PROUDY > FILOLOGIE > STUDIE

Reflexia kulturém v literárno-prekladovej komunikácii súčasnej slovenskej prózy

Andrej Zahorák

Abstract

The paper deals with culturemes in literary translation communication, which represent language units carrying important cultural information and are used to designate various artefacts of a specific cultural community. The author presents possible approaches to the understanding of culturemes and their classification according to L. Molina Martínez (2001). The material basis consists of Michal Hvorecký's utopian novel Tahiti (2019) and its German translation Tahiti (2021). The author focuses on the analysis of culturemes related to the Slovak linguistic space in the given work and the ways of their transfer to the German linguistic space with respect to the optimality of the used procedures and strategies.

Key Words

Úvod

Globalizácia, demokratizácia života, oslobodenie národov z ideologických konceptov 20. storočia, kultúrne a spoločenské zmeny, emancipácia menšinových skupín (rasových, rodových, etnických) či boj proti diskriminácii majú za následok, že v spoločnosti prestáva fungovať jednoliata zintegrovaná kultúra. K základným charakteristikám kultúry možno zaradiť elastickosť, sériovosť, prístupnosť či trendovosť. V interkultúrnom dialógu pritom vstupuje do popredia hľadanie vlastnej identity, jej vytváranie a manifestovanie vo verejnom priestore. Uvedené (avšak aj mnohé ďalšie) skutočnosti môžu ovplyvňovať vznik súčasných diel, v ktorých je reflektovaná unikátnosť tém, motívov, postáv a ktoré predpokladajú tvorivého autora i recipientov. Pri vnímaní súčasného stavu populárnej literatúry nemožno opomenúť interkultúrny aspekt, interdisciplinárnosť a kontextovosť, pričom pri jej charakteristike zastávajú dôležitú pozíciu nielen vnútorné štruktúrne vlastnosti diel, ale aj procesy kultúry ovplyvňujúce jej formovanie a vzťahy s inými formami umenia (Sivčová, 2018, s. 145). V príspevku sa zameriavame na analýzu vybraných kultúrnych referencií (kulturém) v románe Michala Hvoreckého Tahiti a ich transfer do nemeckého jazyka v rámci literárno-prekladovej komunikácie s cieľom zhodnotenia optimálnosti interkultúrneho dialógu. V našom ponímaní predstavuje analyzované literárne dielo a jeho preklad určitú formu kultúrnej reprezentácie so značnou etnokultúrnou výpovednou hodnotou.

Dimenzia kultúry a kulturém v literárno-prekladovej komunikácii

Významný slovenský literárny vedec Peter Liba (2004, s. 11) na margo kultúry a prekladu poznamenáva, že ide o priraďovací vzťah dvoch pojmov (kultúra a preklad). Prvá časť názvu (kultúra) je podľa jeho názoru univerzálnejšia a obsiahlejšia, druhá časť je kultúrne implicitná, čiastková. Kultúru považuje za „autonómnu všeobsiahlu entitu a preklad za špecifický filologický, príp. literárny dôsledkový akt“. Pojmy kultúry a prekladu a ich vzťahy sa chápu ako ľudské, motivované predovšetkým intelektuálnou potrebou poznať a poznané si osvojiť ako „iné“, inakšie, cudzie. To platí aj v prípade, keď „sprostredkovaný jav“ plní funkciu obrannú, stabilizačnú alebo konzervačnú. Tento gnozeologicko-etický princíp vzťahu kultúr a prekladu možno označiť za východiskový, lebo predstavuje základný princíp každého ľudského konania, komunikácie, a teda aj prekladového procesu. Liba chápe prekladový proces ako vnútrokultúrnu konvenciu, ktorej zakladajúcim faktom je fakt kultúrnej potreby a záujmu. Súčasný človek je vtiahnutý do rôznosti a odlišnosti myslenia o kultúre, literatúre, prekladoch a vychádza z presvedčenia, že kým jestvuje človek (ľudská spoločnosť) a rôzne spoločenstvá, kultúry sa vytvárajú, navzájom obohacujú a prekrývajú. „Prekladový proces je teda súčasťou takej kultúrnej aktivity, ktorá je v stálom napätí medzi tvorením a utváraním (nového), medzi racionalitou stálosti hodnôt a spontaneitou osvojovania si iného, cudzieho, vzdialeného i blízkeho [...]“ (ibid. s.15). V teórii prekladu sa inšpiratívnym javí pojem transkulturácia, ktorý predstavuje prechod kultúrnych rysov, symbolov, významov, hodnôt či inštitúcií do ostatných kultúr. Hoci konotácia tohto pojmu má etnocentrickú povahu, reflektuje v sebe aj fenomén konvencie, prostredníctvom ktorého sa kultúra môže brániť alebo rešpektovať a uznávať identitu iných kultúr. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti preklad predstavuje transkultúrny proces (Liba, 2004, s. 12–15).

Literárnoteoretické uvažovanie, resp. chápanie prekladu ako aktu literárnej komunikácie vedie k tomu, aby sme transláciu literárneho diela vnímali ako legitímny tvorivý akt so všetkými dôsledkami, pričom translát umeleckého textu v literárno-prekladovej komunikácii je nositeľom poslania, resp. entita vytvárajúca literárnu udalosť, ktorá pôsobí na potenciálneho čitateľa a v prípade optimálneho prekladovo-komunikačného procesu sa stáva komunikačným aktom s potenciálom vyvolať zmenu v chápaní mimoliterárnej i literárnej skutočnosti (Fišer, 2009, s. 82).

Keďže preklad predstavuje transkultúrny proces, je samozrejmé, že stabilnou súčasťou myslenia o preklade je kultúra, resp. reflektovanie kultúrneho aspektu v translačnej činnosti. Terminológia vedy o preklade sa postupne rozširuje a rozvíja, čoho výsledkom sú, okrem iného, pribúdajúce označenia pre lexikálne jednotky v textoch označujúce a pomenúvajúce skutočnosti, ktorú reflektujú kultúru a kultúrny kontext východiskového jazyka. V teórii a konceptoch významných translatológov a translatologických škôl sú zastúpené rôzne termíny ako napríklad kulturéma (Ch. Nordová), lingvokulturéma (Vorobjov, Sipko), kultúrne referencie (Granadská škola), špecifické kultúrne referenty (N. Cartagena), reálie (Sovietska, Lipská škola) a pod. (Koželová, 2017, s. 44-49). Niektoré z uvedených termínov možno vnímať ako synonymá, niektoré však pri vymedzovaní vykazujú isté odlišnosti. V súvislosti s interkultúrnym aspektom a jazykovo-kultúrnymi kódmi nemožno opomenúť teóriu precedentnosti (precedentné fenomény), ktorá je reflektovaná najmä v ruskom vedeckom priestore, a to v rámci komunikatívno-pragmatického i kognitívneho aspektu. Precedentné fenomény možno zaradiť k jazykovo-kultúrnym jednotkám, ktoré sú nositeľmi kognitívneho významu pre jednotlivca alebo celé lingvokultúrne spoločenstvo a považujú sa za kultúrne javy zapadajúce do lingvokulturologickej paradigmy vedeckých poznatkov (pozri Dulebová – Kryukova, 2017; Cingerová – Dulebová, 2019; Zahorák, 2019, Madej, 2020). Problematickým podľa nášho názoru nie je samotná diskrepancia v názvosloví či vymedzení jazykovo-kultúrnych jednotiek, ale skôr praktický rozmer – vzhľadom na zameranie nášho výskumu transfer daných jednotiek do cieľového jazyka v literárno-prekladovej komunikácii, keďže kulturémy vyvolávajú etnokultúrne asociácie a konotácie častokrát iba v konkrétnom lingvokultúrnom priestore a pri preklade sa ich „výpovedná hodnota“ takpovediac stráca.

Berúc do úvahy žáner, tematickú líniu analyzovaného literárneho diela ako aj mieru zastúpenia kultúrnych prvkov a ich druhovú príslušnosť, považujeme za najvhodnejšie označovať identifikované jazykovo-kultúrne jednotky pojmom kulturéma, keďže podľa nášho názoru najadekvátnejšie vystihuje ich podstatu. R. Kvapil (2015, s. 42) chápe kulturémy ako jazykové znaky nesúce v sebe významnú kultúrnu informáciu a využívajúce sa na označenie rôznych artefaktov – konkrétnych objektov s kultúrnym významom, javov, udalostí či vzorcov správania sa človeka v konkrétnej situácii, prípadne jeho reakcii na skutočnosť. V príspevku vychádzame z klasifikácie kulturém podľa L. M. Martinézovej (2001), ktorá ich delí do štyroch skupín. Ide o kulturémy reflektujúce: 1. prírodné prostredie (fauna, flóra, toponymá a pod.), 2. kultúrne dedičstvo (historické a dejinné fakty, prvky religióznej, ľudovej, národnej kultúry, hudba, umenie, tanec a pod.), 3. sociokultúru (politický systém, štátoprávne usporiadanie), 4. lingvokultúru (texty, príslovia, porekadlá).

Kulturémy v románe Michala Hvoreckého Tahiti (slovensko-nemecký porovnávací aspekt)

Michal Hvorecký patrí k súčasným slovenským autorom. Jeho tvorba je tematicky i žánrovo mimoriadne pestrá – píše fantastiku, alternatívnu históriu, dobrodružné cestopisy i autobiografickú prózu, v ktorých spracováva kontroverzné historické i súčasné témy. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov – angličtiny, nemčiny, taliančiny, ukrajinčiny, srbčiny, bulharčiny či macedónčiny. Spolu s Janou Beňovou a Janou Juráňovou patrí k najprekladanejším súčasným slovenským autorom do nemčiny (v posledných dvoch dekádach, t.j. od roku 2000 – 2020 mu v nemeckom preklade vyšlo 6 knižne publikovaných diel). Keďže primárny objekt nášho záujmu tvorí translácia jeho diela do nemeckého jazykového a kultúrneho priestoru, chronologicky uvedieme diela, ktoré boli preložené do nemčiny: City: Der unwahrscheinlichste aller Orte (orig. Plyš), Eskorta (orig. Eskorta), Tod auf der Donau (orig. Dunaj v Amerike), poviedka Das allerschlimmste Verbrechen in Wilsonstadt (orig. Najhorší zločin vo Wilsonove), Troll (orig. Trol) a najnovší román Tahiti (orig. Tahiti), ktorý tvorí materiálovú bázu nášho výskumu. Ide o utopický román, v ktorom sa autor zaoberá otázkou, čo by sa stalo, keby po prvej svetovej vojne neprestalo existovať Uhorsko a nevzniklo by Československo. V románe čelia Slováci extrémnym podmienkam, sú utláčaní, vyháňaní zo svojich domovov, násilne asimilovaní, a tak sa pod vedením mýtickej osobnosti slovenských dejín Milana Rastislava Štefánika rozhodnú vysťahovať na Tahiti, aby našli bezpečný exilový domov. Román Tahiti predstavuje alternatívnu verziu dejín, je však potrebné poznamenať, že autor v uvedenom diele čerpá aj z dochovaných dokumentov. V románe sa okrem významných dejinných udalostí prelínajú viaceré aktuálne spoločenské problémy, ako napríklad problematika vysťahovalectva, hľadania vlastnej identity či extrémizmu.

V príspevku ponúkneme sondu do problematiky vnímania kulturém reflektovaných v predmetnom románe, pričom sa zameriame na ich recepciu v origináli (slovenskom lingvokultúrnom priestore) a ich následný transfer do nemeckého lingvokultúrneho priestoru. Poznamenávame, že v analyzovanom diele nachádzame kulturémy, ktoré sú v texte zastúpené explicitne ako aj implicitne (na rovine významu, ktorú v mnohých prípadoch možno interpretovať ako precedentnú), v príspevku sa však zameriavame iba na explicitne vyjadrené kulturémy, resp. prvky vlastnej kultúry reflektované v literárnom diele.

