Autor originálu: Francesco Petrarca

Autor překladu: Pavol Koprda

Jazyk originálu: taliančina

Movesi il vecchierel canuto et biancho (XVI)

Preč poď ho, starček sivý, obelený,

von z miest, kde život prežil, ak’ úľ s plástmi;

rodinke odchádza jej otec slastný,

bez neho sa im život celkom zmení;

keď potom staré telo si nelení

vliecť posleddňami, kým ho ešte vlastní,

ak’ vie len, túžbou po dobre sa šťastní,

od rokov mdlý, od cesty unavený;

tej túžbe vďaka až do Ríma príde,

tam vhliadať v podobizeň toho,

ho ešte v nebi úfa, ak’ čo zomrú:

tak aj ja hľadám, beda, sem-tam inde

vám pani, ak’ len dá sa, cez hockoho

túženú vašu naozajstnú formu.

Poznámky k prekladu

Verš 11: „ho“ – ktorého. Za vzor celej vstupnej časti môžeme pokladať Danteho verše o zbožnom pútnikovi Chorvátovi za Veronikinou šatkou s otlačkom tváre Krista v Raji XXXI, v. 102 – 108, tam vyvrcholenie: „Môj pán Jezukrist, Boh pravý, to bola vaša tvár, tvar nevymizol?“. Zároveň je táto scéna variantom výjavov 14 a 15, pretože Petrarca ju potreboval na nastolenie viacerých otázok. Tu je nastolený problém nepretržitosti túženia (po najvyššej pravde), ktoré nemôže byť prerušené ničím, len smrťou. To predkladá verš 7: col buon voler s’aita – túžbou po dobre sa šťastní. Tento výraz „buon voler“ vysvetľujú „evanjelická dobrá vôľa“. Ale sirma dokazuje, že Petrarca myslel slovom „voler“ túžbu, pretože vo verši 9 je napísané, že „idúc za tou túžbou“, došiel až do Ríma. Za ktorou túžbou? Ktorá bola vo verši 7 označená ako „voler“. Pritom „buon voler“ možno veľmi prirodzene myslieť ako „túžba po Dobre“, čiže po Bohu. Veď prišiel (vďaka tej túžbe – tomu chceniu) do Ríma, kde je pravá forma Boha.

Druhá vec, nastolená v sirme, je „pravá forma“. Je to významovo veľmi nabitá časť. Prečo niekto hľadá „pravú formu“, a len pravú, nie hocakú? Lebo podľa Aristotela je poznanie podstaty formy už totožnosťou s „vedenou“ vecou. Kresťanská kultúra má ako pravú formu „vera icon“, laické filozofické povedomie malo ako pravú formu vedu čiže species intelligibilis. Nie darmo Petrarca zdôrazňuje, že hľadá Laurinu pravú formu, teda nie hocakú: je to bod totožnosti (spomeňme si na totožnosť milencov s dušou, ktorá je mimo nich). A teda Laura je forma intelligibilis ako Beatrice (Santagata hovorí, že Laura je ako Beatrice, lebo talianska ani svetová literatúra nevypracovala v tej dobe inú ženskú hrdinku). A ešte je tu výraz „in altrui“, v inom, ktorý zjednodušujú: „v iných ženách“. V skutočnosti „v iných veciach“, lebo „veda“ obsahuje formy všetkých vecí. Aby sa s ňou mohol stotožniť, musí ich poznať: poznajúc ich, spozná aj pravú formu „vedy“ – Laury, stotožní sa s ňou, nájde uspokojenie, spočinutie. Aby sme nezabudli: očividne sa tu dostáva do porovnateľnej roviny kresťanská a laická veda, ako u Danteho.

Báseň otvára aj tému rozpomínania, ktoré je podľa Aristotela ľudskou náhradou Božieho vševedenia (vždy). Tému rozpomínania rozpracoval Petrarka v Spevníku naširoko. Túžba je túžbou za verným skonkrétnením predstavovej podoby niečoho – niekoho. Teda ide o vyjadrenie poetiky rozpomienok (tal. rimembranze) v jej krajnej podobe, keď je myšlienkový obraz jasne prepojený na vôľu, je hýbateľom vôle a jej nositeľom až do uskutočnenia rozpomienky v tej najdokonalejšej podobe, ktorú tu predstavuje verný otlačok Kristovej tváre na Veronikinej šatke. Teda vidíme, že reťaz od predstavy v hlave k posilneniu predstavy v hlave (v srdci) je dokonalá, fungujú v nej všetky ohnivká (vôľa, túžba, predstavivosť), nemôže byť sklamaná, celistvosť osobnosti je zaručene a nepretržite obnovovaná, čo je dané najavo v 11. verši, tým, že púť do Ríma bola len predobrazom púte do neba. Aj na tú má už starček v hlave „cestovný plán“. Dva kratučké výrazy v záverečnom trojverší otvárajú celý problém kultúry rozpomínania: „ak sa len dá“ („quanto è possibile“), a „lasso“ – „beda“, „a to je dôvod k hrúze“. Teda „nedá sa vždy“ (nie je dosť vôle, túžby, možností, schopností rozpomenúť sa) a tento nesúlad, pretržitosť rozpomínania, zakladá všetky strasti ľudského života, a teda tvorí podstatu poetiky Petrarkovho Spevníka. K tomu pozri aj Šavelová, M.: Dante, Boccaccio, Petrarca, 2020, s. 91 a Dalle origini a Petrarca, 2021, s. 324 – 327. Petrarca tu otvoril Augustínovu problematiku nedostatočnej vôle a jej možností pri uskutočňovaní spásy duše. Ako vidno, problematika „nedostatočnej vôle“ (prítomná aj v Danteho Raji XXVII) je úzko prepojená s poetikou rozpomínania.

Tu uverejnené sonety propagujú projekt prekladu Spevníka s názvom „Petrarca: Výlomky duše. Fragmentorum liber“, ktorý podporil Fond na podporu umenia z verejných zdrojov Slovenskej republiky.

Prof. Pavol Koprda, DrSc., je talianista, literárny vedec a prekladateľ, venuje sa talianskej literatúre a slovensko-talianskym kultúrnym a literárnym vzťahom.

Kontakt: pavkoprda@gmail.com