Viera Žemberová

Opísaná udalosť je čosi iné ako skutočnosť.
(Thomas Bernhard)

Dostupné spoločenské a literárne povedomie o Markovi Hudecovi napovedá, že vyštudoval žurnalistiku, pôsobí v redakcii denníka SME, zúčastnil sa viacerých literárnych súťaží a Prosté rozprávky s podtitulom Séria 1 sú jeho prozaickou prvotinou.

Kultivovaný čitateľ sa s umeleckým textom vyrovnáva lineárne, teda od prvej po jeho poslednú stranu. Pri čitateľskom stretnutí s Prostými rozprávkami M. Hudeca treba urobiť výnimku z prostého dôvodu: do personálne rozsiahleho Poďakovania tým, ktorí podporili vznik a vydanie textu, pripojil podstatnú a pre jeho autorský koncept porozumenia druhu, žánru a tematike rozhodujúcu informáciu: „a ďakujem vydavateľstvu Tatran, že dalo šancu môjmu experimentu“ (HUDEC, 2018, nestránkované). Nosnosť výkladu prístupná pre obsah termínu šanca treba ponechať na vydavateľstve a autorovi, ale pre tých, čo si Prosté rozprávky prečítajú, dotykovým miestom medzi textom, autorom a čitateľom sa stane autorom vymedzené hodnotové „povedomie“ textu označené za experiment, ak pre nič iné, tak pre jeho mnohoznačnosť.

Názov Prosté rozprávky naznačuje, popri iných a ďalších podnetoch, dve neprehliadnuteľné informácie. Tá prvá súvisí s literárnohistorickým kontextom adjektíva prosté, tá druhá má genologickú iniciáciu, odkazuje na (ľudovú, autorskú) rozprávku. Nezávisle od toho, či autor na to myslel, pomenovať prvotinu adjektívom v názve titulu prosté znamená, že sa premyslene odkazuje na tradíciu ľudovej kultúry, možno na aktivitu slovenských romantikov, či na erbové beletrizované vydanie Dobšinského rozprávok (Slovenské povesti, Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské, Prostonárodné slovenské povesti). Za kultúrny, etnický a historický kontext termínu možno vykročiť „lúskaním“ možností obsiahnutých v sémantike slova prosté, či už ide o jeho rozpätie: pôvodné, jednoduché, prostoduché, naivné, alebo sa možno sústrediť na príležitosť, ako vyjadriť okolnosti súvisiace s rozprávaným dejom/príbehom: rovno, priamo, naproti, skrátka, iba (PISARČÍKOVÁ, 1995, s. 579).

Druhový a žánrový výskum (typológie) rozprávky, jej folklórnej aj autorskej morfológie, má výskumne dávnu tradíciu a rešpektované miesto v literárnovednom výskume, čo nebráni tomu, aby sa konvenciou formy žánru rozprávka konali (experimentálne) rozlične motivované a zamýšľané pohyby smerujúce k hybridizácii pôvodného žánru jeho nasmerovaním k iným žánrom a iným literárnym druhom.

Dejiny žánru rozprávka súvisia spravidla s etnickou, kultúrnou a emancipačnou situáciou spoločnosti, preto má rozprávka svoju genézu v role rozprávať a počúvať. Popri informovaní a vzdelávaní rozprávka vo svojich dejinách nielen opakovaním šírila, ale anonymným rozprávačom tendenčne upravovala pôvodné udalosti, skúsenosti, zážitky vypočutej rozprávky, ale o tomto posune rozhodli ad hoc okolnosti, napríklad kto, o čom, kedy a s akým zámerom rozprával literárnu, a nie raz aj osobnú skúsenosť, so zámerom informovať, poučiť a zaujať tých, ktorým sa rozprávalo, no a tí ústrednú líniu rozprávania neskôr šírili vo svojej tvorivej réžii, ale už v inej sociéte, na podnet iných okolností a určite so svojsky vymedzenou tendenciou jej rozprávača.

Odbočenie do pamäti (ľudovej) rozprávky nebude nadbytočné, a to preto, lebo pozorné vnímanie názvu Hudecovej prvotiny Prosté rozprávky naznačí i to, že podstatné bude rozprávanie, ale nie rozprávka a dôraz sa sústredí do prozaikovho konceptu sémantiky termínu prosté. Marek Hudec sa so žánrom „netrápil“, osvojil si jeho naračnú schému a problémovú podstatu, sústredil sa na úkon rozprávať: vymyslený príbeh, zvyčajne z neskutočného sveta, ponúka neuveriteľné príhody, alebo pôjde o prijatie žánru ako nepravdivého rozprávania o bájnych, krásnych a fantastických udalostiach (PISARČÍKOVÁ, 1995, s. 617).Autorská biografia Mareka Hudeca avizovaná na prebale jeho prvotiny vylučuje, že by si autor nebol istý morfologickými, sémantickými a genologickými možnosťami svojho textu. Prekonáva svoj názov experimentom, ten si osvojil a modifikoval z poznania iných autorských výstupov predovšetkým posledných desaťročí, ktoré estetiku, fikciu, víziu a kultúrnu „kombinatoriku“ príbehov reálnych a želaných úspešne využívajú, od Andersena po autorku potterovských príbehov, debutant by isto pripomenul aj ďalšie iniciácie z prahu svojich rozprávok.

Látkovým a tematickým podnetom sú osobné inklinácie mladého chlapca, školáka, ktorý má hlboký citový vzťah s rovesníkom Adamom. Okolnosti, ktoré sa postupne objasňujú ako príčina Adamovho ukončenia vzťahu, sa pohybujú medzi skutočnosťou a fikciou. Erupciou rozprávania sa stane citová trauma z rozchodu, overovanie si svojej roly vo vzťahu, zvýraznenie senzibility partnerov rovnakej orientácie, čo možno uložiť do dramatického zaobchádzania s javom, ktorý v odmietnutom jednotlivcovi vyvolá bolesť sprevádzanú stratou, osamelosťou, neprijatím nového stavu a úsilím zvrátiť nový status.

Text je kompozične rozčlenený na deväť epizód, tie majú svoje parciálne textové časti opatrené ďalšími názvami, do ktorých vstupujú dve tematizované línie. Prvá vzniká z exteriéru, teda z listov (monológov) adresovaných Adamovi, tie sa na neliterárny kontext napájajú odkazmi na verifikovateľné reálie z tých informácií a rozprávačom aktualizovaných komponentov spoločenského a kultúrneho života „tu a teraz“, ktoré by podporili intenzívne zážitkové, bytostné, subjektívne podložie zo života toho, kto rozpráva o vzťahu s Adamom. Druhá línia rozprávania má dôsledne subjektívny rámec, ktorý rozprávača spája s osadenstvom prelínaním sa čarodejného, mýtického, bájneho, vizionárskeho odovzdávania, zobrazovania, približovania, dramatického reflektovania dobra a zla, reality a fikcie, teda sporu medzi spoločenskou normou a odklonom od nej pri reagovaní, prežívaní, rešpektovaní tematizovaného vzťahu dvoch školákov.

Reálie a realita rozvíjaná v Prostých rozprávkach súvisia s autorovým domovským regiónom (Ružomberok, Tatry). Mýtický svet senzibilne, premyslene a dramaticky, no vždy s mierou vhodnou na vyrovnanie sa s partnerskou témou sprostredkúva osobné trasovisko chlapcov v krízovej situácii ich vzťahu, ktorému rozprávač chce porozumieť a zvrátiť ho. Svet emócií Marek Hudec nezneužíva, nesentimentalizuje, nemoralizuje, nerozbíja poznávanie sveta reality v citových traumách. Autor vlastne počíta s tým, že jeho kultivovaný čitateľ má vedomosti o tematizovaných problémoch, má univerzálne informácie, prejaví porozumie a docení rozprávačský koncept poetiky a estetiky Prostých rozprávok, spôsob prepájania fikcie s inšpiráciami z umenia a bájneho sveta, teda že svojou mierou empatie podporí autorove rozprávky a rozprávania pre ich zrelosť, komornosť a kultivovanosť.

Literatúra

HUDEC, M. Prosté rozprávky. Séria 1. Bratislava: Tatran, 2018.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk