Jana Bujnáková

V roku 2015 si pripomíname 155. výročie narodenia významného slovenského spisovateľa, ktorý ako doktor a spisovateľ, no predovšetkým filantrop a humanista prekročil hranice Slovenska. Prozaik, dramatik a publicista, Martin Kukučín alebo MUDr. Matej Bencúr sa narodil 17. mája 1860 a túto významnú udalosť si v priebehu celého roka pripomíname nielen na Slovensku¹. Kukučín je však viac ako Rysavá jalovica alebo Keď báčik z Chochoľova umrie. Je viac ako poviedkár. Je to jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského literárneho realizmu, je zakladateľ modernej slovenskej prózy, je novátor. Do literatúry priniesol špecifické typy dedinských charakterov, ľudovosť či motív rozprávača. A aj keď je pražské obodbie v Kukučínovej tvorbe považované za najplodnejšie a v tomto príspevku i najdôležitejšie, počas pobytu v zahraničí písal väčšie žánre. Tam napísal aj román Dom v stráni, ktorý je vrcholom jeho tvorby či cestopisné prózy.

Kukučínovo pôsobenie môžeme rozdeliť na niekoľko etáp² vrátane štúdia v Prahe, kde prišiel v roku 1885 už ako známy poviedkár. Toto prostredie sa významným spôsobom podieľalo na formovaní jeho vtedy ešte študentskej osobnosti, aj keď už mal za sebou šesťročné učiteľské skúsenosti v rodisku. Do Prahy si so sebou priniesol pôsobivú a dodnes pre neho charakteristickú črtu – talent vykresliť ľudskú povahu a vlastnosti odlišne, jedinečne, dnes už by sa s nadsázkou dalo povedať „kukučínovsky“. V Prahe sa Bencúr postupne zoznamoval s významnými osobnosťami tamojšieho spoločenského života. Nechýbali medzi nimi ani Rudolf Pokorný³, významný český slovakofil či Jaroslav Vlček, ktorý sa neskôr stal prvým predsedom študentského spolku Detvan.

Kukučín sa od začiatku aktívne zapájal do činností v rôznych kultúrnych a spoločenských organizáciách, no najväčšmi sa stotožnil práve s Detvanom⁴ . Ten si za svoj cieľ stanovil podporu česko-slovenskej vzájomnosti a stal sa najvýznamnejším spolkom slovenských študentov v 19. storočí v Prahe. K tomu prispel aj Kukučín. Ten bol jeden z jeho najaktívnejších členov⁵ a v rámci spolku vystriedal viacero funkcií. Bol jeho predsedom⁶, venoval veľkú pozornosť kritickým posudkom odborných prác a takisto sa členovia pod jeho vedením venovali literárnym rozborom a čítaniu vlastnej tvorby. Navrhol, aby spolok postupne rozširoval činnosť a zakladal knižnice na Slovensku. Pôsobil aj ako zapisovateľ a pri 10. výročí založenia spolku sa stal editorom rovnomenného almanachu Detvan⁷. Prostredníctvom časopisu chceli členovia spolku ukázať, čo spolok dosiahol a predostrieť ďalšie plány. Kukučín stál aj za demokratickým smerovaním spolku, chcel jeho neakademický ráz. Chcel, aby sa k akademickým členom pridávali i členovia z „obyčajného“ prostredia. Kukučínova práca v spolku je pre slovenskú literatúru mimoriadnym prínosom a často sa spomínajú jeho zásluhy⁸. Takisto sa pričinil na zvýšenom spolkovom záujme o českú literatúru⁹. Avšak najväčším prínosom Martina Kukučína sú jeho literárne práce. Pozornosť vzbudil poviedkou Rysavá jalovica. Tá vyvolala značnú diskusiu a nakoniec sa členovia zhodli, že Kukučín je majstrom charakteristiky, vyzdvihli i jeho originálny a dodnes povestný humor. Ďalej na schôdzkach spolku prezentoval aj úryvok z poviedky O Michale či kresbu Na prielohu, Kanonická visitácia, alebo aj Náš pán kostolník. Poslednou bola novela Dve cesty.

Ku Kukučínovmu pražskému pobytu sa teda viažu jeho najvýznamnejšie poviedky, „znamenajúce autorský prechod od jednoduchých sujetových (anekdotických) základov k vnútornému problematizovaniu a filozofickému prehĺbeniu, ktoré výrazne menili podobu slovenského literárneho realizmu.“¹⁰ Ale aj tam si zachoval svojský štýl, utvrdený ešte z Jasenovej. Prirodzene, mal však okolo seba aj nové podnety a tematické obohatenie, ale stále sa vracal k dôkladne známym, hlavne dedinským motívom a miestam. Venoval sa však iným veciam, napríklad prispieval prácami v podobe referátov do Národných novín a Slovenských Pohľadov. „Ako prvé začali v roku 1889 v Národných novinách vychádzať Kukučínove referáty o pražských divadelných predstaveniach pod názvom Zimná sezóna v Prahe.“¹¹ Tým sprostredkoval Prahu slovenským čitateľom a tu vznikla aj jeho prvá dramatická hra Komasácia, ktorá je zároveň prvou slovenskou hrou so sociálnou problematikou a vyznačuje sa vysokou literárnou úrovňou.

A znovu, aj s odstupom 155. rokov môžeme konštatovať Kukučínov vyvinutý zmysel nielen pre prózu, ale aj drámu. Je však paradoxné, že Kukučín, hoci žil a študoval v Prahe, motív mesta sa v jeho tvorbe výrazne neodzrkadlil. A aj keď nie je možné spochybniť, že toto mesto zohralo v Kukučínovom osobnostnom vývoji významnú úlohu, Praha ako taká sa v tvorbe takmer nevyskytuje, skôr je prítomné zobrazenie životnej skúsenosti.

Kukučín prišiel do Prahy ako mladý, ale nie neskúsený 25-ročný študent a strávil tam viac ako 8 rokov. Jeho štúdium a spolková činnosť ho ovplyvnili na celý zvyšok života. To, čo sa v Prahe naučil – teda byť obetavým lekárom a aktívnym kultúrnym pracovníkom, uplatňoval bez rozdielu v každom ďalšom pôsobisku. Zároveň je ale každé zo spomínaných období v živote Martina Kukučína niečím špecifické a osobité. Všetky však majú aj niečo spoločné, a to je odkaz a dedičstvo, ktoré tento významný slovenský spisovateľ a lekár zanechal ďalším, nielen slovenským generáciám. Pretože jeho presah sa fakticky premietol do štyroch krajín, ale otázky a myšlienky jeho diel sa dajú aplikovať minimálne na slovanský svet.

Mgr. Jana Bujnáková – doktorandka Ústavu slavistiky Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity. Vo svojom doterajšom štúdiu sa venovala predovšetkým tvorbe slovenských ženských autoriek na prelome 19. a 20. storočia. Svoj aktuálny výskum sústredí hlavne na odraz česko-slovenských vzťahov, špecificky v diele Rudolfa Pokorného.

Kontakt: bujnak.jana@gmail.com