Stalo sa už nepísanou tradíciou, že brniansky Ústav slavistiky organizuje každé dva roky exkurziu do regiónu Lužice, vlasti najmenšieho slovanského národa v Európe. Tento výlet je ponúkaný nielen poslucháčom slavistických odborov, ale aj ich priateľom či známym. Počas pôsobenia na univerzite som mal možnosť vybrať si niekoľko odborných kurzov zameraných na sorabistickú problematiku. Táto tematika ma svojím spôsobom očarila, a preto som neváhal a pri prvej možnosti vidieť dovtedy len písané a naučené, vybral som sa spolu s kolegami na pár dní do malebnej krajiny okolo mesta Budyšína (nem. Bautzen), kultúrno-politického centra Lužických Srbov.

Vyrazili sme 26. apríla v ranných hodinách z metropoly Juhomoravského kraja. Cesta bola pomerne dlhá, a tak nám ju skúsení sorabisti, dr. Kalina a Mgr. Šaur, spríjemňovali rozprávaním o lužických reáliách. Okrem iného nám bol premietaný aj jeden dokumentárny film, kde sme mali možnosť vidieť život na Lužici z pohľadu miestnych obyvateľov, mimo iného aj českej národnosti. Prešli sme hranicu a ocitli sme sa v Nemecku. Všadeprítomné dvojjazyčné názvy nás ubezpečovali, že sme sa cestou nestratili. Už na českej strane, blízko Nemecka, mal človek pocit, že je na pohraničí. Po vojne sa rovnako uchovali niektoré nemecké názvy obcí a miest na českej strane, no v Lužici to bolo oveľa častejšie s ich slovanskými názvami. Tí, ktorí počúvali výklad a neboli unavení z cesty či pomerne horúceho počasia (pripomínajúce skôr leto než jar), si isto povšimli niektoré spomínané toponymá. Náš smer bol ale jasný - mesto Budyšín.

Po príchode do tohto historicky významného strediska našich západných slovanských bratov si každý všimol to svoje. No všetci sa zhodli na tom, že architektúra tohto mesta si necháva svoj patričný historický ráz. Človek mal miestami pocit, že sa ocitol niekde na hranici stredoveku s novovekom a modernou dobou. Veď aj naša ubytovňa nebola len tak obyčajná. Veža z kameňa, pripomínajúca tú hradnú, týčila sa nad potokom a vedľa nej bola moderná novostavba slúžiaca ako študentský hotel. V rámci korektnosti sme sa ako zástupcovia silnejšieho pohlavia ubytovali v jednej izbe (prevaha žien na výlete určite nikomu nevadila). Dovolím si povedať, že to vytvorilo celkom kompaktnú partiu, ktorá v určitých prípadoch vytvorila priateľstvá trvajúce dodnes.

Týmto úkonom ale tento deň nekončil. Plán bol jasný, Budyšín na nás čaká. Po aklimatizovaní sme sa teda vybrali do centra. Hneď na prvej križovatke si nikto nemohol nepovšimnúť smerovník na vykladanej zemi. Ukazoval všetky dôležité budovy mesta, samozrejme v oboch jazykoch. Tie boli prítomné po celom území mesta. Ukazovateľ nás nasmeroval na jednu z hlavných kultúrnych lužickosrbských ustanovizní – Serbski dom. Ten, ako mnohé iné, spadal pod správu Domowiny (zastrešujúcej hlavnej lužickosrbskej organizácie). Po príchode dovnútra nás čakalo milé prekvapenie. Privítali nás starodávnym slovanským zvykom – chlebom a soľou, čo sa určite stretlo s kladným hodnotením návštevníkov. Ženy si určite všimli sympatického vykonávateľa tohto obradu a zároveň nášho prvého domorodého sprievodcu. Po celej budove sme mohli vidieť veľa tradičných lužickosrbských krojov, dobových hesiel a miestneho umenia. Na úvod dobre zvolená zastávka. V miestnej aule sme si potom vypočuli prednášku z úst dvoch miestnych pracovníkov. Okrem prvého sprievodcu tam bola aj sympatická slečna, zodpovedná za školstvo z Jazykového centra Witaj. Ich výklad bol veľmi optimistický a ukázal nám, že aj keď je doba pre Lužických Srbov nie vždy prajná, platí príslovie „keď sa chce, tak sa dá“. Potom nasledovala krátka diskusia s účastníkmi. Môžem povedať, že ako v tomto, tak aj v ostatných prípadoch, miestni boli veľmi zvedaví na názory ľudí z vonkajšieho slovanského sveta. Po rozlúčení sme sa pobrali ďalej.

Pred domom nás čakal ďalší sprievodca, a ten nám ukázal centrum Budyšína s jeho významnými budovami (mnohé mali pôvod ešte v dobe Českého kráľovstva, kedy Lužica bola jedným z jeho území) a hlavne historickým rímskokatolíckym cintorínom. Ten bol situovaný na skutočne vizuálne atraktívnom mieste. To bolo vyššie položené, lemované hradbami a odtiaľ bol pekný výhľad na jednu časť panorámy mesta s miestnym potokom. Na samotnom cintoríne sme si mohli všimnúť niektoré miesta odpočinku významných lužickosrbských národných dejateľov katolíckeho vyznania (napr. Michala Hórnika). S pokročilou hodinou sme sa vybrali na prehliadku  zvyšnej panorámy, ktorá bola ešte v dnešnom pláne a pomaly sa blížil večer. Ten sme každý strávili tak, ako sme vedeli. Tí spoločensky viac naladení sa chystali na prvý zoznamovací večer medzi účastníkmi.

Po prvej, dovolím si povedať veľmi uvoľnenej, noci sme mali naše prvé raňajky. Tie boli skutočne bohaté, niečo na spôsob švédskych stolov. Po spomínaní na to minulé sme sa pomaly pripravovali na to, čo nás čakalo druhý deň.  Ten nebol poznamenaný cestou, takže ostalo viac času na program. Jeho začiatok patril presunu do miestneho Srbského múzea. Tam sme si v úvode vypočuli prednášku od nášho ďalšieho sprievodcu, venovanú predovšetkým histórii a jej zachovaniu v miestnej budove. Po diskusii sme sa pobrali na prehliadku. Ja osobne som si všímal predovšetkým pôvodné zvykoslovie, často vychádzajúce zo starších predkresťanských tradícii. To lužické je skutočne bohaté a po prezretí archeologickej časti som sa smelo pobral na tú folklórnu. Tu doslova človeka obarí, koľko krojov majú títo západní Srbi. Každý jeden tradičný zvyk je sprevádzaný u ženského pohlavia iným bohato vyšívaným odevom. Čo dnešného obdivovateľa ale mrzí, je absencia mužského kroja, ktorá sa nedochovala. Miestni muži to ale vyriešili a vytvorili si náhradu v podobe jednoduchého, no zato dôrazného a všestranného odevu.  Ďalej som sa pobral obdivovať ľudové nástroje. Sortiment bol bohatý, uchvátili ma predovšetkým rôzne typy gájd a husľových nástrojov. Pri každom z nich bola možnosť vypočuť si aj krátku ukážku (niekedy sprevádzanú aj spevom). Pri nástrojoch, ktoré sa už nedochovali, išlo o ich možné autentické repliky. Neskôr môj pohľad zaujali fotografie a obrazy znázorňujúce dobové zvyky, pričom prítomné boli aj jednotlivé nástroje či napríklad maketa vatry. Istým obľúbeným zvykom, ktorý je na Lužici na veľmi vysokej úrovni je výroba kraslíc. Im bola venovaná samostatná miestnosť. Tie lužické, dovolím si povedať, doslova vyrážajú dych svojou náročnou výzdobou.  Ich dekorovaniu sa nevenujú len ženy, ale aj muži. Národné obrodenie je pre lužických obyvateľov symbolom nádeje a, dovolím si povedať, „zlatého veku“. Podrobne ho tu popisovať nebudem, no rozhodne odporúčam každému sa tu pozrieť. Zobrazené obrazom, no i vystavenými dokumentmi, ktoré sa podarilo dochovať do dnešnej doby. Nasledoval historický exkurz obdobím oboch svetových vojen, ktoré Lužici moc nepriali. Obdobie komunizmu tu dostalo taktiež svoj priestor a vystriedalo ho moderné umenie. Po prezretí ďalších nemenej zaujímavých exponátov sme sa pobrali preč a ja som si odniesol pár suvenírov týkajúcich sa miestnej mytológie.

Nasledovala exkurzia do Lužickosrbského ústavu s jeho riaditeľom a správcom Lužickosrbského kultúrneho archívu. Prednáška bola venovaná súčasnému a aj minulému výskumu na poli sorabistiky v Nemecku a vo svete, predovšetkým v Prahe. Diskusia bola sprevádzaná ukážkami vydaných monografií a vedeckých zborníkov. Po nej sme sa presunuli do archívu, kde boli uložené aj veľmi raritné kúsky v ešte zachovalom stave.

Po ňom sme sa vybrali vypočuť si prednášku českého pracovníka v lužickosrbskom školstve na základnom stupni. Bol to pôvodom Čech, ktorý pracoval s lužickými aj nelužickými deťmi a učil ich češtinu. Tu treba pripomenúť, že niektoré základné školy disponujú až 4 jazykmi (nemeckým, lužickosrbským, českým a anglickým), a preto sú vyhľadávané aj nemeckými deťmi.

Posledný bod programu sa týkal návštevy Smolerovho kníhkupectva (Smoler – najvýznamnejší lužickosrbský básnik, tvorca národnej hymny) a Národného nakladateľstva Domowina. Prednášku viedol jej pracovník, šéfredaktor kultúrneho časopisu Rozhlad a môj dobrý priateľ - dr. Bígl. Ozrejmil účastníkom situáciu v tomto odbore, dopyt po knihách, ich vydávanie a zároveň aj situáciu českého pracovníka a jeho pohľad na sorabistiku a situáciu Lužických Srbov. Počas prednášky a diskusie si mohli návštevníci pozrieť rôzne knihy z oblasti beletrie, ale aj odbornej literatúry pre všetky vekové kategórie. Blížil sa večer, a teda aj rozchod poslucháčov svojou cestou. Ja som časť večera ešte strávil diskutovaním s posledným prednášajúcim, s ktorým ma viaže dlhoročné priateľstvo. Potom som sa pobral za kolegami do ubytovne. Dovolím si povedať, že tento večer pre mnohých účastníkov bol asi najzaujímavejší čo sa týka spoločenského vyznenia. Nielenže sa upevnili niektoré priateľstvá, no vytvorili sa aj osobnejšie vzťahy.

