Viera Žemberová

Abstract

In the Slovak prose of the last decade, in the practice of publishing, a space was created for female authors of prose texts in which women at different ages, of different social environment, with similar problems, i.e. with the problems generally formed of interpersonal relations and emotions or situations initiated by them, became central figures. The texts with such orientation include also prose that seriously, thoughtfully and with the intention to know, understand and evaluate these ordinary entities in everyday life of literary and non-literary figures thematise its non-literary subject and embed experience to the plot so that what the female narrators keep in mind pointed out the coincidence and the entire real life.

Keywords

prose, time, experience, emotions, experiences

„Fenomén svedomia utváral našu civilizáciu.“ (KRIVOŠÍK, 2015, s. 16)

V modernej slovenskej próze, ktorá sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia ukázala štedrá na tvorbu autoriek, latentne udržiavajú svoju rázovitosť Milka Zimková návratom k dialektu a rečou, ale zvlášť myslením o živote, jeho hodnotách a o mikrosvete literárnych postavičiek z východného Slovenska, a všestranná Oľga Feldeková zas vyrozprávaním seba a svojho intímneho vzťahu k rodnej Orave. Na jednej strane sa ich prítomnosť v kultúrnom a literárnom živote¹ aj v prevažne poviedkovej tvorbe prijíma ako vďačné rozšírenie autorského zázemia, na druhej strane osobitným spôsobom obidve vo svojej próze rady a so zaujatím rozprávajú o tom, čo patrí do ich tematických archívov, pritom odlišným aj výrazným noetickým zámerom a naračným strategickým spôsobom udržiavajú spojenie s kultúrnou a literárnou históriou genézy slovenskej spisovateľky v dejinách národného spoločenstva.

A život šiel ďalej

Spôsob, akým sa publicistka, prozaička, scenáristka, dramaturgička Oľga Feldeková presadzovala v literárnom živote, sprevádzajú sympatie, ktoré sa viažu na to, že si spisovateľka/rozprávačka, obrazne a s uznaním, vystačí vo svojom literárnom svete s osobným časom a vlastnou, v jej prípade privátnou rodinnou empíriou. Tento spôsob tematizovania zážitkov ako pokladov uložených v pamäti od detských čias po udalosti zo života zrelej ženy, prenáša humorne aj lyrizujúco z empírie neliterárneho subjektu do sujetu literárnej postavy alebo zainteresovanej narátorky prozaických textov.² Na odkaz do literárnej minulosti treba upozorniť azda preto, že Feldeková si vystačí vo svojich prózach „s jadrným“, priamym až atakujúcim rozprávaním príbehu, a ten sa v jej dejovom koncepte vzdáva všetkého, čo by rozprávanie gestom a štylizovaním oddialilo epickú akciu od prejavenia a vyjadrenia pôvodnej emócie, do hodnotenia vyrozprávaných detailov, či jedinečných sujetov, rodinných, spoločenských aj intímnych reálií, teda od zámeru uchovať v slove osobnú pravdu uloženú do pamäti dieťaťa alebo ženy. Čas zakomponovaný do tematiky Feldekovej próz sa obmieňa v návratoch do minulosti k tomu, ako to bolo, s kým to bolo a čo z toho vzniklo. V línii sústredeného vyrozprávania autopsie literárnymi prostriedkami sa uchováva jedinečnosť mikroudalostí a podmaňujúca autentickosť, pôvodnosť, ba až subtílnosť Feldekovej krátkych próz.³

Prozaička Oľga Feldeková svoj literárny svet pomenuje Horná Orava, naposledy si vystačila s jej časťou Kráľovské Mestečko (FELDEKOVÁ, 2013), aby sa ustálila v ňom aj s kaleidoskopom literárnych postavičiek v nateraz poslednom texte Kým som šťastný (2013).⁴ K výraznému podnetu autorkinej stratégie patrí rozlomenie Vonnegutovej sentencie, ktorá sa spresní a stane sa neliterárnou skutočnosťou, pre ktorú vytvoril plynúci čas neodvolateľnú pointu medzi dvoma sekvenciami, najskôr tou, keď školáčka Evička žila vedľa detinského, a predsa filozofujúceho Jakuba,⁵ kým práve on vo chvíľach chlapského šťastia umrie na infarkt,⁶ až po tú, keď sa Eva lúči s domovom, v ktorom prežila to, čo vyrozprávala spoločne aj s denníčkom⁷ a v dome, do ktorého patrili všetci z jej detských rokov a z jej detského sveta (strýko Jakub, mama učiteľka, ocinko komerčný právnik, teta Irena, Jakubova Helena a malý Ivanko). Priestorovo si autorka vystačí s Kráľovským Mestečkom, torzovito s Košicami⁸ a spravidla iba s kusými odkazmi s veľkomestom Bratislava.⁹

Letmé prehliadnutie záznamov na internetovej stránke autorky napovedá, že čitateľov text Kým som šťastný zaujal humorom Feldekovej vyrozprávania rodinného príbehu školáčkou Evičkou, no akosi si nepovšimli, že ambícia autorky sa presunula kamsi inam. Osobné, naivné a roztomilé, emotívne neexponované osobné odovzdávanie udalostí o členitej rodine, v ktorej dominuje „ťuťmák“ Jakub,¹⁰ teda o tom, „čo sa stalo“ videné a zhodnocované optikou dievčatka neuhlo pred závažnými spoločenskými dejmi.¹¹ Politické a spoločenské udalosti zachytáva vo verifikovateľných reáliách, rodinné udalosti sleduje cez úmrtie, svadbu, narodenie, krstiny alebo iné prispôsobovanie sa matky učiteľky atmosfére novej povojnovej doby.¹² Kto patrí medzi nenáhodných čitateľov Oľgy Feldekovej, ten vie, že sentencia o sťahovaní na jednom mieste a o tentokovi patrí do počiatočnej príbehovej a typovej výbavy jej prozaických tematických podnetov, ktoré obnovuje vo svojich príbehoch od raného vstupu do sveta slovenskej literatúry až po text Kým som šťastný.¹³

Čas, osobný aj spoločenský, zážitková a priestorová empíria, osobná aj spoločenská skúsenosť sa centrálne napojili na Kráľovské Mestečko na Hornej Orave a odkazmi ako na priestorový aj vzťahový kontrast, na Bratislavu. Spoločne však ponúkli nielen priestorovo nevyťaženú tematiku, ale autorkina stratégia má vážnejší zámer, ako keby sumovala za seba a svojím prostredníctvom za dejiny a neopakovateľnosť jej rodu, jej rodiny aj jej generáciu to, čo poznačilo, limitovalo všetkých a poznamenalo natrvalo tak jej literárne dievčatko Evičku, ako dospelú Evu: „Po niekoľkých metroch sa zastavila, pozrela sa naposledy na svoj rodný dom, ktorý sa na ňu díval smutnými tmavými oblokmi. Strecha pripomínala ruky, zopnuté ako pri modlitbe. Nebuď smutný, kamarát, všetci tam pôjdeme, to je môj názor, povedala nahlas, vykročila smerom na stanicu a už sa neobzrela“. (FELDEKOVÁ, 2013, s. 246)

Nostalgia za časom uloženým do pamäti a do detského denníčka, opakujúce sa úsilie dokončiť v čase, ktorý ešte ostáva, rozlúčku s tým, čo nesie v sebe aj ako spojivo z plynúceho času¹⁴ s tým, čoho už niet a s tými, ktorých už nestretne, preto ten zámer, nech ožijú v rozprávaní, a to si s plynúcim časom, so životom a smrťou, s láskou i jej opakom láskavým slovom v príbehu vždy „poradí“. Premýšľavá literárna postava na ceste od dievčaťa po dospelú ženu, od dieťaťa, ktoré dorástlo po ženu a stratila najbližších, dokáže sa rozlúčiť, ale nie zabudnúť na minulosť, a túto črtu zrelosti vložila autorka do jej literárneho typu. Kultivovaná rozprávačská mozaika s mierou pre kompozičnú záťaž z početných (mikro)sekvencií, útržkov, detailov, mikroepizód, ktorú Oľga Feldeková spojila prostredníctvom času do časom zovretého príbehu o niekom a o krajine niekde, má mohutnú emocionálnu, mravnú aj autentickú hodnotu vypovedať o premenlivom obsahu krehkého javu život a o schopnosti prostého človeka prežiť svoj príbeh v nežičlivom čase utváranom z ľudí a mocou. So spoločenskou a politickou mocou minulých desaťročí sa narátorka vyrovnáva aktualizovaním reči moci, hesiel, oslovení, dôvodení, ba možno aj tým, s čím sa úspešne vysporadúva aj umne zakomponovaná literárna onomastika¹⁵.

Azda ešte toto, text Kým som šťastný si nájde svojou stratégiou, žánrovým pomedzím a presvedčivo intencionalitou aj rozprávačkou svoje miesto v próze pre mladého čitateľa, ale reáliami a (dejinnou) rozhľadenosťou svojho čitateľa si získa porozumenie medzi tými, ktorí zdieľajú autorkinu osobnú a spoločenskú empíriu ako vždy prítomné, zhodnocované a nepodcenené „všeľudské“ univerzum.

„Tak oni mi poskytli útočisko v najlepšom zo všetkých svetov a táto nevďačná cudzinka sa vysmieva ich svetonázoru.“ (BREŽNÁ, 2014)

Prózu Oľgy Feldekovej a Ireny Brežnej¹⁶ zbližuje v autorskej ambícii naliehavá potreba vyjadriť v tematike dramatické strety času, priestoru a noetiky v osobných, beletrizovaných dejinách, viacero jednotlivostí, ktoré majú väzbu nielen v tematike a čase na konkrétny osobný zážitok, hoci v odlišnom prepojení na vek a ním podmienenú individuálnu zrelosť, a to preto, lebo v rámcujúcich veľkých i malých súvislostiach zachytávajú dominantné spoločenské a politické premeny v európskych, no aj v slovenskej spoločnosti. Oľga Feldeková začína svoje rozprávanie odkazmi na prvú svetovú vojnu a postupne zachytáva tie politické udalosti, ktoré krajinu a jej obyvateľov zovreli do dvojtvárnosti. Irena Brežná adresne tematizuje konkrétnu politickú a spoločenskú udalosť (rok 1968,¹⁷ obsadenie krajiny cudzími vojskami, útek z krajiny¹⁸) a sleduje ich v dvoch líniách. Raz ako osobnú emigráciu v mladosti s rodičmi¹⁹ na priesečníku (porovnávanie reálií i postupov tu a tam, tam a tu) a v priestore presunu z jednej krajiny (diktatúra) do druhej krajiny (demokracia).²⁰ Druhý raz ako spôsob a potom precizovaný štýl osobného prežívania (od plaču, precitlivelosti a bezradnosti po racionálne zhodnocovanie novej osobnej príležitosti dostať sa zo živorenia a budovať si svoj život), ktoré v mozaike prerozpráva na drsných, krutých aj bizarných konkrétnych, svojimi dôsledkami a opakovaním sa predsa len univerzálnych osudoch iných utečencov.

Paradoxne utečenka z východu Európy a cudzinka vo Švajčiarku,²¹ keď tak činí vo zvýrazňovanej dvojrole rozprávačky, už má od iných utečencov/cudzincov zo všelikade odstup v čase i novej empírii, je tlmočníčka v nemocničných²² a sociálnych zariadeniach novej krajiny, kde chce žiť. Súbeh obidvoch línií (totožný status, odlišnosť ja a oni) sa stretá v Brežnej literárnom termíne národ cudzincov a v javoch s mravnou, psychickou, existenciálnou a vôľovou motiváciou od strachu, úzkosti, choroby, osamelosti po stratu dôstojnosti, tragické rodinné a partnerské vzťahy vyvolané vôľou akokoľvek prežiť v novom/cudzom/chladnom prostredí nie raz s osudom bývalých bielych otrokov/častejšie bielych otrokýň a v rozpomienkach na zaklínadlo praktického konania uloženého do zažitého obsahu termínov demokracia²³/diktatúra. ²⁴

Drsnosť a verifikovateľnosť empírie zodpovedá rozprávačkinmu individualistickému naturelu, azda aj preto sa transparentne nesie v súlade s poznaním zachyteným v najprostejšom slogane: život ťa naučí. Brežnej narátorka nemá meno, identifikuje sa s viacvýznamovými podobenstvami (psoriáza, telesná krása, žena, cudzinka, tlmočníčka, spolubývajúca), no keby chcela zvýrazniť svoj subjekt, zvolí si pomôcku akoby z druhej ruky, ktorá negatívnym poznatkom zdôrazní jej inakosť v novom prostredí (susedia, lekár, psychologička, Mara atď.).

Pripomenutá drsnosť v Brežnej narácii naznačuje popri osobnostnom type postavy aj jej odhodlanie, odmieta pasivitu aj servilnosť, pritom postave v role rozprávačky nič nie je prosté, k ničomu sa nedá dostať ľahko, za všetko sa musí zaplatiť, ale predovšetkým sa treba prispôsobovať novej skutočnosti od drobností (nekŕmiť cudzie mačky) až po zásadné rozhodnutia a činy (postarať sa o seba, nebyť na príťaž štedrému sociálnemu systému, presadiť svoju dôstojnosť). A tak bezmenná narátorka od počiatku dáva o sebe vedieť, že je náročná, zložitá, osobnostne vyhranenú, ktorá neľahkým získavaním skúseností, orientáciou v nových hodnotách, vzťahoch a podmienkach sa vlastnou vôľou presúva z ekonomickej závislosti do roly emancipovanej občianky (utečenky, cudzinky) riadiacej reálie svojej novej osobnej situácie i tak, že vie, čo činí a dokáže za svoje rozhodnutie niesť aj následky. Pre ňu to znamená v novom prostredí postupne odlišovať, rozlišovať a vyhodnocovať svoju skúsenosť aj zážitky, denne získavané poznanie spravidla negatívnym detailom o novom prostredí a jeho obyvateľoch a utriasať voči realite svoje (intímne) emócie. Fakt, že sa s rodičmi dostala do novej krajiny („V tejto krajine sa nosila úprimnosť.“ [BREŽNÁ, 2014, s. 60.]), vlastnými zručnosťami, vôľou a mravným imperatívom sa postarala o svoju budúcnosť („V tejto krajine majú cudzincov radi len na nemocničnom lôžku, ale beda, ak nadobudnú sebavedomie.“ [BREŽNÁ, 2014, s. 95]) a užitočnosť tým, že sa stala tlmočníčkou („Podstata tlmočníckej služby spočíva vo vymazaní vlastnej osobnosti.“ [BREŽNÁ, 2014, s. 95]), má latentnú osobnú až intímnu úlohu, ktorá súvisí so živým faktom osobnej pamäti a zložitej skúsenosti, vlastnej priestorovej, sociálnej, medziľudskej a spoločenskej vykorenenosti. Jednoducho odkiaľsi odišla („Nechcela som nič iné, než ujsť z tejto vyzametanej prázdnoty a vrátiť sa k chodníkom v našom meste, na ktorých sa povaľovali odpadky. Domov bol tam, kde som poznala stopy života. Ich zápach sa v cudzine stal vôňou vlasti a slobody.“ [BREŽNÁ, 2014, s. 28]) a kamsi prišla („Bola som primladá pre túto dospelú, rozumnú krajinu.“ [BREŽNÁ, 2014, s. 38]).

Autorkino rozhodnutie ponúknuť a odovzdať svoju skúsenosť má dnes naisto patinu minulého času, odstup utvorený zo skúseností, zážitkov a zručností tam a vtedy, zachytáva však neprenosnú premenu z mladej ženy do jej zrelej podoby ženy a matky. Nie raz sa v žánrovo kombinovanom spájaní osobnej výpovede s rekonštrukciou príbehu iného utečenca pripomína láska a vzápätí sa príkladom, odkazom, komentovaním rozprávačkou rozvinie, čo všetko ňou môže byť a s čím všetkým si ju možno zameniť, ba sa aj pomýliť pri jej osvojovaní si, no naisto sa na ňu v národe cudzincov i mimo neho nemožno spoľahnúť.

Národ cudzincov charakterizuje taká rôznorodosť, že na to európska výchova a kultúrne zvyky a normy nie raz nemôžu svojím praktickým rozumom a humanitou „dorásť“, ale rozprávačkino spoznávanie obyvateľov štedrej novej krajiny sa nevzdáva triezveho videnia nimi žitej každodennej skutočnosti, ktorú do hĺbky nezachytia plné obchody, zhovievavý prístup úradníkov a precízne zorganizovaný servis dostupný aj jej v role cudzinky. Rozprávačka sa sústredí na neuralgický bod každej spoločnosti a kultúry – na rodinu, aby zverejnila svoje poznanie: „Kantonálna vláda vydávala odporúčania pre všetky domácnosti, aké vysoké má byť vreckové pre desaťročné dieťa a aká nízka suma na domácnosť pre manželku. Po spoločnej večeri o 18. hodine vyúčtovali desaťročné deti a manželky svoje výdavky. Ak mala hlava rodiny pochopenie pre márnotratnosť, smela manželka slobodne disponovať zľavovými kupónmi zo supermarketu.“ (BREŽNÁ, 2014, s. 96). Irena Brežná strháva pozlátka naivity, pasivity, snov, predstáv a mýtov o starej i novej krajine, o odmietnutom a želanom spôsobe života, ktorí si cudzinci volia preto, „že tu máte slobodu vyjadrovania názoru“ (BREŽNÁ, 2014, s. 8), lebo ako deti veria „v lepší život.“ (BREŽNÁ, 2014, s. 8).

Spoločenská prax, jej odlišné usporiadanie i uskutočňovanie a možnosti človeka v čase, keď kniha Ireny Brežnej vychádza už svoju vynaliezavosťou a krutosťou predbieha jej názorovú a empirickú ponuku. Aj napriek tomu má zmysel premýšľať o ňou beletrizovaných príbehoch, pocitoch, o porovnávaní toho, čo vieme a na čo čakáme, hoci aktuálna neliterárne realita prináša podstatne krutejšie, náročnejšie a na riešenia aj vynaliezavejšie odpovede nových utečencov. Čas a empíria nie sú statické a nie sú limitované poznaním jednotlivca či jednej generácie z jednej krajiny a kontinentu, hoci majú tú istú až nemennú spoločnú podstatu a túžbu, žiť lepší život.

„Všetci sme ako nikto iný. Hodní povšimnutia.“ (LICHNEROVÁ, 2015, s. 111)

„Všetko, čo máme, sú spomienky, spätná perspektíva, ktorá má väčší zmysel než to, čo ešte príde.“ (LICHNEROVÁ, 2015, s. 120)

Próza Rút Lichnerovej²⁵ Hostina voči komorne personalizovanej výpovedi Oľgy Feldekovej a Ireny Brežnej siahne po široko otvorenom príbehovom podloží, z ktorého do súvislostí času a do individuálnej skúsenosti má zmysel pre poznávaciu a mravnú hodnotu vyňať a upozorniť na prozaičkino kompozičné zapájanie historicko-spoločenského kontextu a kultúrneho či geografického verifikovateľného prvku. Rút Lichnerová prepája historický čas (v Hostine sú to odkazy na Bibliu, antiku, stredovek) so súčasnosťou svojich literárnych postáv a s kultúrnymi reáliami, ktorými ilustruje ich sujetovú funkciu alebo typovú rolu. Poznávacie rekapitulácie udalostí alebo postáv z dávnej minulosti a ilustračné návraty do prítomnosti, ktoré dominujú v prózach Oľgy Feldekovej a Ireny Brežnej sa v Lichnerovej príbehu podriaďujú šírke témy, otváraniu žánrovej štruktúry textu a kompozičnému radenia jednotlivých sekvencií (pars pro toto: rozpad rodiny/rozpad spoločnosti) tak, aby sa špirála drámy a osobnej tragédie ženských postáv (Nina, Kora, Šarlota a ďalšie), ale aj zapojenie narátorky (označuje sa zámenom ja) sa stupňovalo od banality narušeného manželského vzťahu až po vzťahový a funkčný rozkladu rodiny azda vo všetkých súčastiach emotívnych a sociálnych kontaktov v rodine (matka a deti, manželia, nevesta a svokra atď.) a v spoločnosti (korupcia, kšeftárenie, zakladanie firiem, ekonomická manipulácia atď.).

Rút Lichnerová rozvinie univerzálnu skúsenosť nie malej časti svojich súčasníčok, do života ktorých zasiahli ekonomické hry a ich tvorcovia (firma, podnikanie, podplácane, vydieranie), trauma z plynúceho veku, spoločenské praktiky malomesta, dominantná svokra, nevera či iné spôsoby unikaniu pred časom v živote ženy a zmenami, ktoré prináša do života rodiny a jednotlivca, popri ktorých kultúra (odkazy na Johanidesa, Mašu Haľamovú a ďalších), umenie (hudba, výtvarné umenie, klenoty minulosti) sa vytrácajú za horizont osobných záujmov a nenaplnených želaní. Napätie v partnerských aj kolegiálnych vzťahoch, arogantné porušenie rovnováhy roly i profesie ženy a muža, obludné presadzovanie maskulínneho videnia sveta, to všetko sa v Hostine zvrhlo do smrtiacej hostiny, po ktorej by raz azda mohla nastať očista toho, čo bude dávať zmysel (novému) životu a jeho (hodnotnému) obsahu. Rozprávačka Rút Lichnerovej je súčasníčka, problémy žien svojej doby ilustruje na literárnom vyrozprávaní zneváženia a rozkladu toho, na čo ich spoločnosť potrebuje a rodina azda aj v nádeji na to lepšie v živote svojich detí aj pripravovala. Nestalo sa tak a rozklad v horizontále (blahobyt) a vertikále (hodnota) pokračuje ďalej, pozorovane i prehliadane.

Literatúra

BREŽNÁ, I. Nevďačná cudzinka. Bratislava: Aspekt. 2014.

FELDEKOVÁ, O. Kým som šťastný. Bratislava: Ikar. 2013.

KRIVOŠÍK, L. Tu kraľuje svedomie. In: Týždeň, 2015, č. 28.

LICHNEROVÁ, R. Hostina. Bratislava: Marenčin PT. 2015.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk

---