Monika Šavelová

Abstract

The aim of the article is to describe the main thematic lines of Jacopone Da Todi's work based on the selection of author's lauds.

Key Words

Jacopone da Todi, Mysticism, Poetics, Medieval Age, Cristianity

Prežívanie viery a pociťovanie radosti na ceste človeka k Bohu sa výnimočným spôsobom menilo od počiatkov tvorby až po súčasnosť. Kým diela Františka z Assisi sú prevažne optimisticky ladené, v chválospevoch vzdelanca a mnícha Jacoponeho z Todi nachádzame rôznorodú problematiku i autorský postoj: autor reflektuje vlastný postoj voči viere a potrebu činiť pokánie, ako ich vnímali rôzne (často heretické) hnutia vznikajúce od začiatku 12. storočia, aj keď v jeho tvorbe nechýbajú ani pozitívne laudy. Pre Jacoponeho je typické vnímanie nepotrebnosti svetského vzdelania (v perspektíve večnosti) a potreba sebatrýznenia v zmysle odpykávania si hriechov (spočívajúca v trápení tela, ktorá sa premieta ako radosť z očisťovania). Františkánmi traktované myšlienky chudoby a vzájomnej pomoci dopĺňa nutnosťou spytovať si svedomie a podstupovať telesné trápenie, ktoré je „protilátkou“ na hriešne myšlienky a skutky.

Napriek historickej vzdialenosti stredovekých diel nesie ich obsah aj pre nás významné posolstvo. Je stále aktuálne, i keď má moderná doba celkom iné prívlastky: je plná uponáhľanosti, honby za peniazmi, kariérou, osobnými úspechmi a môže sa zdať, že duchovná cesta jednotlivcov i spoločenstva bola odsunutá na vedľajšiu koľaj. Komplikovanosť stredoveku v rôznych spoločenských, politických i náboženských otázkach mala aj iný charakter – prejavila sa v literárnom cítení a potrebe vzdelávať jednoduchý ľud, viesť ho k Bohu. Nadčasový rozmer stredovekých diel však spočíva v zdôrazňovaní významu lásky a životnej radosti prameniacej z dostupnosti spásy.

Básnik a mních z regiónu Umbria, Jacopone z Todi (1230/1236 – 1306), sa (údajne) po manželkinej smrti pridal k františkánskym terciárom (1268), potom sa desať rokov kajal, až napokon vstúpil do rádu rati minori. O jeho živote sa vie pomerne málo. Pravdepodobne študoval v Bologni a bol notárom. Stretávame sa dokonca s tým, že ho považujú za najviditeľnejšieho intelektuála v radoch spirituálov (Koprda – Balková 2013: 58), čomu nasvedčuje i jeho tvorba v latinčine, napríklad dielo Stabat mater.

V niektorých dielach sa odzrkadľuje autorovo presvedčenie o potrebe sebatrýznenia (bičovania sa), ako ho poznáme od flagelantov, hoci sa im autor, ako uvádza Petr Regalát Beneš (2009: 5), vysmieval, lebo „byli přesvědčeni o blízkém konci světa, předpovídaném apokalyptickými proroctvími z kruhů zastánců joachimismu, a vybízeli k pokání mrskáním se na veřejnosti a věnovali se hlučným představením se zpěvy a tanci“.

Najvýznamnejšiu časť autorovej tvorby však predstavujú laudy (z lat. laus – chvála), ktoré písal v umbrijskom nárečí: „Laudy ukazují znalosti kromě Písma svatého a františkánské hagiografie (životopisů sv. Františka) dílo Dionýsa Areopagity v překladu Jana Scota Eriugena nebo v komentáři Maxima Vyznavače, dále Bernardův spis De diligendo Deo a jeho mariánská díla, De contemptus mundi [najmä v otázkach askézy – pozn. aut.] Inocence III., Quaestiones in epistulam ad Ephesios a Promluvy Huga od sv. Viktora, Promluvy Antonína z Padovy, Stupně duše od Jana z La Verny; a jistě znal také spisy svých druhů v řádu“ (Beneš 2009: 5).

Canettiere (2001: 37 a 39) nachádza spojitosť láud s dielom sv. Bonaventuru, v Jacoponeho tvorbe vidí aj odraz Jacoponeho znalosti diela Giacomina z Verony, Bonvensina de la Rivu či Knihy a Kontemplácie smrti od Uguccioneho da Lodiho.¹ Jacopone sa usiloval rozšíriť, že ľudská dôstojnosť pochádza z rovnosti všetkých pred Bohom, hoci podľa Luperiniho (2002: 33) bolo jeho publikum prevažne skromné, zložené z radov františkánov.

„Politická“ voľba používania ľudovej reči súvisí s antiintelektualizmom, s ktorým sa vnútorne stotožnil, a s neuznávaním svetského vzdelania, resp. akademických titulov, a to aj napriek tomu, že jeho dielo nesie znaky kultúrneho a duchovného rozhľadu (dosvedčuje ho používaním latinizmov podľa náboženského úzu či právnickému žargónu). Leonardi (1997: 99) upozorňuje, že zvláštnosť Jacoponeho mystického vyjadrovania nespočíva len v poetickej forme, ale práve v použití ľudového jazyka, čím sa obnovuje Františkov vzor.²

Jacoponeho možno považovať za priekopníka dramatickej laudy: k jeho najznámejším textom patrí práve Plač Madonny, ktorý poznáme aj pod názvom Žena z Raja (Donna de Paradiso). Ide o jediné dielo, ktoré je úplne dialogizované. Tematicky spracováva udalosti pred Ježišovým ukrižovaním, ako ho vykladajú biblické texty, avšak v centre autorovej pozornosti nestojí samotný Kristus, ale Mária a jej zbytostnené utrpenie matky nevinného syna. Dielo je výnimočné práve touto zvláštnosťou spracovania: nevynáša do popredia abstraktnú glorifikáciu božskej podstaty Krista, ale úprimné ľudské trápenie a bezmocnosť ženy-matky, zdôrazňujúc vzťah matky a syna ako taký a zároveň ich ľudskosť i napriek odlišnosti ich podstaty (ľudskej a božskej).

Z „nedramatických“ láud významovo vystupuje autorovo opovrhnutie svetom a v súvislosti s ním tematizuje vôľu priblížiť sa Bohu. Vyjadruje zbytočnosť svetského vzdelania na pláne večnosti, a to dokonca i vo vyhrotených pozíciách (Experimentálna veda a ctibažnosť škodia čistote, Como la curiosa scienzia e l’ambizione sono destruttive de la purità, Lauda 31)³, ďalej opisuje mystické vytrženie, odsudzuje neresti, oslavuje ľudské cnosti či núka návod na správanie sa človeka, ako sa odráža aj v systematickej kázňovej tvorbe. V autorovej tvorbe čiastočne badať i politickú kritiku a satiru, motívy disharmónie a protikladov, a to najmä v laudách dedikovaných konkrétnym osobám, napríklad pápežom Celestínovi V. a Bonifácovi VIII.

Jacoponeho vnímanie sveta je skôr tragické a poznačené chýbajúcou dôverou voči človeku, presnejšie, voči jeho schopnosti ostať nepoškvrnený hriechom. Osobnostný rozdiel povahy Jacoponeho a Františka z Assisi sa pretavil aj do literárnej tvorby oboch autorov – ich diela majú protikladný charakter, hoci spoločným znakom je radikálne odmietanie meštiackej spoločnosti. Reflektujú to rozdielne: František pertraktuje odmietanie komunálneho života silným kontaktom s prírodou, zabezpečujúcim harmóniu medzi človekom a Bohom; Jacopone odmieta všetko svetské ako hriešne, falošné, zlé a dovoláva sa priblíženia k Bohu skrze trýzeň (Porov. Luperini 2002: 32 – 43).

Protikladnosť sa prejavuje aj v spracovaní motívov prírody (pozri aj Šavelová, 2016) – v kontraste s Františkovou Piesňou tvorstva sa do Jacoponeho stvárnenia prírody dostáva opovrhnutie ňou, pretože Božie tvorstvo kladie na významovo nižšiu úroveň so zreteľom na nepozemský, večný svet, jeho jediný cieľ. Takýmto je záver Chudoby zamilovanej (Povertat’ ennamorata, Lauda 47).

Pertraktovanie františkánskej chudoby nachádzame v mnohých laudách. Hádam najpríznačnejšou je Láska k chudobe (O amor de povertate, Lauda 36). Jacopone spája chudobu s ľahkosťou bytia v tom zmysle, že človeka neťažia pozemské problémy spojené so strachom o hmotné statky: nebojí sa zlodeja, ani živelných pohrôm, nezanecháva dedičstvo, a teda ani rozkmotrených pozostalých. Zároveň si však mních uvedomuje, aké je ťažké zriecť sa prirodzenej ľudskej túžby vlastniť. Chudoba dáva človeku zároveň voľnosť, neviaže ho povinnosťami k danému miestu, majetku.

Poetiku Jacoponeho z Todi, sformovanú v žánri laudy, možno predstaviť i v spojitosti s tematizáciou motívu radosti a cítenia pozemského života. V laude Ťažko odísť na druhý svet cnostný (Como è difficile passare per el megio virtuoso, Lauda 38)⁴ priznáva, že druhý svet, ten v nebesiach, nie je ľahké dosiahnuť pre mnohé pokušenia, napríklad pre lásku ku krásnym veciam. Túto lásku nenávidí – v jeho pohľade na svet znamená milovať pozemské veci rúhať sa. To je i dôvod, prečo sa musí trestať: zväzuje ho nenávisť, nechce sa stať zatratencom pre večný život. V niekoľkých nasledujúcich veršoch vyjadruje túžbu postiť sa a odriekať si akékoľvek svetské potechy, teda byť asketický, znášať ťarchu, ktorá plynie z pokánia, a vytrvať v nej. Hlása chudobu, rád chodí odetý stroho až otrhane. No keďže nikto hriechu neunikne, resp. nikto nedokáže prejsť životom bez hriechu, prosí aj tak Boha o pomoc.

Nechce márniť svoj čas, strácať ho v ničnerobení, sladkej záhaľke, radšej chce, aby mal vždy niečo na práci. Má rád ticho, pretože z neho pochádza pokoj. Jacopone vyznáva františkánske hodnoty: lásku k chudobe a súcit k blížnym. Tie sú však podstatné pre všetkých, lebo koniec sveta sa blíži a treba byť pripravený, nemrhať darom, ktorý nám bol daný v Ježišovi Kristovi a možnosti večnej spásy. Jacopone chce, aby bol nútený pomstiť na sebe hriech proti Bohu.

Lauda Najvyššou múdrosťou je byť považovaný za blázna pre lásku ku Kristovi (Como è somma sapienzia essere reputato pazo per l’amor de Cristo, Lauda 84) traktuje lásku k Bohu: rozumný človek miluje Boha (Jacopone doslova používa sloveso empazzir čiže impazzire – zblázniť sa, stratiť hlavu pre Boha), a v tom podľa autora spočíva pravé poznanie a ľudská múdrosť, ktorá ako jediná má hodnotu i na pláne večnosti. Typicky scholastické a rétorické je tu využívanie anafor, ktoré jednotia strofy a upriamujú pozornosť čitateľa-záujemcu o spásu na dôležité pasáže. Celá lauda sa javí byť polemikou namierenou proti univerzitnému štúdiu/vzdelaniu – ten, kto túži po svetskom uznaní, nie je hoden Božej lásky. Motivicky možno túto laudu spojiť s laudou o bratovi Ranaldovi.

Lauda Brat Ranaldo, ktorý zomrel (De frate Ranaldo, quale era morto, Lauda 17) bola skomponovaná po Ranaldovej smrti a tematicky sa prelína s látkou vyššie uvedenej laudy. Autor porovnáva vieru so svetskom vzdelanosťou, a to so zreteľom na fakt, že svetské vzdelanie nemá nijaký vplyv na posledný súd. Brat Ranaldo sa vášnivo rád venoval štúdiu a bol promovaný na prvej európskej univerzite. Teraz však stojí pred posledným súdom a nebudú ho súdiť ani s ohľadom na jeho vedomosti či múdrosť, ktorú nadobudol, ale len s ohľadom na jeho pokoru, poníženosť, lásku a dobročinnosť. Rozhodovať o jeho slovách a myšlienkach bude Pravda a budú mu zbytočné všetky sofistické, dôvtipné, bystré úvahy o nejakej téze, prázdne filozofovanie,⁵ napríklad o Božom poslednom súde (tu Jacopone sarkasticky naráža na to, že Ranaldo darmo dumal nad tým, čo bude, jeho úvahy mu boli zbytočné – až teraz, keď prežíva posledný súd, sa dozvedá pravdu).

Jacopone vyjadruje opovrhovanie svetom e jeho márnosťou: platí to aj pre laickú/svetskú kultúru, ktorá rovnako nemôže zabezpečiť záchranu duše. Rétoricky sa spytuje brata Ranalda, kde je: či v nebesách pri Bohu, alebo v pekle. Vie, že trpezlivo čakal na smrť, vyspovedal sa zo svojich hriechov, no pýta sa, či sa vyznal úprimne, lebo len skľúčenosť skutočne oslobodí dušu hriešnika. Ako sme už spomínali, Jacopone sa vyjadruje veľmi silno proti pozemským univerzitám, kde Ranaldo študoval. Čokoľvek urobil, dobré i zlé, pred Božím zrakom nič neunikne. Bojí sa, že nedostatočne plnil úlohy, ktoré mu Boh dal, a svojou prácou/intelektuálnou aktivitou si nezaslúžil záchranu vo večnosti. O troch stupňoch pokánia, uvedených v záverečných veršoch, hovorí aj nižšie uvedená lauda Pokánie (De la penitenzia, Lauda 4); prvý z uvedených stupňov Ranaldo dosiahol – otázkou je, ako to bolo s ďalšími dvomi. Opovrhovanie svetským univerzitným vzdelaním a vedou sa objavuje aj v laude Láska k chudobe.

