Viera Žemberová

Abstract

The life and activities of Svetozár Hurban Vajanský, a son of Jozef Miloslav Hurban, in a Slovak society, culture, journalism and literature were concluded in 1916. The literary history has been keenly interested in Vajanský’s life, creation and a contradictory assessment of his activities in the Slovak society since his death. The contribution pays attention only to those literary-historical texts which were published in recent years and which bring a generational interpretative approach or complete the existing research and unpublished material, a literary historical essay dedicated to Vajanský.

Keywords

S. H. Vajanský, literary history, manuscript, reinterpretations, text value

Abstrakt

Život a aktívne pôsobenie Svetozára Hurbana Vajanského, syna Jozefa Miloslava Hurbana, v slovenskej spoločnosti, kultúre, publicistike a literatúre sa uzavrelo v roku 1916. Vajanského životu, tvorbe a rozporuplnému hodnoteniu jeho účinkovania v slovenskej spoločnosti sa venuje literárna história intenzívne od jeho úmrtia. Príspevok si všíma iba tie literárnohistorické texty, ktoré vyšli posledné roky a prinášajú generačný interpretačný prístup, alebo dopĺňajú doterajší výskum a nepublikovaný materiál, literárnohistorickú esej venovanú Vajanskému.

Kľúčové slová

S. H. Vajanský, literárna história, rukopis, reinterpretácie, hodnota textu

„Veď ten, kto nedokáže oceniť to, čo bolo, nedokáže vlastne oceniť ani to, čo je, či bude.“
Peter Podolan

Literárnohistorické práce venované Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému (1847 – 1916) sa v poslednom desaťročí sústreďujú na nový či komparujúci materiál, alebo zvýrazňujú netradičný prístup k interpretácii autorovej tvorby, čím považujú doterajší výskum (ako príklad Albert Pražák, Július Bodnár, Andrej Mráz, Alexander Matuška, Zlatko Klátik, Stanislav Šmatlák, Ján Števček, Pavol Petrus, Ivan Kusý) za ustálený a naďalej invenčný, na ktorom utvárajú doplnky, častejšie však iniciujú a rozvíjajú existujúce poznanie literárnohistorického výskumu.

Svetozár Hurban Vajanský – Kritik (1882)

V Národných novinách v roku 1882 (č. 53) uverejnil Svetozár Hurban Vajanský úvahu nazvanú prosto a jednoznačne Kritik. V expozícii výrazne esejisticky, miestami až v nadhodnotene obraznej výpovedi poskytuje podstatnú informáciu o štatúte literárnej kritiky a o etike kritika v kultúrnej a spoločenskej praxi predminulého storočia, a dôvodí takto: „Pravda, že tu nemyslíme ono jednostranné kritikárstvo, ktoré delí sa na dva druhy: na chválenkárske a haniace frázy. Žiaľbohu, takýto úzky pochop o kritike je veľmi bežný, nachádzame ho u umných ľudí. Možno, že majú pravdu, no my privlastňujeme kritike omnoho širšiu postať a pousilujeme sa mienku svoju odôvodniť“ (VAJANSKÝ, 2016, s. 17). Pri zdôvodňovaní svojho želania o prirodzenej opodstatnenosti korektnej literárnej kritiky pokračuje Vajanský svojou pracovnou definíciou: „Od kritiky závisí nielen znamenitosť spisby, jej vývin, pokrok, no i vývin chápavosti u obecenstva; ona rozširuje spisbu a budí záujem, nesie vysoké ideály do národa, zobúdza ospalých, upozorňuje nedbalých, tvorí nové myšlienky, silí talent, pomáha národnému duchu rozlomiť kuklu, ktorá väznila jeho bystrý polet“ (VAJANSKÝ, 2016, s. 17). Po rozsiahlom exkurze do ruskej literatúry a do anglickej literatúry a kritiky v ich službách smeruje do reálií národnej genézy literárnej kritiky, aby jej vyčítal jednostrannosť, čo znamená, že „slovenská kritika ani nevie, že jestvoval a jestvuje Kubáni, Kalinčiak, Kráľ, Dohnány atď., atď, ona spí snom zakliatej kňažnej“ (VAJANSKÝ, 2016, s. 19). Výčitkami siaha aj do vedomia dobového čitateľa, veď aký je on, tak sa správa aj literárna kritika voči nemu a výberu umeleckej spisby, ktorú mu neodborne, alebo ľahostajne podsúva. Napokon „Razom nedá sa kritika stvoriť, tak ako sa nedá vyčarovať tvorenie [...] Zakiaď sa nevyvinie u nás kritika, nemožno očakávať pokrok vo vývine národného povedomia a duchovného života“ (VAJANSKÝ, 2016, s. 19).

Štefan Krčméry – Vajanský (rukopis z 30. rokov 20. storočia, knižné vydanie 2012)

Vajanský sa stal vyhľadávanou osobnosťou slovenskej literatúry a kultúry na prelome dvoch storočí už svojimi súčasníkmi a inak to nebolo ani neskôr. Archívy rukopisov uchovávajú poklady, medzi ne patrí Annou Zelenkovou pripravené vydanie nepublikovaného, no nie neznámeho textu Štefan Krčméryho Vajanský. Na existenciu rukopisu upozorňujú listy medzi Štefanom Krčmérym (1892 – 1955) a Jozefom Škultétym (1855 – 1948), v ktorých sú záznamy „o koncepcii monografie o S. H. Vajanskom – z listov vidíme, že prostredníctvom rozboru jeho diela a osobnosti chcel podať obraz duchovného slovenského života, v ktorom by Vajanského vykreslil na pozadí generačných konfliktov a zápasov ako ,zjav veľkýʻ“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 15). V časti Skromný pútnik životom (s. 7 – 19) sa upozorňuje i na to, že Krčméry pri príprave svojej eseje o Vajanskom vedel, a určite ju odborne preštudoval, o Mrázovej (1904 – 1964) zverejnenej práci Svetozár Hurban Vajanský v roku 1926. Štefan Krčméry, podľa Anny Zelenkovej, „plánoval rozsahom menšiu, no kompozične ucelenejšiu biograficko-psychologickú analýzu osobnosti [...] ktorá by citovo aj psychologicky zachytila atmosféru doby, t. j. martinské prostredie na prelome 19. a 20. storočia“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 15). Anna Zelenková v editorských vstupoch do spracovania a literárnohistorického komentovania textu naznačuje, že časť slovenských literárnych vedcov s Krčméryho rukopisným materiálom Vajanský pracovala a vnášala ho do monograficky či vývinovo konštruovaného profilu Vajanského, ale objektívne nevznikali reálne podmienky na jeho knižné zverejnenie.

Krčméryho spoločenský a „dobový“ portrét Svetozára Hrubana (popri inom aj martinského strojcu literárneho a kultúrneho života) a autorský literárnohistorický profil Vajanského vznikali vďaka jeho osobnému zanieteniu so znalosťou reálií a súvislostí osobných aj tvorivých, s prejavenou náklonnosťou a porozumením voči jeho osobnosti, európskej politickej a kultúrnej rozhľadenosti¹. Zázemie na svoje spoločenské postoje si utváral aj početnými cestami po kontinente, čím sa vhodne, post factum, vo vzdelávacej praxi narúša výklad Vajanského „konzervativizmu“, povedzme i dotvorením jeho širokých záujmov a rozhľadenosťou v dobovom umení, znalosťami a vyhranenými názormi a postojmi k výtvarnému umeniu. Ďalším prvkom jeho osobnostného vymedzovania sa voči konvencii doby sa stali ústretové postoje k ruskej literatúre a ku generácii otcov z čias literárneho romantizmu. V jeho prípade sa traduje zložitý postoj voči súhrnne zostaveným spisom Jaroslava Vlčka (1860 – 1930) o tvorbe a poznávacej aj estetickej hodnote diela slovenských romantikov a samotného Jozefa Miloslava Hurbana.

Štefan Krčméry, básnik, prekladateľ, literárny estetik, kultúrny publicista, redaktor, otvára svoju esejisticky a s ústretovosťou napísanú prácu takto: „Vajanský. Zvláštne sú slovenské pseudonymy [...] V pseudonyme Vajanský svietia svätojánske ohne. Ohne, ktoré sa rozvatrujú na stráňach dedinských v predvečer Jána Krstiteľa, no súvisia nepochybne i s tradíciou staršou, predkresťanskou. Poézia básnikova ukazuje, akú rolu hrali ohne tieto v jeho obrazotvornosti. [...] Poprevratový piesňový výskum slovenský doložil túto pieseň v tvaroch prazvláštnych, pieseň vajanskú“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 88). Motívy duchovného života vo Vajanského tvorbe sleduje Krčméry v tradícii dobového literárneho života, a konštatuje: „Každou z básní Vajanského, ktoré nasledovali v Pohľadoch za Tatrami a more [1880], vdýchol sa optimizmus do vzduchu, slovenskému životu potrebná viera. Keď k tomu pribudol tok poézie Hviezdoslavovej, slovenský duchovný život dostával sa do novej fázy vývinu zreteľne. Na dne duše mladého Vajanského bolo iste niečo pesimistické. Cíti sa to najmä v Majaku“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 97), ktorý je druhým oddielom zbierky Tatry a more. Krčméry na úžitok literárnej histórii poznamenáva i to, že báseň Majak má dve spracovania: „Jedno kratšie, v Orle [1879] a druhé v Tatrách a mori, širšie. Nie je objasnené dosiaľ, v akom pomere sú tieto dve spracovania. Prvé z nich je azda mohutnejšie. [...]. Ale vložky druhého spracovania sú prekrásne. More a nebo vydáva tu akord pre večnosť. Vzduch a voda“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 98).

Krčméry si všíma aj osud Slovenských pohľadov a pôsobenie Vajanského aj Škultétyho vo vedení redakcie: „V jeseni 1878 Svetozár Hurban Vajanský prišiel do Martina, do redakcie. O rok zatým prišiel do Martina i Škultéty. [...]. Škultéty a Vajanský boli zvláštnou dvojicou. Spolu začali vydávať Slovenské pohľady, roku 1881, ale Škultéty skoro zatým, hneď v 2. ročníku ustúpil Vajanskému, ktorý určoval charakter i prvého ročníka sám. Po desiatich rokoch zas vystúpil Škultétymu Vajanský. Škultéty prevzal Slovenské pohľady roku 1890“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 98 – 99).

Vajanský sa zaujímal o politiku a politický život, čo Krčméry hodnotí slovami: „Informovanosť básnikova nebola príliš veľká [...], ale cítil život európsky. Reagoval na jeho rytmus prudko a svojím spôsobom“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 99), čo ilustruje na ukážkach z Vajanského Polárnej piesne (Tatry a more, 1880). Aj preto obstojí zmienka o tom, že Krčméryho zaujímali kompozičné a temporytmické kontakty básne a piesne. Vajanského záujem a pričinenie sa o záchranu slovenčiny, inklinácia k Rusku a jeho kultúre aj literárnej vede, ale predovšetkým zdôraznenie sociálneho podložia jeho poézie tvoria podstatnú časť Krčméryho uvažovania o východiskách početných nedorozumení Vajanského s hlasistami, ktoré sprevádza otázka: „Ale kto mal robiť za Slovákov svetovú politiku? A mohli Slováci myslieť na oslobodenie akési, ktoré by nebolo výsledkom svetovej politiky? Mali pred spleťou európskych otázok strčiť hlavu do piesku a čakať, že obrat príde sám od seba? A k tomu, to Svetozárovi Hurbanovi priečila sa táto katastrofálna politika z celej duše. Hlasiti mali k nej sklonov ďaleko viac“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 117). K hlasistom sa Krčméry vrátil znova, iniciovali to hlasistami otvárané otázky okolo slovenčiny, a to vtedy, keď objasňuje ich ideológiu, konfesijné východiská, aby naznačil, že hlasisti našli spojencov aj v zrelej literárnej generácii, v Jégém aj Tajovskom, „ktorého beletristický smer kryštalizoval sa v Hlase“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 131). Záver Krčméryho výkladu osobnostného formovania, literárneho utvárania, kanonizovaného vzťahu k predkom, k fenoménu slovenské a slovenčina, k nastupujúcej generácii, k česko-slovenským kontaktom, k verzologickému profilu Vajanského poézie, k jeho nazeraniu rozpracovanému v prozaickej tvorbe ukončuje uznaním a vetami s nadčasovou platnosťou: „Či Vajanský, viac než 40 rokov Martinčan, nie je najvýraznejšou postavou našej jednoty? Mladé pokolenie slovenské má sa mu prečo prizerať“ (ZELENKOVÁ, 2012, s. 151). Zvyčajné celostné alebo invektívou vedené sondy do Vajanského literárnych, kultúrnych a občianskych aktivít Krčméry prehliada a sonduje, komparuje, analyzuje, upozorňuje na nadnárodné súvislosti zakomponované do sémantiky jeho poézie. Krčméryho vyrovnávanie sa s Vajanského tvorbou má partnerský prístup, z ktorého preniká na povrch osobná vzdelanosť a rozhľadenosť v dejinách európskej literatúry, filozofie a obísť sa nedá ani Krčméryho vzťah k piesni ako k žánru s jedinečnou verzologickou štruktúrou. Kompozične sa esejistické vyrovnávanie s umením a aktivitami Vajanského uskutočňuje v blokových sekvenciách tak, aby sa uchránila časová os jeho života a rekonštruoval sa náročný proces osobnostného vyhraňovania sa ako následok dozrievania a porozumenia chodu sveta, ktorý je pre neho vzdialený , no nie neuskutočniteľný ideál.

Ivana Taranenková – Fenomén Vajanský (2010)

Dvadsiate storočie v ustálenom profile literárnovedného výskumu (syntézy v dejinách literatúry, monografické výstupy, rukoväte literatúry, slovníkové súbory, projekt z troch častí Čítame slovenskú literatúru) a v kontexte spoločenských a širšie nadnárodných súvislostí sa bez vyrovnania sa s národnou a kultúrnou koncepciou Svetozára Hurbana Vajanského neuskutoční vo svojej úplnosti, ale ani v rezíduách, s ktorými sa nasledujúce vývinové obdobia v spoločenskej a kultúrnej „praxi“ dostali do názorového a hodnotového kontaktu aj kontrastu. Skutočnosť, že Vajanský bol synom Jozefa Miloslava Hurbana v mnohom napomohlo i znáročnilo preklenutie kultúrnych, hodnotových, ideových a všeobecne národných komponentov, ktoré dostredivé ambície generácií slovenských romantikov v 19. storočí otvárali do európskeho kultúrneho kontextu sprevádzaného geopolitickými procesmi. Práve ony vo viacerých jednotlivostiach uskutočnili želania slovenských romantikov a, ako naznačil vývin v novom storočí, limitovali názorové, politické aj spoločenské zámery Vajanského, ktorý sa vnútorne skôr emotívne, ako podstatou žitej reality neoddelil od nazerania generácie otcov a ich očakávaní, ako usmerniť a riadiť, emancipovať a uplatniť národné deje. V tomto zámere vykročila literárnohistorická rekonštrukcia genézy a rozvinutia Vajanského konceptu kultúry a umeleckej spisby vo vzťahu k ponuke a uplatneniu myšlienky o umení a o nazeracom, hodnotovom, estetickom koncepte národnej literatúry v prvom desaťročí minulého storočia, pretože „Cieľom monografie Fenomén Vajanský je zrekonštruovať koncepciu, ktorá stojí za názormi S. H. Vajanského na umenie a literatúru, a poukázať na jej ,pragmatické dosahyʻ – či už na jeho literárnu alebo literárnokritickú činnosť. Zámer nájsť motto koncepčné podložie do značnej miery komplikuje absencia ,autorskej syntézyʻ [I. Kusý]“ (TARANEKOVÁ, 2010, s. 13). Prierez dostupným, aj kontroverzným literárnohistorickým reflektovaním Vajanského ideí o artistnosti a o hodnotách slovenskej literatúry sa v publikácii Ivany Taranenkovej² o zložitej (kontroverznej) osobnosti (fenoméne) Vajanského³ sústreďuje na dve podstatné entity, na ideu svojstva⁴ a na estetizujúcu aj estetickú hodnotu⁵ v ich špecifickom etnickom vymedzení sa voči vývinovému komparovaniu sa s európskym filozofickým a estetickým záberom umenia⁶ pred a po prvej svetovej vojne, teda v monarchii a v prvej republike, v ktorej sa slovenská literatúra dostala do roly emancipačného činiteľa v novom spoločenskom a kultúrnom kontexte: „Dominantné postavenie v kontexte Vajanského názorov na literatúru a umenie má predovšetkým jeho koncepcia [...] národnej kultúry“ (TARANEKOVÁ, 2010, s. 23). Osobnostný, umelecký, politický a spoločenský komplex zastupovaný Svetozárom Hurbanom Vajanským pri jeho „novom“ vymedzovaní rozčlenila autorka publikácie Fenomén Vajanský do časových blokov⁷, ktorým pripísala za znak zásadné postoje Vajanského pri genéze a variáciách vlastného nazeracieho postoja voči národnému, špecifickému, vysokému, nízkemu, voči tradícii a ďalším vnútorným kritériám, ktoré uplatňoval vo svojej projekcii dejinného vývinu (národa) a jeho autonómnosti (tradícia, autentickosť, národný duch) takto: Sformovanie koncepcie (1879 – 1881), Potvrdzovanie východísk (1882 – 1890) a Konfrontácie s „rozpadom jednoty“ (1891 – 1916). Časový, osobnostný aj nazerací pôdorys, ktorý takto vznikol na ilustráciu neprehliadnuteľných premien Vajanského, ale predovšetkým a väčšmi na líniu autorkinho filozofujúceho reflektovania európskeho a slovenského komponentu pri genéze a profilovaní Vajanského postoja voči fundamentálnemu článku svojho nadväzovania na tradíciu a na postupné ujímania sa moderného v umení, ale zvlášť pri jeho kritickom vyrovnávaní sa s dobovou slovenskou aj inonárodnou literatúrou. V role literárneho kritika sa vo Vajanského hodnotovom prijímaní autorskej tvorby nekompromisne presadzovalo jeho chápanie noetiky a funkcie umeleckého textu v slovanskom kultúrnom spoločenstve a emancipovanej spoločnosti, dodajme aj s výnimočným angažovaním sa Vajanského nielen v literárnej kritike a, o čom sa takmer nehovorí a nepíše, o jeho vášnivom záujme o maliarstvo a svojrázne postoje prejavujúce sa pri interpretovaní sémantiky a výrazu výtvarných artefaktov, čím sa naplnil prísľub, že pôjde predovšetkým o zámer doriešiť hodnotu materiálu, ktorý autorka sledovala v genologickej zručnosti Vajanského v role autora umeleckého testu, a to preto, lebo: „Analyzované texty predstavujú žánrovo rôznorodý materiál – objavujú sa tu štúdie, literárne kritiky, recenzie, glosy, literárne portréty, nekrológy“ (TARANEKOVÁ, 2010, s. 12). Priesečník dobových realizácií Svetozára Hurbana Vajanského v slovenskom (slavistickom) politickom, kultúrnom a ním samým široko chápanom spoločenskom živote si vyžiadal jeho všadeprítomnosť a zvrchované i charizmatické právo mať povinnosť vyriecť posledného slova. Na tento podnet z jeho autorského podložia azda treba, i napriek plynúcemu generačnému odstupu od jeho doby, jeho roly a funkcie jeho písania, strategicky myslieť a zhodnocovať práve okolnosti a následky Vajanského nezastupiteľnosti „tam a vtedy“. Zmeny, ktoré objektívne nastali si Vajanský uvedomoval, a predsa sa pokúšal rešpektovať ich práve s rozpomienkou na svoju rolu v čase a ich obsahoch voči sebe a svojej národnej a slavistickej nazeracej aj axiologickej povesti.

Eva Fordinálová – Odklínanie Vajanského (2016)

V literárnohistorickom zemepise a onomastike vznikla výnimočná publikácia pri stom výročí úmrtia Vajanského, ale od počiatku riešenia problému ju sprevádzajú autorkou exponované informácie. Prvá patrí „Pamiatke Ivana Kusého s osobnou vďaku a úctou“ a druhá vymenovaným osobám a „pomocníkom“, teda inštitúciám, ktoré autorke pomohli pri vzniku zriedkavej publikácie v modernej slovenskej literárnej histórii. Eva Fordinálová osobnosť a genézu aj funkciu Vajanského prozaickej a sčasti aj lyrickej tvorby odvíja v detailoch, verifikáciách, odkrývaní posunov medzi neliterárnym a literárnym od geografie Záhoria, od miest Senica a Skalica. Z Vajanského odkazu pripomína strety dobra a zla, hodnotu aktívnej a funkčnej myšlienky v živote a potrebu takej mravnej osnovy slovenského života, ktorú bude rešpektovať ľud aj inteligencia.

Súbežne s kompozičnou osou, ktorá postupuje po individuálnej chronologickej ceste života aj aktivít Vajanského, sa posilňuje o upozornenie, zdôvodnenie, výklad a textové uplatnenie vnútrotextových reálií, ktoré úzko a v podmieňovacom vzťahu súvisia s Vajanského ideologickou stratégiou, s poznávacou stratégiou jeho prozaických textov aj s jeho noetikou umenia, tvorby a nazerania na svet. Ústrednú tézou Fordinálovej vyrovnávania sa s Vajanským sústredila do postrehu, podľa ktorého bolo “špecifické postavenie Záhoria v slovenskom politickom a spoločenskom živote“, to „však Vajanský chápal [...] ako prototyp celého národného života. A to s vtedajším skutkovým stavom nekorešpondovalo“ (FORDINÁLOVÁ, 2016, s. 24).

Záhorie sa stalo dostredivým miestom, priestorom, ohraničeným literárnym priestorom pre Vajanského prozaické texty Letiace tiene, Kotlín, Suchú ratolesť, Koreň a výhonky, Pustokvet, ktoré Fordinálová pod drobnohľadom osobnej spätosti s regiónom, precíznym dešifrovaním textov, oddeľovaním neliterárneho a literárneho (vice versa) podstupuje pre budúceho čitateľa jedinečnú exkurziu tak do literárneho vzdelania pracovníkov literárnej vedy, ako aj do metodiky dekódovaného čítania Vajanského prozaických aj publicistických textov, aby popri príbehovej a personálnej línii prinášala vklady, výklady, alebo doplnky do kontextu vzniku a tendencie jednotlivých textov.

Fordinálová svoje zistenia aj argumenty podporuje odkazom na dobové tlače, písomné kontakty, publikované postoje, ale predovšetkým sa pripája k uzavretému výskumu Ivana Kusého, ktorý spracoval v publikáciách Mladý Vajanský, 1847 – 1883 (1987), Zrelý Vajanský, 1883 – 1893 (1992), Starý Vajanský (2014) .

Iniciáciou na ponorné prieniky do genézy Vajanského ideológie, mravného a hodnotového zázemia jeho postojov a literárnej výpovede, ukazuje sa, že dodnes nedocenenej svojimi prepojeniami medzi minulosťou a prítomnosťou nielen pre literárnu históriu, ale zvlášť pre kultúrnu prítomnosť sa stal Ivan Kusý (1921 – 2000), ktorému „neuniklo“, kam patrí Záhorie v životnom a tvorivom príbehu v role križovatky pre jeho rodinu, profesiu, spoločenské kontakty: „Vystihnúť Vajanského vývin znamená vyjsť z mikroprostredia, v ktorom vyrastal, a sledovať, ako sa ono odrážalo na jeho prínose k formovaniu makroprostredia, čiže slovenského národa a literatúry“ (KUSÝ, 1987, s. 13). Dominancia geografického priestoru, ktorý Fordinálová dôsledne odkrýva, zbližuje ju so  zámerom Kusého, môcť „čítať“ za pomoci neliterárneho poznania reálií a personálneho i spoločenského zloženia Záhoria to, čo ho utváralo v čase Vajanského pobytu i tvorby tematicky a personálne blízkej jeho prostrediu, aj preto autorka rozdelí svoje rekonštruovanie areálu Záhoria vo Vajanského prozaickej tvorbe do dvoch línií. Prvú líniu utvorila z materiálov a literárnovedných navigácií Vajanského výskumu a z osobných reálií jeho rodu a rodiny v častiach Namiesto úvodu priznania a vyznania, Korene, Hľadanie a formovanie, Záhorie inšpiračný zdroj Vajanského prozaického diela a jeho posolstva. Počiatky hľadania. Druhá línia dekóduje, objasňuje, usmerňuje, dovysvetľuje a komparuje s literárnym tvarom konkrétneho textu v pripomenutých jednotlivých prozaických textoch. Metóda vnútrotextového overovania spôsobu, akým sa jednotlivé textové zložky dotýkajú neliterárneho kontextu prináša zaujímavé odkazy, pripomenutia sekundárneho informačného zdroja, dobové komentára, prosto vzniká šmatlákovské nové čítanie starého textu. Zámerom a možným cieľom je literárnohistorická zručnosť vertikálne otvárať Vajanského ideologické, mravné, nazeracie tézy vnášané do postavy, sujetu, problému a pointy textu.

