Viera Žemberová

Spoločenské a kultúrne rozlúčenie sa s Jaroslavou Blažkovou má príchuť smútku za stratou empatického človeka, ale aj oslobodenia pre spisovateľku z jej traumy, ktorú zovrela do výpovede: „Emigrácia je pre spisovateľa hádam to najstrašnejšie“.

Prozaička Jaroslava Blažková (15. 11. 1933 Velké Meziříčí, Česko – 20. 2. 2017 Guelph, Kanada) sa narodila na Morave. Detské roky precestovala medzi Moravou a Slovenskom, v roku 1948 sa usadila v Bratislave, aby v šesťdesiatych rokov nekonvenčnou témou, nezvyčajnou ženskou literárnou postavou a jazykom mestských protagonistov najskôr v debute Nylonový mesiac (1961), potom v súbore Jahniatko a granti (1964) a vyhľadávanou tvorbou pre malých a mladých čitateľov vstúpila osobito do dobových tematických a nazeracích konvencií literárneho života. Literárni pamätníci si v tejto súvislosti pripomenú, ako sa po vydaní prózy Nylonový mesiac stala autorka terčom kritických úvah o mravnosti v umeleckej spisbe.

V roku 1969 vycestovala s rodinou do Kanady, odkiaľ sa natrvalo na Slovensko už nevrátila. Protihodnotou za jej rozhodnutie sa stal postoj dobovej slovenskej kultúrnej politiky: Jaroslava Blažková sa na desaťročia vytratila zo slovenského aj českého kultúrneho a literárneho povedomia. Začiatky v Kanade boli pre rodinu a zvlášť pre ňu mimoriadne zložité, nejaký čas pracovala v slovenskom vysielaní rádia CBC v Montreale, v Toronte redigovala krajanský česko-slovenský časopis Nový domov a v rokoch 1978 až 1989 pôsobila v exilovom vydavateľstve 68 Publishers Škvoreckovcov. V Kanade sa natrvalo usadila s manželom v univerzitnom mestečku Guelphe, pri Hurónskom jazere, v štáte Ontario, o ktorom povedala: „Guelph je pomerne malé univerzitné mestečko, kde žije mnoho mladých ľudí, sú tam výborné knižnice a pestrý kultúrny život. Ak však zablúdite čo len na chvíľu do okolitých lesov, musíte si dať veľký pozor, aby ste tých veľkých chlpáňov nestretli“.

Jaroslava Blažková vyslovila pri prvom návrate na Slovensko v deväťdesiatych rokoch jediné prianie: Želala som si iba, aby vyšli znovu moje knižky, a tak sa začala navracať jej tvorba medzi čitateľov. Bratislavské vydavateľstvo Aspekt postupne plnilo jej želanie na skutočnosť vydaním dovtedy nezverejnených pôvodných a do výberu komponovaných prozaických textov pre dospelého čitateľa: ... ako z gratulačnej karty (1997) a v reedícii esteticky pôsobivý text Svadby v Káne Galilejskej (1999).

Literárne vitálne desaťročia, ktoré vrátili autorku na prelome dvoch storočí do slovenskej kultúry a literatúry a do aktívneho literárneho života sprevádza čitateľská pozornosť sústredená na jej guelpské prózy, na Happyendy, nominované v roku 2005 na cenu v literárnej súťaži Anasoft Litera a na prózu To decko je blázon, ktorá bola úspešne nominovaná a ocenená v roku 2013 cenou v literárnej súťaži Anasoft Litera.

Komorná, výrazne osobná a emotívna, filozofovaním vertikálne komponovaná výpoveď v súbore trinástich próz pod názvom Happyendy – „vznikali v rokoch 2002 – 2005, keď autorka opatrovala ťažko chorého manžela“ – pracuje so žánrovým kontrastom, s napätím, ktoré postupne vykoľajuje vžité postupy, vzťahy a prognózy vlastnej skutočnosti, aby priesečník osobnej straty a rezignácie na samotu, na stret života a smrti, vyústil do rozpomienok a do novej skutočnosti, čo spisovateľka pointovala sebapresvedčovaním: „v starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť“. Rozpomienky na minulé a postoje k súčasnému obsiahli Happyendy formou románu v listoch. V literárnej forme si zvolila trinásť osobných a adresných listov žene E., autorkine listy ostávajú bez odpovede, a tak pridala dedikáciu: „Túto knižku venujem Drahej E. – Evičke Passerovej z Mastetíc a drahému Andrejovi Stančekovi – mojej opore“.

Voči plynúcemu času sa Jaroslava Blažková obránila tým, čo utváralo jej identitu a sprevádzalo neľahkú existenciu, boli to literárne návraty do ranej minulosti a písanie o zažitej prítomnosti. Také sú imaginatívne príbehy starej matky vyrozprávané vnučke v esteticky, emotívne a noetiky pôsobivej rozprávkovej knihe Minka a Pyžaminka (2003). Popri dedikácii: „Irene Zítkovej, mojej celoživotnej Pyžaminke“, oslovila aj svojho čitateľa: „Som zvedavá, aká bude reakcia, pretože je viac lyrická než komická“. Čitateľovi sa zveruje i s tým, že podnetom jej rozprávkovej knihy pre vnučku boli podnety z príbehov Harryho Pottera.

Čas návratov do moravského kraja v detských rokoch, tie zachytili príhody Traja nebojsovia a duch Miguel (2010), rodný kraj verifikuje geograficky, personálne, priestorovo aj spoločensky a na detské roky odkazuje v próze To decko je blázon s podtitulom Zo spomienok rozmaznanej dcérušky (2013). Vydavateľský záujem aj o tento titul sa spája s presvedčením, že Jaroslava Blažková má vo svojej rozprávačskej zručnosti uložené tak potrebné komponenty literárnej reči ako sú „ingrediencie – citlivosť, láskavosť, múdrosť, jemný humor, poetickosť“.

Dve desiatky miniatúr z rodinného života, z mozaiky osobných príhod (začínajú vetou To som bola ešte veľmi malá..., Mala som tri roky...., Narodila som sa v Moravskej Polane v minidomčeku [...] Asi tak medzi mojím štvrtým a piatym rokom sme sa presťahovali....), zachytávajú v epizódach to, čo si v spomienkach na zažité uchovala z osobných dejín a zo spoločenského života v prvej polovici minulého storočia, pretože v ňom zabývala svoje rozprávanie o genéze a členoch svojho rodu, rozvinula citový rešpekt voči strohej matke (Ty si ale hlúpe decko!) a svoju nežnú oddanosťou voči otcovi. Z rodinného trojuholníka vystupujú do popredia reálie dobového života v zovretom spoločenstve na viacerých miestach moravskej krajiny, obec Tasov, Brno, Sliezsko, Mestečko, obec Tomášovo a Barantice. V rozpomienkach sa dievčatko z tridsiatych rokov dotkne panovníka Františka Jozefa, literátov Karla Erbena, Jakuba Demla, pritom znova ožíva trauma napojená na citovo strohú matku: „A navždy som si zapamätala, že keď sa mi prihodí niečo strašné, stane sa tak preto, že som hlupaňa. Ale prečo? Prečo?“, ale aj relativizujúce poznanie, „Vidíš, človek sa v ľuďoch často mýli“.

Povedomie cudzinky napojené na reálie všedného života emigrantky Jaroslava Blažková nedramatizuje, ale nezabúda na neľahký obsah, ktorý utvára starosť o rodinu, ale aj praktická potreba formovať svoj vzťah k novému aj cudziemu prostrediu a plynúcemu času. Sumujúco zhodnotila svoju prítomnosť v novom spoločenskom a jazykovom prostredí slovami: „V Kanade som žila náhradný život“. Čas plynie rýchlo a jej deti dorastú, osamostatnia sa, manžel vážne ochorie, stráca ho a ona sa vyrovnáva s novou skutočnosťou, so samotou a svojím slabnúcim zdravím medzi, ako to spočítala, štyrmi tisíckami kníh v rodinnej knižnici.

Kým vyjde spomienková próza To decko je blázon, prečítajú si jej čitatelia od deväťdesiatych rokov v reedícii pre najmenších aj mladých čitateľov pričinením vydavateľstva Q 111 Ostrov kapitána Hašašara, Ohňostroj pre deduška, Ako si mačky kúpili televízor, Rozprávky z červenej ponožky, Tóno, ja a mravec, Mačky vo vreci a Môj skvelý brat Robinzon. Vydavateľstvo Buvik sa k jej tvorbe pre najmenších vrátilo Kozliatkami a tento titul pre české deti Kůzlatká (2016) vydal Portál.

Tematizovanie osobného času v próze Jaroslavy Blažkovej patrilo posledné dve desaťročia k latentnému prejavu prijímania žitej skutočnosti, ale súbežne sa mení jej životná skúsenosť na umeleckú reakciu ako na univerzálne poznanie o relatívnosti a dočasnosti všetkého i všetkých, ktorí sa zachytili v jej súkromnej pamäti a ona si ich pripomenula v literárnom prostredí a vo svojom prozaickom svete tak pre dospelého, ako pre mladého čitateľa.

Jaroslava Blažková svojimi prózami oslovovala, a tak si ju uchovajú aj budúce generácie čitateľov, malých aj zrelých čitateľov poučením: „Človek si nevolí svoj osud, osud si volí jeho“, čím naznačila, že by sa nemalo za žiadnych okolností rezignovať pred časom a spoľahnúť sa na ospravedlnenie za osobné, hoci aj neradostné deje.

Jaroslava Blažková svojím životom zúročila Stendhalovu sentenciu, ktorú si zvolila za svoje životné krédo, usilovala sa, aby neprežila svoj život v nenávisti a strachu.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk