráma jednotlivca, ktorý nedokáže riešiť a už vôbec nie vyriešiť priesečník zločinu, viny a trestu, pretože nedokáže zmeniť (svoju) situáciu subjektu, čo sa dostal do roly, kde už účinkuje len ako dôsledok či nástroj (systému) moci.

Myšlienkový postoj Jána Johanidesa v jeho textoch sa odvíja od autorovho nazerania na život a z postupov jeho poznania, výrazné sú inšpirácie kresťanským existencializmom. Johanides využíva v autorskej stratégii svojich textov epické ilustrácie, ktoré sú motivované (emócie) a permanentne obnovované (podobenstvo, paradox, grotesknosť – titanizmus, tragizmus) práve osobným poznaním podobenstiev na pravdu v autorovej reflexii. Dotýkajú sa tej pravdy, ktorú spisovateľ vyslovuje o jednotlivcovi aj o systéme, kde má možnosť, či príležitosť byť a žiť. Spravidla sa tak stáva napokon aj v skepse voči času a pamäti. Azda aj preto sa „pravdy“ v Johanidesových textoch ukazujú ako jednoznačné, uzavreté a hodnotiace. Podľa Jána Johanidesa jeho postavy prijímajú nebezpečenstvo smrti, zániku, násilia, manipulácie, bezmocnosti, absurdít a nereálnych túžob jednotlivca i spoločenstva – napriek všetkému – primárne ako hru či nevinnú náhodu a po jej (ich) doznení už iba ako obeť krutej hry osudu.

Pointu hry (moc) s hrou (slabosť, bezmocnosť, zbabelosť) však Ján Johanides povyšuje na postupnú, „zdôvodnenú“, v obraze či podobenstve až detailizovanú mravnú deštrukciu subjektu, ktorá sa môže uskutočniť len vtedy, keď postava podľahne z vlastnej „vôle“ neúspešnému stretaniu sa prejavov dobra a zla, rozumu a nerozumu, ľudskosti a podlosti, lásky a nelásky postupne v pozícií znakov pre subjekt, ďalej princípov pre spoločnosť a ustálených hodnôt v uplývajúcom čase.

Johanidesove texty vyšli v sedemdesiatych rokoch (Balada o vkladnej knižke) a v osemdesiatych rokoch (Marek koniar a uhorský pápež), a predsa ako keby, súc kódované do verifikovateľného dejinného a spoločenského priestoru, vytvárali svoju fiktívnu žitú, mravnú, emocionálnu, frustrujúcu realitu. A to v epike znamená i to, že všetko, čo sa v texte sústreďuje, navrstvuje sa, prelína sa a uchováva sa, dotvára príbehy s ambíciou (ponukou pre čitateľa) pôsobiť aj ako podobenstvo s odkazom: všetci prichádzame s príbehmi a v príbehoch na svet, jestvujeme v nich a sú to znova príbehy, čo zostávajú v nás i po nás.

Historizujúce látky, téma z nedávnej i akútnej súčasnosti, parodické objasňovanie subjektu v čase, to boli spôsoby „zvnútorňovania“ či „ezoterizmu“ (ŠABÍK, 1972, s. 12), kým subjekt emancipoval seba voči norme početnejšieho spoločenstva (Marek koniar a uhorský pápež), poprípade vypovedal o sebe sebou samým, vedomím o sebe (Balada o vkladnej knižke).

Próza návratov znamená aj návraty subjektu osihoteného v čase a v rozrušujúcich sa vzťahoch, ktoré akosi „prirodzene“ potvrdzovala domáca kultúrna tradícia. Príkaz emancipácie subjektu v „modernom“ svete, ktorému nemožno vždy rozumieť a preto ani súzvučať s jeho zámermi, vniesol do sujetu a „príbehu“ vertikalizujúce postoje postavy voči sebe samej (Rudolf Sloboda verzus Etela Farkašová). Ale to je už próza návratov zo sedemdesiatych rokov na prahu novej situácie literatúry a novej literárnej situácie deväťdesiatych rokov.