Krčméry sa vypravil cestou osobnostného a netradičného prenikania do tvorby Vajanského poznaním osobnosti tvorcu, aj Fordinálová sa rozhodla ilustrovať nadčasové súvislosti Vajanského prózy podmienené poznaním regiónu Záhoria a jeho roly v textoch. Ivan Čičmanec, Štefan Krčméry aj Eva Fordinálová (Kauza „hlasisti“. Podkapitola) uzatvárajú svoje sondy komentovaním náročne utváraného spoločenského a názorového kontaktu Vajanského a hlasistov so zvýraznením generačného posunu, moderného postoja voči národu, jazyku aj osvete, voči tradícii a konvencii odchádzajúceho sveta 19. storočia. Znepokojenie hlasistami naznačil Vajanský v Kotlíne (1901) a Eva Fordinálová ho objasnila takto: „Na kauzu ,hlasistiʻ sa však treba pozrieť zo ,storočnéhoʻ nadhľadu – a pochopíme skutočnú podstatu, ktorú istá, ale ,hlasnáʻ skupina inteligencie poznať nechcela. (Ide vyslovene o intelektuálnu, ideologickú zrážku, v konečnom dôsledku bez dosahu na národný život, napriek ,reklamovanejʻ drobnej práci medzi ľudom. Tá sa uskutočnila v inej rovine.)“ (FORDINÁLOVÁ, 2016, s. 204).

Fordinálová, objasňujúc napätie medzi Vajanským a hlasistami vysvetľuje udalosti okolo periodika a redakcie Hlasu. No jadro názorového napätia vývinovo a koncepčne spresňuje tým, že „Opäť išlo o obranu základnej platformy – ,čírej slovenskostiʻ – (úlohu K. Banšela prevezme Vavro Šrobár a Vajanský úlohu svojho otca), o udržanie duchovno-národnej dvojjedinosti“ (KUSÝ, 1987, s. 205 – 206). Eva Fordinálová svojou náročnou a jedinečnou literárnohistorickou sondou do celku Vajanského počínania si na prelome dvoch storočí sa priklonila k pointe Kusého výroku, ktorým sa Vajanský stal zosobnením tragédie slovenského intelektuála.

Ivan Čičmanec – Vajanský ako symptóm a inšpirácia (2016)

