Linda Krajčovičová

Abstract

The aim of this study is to analyze the way Rasputin depicts the character and the moral beauty of the mother in his novella (повесть; povest) The Last Term. The study analyzes the thematic and literary devices used for the depiction of the mother, such as the language of the characters, plot twists, the relationship with the Siberian nature, traditions, and religion. Rasputin as a representative of village prose idealizes the positive qualities of the mother in contrast to her children who represent the town and its negative aspects. Rasputin uses the depiction of the mother to demonstrate his love and admiration for simple village people, their moral purity, connection with nature, and folk traditions.

Keywords

Rasputin, mother, children, village, town, nature

Hrdinovia Rasputinových próz

Valentin Rasputin je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov dedinskej prózy. Medzi jeho najznámejšie diela z dedinského prostredia patria novely (повесть) Peniaze pre Máriu (1967), Tri dni života (1970), Ži a nezabúdaj (1974) a Lúčenie (1976), ktoré mali ohlas nielen v Rusku, ale aj v zahraničí. Raná tvorba Rasputina, zachytávajúca v retrospektíve život sibírskej dediny v predvojnovom a povojnovom období, v sebe nesie charakteristické znaky celej ďalšej autorovej tvorby: poetizáciu silných ľudských pováh, obdiv k sibírskej prírode, lásku k jednoduchému pracujúcemu človeku, porozumenie pre jeho chyby a omyly, hlboký súcit s trpiacim, jemnú nostalgiu, ale aj nevtieravý humor, prejavujúci sa jednak vo vykresľovaní charakterov, a jednak v zachytávaní paradoxných dejových zvratov, komických, či častejšie tragikomických situácií a polôh života (POSPÍŠIL a kol., 2001, s. 492). Štruktúra „vedomie – kolektívne neuvedomelé“ predstavuje prírodný model svetovej naturfilozofickej literatúry, ktorej hlavnou témou je splynutie s prírodou. Právom k nej patrí i tvorba Rasputina.

Hrdinami Rasputinových próz sú prostí dedinskí ľudia spätí s tradíciami, riadiaci sa zdedenou životnou múdrosťou, ktorá im prikazuje konať v súlade s prírodou a kresťanskou morálkou. Hlavnými hrdinami sú najčastejšie ženy (KOVAČIČOVÁ a kol., 2007, s. 375). Rasputin rád píše najmä o starých ženách. Umožňuje čitateľovi precítiť reálny dramatizmus ženských osudov, ich mravnú krásu a pevnosť, ich bytostnú spätosť so životom ľudu, ktorý by bez týchto žien nemohol existovať, tak ako nemôže existovať rodina bez matky. S Rasputinovými starými ženami sa stretávame v tých jedinečných posledných chvíľach, keď všetko malicherné, nízke, banálne, čo niekedy aj bolo a vyzeralo veľmi dôležité, odchádza do zabudnutia, a keď je všetko zaplavené hlavným výsledným svetlom, odhaľujúcim skrytý a krásny zmysel ich života.

Hlbokú filozofickú úvahu o otázkach života a smrti, zmysle bytia a rodinných vzťahov nastoľuje novela Tri dni života (Последний срок, v českom preklade ako Poslední lhůta). Hlavnou hrdinkou novely je starenka Anna, ktorá patrí medzi jednoduchých dedinských ľudí, avšak jej štyri deti, čakajúce na jej smrti, už medzi takýchto ľudí nepatria. V priebehu čakania autor konfrontuje ich každodenné konanie so základnými etickými princípmi a odhaľuje ich charaktery (KOVAČIČOVÁ a kol., 2007, s. 375).

Spôsob zobrazenia postavy matky

Rasputin v novele Tri dni života, ako predstaviteľ dedinskej prózy, zobrazuje ruský vidiek. Hlavnou hrdinkou diela je starena Anna a jej deti, ktoré sa s ňou prišli rozlúčiť pred jej nezvratne sa blížiacou smrťou. Rozprávanie sa uskutočňuje autorským, vševediacim rozprávačom. Ten pozoruje život postáv, opisuje ich činy, ale nestotožňuje sa ani s jednou z nich. Dej rozpráva v tretej osobe a umožňuje nahliadnuť do psychiky všetkých postáv, čo podáva presný obraz ich vnútorného sveta (GROMINOVÁ, 2018, s. 147).

Novela sa začína ťažkou chorobou matky, ktorá leží v posteli a hodnotí svoj život. Rozpomína sa na dávne udalosti a na časy, keď jej deti boli ešte malé. Autor charakterizuje postavu matky na základe jej bohatých spomienok a životných skúseností.

Postava a charakter matky sa odkrývajú aj prostredníctvom vzťahu k deťom. Deti sú neoddeliteľnou súčasťou jej života a deja novely a práve vďaka nim sa čitateľ môže detailne oboznámiť s postavou matky. Anna sa pomaly lúči so životom a jej postava neprechádza počas príbehu výraznými zmenami. Najvýraznejším zásahom matky do deja je jej záhadný únik pred smrťou, ktorý spôsobí výrazný zvrat v myslení a konaní postáv: „Pomaly sa starene uľavilo a všetko, čo v nej bolo a čo sa jej muselo podriaďovať, sa jedno za druhým ponachádzalo a akoby sa aj hodilo pre život“ (RASPUTIN, 1973, s. 33).

Autor využíva nečakaný dejový zvrat, aby ním demonštroval pravý charakter matkiných detí. Keďže takmer všetky jej deti žili ďaleko, stretávala sa s nimi iba zriedkavo, v dôsledku čoho si ich povahy často priveľmi idealizovala, ale v skutočnosti až takými ideálnymi a bezchybnými neboli. Jej synovia Iľja a Michail prepadli alkoholizmu a svoju najmilšiu dcéru Tatianu nevidela niekoľko rokov. V novele tragicky vyznevia skutočnosť, že Tatiana na sklonku matkinho života neprejavila záujem prísť sa s ňou rozlúčiť. Ďalšia z dcér, Ľusia, žila v meste, a preto si odvykla od matky a prostredia sibírskej dediny. Varvara ju navštevovala až príliš často a vždy sa na všetko sťažovala. Anna premohla aj istú smrť, len aby sa mohla naposledy stretnúť so svojimi deťmi a vidieť ich všetky spolu: „Pre vás. Veď som už bola tam. Tam, tam, ja viem. Prišli ste – a ja spiatky. Mŕtva-nemŕtva, a spiatky, k vám som sa vrátila. Boh mi pomohol. On mi dal aj silu, aby som sa byľku na človeka podobala. Aby ste sa ma veľmi nezľakli, aby ste mohli sedieť pri mne“ (RASPUTIN, 1973, s. 40).

Správanie Anniných detí zobrazuje Rasputin zo začiatku ako ideálne. Snažia sa starať o svoju matku a neskrývajú radosť, že matka nezomrela: „Myslíš, že my nie sme radi, že si v poriadku? Len sa teraz čím skôr vystráb. Pôjdeme s tebou na návštevu. A keď nepôjdeš, na rukách ťa odnesieme. Má ťa veru kto na rukách nosiť“ (RASPUTIN, 1973, s. 43). Rasputin využíva obraz Anninho utrpenia, aby ním demonštroval jej pevný charakter, schopnosť nepoddať sa životným prekážkam a v neposlednom rade i jej nekonečnú oddanosť deťom. Charaktery Anniných detí sa v priebehu troch dní, ktoré autor „daroval“ matke, začnú odhaľovať. Keď matka zomierala, všetci trúchlili a cítili, že spolu s ňou odchádza zo sveta veľká časť ich života. Postupne im však matka začne byť príťažou. Keďže matka bola stále veľmi slabá, vyžadovala si starostlivosť. Súrodenci, vidiac, že sa jej polepšilo, dokonca začali obviňovať Michaila, že ich zavolal zbytočne.

Autor popri zázračnom ožití matky stavia hrdinov do ďalšej konfliktnej situácie, v ktorej preveruje ich charaktery. K smrteľnej posteli matky prišli všetky deti, okrem Táne, ktorá aj napriek tomu, že telegram o matkinom stave dostala, neprišla. Michail, keď videl, že ju matka stále vyčkáva, uchýlil sa k milosrdnej lži, aby neranil matkine city: „Nepríde vaša Táňuša a netreba ju čakať. Ja som jej poslal telegram, aby neprichádzala“ (RASPUTIN, 1973, s. 142). Táto scéna predstavuje ďalší zlom v deji, ktorý prebiehal až do tohto okamihu bez výraznejších zvratov. Konflikt, ktorý svojou milosrdnou lžou Michail spôsobil, sa odrazil aj na matkinom správaní. Dovtedy pokojná Anna, prepadla zúfalstvu. Matka mu nedokáže odpustiť, že ju obral o poslednú možnosť stretnúť sa s milovanou dcérou: „Ty si mi poslednú radosť zal, posledné svetlo si mi zaclonil. Pred smrťou si ma bez Táňuši nahal“ (RASPUTIN, 1973, s. 144). Synova „zrada“ jej spôsobuje obrovské utrpenie. Postava Michaila v tejto konfliktnej situácii postupne odkryje faloš súrodencov, ktorí ho jednostaj kritizujú za to, ako sa stará o matku, ale sami sa od nej dištancujú. Táto situácia a následná krutosť a ľahostajnosť ostatných Anniných detí spôsobí, že matka sa rozhodne zomrieť.

Dej sa na konci vystupňuje do krajnosti, keď matka prosí deti, aby neodchádzali a počkali ešte jeden deň. Nad matkou sa vznáša predtucha smrti. Cíti, že jej čas na zemi už vypršal. Rasputin „nenechal“ matku zomrieť už na začiatku, ale doprial jej tri dni navyše, aby poukázal na skazenosť a necitlivosť materialistického sveta, ktorý predstavovali jej deti. Práve na konci novely sa v najväčšej miere odkrývajú charaktery jednotlivých postáv. Autor využíva trpkú iróniu a paradox. Keď matka zomierala prvýkrát, mala okolo seba takmer všetkých svojich najmilších. Druhýkrát pri nej zostal iba syn Michail so svojou rodinou. Syn, ktorého vinila za svoje trápenie. Rasputin zámerne na sklonku života podáva Anne príležitosť spoznať pravú tvár svojich detí. Autor zobrazuje tragédiu Anninho života, ktorá si ako ideálna ľudská bytosť zaslúžila pokojnú smrť v kruhu najbližších. Autor v novele niekoľkokrát zdôraznil, že deti sú pre matku všetkým.

Prostá matka v kontraste s materialistickými deťmi

Ďalším významným prostriedkom, ktorý Rasputin využíva pri zobrazení matky je kontrast. Postavu matky autor stavia do protikladu s jej deťmi. Rozdiel medzi nimi je markantný. Každá z postáv žije svojím vlastným životom a zastupuje určitý typ ľudí. Rasputin stavia prostredníctvom hlavných hrdinov do kontrastu dva svety: dedinu, ktorú považuje za miesto, kde žijú cnostní ľudia, a mesto, v ktorom sa kazia ľudské charaktery.

Hlavnú postavu Annu zobrazuje ako ideál dedinskej ženy, vyzdvihuje jej mravnú krásu a pevnosť charakteru a jej spätosť so sibírskou dedinou. Anna predstavuje starý svet, ktorý Rasputin považuje za ideálny, pretože iba v ňom možno nájsť pravé životné šťastie. Na druhej strane stoja jej deti, ktoré sa vzdali dedinského života, odišli od matky a začali žiť konzumným spôsobom života.

Autor demonštruje spätosť matky s dedinou prostredníctvom jej správania a charakteru. Annu zobrazuje ako prostú dedinčanku, ktorá nevie čítať ani písať, no i napriek tomu si ju váži viac ako vzdelaných, ale morálne skazených ľudí. Anna si zachováva hodnoty a zvyky starého sveta. Rasputin prostredníctvom Anny idealizuje ruskú dedinu a odsudzuje materializmus, ktorý rozvracia ľudské osobnosti. Na jednej strane teda stojí Anna ako ideál ruskej ženy a matky, a na druhej strane stoja jej deti, ktoré pomaly stratili akúkoľvek spätosť s dedinou, a teda aj s matkou. Anna nie je iba obyčajná postava, je symbolická, pretože predstavuje dedinu a dedinský spôsob života vôbec. Okrem Anny medzi predstaviteľov dediny patria Michail a Varvara. Iľja, Ľusia a Tatiana zastupujú mesto.

Kontrast medzi matkou a deťmi Rasputin dosahuje prostredníctvom správania postáv v každodenných situáciách. Matka si uvedomuje prostredie, z ktorého vzišla a ktorého je súčasťou. Preto, keď Ľusia povýšenecky kritizuje Michaila za to, že necháva matku spať na špinavej plachte, povie: „Bože, načože mi je biela plachta? Celý život som bez nej spala a žila som. To teraz novú módu zaviedli – biele pod seba podstielať. Na veru, len ich začni prať, takú nezbašnosť, o ruky prídeš“ (RASPUTIN, 1973, s. 46 – 47). Ľusia sa najviac vzdialila matke a životu na dedine. Opovrhuje Michailom pre jeho hrubosť a nevyberané spôsoby. Práve na Ľusii Rasputin zobrazuje, aký vplyv môže mať na človeka konzumný spôsob života.

Rasputin charakterizuje postavu matky i jej jazykom. Anna rozpráva nárečím, čím si zachováva svoju príslušnosť k dedinskému prostrediu: „Ale vy dovtedy neodchádzajte odo mňa, bucte so mnou trošinku. Keď príde Táňuša, nebudem vás zdržiavať. Ja viem: glho vám je, pome, nedá sa.“ (RASPUTIN, 1973, s. 44.) Annine deti dedinský jazyk už vôbec nepoužívajú. Okrem matky sa nárečovo vyjadruje len jej stará priateľka Mironicha. Znamená to, že obe sú neustále súčasťou ruskej dediny a zostávajú verné dedinským tradíciám.

Autor v novele využíva i humor, ktorý sa najväčšmi prejavil v rozhovore Anny s Mironichou. Matka ma s Mironichou veľmi dobrý vzťah, pretože pochádzajú z rovnakého prostredia. Rasputin vykresľuje Annu ako ženu, ktorá i napriek ťažkému životu nestratila zmysel pre humor. Matka považuje smrť za prirodzený kolobeh života, a preto dokáže žartovať aj ohľadom smrti: „Samej mi bude otupno ležať, tak čakám na teba, aby sme si vedno do jednej truhly ľahli“ (RASPUTIN, 1973, s. 101). Práve v humore spočíva prirodzenosť dedinských ľudí, pretože im pomáha prekonávať ťažké chvíle. Naopak, humor je cudzí Anniným deťom, ktoré naň pre svoj konzumný a uponáhľaný spôsob života nemajú čas. Autor matku zobrazuje ako skromného človeka, ktorý sa dokáže tešiť z prostých vecí, zatiaľ čo jej deti vyskresľuje ako materialistických ľudí, ktorých nedokáže nič uspokojiť. Autor vidí pravé hodnoty v medziľudských vzťahoch, v spätosti s tradíciami a prírodou, pretože ich považuje za večné a nezničiteľné.

Rasputin vytvára obraz matky a jej detí i prostredníctvom vnučky Ninky. Ninka je súčasťou dediny a Anna má s vnučkou výborný vzťah. Ninka je dievčatko, ktoré reprezentuje neskazenosť a nevinnosť dediny, a preto sa neštíti povedať každému, čo si o ňom myslí. Anna ako matka nechce vidieť zlé vlastnosti svojich detí, ale vnučka nemá strach vysloviť svoj názor. Rasputin využíva Ninku ako zrkadlo, ktoré odhaľuje ľudské chyby a pomáha čitateľovi utvrdiť sa v názore na jednotlivé postavy. S Ninkinou pomocou si možno ešte väčšmi urobiť obraz o matkinom výnimočnom charaktere. Anna ako morálne čistá ľudská bytosť je takmer ako dieťa, jej duša je nevinná ako duša dieťaťa. Ninka nahrádza Anne deti a nachádza v nej radosť a potešenie: „Ja sa robím, že nič nerozumiem, ako malá, hrám sa s ňou. Ona je môj maznáčik, stále so starou mamou. Porozprávam sa s ňou, a hneď mi je lepšie. Veď viete, starý človek je ako malé dieťa“ (RASPUTIN, 1973, s. 42).

Rasputin v novele okrem ľudového jazyka využil i prvky ruského folklóru. Postavy v novele často spievajú ľudové piesne. Pre autora sú ruské ľudové piesne úprimné, odrážajú životnú pravdu a človeka dokážu chytiť za srdce. Do protikladu s nimi stavia moderné piesne, ktoré sú prázdne a bez emócií: „Kým spievajú, je to zábavné, ani nie tak zábavné, ako šteklivé, ani čo by sa s tebou niekto hral ako s dieťaťom. A keď skončia, pamätáš, deti majú riekanku: „A kto to počul, ten je hlupák.“ Tak aj tu. Ako keby si sa spravil hlupákom, že si počúval, nič viac. Poďme už radšej naše, ktoré chytajú za srdce, bez klamstva“ (RASPUTIN, 1973, s. 126).

Prvky folklóru možno nájsť i v scéne, keď matka prosí Varvaru, aby ju na pohrebe oplakala a aby ju odprevadila ruskou ľudovou piesňou, ktorou i ona kedysi vyprevadila svoju matku. V opísanej scéne autor kritizuje nezáujem matkiných detí o ruské tradície. Matka sa musela doprosovať Varvare, aby jej zaspievala, pretože vedela, že okrem nej by ju nik iný neoplakával, lebo na nej už nikomu nezáleží:

„Nebudeš chodiť po našich dlážkach dubových,
Nebudeš sedieť na lavičkách zrubových,
Nebudeš hľadieť cez okienko sklenené,
Ty holubička moja, rodná matička.“
(RASPUTIN, 1973, s. 179.)

Obraz matky na základe reminiscencií

Významným prvkom pri vytváraní obrazu matky je návrat do minulosti a spomienky detí. V novele sa zamýšľa nad svojím životom a minulosťou nielen matka, ale aj jej deti. Práve vďaka ich spomienkam tak vzniká významný priestor pre zobrazenie matky a jednotlivých hrdinov novely. Rasputin konfrontuje ich predchádzajúci spôsob života so súčasným. Niektoré postavy sa nezmenili a zostali verné svojim koreňom – takou je Anna, Michail i sčasti Varvara. Rasputin kritizuje predovšetkým Ľusiu a Táňu, pretože obe boli súčasťou dedinského prostredia, ale pod vplyvom mesta sa ich povahy výrazne zmenili, zabudli na svoj pôvod a voči dedinským ľuďom sa správajú povýšenecky.

Rasputin venuje široké úseky novely minulému spôsobu života postáv, najmä Ľusiinmu. Autor ponúka možnosť nahliadnuť do jej vnútorného sveta: „Rodina, blízka rodina, pri ktorej sa človek musí držať akosi inakšie ako pri ostatných ľuďoch, a ona vôbec necítila zvláštnu pokrvnú blízkosť medzi sebou a ňou, len rozumom si ju uvedomovala, a to v nej vyvolávalo podráždenie aj voči sebe – preto, že sa s nimi nemôže duševne zblížiť a predchnúť sa jednou spoločnou náladou stretnutia, aj voči nim, ba dokonca aj voči matke, pre ktorú musela zbytočne pricestovať – hlavne preto, že nadarmo. A nikto nevie, koľko života jej zostáva, Deň, dva, tri? A možno aj viac?“ (RASPUTIN, 1973, s. 82 – 83). Dôležitú úlohu v reminisceniách Ľusie hrá ruská príroda, pretože práve tá ju priviedla vrátiť sa mysľou do čias, na ktoré už takmer zabudla. Príroda ju priam privábila a Ľusia ani nevedela, prečo vyšla z dediny a vybrala sa na prechádzku do lesa: „Prečo, prečo len vyšla z dediny? Kto ju sem hnal? Čo tu zabudla?“ (RASPUTIN, 1973, s. 99). Dobrota matky sa odráža v Ľusiiných spomienkach. Matka ju a Tatianu nikdy nenútila pracovať, pretože boli slabé a ona chcela ochrániť ich zdravie. Spomenula si i na koňa, Igreňku, ktorý sa zranil práve jej vinou. Rasputin využíva scénu s koňom, aby demonštroval lásku matky nielen k ľuďom, ale i k zvieratám a k prírode.

Medzi ďalšie dôležité spomienkové scény, zobrazujúce postavu matky, patrí rozprávanie Stepana, rodinného priateľa. Stepan si matku váži a pripomína Michailovi a Iľjovi jej výnimočnosť a lásku k nim. Matka sa neváhala pomstiť, ak niekto neprávom ubližoval jej deťom: „Vaša mať to len tak nenechala, napchala dva patróny soľou, išla k Denisovi a zblízka mu z oboch rúr posolila zadok, no tak, že dĺ-ĺ-ĺ-ho nemohol ani sedieť, ani ležať, štvornožky liezol“ (RASPUTIN, 1973, s. 125). Matka mala vyvinutý cit pre spravodlivosť a pre svoje deti by neváhala ísť aj do väzenia.

Matka spomína i na neprítomnú dcéru Tatianu, ktorú si idealizuje a nepripúšťa si, že telegram dostala, a napriek tomu neprišla. Namiesto toho, aby si priznala pravdu, premýšľa nad dôvodmi, ktoré jej doteraz nedovolili prísť a neprestáva ju čakať. V týchto matkiných úvahách a spomienkach na dcéru sa odkrýva matkina naivita. Každý z rodinných príslušníkov vie, že Tatiana nepríde, jedine matka neprestáva dúfať. Rasputin vytvoril postavu Tatiany, aby ňou demonštroval, že práve dieťa, ktoré má matka najradšej a ktoré jej v detstve prejavovalo najväčšiu lásku, sa s ňou ako jediné neprišlo rozlúčiť. O to tragickejšie vyznievajú matkine láskavé spomienky na ňu: „Táňuša bola sama od seba svojou povahou bližšia k matke“ (RASPUTIN, 1973, s. 134).

Matka pred smrťou rekapituluje svoj život, čím autor ponúka možnosť nazrieť do jej minulosti. Rasputin prostredníctvom matky vyjadruje svoje názory na udalosti, ktoré zmenili životy ľudí v dedine a v celom Rusku. Kritizuje napríklad vojnu, ktorá matke vzala troch synov: „Odišli živí, zdraví chlapci, jeden ako druhý, už ani nie chlapci, ale chlapi, a zostali po nich tri lístky“ (RASPUTIN, 1973, s. 151). Matka si so smútkom spomína i na syna, ešte chlapčeka, ktorý zomrel, a cíti krivdu, že si Boh povoláva malé deti. Matka si premieta v mysli svoj život, a tým sa zmieruje s pozemským bytím a pripravuje sa na smrť. Anna ako morálne čistá bytosť nemá dôvod ľutovať to, ako žila, a práve preto sa nebojí smrti, ale ju prijíma ako neoddeliteľnú súčasť kolobehu života: „Sama narodila detí, ktoré chodia po svete tak ako druhí, ale nikdy jej neprišlo na um, že by bolo dobre vymeniť si s niekým miesto, aby viac videla alebo ľahšie žila, tak ako on. Každý život má svoje čaro.“ (RASPUTIN, 1973, s. 155.)

Anna nemá strach zo smrti, pretože verí v posmrtný život. Rasputin využíva i obraz matkinej prípravy na smrť, je pokojná a presvedčená, že zomierať sa jej bude ľahko, pretože bude odmenená za to, ako celý život žila. Smrť je dôležitou súčasťou novely. Matka o nej často premýšľa a pozná ju ako samu seba. V priebehu posledných rokov sa z nich stali „priateľky“. Anna sa s ňou často zhovárala a smrť ju počúvala. Dohodli sa, že Anna zomrie v noci, najskôr zaspí ako všetci ľudia, aby nevystrašila smrť otvorenými očami, a tá si ju potom odvedie do večnosti.

Rasputin poskytuje široký priestor zobrazeniu postoja jednotlivých hrdinov k smrti. Najväčší rozdiel možno znovu nájsť v názore matky a Ľusie. Matka si uvedomuje, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou života každého človeka, a preto je s ňou zmierená. Zobrazovanie pokory voči smrti, založenej na pevnej pravoslávnej viere, je príznačná pre ruskú literatúru už vyše dvoch storočí (DULEBOVÁ, 2014, s. 36). Ľusiu matkine reči o smrti unavujú a otravujú: „Ty znovu o tom istom, mama. My ti o živote, a ty nám o smrti. Nezomrieš a nevrav, prosím ťa, o tom“ (RASPUTIN, 1973, s. 180).

Na základe našej analýzy môžeme konštatovať, že Rasputin zobrazuje matku ako morálne čistú bytosť spätú s prírodou, ruským folklórom a tradíciami. Dôležitú úlohu v obraze matky hrá jazyk. Autor využíva mnoho dialektizmov, ktoré podčiarkujú matkin vzťah k tradičnej sibírskej dedine. Pre Rasputina ako predstaviteľa dedinskej prózy je Anna ideálnym obrazom ruskej matky, ktorý autor dosahuje kontrastom medzi ňou a jej deťmi, respektíve medzi materialistickým mestským a ideálnym dedinským svetom. V diele autor využíva dramatický dejový zvrat, pomocou ktorého čitateľovi odhaľuje pravý charakter postáv. Utrpením matky zobrauje jej silu, pevný charakter a duševnú krásu. Obrazom Anny autor demonštruje presvedčenie o duchovnej sile ruského národného charakteru a vieru v morálne hodnoty späté s dedinou a prírodou.

Literatúra

DULEBOVÁ, I. K otázke reflexie náboženskej skúsenosti v ruskej próze 21. storočia. In: World literature studies 2014. Roč. 6, č. 1, s. 33 – 46.

GRMELOVÁ, A. a kol. Svetová literatúra po roku 1945. Prešov: Krajský pedagogický ústav Prešov, 1990.

GROMINOVÁ, A. Perevernutsja li časy. Vymedzenie špecifík modelu "ruského sveta" v ruskom jazyku, literatúre a kultúre. Brno: Tribun EU, 2018.

KOVAČIČOVÁ, O. Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia. Bratislava: SAV, 2007.

POSPÍŠIL, I. a kol. Slovník ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů. Praha: Libri, 2001.

RASPUTIN, V. Tri dni života. Bratislava: Smena, 1973.

ZAHRÁDKA, M. Ruská literatura v XIX. století v kontextu evropských literatur (Osobnosti a dialog literatur). Olomouc: Periplum, 2005.

Mgr. Linda Krajčovičová – absolventka magisterského štúdia v odbore Prekladateľstvo a tlmočníctvo: anglický jazyk a kultúra, ruský jazyk a kultúra na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Doktorandka Katedry rusistiky Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Kontakt: lindakrajco@gmail.com