Pri sondách literárnej histórie majú sedemdesiate a osemdesiate roky 20. storočia, hoci pre literárnovedný výskum zostávajú otvorené, svoje ustálené periodizačné schémy, poznávacie a hodnotiace ohraničenia¹², z ktorých si treba pripomenúť kultúrnopoliticky organizovaný návrat autora a jeho textu k pevnému modelu socialistickorealistickej literatúry. Osobnostne, autorsky a žánrovo svojráznym spôsobom (možno podľa bratríckej výzvy proti všetkým) rieši Vladimír Mináč svoj vzťah k spoločenskej a kultúrnej minulosti aj prítomnosti, teda aj k sedemdesiatym a osemdesiatym rokom v literárnom živote aj ako svoju pravdu o prežitom, poznanom a domyslenom v početných rozhovoroch, esejach a publicistike z pozície ich autora a spolutvorcu (1945 – 1989) a glosátora (1990 – 1996), kde v reminiscenciách sa venuje svojim literárnym súčasníkov a ich tvorbe.

Prvé globalizujúce výpovede literárnej vedy sú individuálne kritické pohľady do vývinu literatúry a vedy o nej. Je tomu tak nateraz i preto, lebo východiská na prvé analýzy a syntézy organizačných a inštitucionálnych dejov, občianskych a autorských postojov a umeleckých ziskov aj prehier sa v týchto desaťročiach prirodzene navrstvovali z empírie uchovaných, prostredníctvom dokumentu dostupných, všeobecne verifikovateľných mimoliterárnych a vnútroliterárnych poznatkov o rozštiepených a experimentujúcich šesťdesiatych, normalizačných a umŕtvených sedemdesiatych a vnútorným diferencovaním sa emancipujúcich osemdesiatych rokoch v slovenskej literatúre a kultúre. Súhrnné pohľady majú časovú hodnotu potrebného faktického náčrtu na vývin v spomínaných desaťročiach¹³.

Pre literárnu históriu do konca roku 1989 a pre literárnu kritiku v deväťdesiatych rokoch zostáva podstatné z „toho všetkého“ najskôr to: čo, kto a ako bolo potrebné, podnetné, aktuálne, nové, (post)moderné v názore na literatúru a v literárnej estetike, aby sprevádzali a poetologicky tvarovali literárny život v nových politických a kultúrnych podmienkach desaťročia. Takúto ambíciu spomedzi autorov prejavili rozlične motivovaní Andrej Ferko, Ján Tužinský, Dana Podracká, Štefan Moravčík, Drahoslav Machala, Ľuboš Jurí a Peter Štrelinger. Pravdepodobne ústredným impulzom aj na túto situáciu autora sa stalo to, že sa v praxi plynúceho literárneho života (spisovateľské organizácie, časopisecká a vydavateľská stratégia a iné) radikálne oddelil singulárny (socialistická, socialistický realizmus) a pluralitný model národnej literatúry, teda aj takto koncipovaný štatút autora. Vo vývinovom kontexte národnej literatúry začala „sceľujúco“ pôsobiť filozofická, poetologická a estetická pluralita autora (aj talent) a jeho slovesnej tvorby (aj čitateľský záujem). A tomu by sa dalo rozumieť i tak, že najpodstatnejšou pre autora, aj toho nášho, sa stala jeho tvorivá – rozumej mysliteľská – solitérnosť a mravná zrelosť.

Na rozdiel od náznakov na voľnejšie chápanie štatútu autora v spoločnosti, aký možno zachytiť od šesťdesiatych rokov, sa uchádza o pozornosť neštandardné formovanie a presadzovanie sa, vlastne až recesná negácia či vyprázdnenie obsahov, autor a umelecká literatúra v národnej kultúre, prostredníctvom samotného tvorcu literárneho textu. Za mnohých, najskôr ako prirodzený dôsledok pohybov v rozkladajúcej sa, a predsa tak inštitucionálne zovretej štruktúre literárneho života do konca osemdesiatych rokov, zvlášť v jej neľahkom prispôsobovaní sa novým (ne)pravidlám práve v literárnom živote a v nových praktikách kultúry tohto desaťročia, približujeme postoj úspešného prozaika Petra Pišťanka, ktorý sa nebráni, ba otvorene presadzuje v početných rozhovoroch, komercializáciu obsahov spisovateľ a umelecký text. Peter Pišťanek, označuje sa v tom čase za pisateľa, tvorcu a uctievateľa kvality úspešného reklamného textu, zásadne siahol na emocionálny a didakticky udržiavaný resentiment slovenského človeka voči „svojmu“ národnému autorovi a jeho tvorbe za národ, ale aj na jeho vzťah k miestu autora a na význam kultúry v národnom dejinnom a spoločenskom kontexte. Len si spomeňme na užitočné (učebnicové) duchovné mýty¹⁴, vďaka čomu sa od počiatku literárneho vzdelávania systémovo riadené odkláňa v myslení o literatúre z trajektórie literárna estetika na koľajisko ideologický účel literárneho textu. Nazdávame sa, že za názorovou extrémnosťou Petra Pišťanka – zvlášť v malej a o svoju identitu vo svojom vývine zložito sa usilujúcej národnej literatúry – netreba vidieť mravné zlyhanie či cynizmus autora, alebo zovšeobecňujúcu (post)ozvenu postmoderny „u nás doma“. Skôr si azda Pišťankov verejný postoj k štatútu spisovateľa v spoločnosti a k účinku až moci literárneho textu na konci milénia žiada doceniť a premyslieť následky autorovho, realite aj praxi internetovej doby a spoločnosti zodpovedajúce dožadovanie sa neemocionálnej, a teda aj nenaivnej emancipácie duchovnej tvorby, tvorcu, textu, kultúrnych súvislostí autorstva a duchovnej sily v praxi reálneho (trhového) života. Musí sa tak stať aj za spolupôsobenia objektívnych (pragmatických) reálií, mravných noriem aj realít v kultúrnom vedomí autora, literárneho vedca aj čitateľa, ale i v činoch, postojoch slovenskej spoločnosti na konci storočia a tisícročia. Aktualizované učebnicové a staromilské symboly pre slovenskú literatúru: malá, mladá, naša, bojujúca, krásna, vypovedajúca o našom utrpení v dejinách, už nestačia na to, aby objasnili a obhájili pohyb „malej“ slovenskej literatúry a jej tvorcu po obežnici celku a veľkej aj sebavedomej (európskej, svetovej) literatúry.

Transparent národná literatúra nič nestratí na svojej hodnote, význame, jedinečnosti a dejinnosti, keď sa podporí heslom odvodeným z otázok a odpovedí: kto si, autor? a prečo si ty i tvoj text práve taký? Dušan Mitana ani po rokoch neopúšťa svoju literárnu krajinu absurdna a mýtu, postavu vidiaceho a hľadajúceho outsidera z vlastnej vôle, ktorý žije v deprimujúcom spoločenstve, keď sa nivočí človek prostredníctvom všedných nenápadných denných absurdít v obyčajnom živote. Aj preto, či napriek nezmenenej pozícii v hre život, jeho slovami, „opäť sa usiluje správne klásť otázky, ale zároveň aj hľadať odpovede na otázky kto sme, odkiaľ prichádzame a kam kráčame, teda, ako vidno, nič nové pod Slnkom. Prastaré otázky: a aké budú odpovede? Sám som na to zvedavý...“. Lenže iní, a rovnako skeptickí ako Dušan Mitana, sú presvedčení, že by otázky, ktoré vyslovuje – a nielen on – mohli získať svoj aktuálny zmysel vtedy, keby dnes, práve dnes, zneli takto: čo sme? a prečo sme?

Začínajúci autor na začiatku sedemdesiatych rokov sa dostal a dostával do mravného a hodnotového priesečníka rozhodovania o vlastnej (generačnej) umeleckej a občianskej tvári. S podstatnými zmenami v spoločnosti sa významne zmenili na dve desaťročia pôdorysu mravnej, politickej, konfesijnej a poetologickej vôle a pod ich tlakom či ponukou aj rozhodovania nejedného autora o sebe, o svojom účinkovaní v konkrétnom profesijnom názorovom a umeleckom spoločenstve.

V literárnom živote však, popri naznačených trasoviskách autorského subjektu so sebou samým, začínajú, obnovujú sa, alebo pokračujú svojské, poetologicky sa ustaľujúce, názorom sa vyhraňujúce sondy cez text do skutočnosti. V súlade s autorskou stratégiou a stratégiou autora ide o osobité videnie a vyjadrovanie vyhraneného myslenia a vyjadrovania (vše)ľudských podstát, do ktorých sa z textového priestoru transformuje rozprávač, literárna postava, lyrický subjekt, motív, téma, ale aj synkretizmus textov o hre na život¹⁵.

Príklon začínajúcich a prítomnosťou v literárnom živote mladých autorov od sedemdesiatych rokoch k experimentu, k filozofickej otvorenosti autorskej stratégie, vlastnej autorom predchádzajúceho desaťročia sa spája s intelektualizáciou autorskej výpovede, s cibrením literárnej estetiky a noetiky textového celku.

Literatúru ako výraz osobného a osobitého vstupovania do duchovného procesu „doby“ prijala väčšina mladých aj začínajúcich autorov ako výzvu na estetické a myšlienkové formovanie svojho Ja medzi Oni, ako výraz svojej autorskej „inakosti“ tu a teraz. Azda aj preto možno napokon práve v týchto dvoch desaťročiach sledovať aj postupné, hoci tak prosté odstúpenia z postu autora literárneho textu a profilovanie sa na tvorcu či organizátora kultúrnej inštitúcie, publicistiky či literárnej esejistiky.

Mladí a začínajúci autori v sedemdesiatych rokoch odpozerali a osvojili si z praxe generačne, poetologicky a názorovo vyhranených, a predsa tak štruktúrovaných autorských zoskupení prozaikov a básnikov okolo časopisu Mladá tvorba, z Generácie 56, Generácie 60, konkretistov, Osamelých bežcov vlastnosť, uchovať svoju autorskú a tvorivú integritu v autorskej a kultúrnej praxi, no predovšetkým v mechanizmoch normalizačného spoločenského aj literárneho života nasledujúcich desaťročí. Naďalej sa sprítomňuje výrazná a singulárna umelecká identita v tvorbe i postojoch Dušana Mitanu, Jozefa Puškáša, Jána Švantnera, Anny Ondrejkovej (aj iných) v čase politicky sa zvyšujúcich tlakov na vždy otvorenú, preto aj opakovane aktualizovanú spoločenskú objednávku na motív, problém, tému, spoločenskú profesiu, sociálne prostredie, postavu, ale aj na literárne výjazdy do terénu fabrík, družstiev, stavieb (gabčíkovskej priehrady) a na početné literárne súťaže podnecované dejinno-politickými výročiami, ku ktorým sa akosi prirodzene nabaľovali aktuálne, zväčša románové a novelistické príbehy z tovární, so sentimentom osobných dejín, ale aj s reálnym pohľadom na ľudské a medziľudské zmeny života na slovenskom vidieku, a to zasiahne takmer všetky poviedkové debuty desaťročia. Odstup od empírie s povstaleckou skutočnosťou sa zmení na baladické uchopenie jej univerza (Július Balco) a pod vplyvom Šikulovej trilógie aj na humorno-groteskný mladícky exkurz do povstaleckých dní so zľahčujúcou chlapčenskou optikou na vojnové a povstalecké udalosti (Anton Lauček). Poviedky s pozitívnym (mladým) hrdinom odhalili nedocenený spoločenský problém drogy a šikanovania tam, kde si to vedomie a prax spoločenskej morálky spomínaných dvoch desaťročí želali najmenej: v školských zariadeniach, učňovských profesiách a v armáde (Peter Holka). Najskôr do týchto súvislostí patrí pozícia románu s problémami zo súčasnosti i nedávnej minulosti (Peter Andruška, Viliam F. Šikula, Anton Baláž, Ján Tužinský, Ivan Habaj, Ľuboš Jurík, Štefan Moravčík). Svojráznou súčasťou literárneho života obidvoch desaťročí je umelo vyvolaná erupcia záujmu o satiru v epike (Peter Štrelinger, Peter Valo) a lyrike, ale aj zámery Nového slova, mihálikovská a kondrotovská práca s mladými adeptmi poézie, ankety o stave literatúry a feldekovský habitus Nového slova mladých aj s diskusiami o mladej literatúre a mladom hrdinovi.

Kríza morálneho zdravia spoločnosti dostala svoj literárny (problémový, emocionálny, názorový a sujetový) výraz v medzigeneračnej a generačnej emocionálnej a sociálnej priepasti cez sujet príbehov o súčasnej rodine v próze, ale aj v rozhlasovej dráme. Poviedka a novela Heleny Dvořákovej, Oľgy Feldekovej, Jany Šrámkovej či Etely Farkašovej vyhovovali tejto tendencii. Vyjadrovali problém osamelosti, outsiderstva, oklieštenosti jednotlivca v rodine. Mali zámer noetikou textu napomôcť porozumieť zmene sociálnej a emocionálnej štruktúry rodiny. V lyrike sa udržiava vnútorný dramatizmus subjektu voči motívom lásky, dieťaťa, ženy, muža, času a rodiny tak medzi poetkami, ako aj básnikmi¹⁶.

Vnútorná kríza subjektu, jeho hľadanie sa v súkolesiach svojho minulého, spravidla detského, mladistvého, synovského, vnukovského času našla svoju prítomnosť v príbehoch s optikou meditatívnej (Etela Farkašová), folklorizujúcej (Milka Zimková), infantilnej (Oľga Feldeková), didaktizujúcej (Ľuba Hajková), mýtizujúcej (Jana Bodnárová), hravej (Jana Šrámková, Gabriela Rothmayerová) krátkej prózy s dominujúcou rozprávačkou a dievčenskou alebo ženskou literárnou postavou.

Zložitým vývinom autorskej stratégie a jej zodpovedajúcim spôsobom hľadania výrazových prostriedkov prechádzajú poviedky a novely¹⁷. Tematicky sa sústredili na prijímanie skutočnosti ako podnetu na realistický príbeh a uviedli ho do literárneho života prostredníctvom poviedky a novely¹⁸. Obdobné pohyby možno sledovať aj v dráme, predovšetkým v rozhlasovej a televíznej, spravidla určenej detskému príjemcovi. Nie raz táto dráma vzniká ako adaptácia literárnej predlohy, čo sa ujalo zvlášť v osemdesiatych rokoch¹⁹.

Pri mapovaní podloží literárneho života, teda pozície autora a jeho textu na spojnici spoločnosť – autor, by sa nemali obísť bez povšimnutia ani následky objavovania netradičných, možno aj tabuizovaných literárnych regiónov v próze, objavné sa stali vstupy na južné Slovensko (Ivan Habaj, Peter Andruška, Július Balco), Zemplín (Milan Zelinka), Spiš a do Vysokých Tatier (Nora Baráthová, Stanislav Prochotský, Anton Marec), na Záhorie (Štefan Moravčík), Žitavu alebo Šariš (Peter Juščák, Dana Hivešová-Šilanová) či Gemer a Muráň (Peter Glocko).

Isto to boli šesťdesiate roky, ktoré zanechali v poznaní o autorskej identite debutujúcich autorov potrebu uchovať sa ako nezameniteľný tvorivý literárny subjekt. Isto aj preto obidve desaťročia, kam sa svojimi prvými knihami ukotvila autorská biografia slovenských autorov pred i po sviatku ich abrahámovín, sú zložito, bolestivo, prekvapujúco a miestami aj nedôstojne – lebo čo sa v nich stane, to súvisí napokon vždy s konkrétnym človekom a inštitúciou – limitované, ba aj deformované zvonku (mechanizmus a systém kultúrnej politiky a kultúrnej praxe) i vnútra (mechanizmus a systém literárneho života).

A i napriek tomu, že v sedemdesiatych rokoch vznikne v literárnom živote pre začínajúcich autorov paradoxná situácia, pretože ich normalizačná prax umelo oddelí od toho pohybu v autorskej dielni a autorskej stratégii a od tej podstaty modernej artistnosti v literatúre, ku ktorej sa spontánne hlásili ešte ako prispievatelia do literárnych súťaží a periodík v šesťdesiatych rokoch. Potom časť z nich konsolidačné zámery dotlačia v lyrike do mihálikovskej projekcie angažovanej mladej lyriky, zväzové vydavateľstvá im ponúknu autorskú príležitosť v zborníkoch politickej, občianskej (angažovanej) poézie a prózy, aby napokon debutanti pocítili prítomnosť „národnej kultúry“ na svojich pleciach. A i napriek tomuto tlaku „zblízka“, teda aktuálnej kultúrnopolitickej praxe, predsa sa len kontinuita v druhoch a žánroch uchová, hoci paradoxne návratom o desaťročia hlboko späť. Sedemdesiate roky sa otvárajú intímnou poviedkou začínajúcich prozaikov, osobnou emocionálne, reflektujúco, ale aj občiansky videnou lyrickou skúsenosťou a vrcholia dejinnými románovými projektami a básnickými opusmi. No tie už patria tým, ktorí sa vyrovnali s novou skutočnosťou literárneho života.

Literárna prax sedemdesiatych a osemdesiatych rokov má, podľa dobovej literárnej kritiky, dve citlivé dotykové miesta: autorky a historizmus. Napriek napätiu medzi mladými prozaikmi, mladými básnikmi a kritikou pracuje čas pre zmenu noriem literárneho života v osemdesiatych rokoch. Autori okolo Hlasu kotolne (Gustáv Murín, Andrej Ferko), prozaické sondy do schizofrénie spoločnosti (Edmund Hlatký, Igor Otčenáš, Peter Pišťanek, Dušan Taragel), insitne pointovaná karikatúra našského v dráme (Stanislav Štepka), napriek výročiu absentujúce vojnové reminiscencie v literatúre ako celku, ale aj stupňujúci sa tlak dramaticky prežívaného osobného bytia v próze (Dušan Mitana, Július Balco) aj lyrike (Viera Prokešová, Zuzana Kuglerová, Ivan Štrpka, Ivan Laučík, Ján Zambor) anticipovali zmenu, v ktorej autor a jeho text žili a pracovali za seba.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk

Literatúra

BREZINA, J. (ed.): Genéza slovenskej socialistickej literatúry. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1972.

ČEPAN, O.: Literárne bagately. Levice: L. C. A. 1996.

ČÚZY, L.: Tvorba slovenských prozaičiek v 70. rokoch XX. storočia. In: Studia Academica Slovaca 27. Prednášky XXXIV. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Vedecký redaktor J. Mlacek. Bratislava: Stimul 1998.

Darovec, P. – Petrík, V.: Hľadanie v minulom čase. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 2009.

HAJKO, D. (ed.): Program a tvorba. Štúdie o socialistickom realizme. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1989.

HOLEČKA, E. (ed.): O kultúre a kultúrnosti s Miroslavom Válkom. Záznamy rozhovorov. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1987.

Chmel, R.: Dejiny slovenskej literárnej kritiky. Bratislava: Tatran. 1990.

Chmel, R.: Romantizmus v globalizácii. Bratislava: Kalligram. 2009.

CHMEL, R. (ed.): Súčasnosť románu – román súčasnosti. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1987.

CHMEL, R. (ed.): Úvahy a vyznania. Literárne konfrontácie. Bratislava: Smena. 1985.

JENČÍKOVÁ, E. – Zajac, P.: Situácia súčasnej slovenskej literatúry. Slovenské pohľady. 1989, č. 2.

MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava: Litcentrum 2004.

Normy normalizace. Redakce Jan Wiendl. Praha: Ústav pro českou literaturu. Opava: Slezská univerzita. 1996.

Matejov, F.: K situácii písania o literatúre. In: Česká a slovenská literatúra dnes. Redakce Pavel Janáček. Praha: Ústav pro českou literatúru AV ČR. Opava: Slezská univerzita. 1997.

PETRÍK, V. (ed.): Hodnoty desaťročia. K problémom slovenskej literatúry sedemdesiatych rokov. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1989.

PETRÍK, V.: Hodnoty a podnety. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1980.

PETRÍK, V.: Proces a tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1990.

ROSENBAUM, K. (ed.): Dejinné poučenie KSČ a literatúra. Bratislava: Pravda. 1986.

SULÍK, I.: Kapitoly o súčasnej próze. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1985.

SULÍK, I.: Nenáhodné istoty. Bratislava: Smena. 1980.

SULÍK, I.: Za slovenskou prózou 1987. In: ŠTRAUS, F. (ed.): Slovenské socialistické umenie ´87. Kritika 7. Bratislava: Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. 1988a.

SULÍK, I.: Súradnice novej prózy. Úvod Na cestách k osobnosti napísal P. Števček. Bratislava: Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. 1988b.

ŠABÍK, V.: Indície imaginácie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1972.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava: Tatran.1989.

ŠTEVČEK, P.: Kritické miniatúry. Bratislava: Ústav umeleckej a divadelnej dokumentácie. 1988.

ŠMATLÁK, S.: Súčasnosť a literatúra. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1975.

ŠÚTOVEC, M.: Začiatok sedemdesiatych rokov ako literárnohistorický problém. Slovenské pohľady. 1989, č. 1.

ŠÚTOVEC, M.: Rekapitulácia nekapitulácie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1990.