Igor Hrušovský

* 14. 4. 1907 Bánovce nad Bebravou

† 18. 7. 1978 Bratislava

Študoval na gymnáziu v Nitre (1917–19) a v Prahe (1919–25). V r. 1925–30 študoval biológiu na PřF UK v Prahe (RNDr. 1930), 1932–36 filozofiu na KU v Bratislave (PhDr. 1936). Habilitoval se r. 1945, od r. 1946 je profesorom, od 1956 DrSc.; bol členom korešpondentom ČSAV (1952), akademikom SAV (1953) a akademikom ČSAV (1965). V r. 1931–46 pracoval v Univerzitnej knižnici (1945–46 ako riaditeľ), 1946–74 bol profesorom na FF KU v Bratislave (1946–59 vedúci katedry dejín filozofie a logiky), 1946–53 zároveň riaditeľom (1953–59 externým riaditeľom) FÚ SAVU, v r. 1974–78 pracovníkom ÚFS SAV. Mal veľký podieľ na založení FÚ SAV (1946), ako aj filozofického časopisu SAVU Philosophica Slovaca (potom pod meniacimi sa názvami, dnes Filozofia), ktorého hlavným redaktorom bol v r. 1946–72.

Odrazom jeho štúdia na PřF UK a záujmu o teoretické otázky prírodných vied boli viaceré state publikované v 30. rokoch v revue Bratislava. Na FF KU v Bratislave získal doktorát filozofie prácou Invencia a vývoj (1936). V druhej pol. 30. rokov sa jeho intenzívny záujem o najnovšie výdobytky logického pozitivizmu prejavil v celom rade štúdií a najmä v knižných prácach Teória vedy (1941) a Vývin vedeckého myslenia (1942). K propagácii a špeciálnovednej aplikácii tejto modernej scientistickej filozofie prispel aj ako predseda generačného združenia Vedecká syntéza (založeného r. 1937), na pôde ktorého mladí slovenskí vedci inšpirovaní ideou jednotnej vedy chceli v užšej spolupráci a koordinácii zexaktniť vedecké metódy jednotlivých (predovšetkým spoločenských) vied. H. formuloval metodologické predpoklady a teoretickú bázu tohto programového úsilia, ako ich inšpiroval rakúsky Viedenský krúžok, český štrukturalizmus a ruská „formálna“ škola. Polemicky sa vyrovnával s intuitívnym realizmom N. O. Losského (pôsobiaceho na Slovensku v r. 1942–45) a jeho žiaka J. Diešku (Kritika intuitívneho realizmu, 1945). Prácou Engels ako filozof (1946) sa prihlásil k filozofii marxizmu-leninizmu, od ktorej si sľuboval nové podnety k rozvoju filozofického a vedeckého myslenia na Slovensku. Zároveň však zachovával väčšinu teoretických výsledkov, ktoré mu priniesol jeho osobný intelektuálny vývoj v predchádzajúcom „scientistickom“ období, ako to dokumentujú práce Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie (1945) a Problémy noetiky (1948). V prvej písal o zrode a rozvoji anglickej empirickej filozofie, v druhej riešil predovšetkým základné problémy všeobecnej metodológie a aktuálne otázky teórie poznania. Od začiatku 50. rokov sa svojou vedeckou, pedagogickou i kultúrno-organizačnou aktivitou podieľal na „procese výstavby socialistickej spoločnosti“. K šíreniu marxizmu-leninizmu prispel viacerými prácami, v ktorých sa venoval otázkam rozvoja vedy, ako aj otázkam spoločenského a myšlienkového vývinu. Od pol. 50. rokov sa intenzívnejšie venoval dejinnofilozofickému výskumu, z ktorého publikoval práce Tri iniciatívy v dejinách filozofie (1959), Z minulosti a súčasnosti filozofie (1961), Problémy, portréty, retrospektívy (1965). Inicioval a ako spoluautor sa podieľal na Kapitolách z dejín slovenskej filozofie (1957) a Prehľade dejín slovenskej filozofie (1965). Ako spoluautor a hlavný redaktor desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov (1966–77) významne prispel k vytváraniu predpokladov pre profesionálny rozvoj filozofie na Slovensku. Od začiatku 60. rokov uvedomele nadväzoval na vlastné intelektuálne úsilie nesúce sa v duchu filozofického scientizmu, ako bolo obsiahnuté v prácach zo 40. rokov. Výber z prác tohto obdobia priniesli Kapitoly z teórie vedy (1968). V nasledujúcom období sa pokúšal syntetizovať vlastný teoreticko-filozofický vývoj a rozvíjať dialekticko-štrukturálnu koncepciu bytia a filozofie, a to vo viacerých štúdiách ako aj knižných prácach Strukturation und Apperzeption des Konkreten (1966), Probleme der Philosophie/Problémy filozofie (1970), Dialektika bytia a kultúry (1975). Jeho intelektuálne úsilie bolo hamované mocensko-ideologickým tlakom a kritikou zo strany dogmatických marx-leninistov za asistencie ďalších oficiálnych marxistov. Jedným z „efektov“ ich demagogickej kritiky „nemarxistických názorov“ H. bolo aj to, že jeho posledne uvedená monografia ako aj súbor osobných reminiscencií a filozofických esejí Monológy a dialógy (1980) mohli byť publikované iba v oklieštenej podobe. Z dochovaného rukopisu bola posmrtne vydaná Dialektika bytia (1990).

Bibliografie:
◦ Invencia a vývoj, 1935;
◦ Teória vedy. Úvod do všeobecnej metodológie, 1941;
◦ Vývin vedeckého myslenia, 1942;
◦ Kritika intuitívneho realizmu, 1945;
◦ Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie, 1945;
◦ Engels ako filozof, 1946;
◦ Problémy noetiky, 1948;
◦ Dialektika spoločenského vývinu, 1949;
◦ Filozofia v dejinách triednych zápasov, 1952;
◦ Niektoré otázky gnozeológie, 1953;
◦ Filozofia a veda, 1955;
◦ Tri iniciatívy v dejinách filozofie, 1959;
◦ Z minulosti a súčasnosti filozofie, 1961;
◦ Problémy, portréty, retrospektívy, 1965;
◦ Strukturation und Apperzeption des Konkreten, 1966;
◦ Kapitoly z teórie vedy, 1968;
◦ Probleme der Philosophie/Problémy filozofie, 1970;
◦ Dialektika bytia a kultúry, 1975;
◦ Dialektika biti in kulture, Ljubljana 1981;
◦ Monológy a dialógy, 1980;
◦ Dialektika bytia, 1990.

Literatura:
◦ Výberový zoznam hodnotiacich a životopisných čŕt o I. H., Filozofia (F) 1967;
◦ E. Várossová: Teoretické iniciatívy I. H., F 1967;
◦ A. Wild: Iniciatívy diela I. H. v kontexte vývoja slovenskej filozofie, F 1977;
◦ V. Filkorn: Teória vedy I. H., F 1978;
◦ M. Zigo: K niektorým otázkam mysliteľského vývinu I. H., F 1978;
◦ V. Bakoš: H. úsilie o konštitúciu vedeckej filozofie, Výberová bibliografia akademika I. H., F 1987;
◦ V. Bakoš: Úsilie o konštitúciu vedeckej filozofie a metodológie, Filozofické myslenie na Slovensku, 1988;
◦ Antologie, 1989;
◦ J. Bodnár: Od problému invencie k dialektike bytia, in I. Hrušovský: Dialektika bytia, 1990;
◦ V. Bakoš: Filozofický scientizmus I. H., in Kapitoly z dejín slovenského myslenia, 1995.

vba