Viera Žemberová

Keď sa elektronicky rozletela správa medzi kolegov a priateľov z literárneho sveta a literárnej vedy o odchode PhDr. Vladimíra Petríka, CSc. (1. 3. 1929 Liptovská Trnovec – 19. 11. 2017 Bratislava), prišla chvíľa, keď sa mnohoročná skúsenosť s jeho nazeraním na literatúru a jej tvorcu, či pracovne i kultúrne stretania sa s ním na najrozličnejších miestach a pri udalostiach, ktoré boli spojené s knihou a jej tvorcom, prirodzene zmenila na osobné vyznanie a slová sprevádzané obdivom, rešpektom a pokorou voči tomu, s kým sa už nebudeme stretať na slove. Takmer sa nič nezmení, hoci odišiel spomedzi nás, natrvalo zabýval sa v našich spomienkach. Za všetkých po správe, Vladimír Petrík odišiel, výstižne napísala svoj odkaz poetka a prekladateľka Mila Haugová: „s Vladom Petríkom odchádza tichý znalec literatúry, posledný kritický rytier šľachetnosti a veľkodušnosti, ktorý vedel kriticky písať o diele bez toho, aby sa čo len raz dotkol autora urážlivo a napriek tomu vedel povedať o diele pravdu. Jeho šarm, elegantné správanie, jeho schopnosť diskutovať ako skutočný človek literatúry nám bude dlho chýbať“.

Vedecká biografia Vladimíra Petríka je úctyhodná a členitá, čo mu umožňovala literárna história (medzivojnová literatúra, prevažuje záujem o prózu, realisti, Jégé, Ján Smrek a mnohí ďalší, najmä v publikáciách Hľadanie prítomného času (1970) a neskôr Hodnoty a podnety (1980)), no rovnako závažne a významne aj literárna kritika. Už od šesťdesiatych rokov ho označujú za „tolerantného a empatického kritika“, reflexii pôvodnej tvorby sa venoval povedľa Júliusa Nogeho, Štefana Drugu aj Michala Gáfrika a sám vývinovo túto skutočnosť pointuje takto: „[boli sme] vlastne prvou či druhou profesionálnou generáciou v profesionálnej literárnej vede“ po roku 1945. Pritom, ako plynie čas a pribúdajú poznatky aj skúsenosti dožičené materiálom, obstojí jeho sentencia, podľa ktorej „kritik je len poučenejší a vnímavejší čitateľ“, dodajme, keď sa voči autorovi a textu správa ústretovo, nie podliezavo či odmietavo, premyslene mení svoju profesiu na pomôcku z cibrenia a sebavedomia, zo schopnosti dopracovať sa k osobnému zážitku utváranému z hodnoty a poznania umeleckého textu, veď nimi sa otvárajú pre každého z nás rozľahlé siene umenia.

Osobné dejiny v literárnej vede začal Vladimír Petrík napĺňať od polovice päťdesiatych rokov po vysokoškolských štúdiách. Glosujúco ich, ako literárny historik a zástanca „múdrej skepsy“, zachytil v rozhovore s Antonom Balážom v roku 2009 takto: „Ani ja som sa neupísal nejakej špeciálnej metóde, spoľahol som sa na čitateľský inštinkt, neviem, či bol vždy presný. Moja kritická „miernosť“, ktorú mi občas kolegovia vyčítali, vyplynula zrejme z okolnosti, že som nechcel zatratiť autora len preto, lebo sa mi jeho dielo nepozdávalo. Viacerí tak robili, možno, že treba aj takých, ale mne sa nechcelo byť sanitárom, osekávajúcim choré prvky či slabé výhonky a odhadzovať ich do koša“.

Príslovečný doplnok, že je doktor Petrík predstaviteľ múdrej skepsy, sa spája s vyznačením od Jána Števčeka: „Keby sme hľadali charakteristickú črtu jeho (Petríkovej) literárnokritickej a literárnovednej práce, mohli by sme povedať, že ju sprevádza múdra skepsa“. Doktor Petrík v rozhovore s Ľubošom Juríkom spresňuje: „Moja skepsa by sa mohla menovať aj nedostatok nadšenia“.

Popri literárnokritickej aktivite prevažuje literárnohistorický výskum, čo súvisí s pracoviskom Vladimíra Petríka v akadémii vied, ale činorodosť v kritickej reflexii podnecovala aj ďalšia Petríkova skepsa, nazvime ju pragmatická, ktorú zachytil vo výčitke prečnievajúcej pôdorys literárnej vedy: „No my Slováci sme, žiaľ, dosť ľahostajní k minulým hodnotám, tie síce vznikli, ale zapadli“. S týmto zámerom sa púšťal do zostavovateľskej činnosti, do výberov z autorských literárnych pozostalostí (Jégé, Elena Cirbusová, Ján Smrek), do profilovo koncipovaného výskumu autorskej tvorby (Jégé, Kornel Földvári), do žánrovej mikrosyntézy venovanej slovenskému románu v sedemdesiatych rokoch, neobišiel sondovanie v exilovej tvorbe po slovensky píšucich autorov, ale aj spisovateľov zahrnutých do novodobých bielych miest, početnou spoluautorskou účasťou od šesťdesiatych rokov na syntézach dejín slovenskej literatúry, medzi nimi sú i tie, ktoré vyšli pre odbornú verejnosť v angličtine, nemčine a v ruštine.