Posledný deň bol dňom, ktorý disponoval taktiež svojím pestrým programom, no pre niektorých bol aj dňom smutným, pretože bol posledný. Po zbalení a raňajkách sme sa vybrali z krásneho historického centra Hornej Lužice na vidiek, do jeho katolíckej časti. Tu treba poznamenať charakteristický lužickosrbský fenomén. Počas národného obrodenia to bola väčšia časť evanjelického kultúrneho života, ktorá sa pričinila o kodifikáciu spisovného jazyka a rozvoj literatúry.¹

Našou prvou zastávkou bola obec Chrósćiscy, kde bolo väčšinové lužickosrbské obyvateľstvo. Prednášku nám viedol miestny farár v tamojšom rímskokatolíckom kostole. Podľa neho boli pre miestnych obyvateľov omše veľmi populárne, pretože sa viedli striktne v národnom jazyku, čo bolo pre zachovanie identity veľmi dôležité.

Po diskusii sme sa presunuli do obce Pančicy, kde sa nachádzal veľký ženský kláštor. Jeho miestami pohnutú a zaujímavú históriu nám priblížil miestny správca Gabriš Nawka. Budova a jej okolie jednoznačne dominovali celému vidieckemu okoliu, veľmi podobnému tomu, aké poznáme u nás. Čo sme ale nečakali, bolo privítanie miestnej mníšky českej národnosti. Jej svojský humor by ste od typického prototypu tohto povolania nečakali ani náhodou. A tak sme často smutné udalosti, sprevádzajúce život v kláštore, počuli s neskutočným nadhľadom a hutnou dávkou humoru. Nech má človek vierovyznanie akékoľvek (poprípade ho nemá), musí uznať, že životný elán tejto ženy bol priam závideniahodný (nosenie toľkého oblečenia v lete ale nie). Na starých základoch kláštora, viackrát zničeného, boli nové vrstvy a podobne sa niesla aj prednáška o miestnej histórii, súčasnosti a reáliách.  

V okolí kláštora, ktorý lemovala úžasná prírodná scenéria pahorkov bohatých na cyklotrasy, sme sa presunuli k buste ďalšieho významného dejateľa Jakuba Barta-Čišinského a snažili si niečo povedať o tom, čo sme zažili a ozrejmiť si situáciu regiónu očami našich sprievodcov z Brna, spojenú s výkladom o lužickosrbskom národnom obrodení a jeho význame a výsledku pre dnešný život Lužice. Po ňom sme si ešte našli čas na návštevu miestnej základnej školy. Riaditeľ tejto inštitúcie nám dal podrobný výklad toho, čo je pre tamojšie deti samozrejmosťou. Výučba vo vlastnom jazyku, ktorý sa pomaly stráca a ktorého vývoj určí predovšetkým táto generácia. Môžem povedať, že budova školy pôsobila moderne a sviežo a rovnako príjemne sa človek cítil po výklade nášho posledného domorodého sprievodcu.²

A to bola posledná bodka za vetou. Bodka za výborným programom, spoločenským vyžitím účastníkov a hlavne exkurziou za najmenším slovanským národom vôbec. Za národom, ktorý celú svoju históriu bojoval o svoj kúsok zeme, o svoj jazyk, o svoju svojbytnosť na spoločnom európskom priestore v „objatí“ väčšieho germánskeho suseda. Za seba poviem, že mi ten výlet veľa dal a pevne verím, že sa tam raz vrátim. Zároveň odporúčam mnohým turistom, či už pôjdu za históriou, alebo športom, nech si tento malebný kus kraja určite pozrú. Nebudú ľutovať!

¹ - Paradoxne Martin Luther, tvorca reformácie, ktorý apeloval na bohoslužby vo všetkých jazykoch a hlásal o preklade Biblie, Lužickým Srbom neprial a ich jazyku predpovedal krátku budúcnosť. Dnes je situácia iná a väčšia časť obyvateľstva je predovšetkým katolíckeho vierovyznania. Tá je sústredená v regióne Hornej Lužice.

² - Tu musím dodať pre mňa celkom zvláštny poznatok, keď mi pán riaditeľ povedal, pri otázke odkiaľ som, že mu slovenčina znie podobnejšie k jeho jazyku než čeština. Tejto informácii som sa nedivil sám, veď boli to práve Česi, ktorí sa pričinili tiež o rozvoj lužickosrbského jazyka. No potešil som sa.

Pozn.redakce:

Lužickosrbská verze příspěvku vyšla v časopisu Rozhlad 12/2012 (str. 15-17).