Originál: Prečo sa rozhodol silou-mocou znova letieť? Možno sa chcel na výsledok svojho dlhoročného snaženia podrobne pozrieť zhora. Azda túžil na prvej slávnosti v exile vidieť, kam krajanov priviedol, z oblohy pozorovať, ako postupuje kolonizácia, ako sa rozširujú kokosové plantáže, ako rýchlo pribúdajú nové slamené chatrče, kde-tu aj s čičmianskymi a detvianskymi vzormi. (s. 14); preklad: Warum war er so wild entschlossen, wieder zu fliegen? Vielleicht wollte er sich das Ergebnis seiner jahrelangen Bemühungen detailliert von oben anschauen. Vermutlich lag ihm daran, auf der ersten Feierlichkeit im Exil zu sehen, wohin er seine Landsleute geführt hatte, vom Himmel aus zu verfolgen, wie die Kolonisierung voranschritt, wie sich die Kokosplantagen ausdehnten, wie schnell neue Strohhütten hinzukamen, hier und da mit den für Čičmany typischen weißen Verzierungen oder mit Mustern aus Detva. (s. 16)

V uvedenom úryvku románu sa Milan Rastislav Štefánik počas exilovej slávnosti pokúša pristáť na Tahiti, kam sa mu podarilo presídliť svojich krajanov. V texte sú zastúpené kulturémy spojené s kultúrnym dedičstvom, konkrétne s architektúrou Slovenska – slamené chatrče, kde-tu aj s čičmianskymi a detvianskymi vzormi. Kulturému čičmianske vzory si slovenský recipient asociuje s ornamentálnou výzdobou zrubových dreveníc v obci Čičmany, prípadne s miestnou tradíciou geometrických vzorov na výšivkách. Detvianske vzory sú v slovenskom lingvokultúrnom priestore známe predovšetkým svojimi farebnými ornamentmi a výšivkami na krojoch. Uvedené kulturémy zastávajú v historicko-kultúrnej tradícii Slovenska významnú pozíciu a možno ich označiť za národno-reprezentatívny prvok dobre známy v domácom lingvokultúrnom priestore. V nemeckom priestore ho však za všeobecne známy považovať nemožno, a preto využitie vnútrotextovej explikácie für Čičmany typischen weißen Verzierungen (v doslovnom preklade – pre Čičmany typické biele ornamenty) a „nadbiehanie“ nemeckému čitateľovi pri recepcii analyzovanej kulturémy možno hodnotiť ako funkčné a opodstatnené.

Originál: Čipky z rodného kraja, insitné vreckové portréty príbuzných. Pracky širokých chlapských opaskov, valašky, spony na košele, drevené varechy alebo salašnícke nádoby. Na prahu sa hrali otrhané deti. Sliepky ďobali do vyprahnutej zeme. (s. 122); preklad: Spitze aus der Heimatregion, Porträts von Verwandten in Form naiver Miniaturmalerei. Schnallen von breiten Männergürteln, Goralen-Bergäxte, Hemdspangen, Holzlöffel oder Almgefäße. Auf der Schwelle spielten zerlumpte Kinder. Hühner pickten auf dem ausgedörrten Boden herum. (s. 197).

V texte románu sa spomínajú spomienkové predmety, ktoré sa Slovákom podarilo zachrániť a priviezť so sebou na Tahiti, aby im pripomínali domovinu. V uvedenej ukážke je zastúpených hneď niekoľko kulturém spojených so slovenským národom, pričom transfer do nemčiny u väčšiny z nich nie je problematický, keďže existujú ich oficiálne prekladové pendanty (čipky – die Spitze, spony na košele – die Hemdspangen, drevené varechy – die Holzlöffel a pod.). Zaujímavým sa javí prekladateľský postup využitý pri kulturéme valaška (sekera s dlhým poriskom, ktorú používajú valasi). Nemecký prekladateľ pri transfere uvedeného kultúrneho špecifika siaha po opisnom postupe – Goralen-Bergäxte (goralské horské sekery), čo uľahčuje recepciu národnej kulturémy v nemeckom priestore.

Originál: Mount Orohena volali Gerlach a oceán Šírava. Jedli koreň taro. Vaľkali do guličiek poi. Obľúbili si malé i veľké banány. Márne sa pokúšali vyrobiť halušky z kokosového mlieka. (s. 117); preklad: Das Bergmassiv um den Mont Orohena nannten sie die Südsee-Karpaten, den Pazifik das Neusiedler-Meer. Sie aßen Wasserbrotwurzeln. Rollten den Teig für Po’e zu Kugeln. Lernten kleine und große Bananensorten zu schätzen. Halušky mit Kokosmilch – der Brimsen für das slowakische Nationalgericht fehlte ihnen – waren allerdings ungenießbar. (s. 189)

V uvedenom úryvku zaznamenávame dva typy kulturém. Ide o kulturémy zobrazujúce prírodné prostredie a kultúrne dedičstvo. Slováci, ktorí našli na Tahiti útočisko, si zvykajú na ťažké životné podmienky a postupne si vytvárajú vlastnú krajinu. Toponymá Gerlach a Šírava, ktoré sú v texte románu prirovnávané k vyhasnutej sopke na Mont Orohena a k oceánu obklopujúceho Francúzsku Polynéziu, sa u slovenského čitateľa asociujú s reprezentatívnymi prírodnými objektmi Slovenska – najvyšším pohorím Vysokých Tatier – Gerlachovským štítom a treťou najväčšou vodnou plochou na Slovensku – priehradou Zemplínska šírava. V nemeckom preklade dochádza k substitúcii kultúrneho ekvivalentu s cieľom vyvolania totožného efektu a konotácií u cieľového čitateľa v nemeckom lingvokultúrnom priestore – Gerlach je nahradený toponymom die Südsee-Karpaten (vo voľnom preklade Karpaty južného Pacifiku) a Šírava toponymom Neusiedler-Meer (Neziderské jazero), ktoré predstavuje najväčšie jazero v Rakúsku.

Pri transfere kulturémy halušky pomenúvajúcej slovenské národné jedlo (v románe musia Slováci použiť pri ich príprave kokosové mlieko namiesto bryndze), sa využíva transferenčný postup doplnený vnútrotextovou explikáciou – Halušky mit Kokosmilch – der Brimsen für das slowakische Nationalgericht fehlte ihnen, (v doslovnom preklade: ... halušky s kokosovým mliekom, na slovenské národné jedlo im chýbala bryndza), ktorá je funkčná, pomáha zachovávať lokálny kolorit diela a v cieľovom texte nepôsobí rušivo.

Originál: Na Tahiti blízko vlny divo bijú, doveslujme, bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú. To Tahiti naše dosiaľ tvrdo spalo, ale vlny mora búšia zdola zhora, aby sa prebralo. (s. 7); preklad: An Tahitis Küsten tobt die Wellengischt. Doch rudert weiter, Brüder, die Wellen werden müder, Land ist schon in Sicht. Lange hat Tahiti wie im Schlaf verbracht, doch die Naturgewalten helfen durch ihr Walten, dass es nun erwacht. (s. 7).

V rámci analýzy kulturém reflektujúcich lingvokultúru nemožno opomenúť tradičnú hymnickú (v texte románu však vzhľadom na jeho dejovú rovinu modifikovanú) hymnickú pieseň, ktorou sa utopický román začína. Vo vedomí slovenského čitateľa sa hymnická pieseň jednoznačne spája s národnou hymnou Slovenska, ktorú tvoria prvé dve slohy piesne Janka Matúšku Nad Tatrou sa blýska. Uvedený text možno v slovenskom lingvokultúrnom priestore vzhľadom na uvedenú komunikačnú situáciu, ale aj etnokultúrne asociácie a konotácie hodnotiť ako precedentný a je pravdepodobné, že v nemeckom priestore nedokáže plniť výrazovú funkciu originálu (pozri Zahorák, 2021, s. 75). V nemeckom transláte prekladateľ v tejto súvislosti využil význam netematických prvkov.