Na cestu aktualizácie kontaktov osobného života, názorov, literárnej tvorby a zovšeobecňovania z odstupu, ktorý poskytuje reálny čas, sa k výročiu smrti Svetozára Hurbana Vajanského vydal Ivan Čičmanec v článku Vajanský ako symptóm a inšpirácia (2016). Vajanského označovali za aristokrata, ktorý reformoval slovenskú kultúru aj chápanie národnej identity na podloží dejinne akceptovanej etnicity, preto „od staromantickej rétoriky a približoval sa k modernejšiemu výrazu, aký po ňom u nás preberali Jesenský, Krasko, Roy“ a za účasti „Hviezdoslava, Banšella slovenská poézia ,presedlalaʻ zo sylabického na sylabotonický verš“ (ČIČMANEC, 2016, 4 – 10). Literárnohistorický zámer na pokračovanie vo výskume pre (celostného) Vajanského iniciuje výzvou „Pozrime sa aspoň zbežne na dobu, v ktorej Vajanský pôsobil“. Postup, aký si Čičmanec zvolil, prináša repetitórium z dejín národnej literatúry prostredníctvom prelínania sa generácií, lokalít, postojov k realite a národnej situácii, ale nechýbajú náznaky rastúcej únavy z intenzity osobného nasadenia za národnú vec. Vajanského aktívna účasť v žurnalistike, kultúrnej publicistike, zaujímavé kritiky výtvarného umenia, osobná a cestovateľská rozhľadenosť po dobovej Európe ho nasmerovali k odmietnutiu podložia, na ktorom utvárala svoju teóriu verša generácia jeho otca, keď „Ako teoretik aj ako umelec definitívne pochoval jednostrannosť folklorizmu a romantického kultu prírody v slovenskej literatúre a posunul ju do sféry sofistikovanosti a subjektivizmu“. Ráznosť Vajanského záveru, že sa treba vyrovnať s generáciami slovenských literárnych romantikov nepočíta napríklad so Štefanom Krčmérym a nástupcami z mladej literárnej generácie po Vajanskom v slovenskej lyrike. Exkurz do politického konceptu Vajanského vyústil do záveru: „Preceňoval význam etnicity v kultúrnych a politických otázkach, preto sa inštinktívne orientoval na slovanstvo a nedoceňoval civilizačné väzby Slovenska na západný svet“.

Problém medzi Vajanským a hlasistami iniciuje odlišný prístup k nasmerovaniu národných záujmov a kultúrneho otvorenia sa po prvej svetovej vojne a po vzniku Československej republiky takto: „Na hlasistoch ho provokovala orientácia na západ“, s čím súvisí „Vajanského politický konzervativizmus a z neho vyplývajúce predsudky“, ktoré „zohrali dôležitú úlohu aj pri hodnotení jeho beletrie, napodiv predovšetkým prózy“.

Čičmanec zovšeobecňuje tradované neliterárne reálie o Vajanskom prirodzene a vnášané a , čím precizuje svojím výkladom jeho tvorbu, jej základné pilierov, ktoré označuje aj on iba za prežívajúce mýty o autorovi, o jeho koncepte literatúry a národnej budúcnosti s tým, že sa dožaduje objektívneho poznania tvorby Vajanského a precizovanie toho, čo vniesla do kultúrneho fondu slovenskej spoločnosti v minulom storočí.

Spoznávaním Vajanského spoznávame seba samých (Eva Fordinálová)

Návraty k osobnosti, aktivitám, ideológii, hodnotám a kultúrno-spoločenskej dobe Svetozára Hurbana Vajanského, aj keby sa to navonok tak jednostranne javilo, nie sú motivované iba výročiami medzi dvoma údajmi z jeho života. Latentne ostáva prítomná výzva odkrývať odlišnými metodologickými postupmi vrstvy jeho nazerania na svet, krajinu, osobný život, a to aj preto, lebo si počínal ako ten, čo mal, mohol a musel vypovedať ako syn svojho otca čo najpravdivejšie o novej situácii svojho národného spoločenstva v podmienkach, ktoré ho svojou rýchlosťou, dravosťou a otvorenosťou presúvali z epicentra do tieňa diania. Mýty čakajú na svojich vykladačov.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk

Literatúra

ČIČMANEC, I.: Vajanský ako symptóm a inšpirácia. In: Tvorba, revue pre literatúru a kultúru, XXVI. (XXXV.), 2016, č. 2, s. 4 – 10.

FORDINÁLOVÁ, E.: Odklínanie Vajanského. K 100. výročiu úmrtia. Martin: Politologický odbor Matice slovenskej, 2016. 219 s. 

KUSÝ, I. Mladý Vajanský. Bratislava: Tatran. 1987. 256 s.

TARANENKOVÁ, I.: Fenomén Vajanský. Medi ideálom umenia a ideou národa. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV. Edícia Ars poetika, 2010. 268 strán.

VAJANSKÝ, S. H.: Kritik. In: Tvorba, revue pre literatúru a kultúru, XXVI. (XXXV.), 2016, c. 2, s. 17 – 18.

ZELENKOVÁ, A. – KRČMÉRY, Š.: Veci na dne duše. Dva neznáme rukopisy Štefana Krčméryho A ešte letiace tiene. Vajanský. Martin: Matica slovenská. Praha: Slovanský ústav AV ČR, 2012. 172 s.