Jacopone si pre svoj bytostný pocit contemptus mundi (zhnusenia zo sveta) v laude Aké choroby a zlá si brat Jacopone pýtal preto, lebo mal v sebe veľa kresťanskej lásky (De l’infirmità e mali che frate Iacopone demandava per eccesso de carità, Lauda 48) horlivo želá od Pána utrpenie, aby mohol odčiniť svoje hriechy. Pýta si od neho každý druh choroby, počnúc tými najbolestnejšími, ako sú edém, opuchnutie tela, bolesť zubov, hlavy, brucha, žalúdka, bolesť hrdla, angína, absces na boku, tuberkulóza, až po číre bláznovstvo, opantanie mysle, rakovinu, epilepsiu, slepotu, nemotu, hluchotu; k žiadaným formám trýzne radí i chudobu. Takto chce trpieť do konca svojho života, aby potom, v momente oddelenia duše od tela, zomrel ťaživou smrťou. Všetky tieto útrapy, po ktorých baží, nebudú mu dostatočným trestom za jeho hriechy, keďže Boh ho stvoril, aby Ho miloval, a on prispel svojimi činmi k jeho ukrižovaniu a smrti. Veršami Jacopone vyjadruje i spoluúčasť, resp. spoluzodpovednosť všetkých kresťanov za Kristovu smrť, a to pre ľudskú hriešnosť každého jednotlivca.

V autorovej tvorbe však nenachádzame len takéto trýznivé polohy pozemského bytia, ale aj obrazy radosti či mystického vytrženia. Tematizovanie radosti sa u Jacoponeho premieta v laude Ó, láska, božská Láska (O amor, devino Amor, Lauda 39) do obrazu akéhosi mystického vytrženia, ktoré autor prirovnáva k blaženému zraneniu. Cezeň môže načrieť do večnej radosti a pocítiť jedinečné vlastnosti Boha ako lásky. Ako na to poukazujú Kučerková – Režná (2014: 11), spojenia ako „šťastné zranenie“, „plesavé zranenie“, „jasavé zranenie“ či „stravujúca láska“ nemožno v reči mystikov čítať doslovne, pretože by vyzneli katachreticky alebo patologicky; Jacopone z Todi tu len využíva tzv. konotatívny potenciál zdanlivo nespojiteľného spojenia, aby vyjadril inakostnú povahu prežívanej alebo pochopenej skutočnosti.⁶ „Mystická skúsenosť je pre autora jediným dokonalým prameňom šťastia: rozozvučí jeho srdce a vyplní ho nevýslovnou nehou i blaženými pocitmi“ (tamže: 9), čím však súčasne do značnej miery stráca schopnosť vypovedať o danej skutočnosti.

V laude Ó, plesanie srdca (O iubelo del core, Lauda 76) je prítomný typický stredoveký prvok nevypovedateľnosti zažitého „mystického výjavu“: božské preniká zmyslami autora, paralyzuje jeho reč, a preto namiesto spievania chvál bľaboce, stoná a kričí. Jeho stav akoby bol nevypovedateľným bláznovstvom lásky k Bohu (Beneš 2009: 34), odráža však, hoci to vyznieva protikladne, harmóniu medzi rozumom a srdcom. „Kontrast je [...] v skladbe vystavaný na napätí medzi racionálnym a iracionálnym, medzi uvedomovaným a nevýslovným. Vyjadruje sa opakujúcimi sa slovami, anaforami či synonymami“ (tamže).

Jacoponeho laudy sa od tradičných láud líšia obsahom aj povahou: kým tradičné laudy s duchovným účelom rekonštruovali evanjeliové príbehy alebo životy svätých, laudy Jacoponeho z Todi – napriek príbuzným črtám, ako sú jednoduchý jazyk a v podstate náboženský obsah – majú osobnú a lyrickú povahu. Podľa Petra Regaláta Beneša (2009: 5) mala jeho tvorba výrazný „vliv na františkánské prostředí (i na autorky z řad klarisek), na různé skupiny i na lidové vrstvy, jak o tom svědčí početné kodexy více nebo méně kompletní, které uchovávají text až do naší doby. Velké rozšíření mezi lidem měly především výbory, které pojednávaly o mystických a asketických zkušenostech, půjčovaly si lyrické obrazy a formy profánní lásky a opakovaly jejich situace a motivy“. Jacoponeho duchovná cesta, akokoľvek dnes môže vyznievať až nepochopiteľne, inšpirovala myslenie o podstate radosti, pretože „směřuje k umenšení sebe, jež umožňuje spočinutí v Bohu, uskutečňuje se pokáním, pohrdáním světem, praktikováním ctností, v rozjímání o bláznovství kříže“ (tamže).

Jacopone vníma pokánie ako prikázanú formu, bez ktorej niet spásy, čiže je jednou z podmienok vykúpenia. Jeho optika je výrazne ovplyvnená zbytostneným životným pocitom zhnusenia zo sveta, a teda i zo seba samého. Tvorba reflektuje neprekonateľnú vzdialenosť medzi Božou láskou a ľudskou úbohosťou, ktorú pociťuje ako odpor voči telesnosti a chybám seba samého aj iných.

V súčasnosti sa dá iba ťažko predstaviť, ako by sa mohlo uplatňovať napríklad „Jacoponeho“ flagelantstvo, no jeho diela nám môžu ukázať, ako nás negatívne pocity či lipnutie na pozemských majetkoch a veciach môžu odďaľovať od Boha. Vybrané diela a ich posolstvo nás môže inšpirovať svojím radostným vnímaním života vrátane toho duchovného a preciťovaním Božej prítomnosti v každom okamihu bytia.

Literatúra

BENEŠ, P. R. Jacopone da Todi (1230/36 − 1306) − Život a dílo. Dostupné na: <http://www.frantiskanstvi.cz/Regalat09/Todi-laudy-09.pdf> [Online 6. 11. 2016].

CANETTIERI, P. (ed.) Iacopone da Todi e la poesia religiosa del Duecento. Milano: BUR, 2001.

D’ASCOLI, E. Il misticismo nei canti spirituali di Frate Iacopone da Todi. Recanati: Libreria Editrice S. Francesco D’Assisi, 1925.

ELIADE, M. Dějiny náboženského myšlení III. Od Muhammada po dobu křesťanských reforem. Praha: Oikoymenh, 1997.

FERRONI, G. Profilo storico della letteratura italiana. Milano: Einaudi, 1992.

GOTTARDI, A.: L‘ “albero spirituale“ in Jacopone da Todi. Rassegna Critica della Letteratura Italiana 1915, vol. XX, p. 84–116.

KOPRDA, P. – BALKOVÁ, M. Talianska literatúra 2a. Štrnáste storočie. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2013.

KUČERKOVÁ, M. – REŽNÁ, M. Interior Images in Christian Mystics (Literary-semantic Characteristics). World Literature Studies 2014, vol. 6, no. 1, p. 3–20.

LUPERINI, R. et al. La scrittura e l’interpretazione: Storia e antologia della letteratura italiana nel quadro della civiltà europea. Firenze: G. B. Palumbo Editore, 2002.

MANCINI, F. Iacopone da Todi. In: Dizionario Critico della Letteratura Italiana II. Torino: UTET, 1986, s. 480–484.

MANCINI, F. Il tempo della gioia. Un’interpretazione del «Laudario di Cortona» con appendice di note esegetiche. Roma: Archivio G. Izzi, 1996.

PETROCCHI, G. Scrittori religiosi del Duecento. Firenze: Sansoni, 1974. Dostupné na: <http://www.rm.unina.it/didattica/strumenti/petrocchiDuecento/cap1.htm> [Online 15. 9. 2016].

PETRONIO, G. – MARANDO, A. Letteratura e società: Storia e antologia della letteratura italiana. Firenze: Palumbo, 1991.

ŠAVELOVÁ, M. Radosť ako súčasť duchovnej cesty vo vybranej stredovekej tvorbe. Nitra: UKF, 2016.

UNDERHILL[OVÁ], E. Iacopone da Todi, Poet and Mystic, 1228-1306. A Spiritual Biography. London-Toronto: J.M. Dent & Sons ltd.; New York, E.P. Dutton & Co., 1919.

Mgr. Monika Šavelová, PhD., je odborná asistentka na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje stredovekej talianskej a slovenskej literatúre, predovšetkým dielam Danteho Alighieriho, slovensko-talianskym literárnym vzťahom a prekladu.

Kontakt: mpsavelova@ukf.sk, monika.savelova@gmail.com