Záver

V príspevku sme sa zamerali na možný prístup chápania a interpretácie jazykovo-kultúrnych jednotiek (kulturém) v literárno-prekladovej komunikácii, ktoré sme identifikovali a analyzovali v predmetnom literárnom diele – utopickom románe Michala Hvoreckého Tahiti (2019) a jeho preklade do nemeckého jazyka (Tahiti, 2021, preložil Mirko Kraetsch). Východiskový text reflektuje viaceré kultúrne prvky, črty, ako aj symboly kultúrneho spoločenstva a je nositeľom informačných jednotiek, ktoré vypovedajú o individuálnosti lingvokultúrneho spoločenstva. Román síce predstavuje alternatívnu verziu dejín, zároveň však vychádza z viacerých reálnych historických udalostí a súvislostí. Keďže tematicky spracováva osud slovenského národa, uvedené príklady kulturém možno vnímať ako súčasť jeho obsahovej a tematickej línie. Práve z toho dôvodu sa ich transfer do odlišného lingvokultúrneho priestoru javí ako mimoriadne dôležitý. Súhrnne možno konštatovať, že analyzované kulturémy boli vzhľadom na komunikačnú situáciu prenesené do nemeckého jazyka funkčne, a to s využitím postupu transferencie, substitúcie či vnútrotextovej explikácie, vďaka čomu dokážu „reprezentovať“ kultúrny kód aj v cieľovom jazykovom a kultúrnom priestore.

PhDr. Andrej Zahorák, PhD., je prekladateľ a odborný asistent na Katedre translatológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V centre jeho vedeckého záujmu stojí interkultúrny aspekt v translácii umeleckých a audiovizuálnych textov.

Kontakt: azahorak@ukf.sk

Literatúra

CINGEROVÁ, N. – DULEBOVÁ, I. Jazyk a konflikt. My a tí druhí v ruskom verejnom diskurze. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. 2019.

DULEBOVÁ, I. – KRYUKOVA, L. Precedent names of the Russian culture and history in modern Slovak media In: Vestnik Tomskogo gosudarstvennogo universiteta. No. 425. 2017, pp. 19-25.

FIŠER, Z. Překlad jako kreativní proces. Brno: HOST. 2009.

KOŽELOVÁ, A. Preklad kultúrnych referencií z antiky a kultúrna kompetencia prekladateľa. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove. 2017.

KVAPIL, R. Kulturéma v kontexte podporného dokumentu. In: BLÁHOVÁ, M. – ŠTRAUSS, D. – ŠTEFANČÍK, R. (eds.) Nové výzvy pre vzdelávanie v oblasti odborného jazyka a interkultúrnej komunikácie: zborník vedeckých prác. Trnava: Slovenská spoločnosť pre regionálnu politiku pri SAV. 2015, s. 40–56.

LIBA, P. Kultúra a preklad. In: GROMOVÁ, E. (ed.) Preklad a kultúra. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. 2004, s. 11–30.

LIBA, P. Prieniky do literatúry a kultúry. Nitra: Kulturologická spoločnosť v Nitre. 2009.

MADEJ, E. Способы передачи русских лингвореалий в информативном переводе. In: Актуальные проблемы преподавания национальных языков и литератур. Чебоксары: Чувашский государственный педагогический университет им. И. Яковлева. 2020. s. 219–226.

MOLINA MARTÍNEZ, L. Análisis descriptivo de la traducción de los culturemas árabe-español. Tesis doctoral. Barcelona: Universitat Autónoma de Barcelona, 2001. [online]. [cit. 05. 05. 2021]. Dostupné na: <http://www.tdx.cat/handle/10803/5263>.

SIVČOVÁ, S. Populárna literatúra a súčasná slovenská próza. In: OLOŠTIAK, M. – MARCHEVSKÝ, O. (eds.) 13. Študentská vedecká a umelecká konferencia. Zborník príspevkov. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove. 2018, s. 144–149.

ZAHORÁK, A. Intercultural Aspect in Translation and Reception of Precedent Phenomena. Berlin: Peter Lang. 2019.

ZAHORÁK, A. The problem of precedentness in contemporary Slovak literature and its translation (as reflected in M. Hvorecký’s novel Tahiti). In: Bridge: Trends and Traditions in Translation and Interpreting Studies. Roč. 2, č. 1. 2021, s. 68–79.