Hodnotová a eticky precizovaná schopnosť literárneho vedca rešpektovať objektívny čas patrí do výbavy predovšetkým literárneho historika, čo Vladimír Petrík ako svoju tézu a ňou iniciovaný pohyb medzi časom a jeho obsahom, medzi tvorbou a autorom, medzi kultúrnou a národným spoločenstvom uložil do publikácií Hľadanie prítomného času (1970) s výskumom slovenskej literatúry prvej polovice minulého storočia a do pozoruhodnej knihy rozhovorov s Vladimírom Barboríkom Hľadanie času minulého (2009) o mnohoznačnosti vývinu slovenskej literárnej vedy a literatúry od druhej polovice minulého storočia.

Vydanie publikácie Desaťročie nádejí a pochybností (2000) spresňuje Petríkovo uvažovanie zverejnené v rozhovore s Antonom Balážom: „Vždy som mal rád literatúru a písal som o nej preto, lebo ma to bavilo. A zdalo sa mi, že môžem o nej, keďže som sa ňou sústavne zaoberal, povedať aj čosi meritórnejšie, čo by mohlo zasa osloviť čitateľa, či nebodaj autora. Kritik je len poučenejší a možno trochu vnímavejší čitateľ. Nie som si dodnes istý, či má nejaké závažnejšie posolstvo pre autora. Preto ostaňme pri čitateľovi. V tomto prípade môže vari trochu pocibriť jeho vkus, keď mu ukáže, kde sú silné miesta a čo je hodnotné alebo naopak. Hoci, všetko je relatívne a kritik sa môže mýliť. Ak robíš prácu, ktorú máš rád, je to teda práca aj zábava. Preto som pri nej tak dlho vydržal. Dlhšie pri nej vydržal len môj priateľ Jozef Bžoch, môj trvalý vzor. A čo je nádejné v súčasnej literatúre? Vari to, že ešte stále trvá a navyše, pohybuje sa smerom dopredu. Má čoraz silnejších konkurentov v iných médiách, no zatiaľ nerezignovala. Prevratná doba, ktorú žijeme, ňou trochu pohýbala a zakývala aj s autormi. Ale už sa spamätávajú. Literatúra nezahynie. Človek sa potrebuje pozrieť do zrkadla a najúčinnejším zrkadlom je práve literatúra. Tá hovorí o nás podstatné veci, preto ju budú čitatelia stále vyhľadávať. A okrem toho má aj ďalšie funkcie, medzi ktorými tá zábavná je tiež akceptovateľná. Len by nemala klesnúť pod ľudskú mieru. Verím, že sa tak nestane.“

V polovici roku 2017 zverejnili rozhovor medzi Vladimírom Petríkom a Petrom Bílikom, v ktorom odpovedal na otázku – Aký máte dojem zo súčasnej slovenskej literatúry? takto: „Nemám z nej veľmi dobrý pocit, ja som bol naučený na to, že literatúra znamená niečo iné. Literatúra nás nielen zabávala, ale hovorila nám aj podstatné veci o realite, v ktorej sme žili. Súčasná literatúra mi nie je taká blízka, ako mi bola tá predtým – nehovorím o socializme, ale o dvadsiatom storočí. Akoby sa autori uspokojili s tým, že budú robiť miniatúry, akoby sa báli mať nejakú celostnú koncepciu ,reality a človekaʻ. Akoby sa literatúra vzdala poznávacej funkcie, ktorú sme my považovali za jednu z jej podstatných funkcií. Nie som teda veľký milovník súčasnosti, ani spoločenskej.“

Doktor Vladimír Petrík zanechal pre literárnovedných súčasníkov i pokračovateľov vo svojom rozsiahlom a členitom výskume imperatív svojej profesie. Pre niektorých ňou zostane múdra skepsa, pre iných pracovitosť, ústretovosť a rozvážnosť, ale aj túžba potomkov v profesii byť pokračovateľom jeho návyku neustúpiť z poslania byť kritickým rytierom prinášajúcim šľachetnosť, veľkodušnosť, porozumenie a pomoc pre autora, čitateľa aj národnú kultúru tým, že sa navzájom poznávajú, rešpektujú a podporujú.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk