PROUDY

Slovenská literatúra od 16. storočia až do konca 18. storočia, označovaná za staršiu, osvietenskú i stredovekú v literánohistorickom chápaní vývinových procesov, akými prechádzalo dobové slovo vzdelanca a invencia tvorivého jednotlivca, sa stáva nie raz, hoci s odlišným „tematickým“ zámerom, aký má literárna veda, vďačným poznávacím a výkladovým subjektom želanej spoločenskovednej interdisciplinarity. Nie zanedbateľný a nie jediný podnet pri obnovovaní výskumného sústredenia sa na rané obdobia etnicity a na formovanie národnej kultúry i vzdelanosti spočíva v jej „problémovom“ univerzalizme, teda v tom, že sa vzdelanci vyjadrovali k aktuálnym otázkam filozofického, teologického, ekonomického, mocenského, politického, vojenského, medicínskeho, vzdelávacieho alebo kultúrneho „mechanizmu“ prirodzene sa humanizujúcej spoločnosti, sledovali, ako sa pôvodné a idealizované inšpirovane sa a po ňom prichádzajúce emancipovania sa od antiky a jej ideí aj spoločenských hodnôt mení v súlade s politickými a dejinnými udalosťami v Európe tých storočí. Odpoveďou na takto sústredený dotyk literatúry, kultúry a etiky aj morálky je kolektívny projekt Etika na Slovensku /a v Európe/ 17. a 18. storočia, ktorý viedol Vasil Gluchman (Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2010). Dejiny dotykov medzi umeniami, filozofiou, estetikou a etikou sú históriou a živou pamäťou našej civilizačnej národnej cesty od stredoveku po súčasnosť, hoci si autorský kolektív všímal predovšetkým „deje“ vzájomného prelínania sa tých súčastí poznania a vzdelania, ktoré vyúsťovali do pohybov v svetonázore, teológie, kultúre, mravnom a sociálnom chápaní ľudskej existencie, jej hodnoty a jedinečnosti. Zámer si kládol reálny obsah: „zmapovať základné vývojové tendencie etického myslenia na Slovensku, ktoré sa častejšie prezentovali v podobe literárnych diel než ako samostatné filozofické, resp. etické spisy systematicky analyzujúce problémy etiky a morálky danej doby“ (Gluchama, Predslov, s. 5). Spoločenstvo si, súc formované vlastnými dejinami a ich obsahmi, vytvára a rozvíja nielen obsah svojej entity, ale za jej pomoci aj hodnoty a tradície, tými sa upevňuje do budúcnosti ako svojou dejinnou skúsenosťou a vlastne uchovávanou pamäťou, ale aj sa nimi „poisťuje“ do takých dejov, ktoré ohrozujú najrozličnejšími spôsobmi jeho jestvovanie, identitu a suverenitu. Slovenská kultúra, národné kultúrne a vzdelanostné tradície poskytujú nemálo príležitostí na návraty do období, keď sa spoločenské vedy formovali, prelínali sa a emancipovali sa do podmienok, v ktorých rozvíjali svoj špecifikovaný „predmet“ výskumu. Etika a morálka sa svojou genézou hlásia k vzdelancom 16. – konca 18. storočia, sú to pre literárnu vedu odlišné javové obdobia v živote národnej literatúry a kultúry, podstatné je to však to, že uýmelecká spisba svojimi formujúcimi sa druhmi a žánrami vytvorila vyhovujúce podložie na sformulovanie ideí politologických, filozofických a teologických (Ján Baltazár Magin, Martin Rakovský, Štefan Pilárik, Matej Bel, Augustín Doležal, Ján Štefan Masník, Ján Simonides, Eliáš Láni, Peter Benický), pedagogických (Ján Anmos Komenský, Leonard Stockel, Samuel Tešedík, Jozef Ignác Bajza, Peter Benický) a v syntéze upevnila genézu slovenskej etiky a morálky. Vzťah k antike sa na istý čas stal prelomovým poznávacím miestom pre slovenskú vedu, užšie pre dobovú prax reflektovania myšlienkového a hodnotového odkláňania sa, v emancipačnom procese tak vo vedách teologických, pedagogických aj v postojoch k identite národného spoločenstva. Neľahký a časovo nie jednoznačný odlišovací pohyb za pomoci umeleckej literatúry alebo len abstrahovaním jej druhov a jej žánrov (Martin Rakovský, Peter Benický, Juraj Fándly, Jan Amos Komenský a ďalší), súvisí s historickým podložím etnicity, s jeho autentickým „vedomím“ o sebe, s osvojením si nielen národnej minulosti, ale v následkoch pre národné spoločenstvo aj dejinnej minulosti v podmieňujúcich sa spojitostiach, ale predovšetkým vo väzbách na rešpektovaný hodnotový systém a na z neho rozvíjané a uplatňované, teda prakticky pôsobiace princípy a normy a morálky v živote a v štruktúre spoločnosti, pretože: „Hľadanie kontinuity s vlastnou minulosťou je spojené s porozumením zmyslu, ktorý je zakódovaný v hodnotových väzbách formujúcich kultúrnu tradíciu“ (Viera Bilasová: Metamorfózy étosu v 18. storočí, s. 17). Genéza slovenskej etiky koncipovaná inšpirácia dobovej literárnej produkcie (rozpätie od politologických spisov o moci a štáte Martina Rakovského, filozofické a pedagogické projekty venované kvalite subjektu ako syntéze spoločenských procesov Jána Amosa Komenského cez cestopisno-náučno-morálne „polemiky“ Jozefa Ignáca Bajzu až po obranné výkladové texty Petra Benického sú projekty od všeobecného po zvláštne v etnickom rozmere dejinnosti a kultúrnej jedinečnosti) sa musí vyrovnávať v dejinných súvislostiach s utvárajúcimi sa dotyky vznikajúcimi prestupovaním sa dobového poznania, humanizujúcej sa kultúry a morálky, racionálneho vzdelávania až po prvé syntézy zo scientistických výprav do prírodných vied a do sociológie, napokon tieto rozbiehajúce sa poznávacie trajektórie sa pretnú v navrstvujúcich sa pokusoch emancipovať „človeka od nadprirodzených síl a hľadania spôsobu pre jeho slobodnejšiu existenciu“ (Vasil Gluchman: Vplyv pietizmu na slovenskú evanjelickú etiku v 17. – 18. storočí, s. 5 - 6).

Kontexty romantizmu a literárneho romantizmu

Za posledné dve desaťročia generačne iniciovaný záujme o štúdium presahov spoločenských vied do vzdelania a dejín európskej civilizácie si vo viacerých prácach všíma aj Zuzana Vargová. Venuje sa tomuto vzťahu výskumne už dlhší čas, čo naisto súvisí s jej odborným profilovaním sa v literárnej vede, zvlášť v areálovom a medziliterárnom výskume, no  s tou pracovnou tézou, ktorou sa neodkláňa od sústredeného literárnohistorického a širšieho spoločenskovedného poznania, a to najmä preto, lebo si uvedomuje a doceňuje skutočnosť účinkovania rozovretého európskeho spoločenstva a vývinovú i javovú diferencovanosť jednotlivých národných období kultúrneho a spoločenského romantizmu. To pre Zuzanu Vargovú znamená predovšetkým zvažovať, za akých podmienok a mini iniciovaných následkoch sa presúvali i posúvali požiadavky na noetiku, estetiku a poetiku literárneho romantizmu od univerzálneho a všeobecného, to ponúkala predromantická téza „čistého rozumu“, do vývinovo napredujúceho emancipačného a civilizačného diania, v ktorom sa pozornosť venovala výrazným geografickým presunom, politologickým presahom a politicky i ekonomicky zvýrazňovaným javom identity a etnicity na kontinente a autorka, sledujúc horizont javu, zhodnocuje aj priebeh procesov emancipácie a schopnosťou udržať. Napokon ide o viac, o nuansové štúdium toho, ako i z akých okolností sa uskutočnilo preklenutie dejinne a kultúrne odlišných, ale aj dostredivo vlastným vývinom ohraničených jednotlivých spoločenstiev kontinentu do dialógu, v ktorom sa ustaľovala predstava i realizácia moderného národa v spoločenskom prostredí kontinentu v horizontále, ako aj vo vertikále otváraných jednotlivostiach vo vzťahoch, podnetoch a väzbách, ktoré prinášal dejinný „reálny“ život.

Po zisteniach presahov literárnej vedy a filozofie, slovenského a zvlášť nemeckého „dialógu“ v slovenskom literárnom romantizme, publikovala Zuzana Vargová ich v roku 2004 v štúdii Vplyv nemeckého romantizmu na estetické názory Ľudovíta Štúra (s. 41,157), sa v novej práci koncentruje na náročnú, viacvrstvovo vybudovanú syntézu o romantizmus v slovanskom a slovenskom dejinnom pohybe, ale znova s presahom do podnetov z európskej spoločenskej vedy, a tie vychádzajú pod názvom Kapitoly zo slovenských kultúrnych kontaktov v prvej polovici 19. storočia (Nitra 2009. Strán 160).

Vydanie tejto publikácie sa stáva odpoveďou alebo reakciou na dve závažné skutočnosti: prvá naznačuje, že sa literárna história predsa len vracia do literárnej vedy v novom generačnom šate a druhá odpoveď, tá reaguje na to, čo sa v knižnej kultúre zverejňuje vo forme učebníc, slovníkov, zborníkov a príležitostných spoločenských i populárnych tlačí o „slovenskom“ 19. storočí, o genéze národnej a kultúrnej identity atď. Keby sa vychádzalo z tohto podnetu, publikácia Zuzany Vargovej sa do odbornej verejnosti dostáva v pravý čas, ale čo zaváži väčšmi, vznikla ako dotvorený celok s nezvyčajne bohatým materiálom, súhrnom „všetkého“, čo sa žiada znova pripomenúť, vysvetliť, dotvoriť do súvislostí pre tých, ktorých literárna história zaujíma a majú seriózny záujem prenikať do materiálu v preniku a nie iba ponorom do jednotlivosti. Vargovej práci dominuje nemecká filozofie 19. storočia, problematika slovanskej vzájomnosti a slovanstva v tom istom storočí, všíma si reťazenie, osvetových, skupinových, vzdelanostných i generačných činov, ktorými sa obsah pojmov národ, vlasť, vlastenectvo, jazyk, kultúrna identita zložito tvarovali.

Devätnáste storočie svojou hektikou, neočaqkávanými pohybmi i zákonitými premenami ukončovalo jednotlivými udalosťami širšieho i areálového dosahu jedno zo zovretých období v dejinách umenia i civilizovanej európskej spoločnosti, pritom zovretosť“ minulosti“ sa tak javí iba z nadhľadu, pretože rozpätie kontinentu od severu na juh a od východu na západ sprevádza viacero odlišností i súzvučností. Dotykovým umením v priesečníkoch sa stáva politika vo svojej strategickej i politickej „realizácii“ a veda v jej členitosti, tá je určujúca aj pre pohyb v kultúre a jednotlivých umeniach. Filozofia a estetika, filozofia a sociológia, filozofia a spoločenské vedy, to všetko sa v priemete do idealistickej línie nemeckého myslenia (duch a predmetnosť) o ustrojení spoločnosti a obsahoch bytia, o tendencii a funkcii tvorivej osobnosti v národnej kultúre a jej chápanie „poslania“ svojej tvorby i svojej identity v špecifických /generácia/ i univerzálnych súvislostiach ľudskej spoločnosti sa premietlo do kapitol práce Z. Vargovej. Po horizontálne projektovaných syntézach Kultúrny obraz Slovenska v prvej polovici 19. storočia, Dobový kultúrny a literárny kontext, Kultúrne znaky v prvej polovici 19. storočia, prechádza do dostredivých súhrnov organizovaných na presahoch poznania Nemeckej romantickej filozofie do procesov v slovenskej romantickej literatúre a kultúre v častiach Nemecká romantická filozofia v intenciách slovenskej literatúry a kultúry prvej polovice 19. storočia, Pojem národ – prieniky do literárno-filozofických „náhľadov“ Ľ. Štúra, Nemecká romantická filozofia v kontexte slovenskej romantickej literatúry a Filozofické aspekty tvorby J., Kráľa. Zo zámeru zosúvzťažniť novým postupom nemeckú romantickú filozofiu a slovenskú romantickú literatúru a predovšetkým na poézii Janka Kráľa naznačuje, vlastne potvrdzuje, že práve jeho básnenie a „inakosť“ ostávajú vertikálou do slovenskej romantickej filozofie tvarovanej slovenskou romantickou poéziou.

Keď má genius loci svojho spisovateľa Sama Chalupku

Genius loci je starodávne mestečko Brezno, jeho spisovateľom Františkom Kreuzom, ktorý sa mestu a jeho dejinám upísal ako všestranný kultúrny činovník, Literát i učiteľ, ostáva i po svojom odchode zo živote verný dejinnej a kultúrnej pamäti svojho Brezna. Svojho čitateľa si František Kreuz vyberal medzi deťmi a mladými i dospelými čitateľmi. Zvlášť medzi tými, ktorí mali hlbší záujem o udalosti z dávnych dôb i o tie, ktoré mohli zasiahnuť svojou ozvenou či ohlasom do ich životov. Brezno spred storočí sa radilo medzi tie stredoveké mestá, v ktorých sa život jeho obyvateľov riadil výsledkami dobovej  ekonomiky i kultúrny.

František Kreuz zanechal rozsiahlu pozostalosť zloženú z písomností odlišných témou žánrom,  metódou i zamýšľaným adresátov, čo ako tvorca textu vždy rešpektoval. Rodáci Františka Kreuza z literárnej pozostalosti, zverejnili literárnohistoricky a náučne užitočnú prácu o významnom rode Chalupkovcov i básnickej osobnosti zo svojho mesta, Samovi Chalupkovi pod názvovom, ktorý možno šíriť ako životné vyznanie nielen básnika, ale i  generácie slovenských literárnych romantikov, Pravde žil – krivdu bil. Príbehy zo života básnika (edičná príprava Ladislav Bartko, Mária Macuľová. Brezno: Oblastné pracovisko Matice slovenskej a odbor Miestny slovenskej v Breze 2010. Strán 67).

Autorovi sa darilo rozprávačstvo na pomedzie historického a povesťového žánru, preto sa spoľahol i v šiestich torzách zo života Chalupkovcov na tento postup a aktualizoval ho v dvoch líniách. O prvú sa „postarali“ archívne so vzácnym literárnovedným a biografickým materiálom a dokumentáciou, tú druhú rozvinul autor náčrtom dobového vyrozprávania toho, čo získal zo štúdia. Reč, štylistika, rozvinuté zápisy o stretnutí s Boženou Němcovou, odkazy na aktivity a podnety z archívu Gustáva Zechentera-Laskomerského, sprítomnenie návštevy slavistku Izmaila Sreznevského, to všetko sú zastávky spred dvoch storočí, ktoré vypovedajú o dobe, spoločnosti, slovenskom prostredí, o tom, ako o nás zmýšľa slovanský svet, ale i tom, ako si treba pripomínať osobnosti dávnej doby pre ich občiansku i profesijnú statočnosť a pre stotožnenie sa s národnými zámermi a pre vynaložené úsilie, ako ich meniť na skutočnosť. Sentiment, ponorenie sa do ducha národne krušnej doby spôsobilo, že sa autor textu o Samovi Chalupkovi emocionálne zapojil do literárnej fikcie, z ktorej prečnieva dejinne i kultúrne významný Hrádok. Beletrizovaný zápis o náročnej túre Sama Chalupku a Boženy Němcovej na Hrádok dotvárajú rozprávky a povesti o jeho škriatkoch, popri nich sa zvýrazní odkaz na zbieranie a zapisovanie toho, čo tvorí ľud, ale vo svojej celostnosti Hrádok symbolizuje nielen nádhernú slovenskú krajinu, ale dotvára tak potrebný a „kult“ dávnovekosti do našej aktuálnej národnej i historickej pamäti a do vývinového vedomia o sebe i čase.

Výpovedná inšpirácia pre tému jednotlivých „sekvencií“ venovaných Samovi Chalupkovi účinne zvýrazňujú citácie veršových zlomkov komorného podložia, ktoré osobitého literárneho romantika z výraznej cirkevnej a generačnej postavy prenášajú aj do polohy láskavého a citlivého „strýka“ – človeka, ktorý sa nebránil hrám, riekankám či prekáračkám so svojimi rodinnými príslušníkmi.

Kreuzova publikácia, v tom majú pravdu tí, ktorí odporúčali jej vydanie takmer pred desaťročím, patrí medzi študijné príručky literárnej výchovy nielen doma, ale i  vo svete, teda tam, kde neustal a nevytratil sa záujem o hlbšie poznanie našej i európskej kultúrny.

Z podlžností uložených do literárnych dejín

Literárne dejiny by nemali prísť o svoju kultúrnu povesť, teda o tú, ktorá vypovedá o tom, že sú pamäťou uloženou do umeleckého slova a literárna história by sa nemala ani v čase nepriazne voči nej dať pripraviť o schopnosť orientovať sa a zhodnocovať, čo si čas a schopnosti jednotlivcov uložila do svojej „zásobnice“, ktorú spravuje ona.

Možno i takto by sa mohlo začať pristavenie sa pri materiálovej práci Ľubomíra Kováčika a Evy Pršovej, ktorá sa venuje Poézii Karola Alexandra Modrániho (Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela 2010. Strán 210). Literárnohistorický výskum Ľubomíra Kováčika má od svojho počiatku vyhranený záujem o devätnáste storočie a o tie jeho osobnosti, ktoré z najrozličnejších príčin i následkov ostali v „druhej“ línii dovtedajšieho preferovaného poznávania osobností, ktoré formovali národné kultúrne i politické „deje“. Navyše Kováčikov výskum sa sústreďuje na zvnútornené vlastnosti autorskej osobnosti, ktoré viac ako prostredníctvom tvorby sú výrazné individuálnymi prejavmi autora, ide o senzibilitu, záujem o mystické a mesianisticko-kresťanské dotyky medzi slovom a duchom umeleckého diela. Ak doterajšie výskumy slovenského literárneho romantizmu spájali Ľubomíra Kováčik s poetikou, estetikou a filozofovaním ním interpretovaného básnického diela, v prípade Karola Alexandra Modrániho „nadväzuje“ na doterajší výskum výraznej povojnovej literárnohistorickej generácie, teda na Karola Rosenbauma (Život a tvorba Karola Alexandra Modrániho, 1995) a objavné odkrývanie archívneho „pokladu“ slovenského romantizmu v Matici slovenskej, na práce Pavla Vongreja (Keby si počul všetky tie víchrice, 1966). Slovenský literárny romantizmus, jeho tvoriví súčasníci nevydali svojim potomkom všetko zo svojich „skúseností“, čo si Ľ. Kováčik uvedomuje, keďže s materiálom pracovne „žije“.

Návrat ku K. A. Modránimu treba prijať ako výzvu, čo naznačuje to v úvodnej časti práce, a to i preto, lebo pred ním s materiálom pracoval, popri ostatných, Pavol Vongrej a vyňal pre širšiu odbornú verejnosť do tlače len časť z Modrániho literárnej pozostalosti.

Literárny romantik, vzdelaním vyštudovaný právnik, takmer po celý život v takých službách, kde tieto jeho znalosti a zručnosti potrebovali, a k literatúre sa dostával tak, ako väčšina tých mladých národne cítiacich vzdelancov, ktorí sa dostali do blízkosti Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M . Hodžu, prežili s nimi osud hurbanovského vojska a udalosti rokov 1848 a 1849. Azda i preto práca so slovom sa tak úzko dotýkala osobného i občianskeho života K. A. Modrániho, až – obrazne – zanechaná literárna pozostalosť ostáva aj nie zanedbateľnou stopou z jeho osobného života.

Nadšený, obetavý, zraňovaný, sklamaný, to všetko sú tóniny, ktorými sa prihovára národu, teda i sebe a nebráni sa tradičnému poetologickému rozpätiu motívov i genologických schém, ktoré sa osvedčili v prvej a druhej vlne slovenského literárneho romantizmu.

Karol Alexander Modráni sa neuchoval vo svojej generácii a ani literárna história si ho nepripomína ako mysliteľa a výnimočného služobníka umeleckého slova, ale vracia sa k nemu ako ku kultivovanému a rozhľadenému vzdelancovi aj senzibilovi svojej doby a generácie, ktorý sa rozdával blížnym, strácal svoje súkromie pre iných a napokon sa práve slovom vyrovnal s tým, čo mu reálny život pripravil.

Báseň, pieseň, popevok, veršovanka, spev, znelka, náčrt balady, podobenstvo na prózu či drámu, inšpirácie inou autorskou dielňou, preklady, esejistické náčrty, všetko sú to vzácne rukopisné artefakty z rokov 1845 – 1847 z rukopisnej práce „Básňe púwodňje KarolaAlexModráňyho“ (s. 179), ktoré „dokumentujú“, ako sa Modráni vysporadúval s tým, čo zo slovenských národných a občianskych  ideí, kultúrnych slovanských inšpirácií, osobných zámerov prežívalo v druhej polovici 19. storočia. Napokon ide  najmä o tie, ktoré reálny dejinný čas a zložité politické i geopolitické okolnosti nepokojnej Európy dovolili uskutočniť jeho dominantným súčasníkom, jeho národu, ale i jemu.

Rod Karola Alexandra Modrániho sa spojil v rodom Janka Kráľa, keď sa v roku 1851 sestra Mária Polexína stala za básnika búrliváka (s. 204).

Kontexty Hviezdoslavovej dramatickej literatúry

Najskôr takto by sa dal prijať zámer Jána Gbúra, ktorý sa v práci Hviezdoslav. Dramatická tvorba (Košice: Eqilibria 2009. Strán 174) literárnohistoricky venuje, v rámci svojho doterajšieho výskumu Hviezdoslavovej literárnej dielne, zvlášť jeho lyrike, súhrnnému pohľadu na poetovu uchovanú, rukopisnú i zverejnenú, pripomínanú aj inscenovanú, no predovšetkým textovo dostupnú dramatickú tvorbu. Navyše prečnieva z tohto zámeru ambícia výskumníka dotvoriť poznanie  aj o „inom“, no nie neznámom Hviezdoslavovi pre širokú kultúrnu verejnosť a rozšíriť tak učebnicový „mýtus“ autora o jeho relevantnú rolu vo vývine slovenskej drámy ako autora divadelného a literárneho tvaru.

Pre zvolený záber do textového materiálu a do variácií aj podnetov zo zvolenej  porovnávacej metódy práce, teda zosúlaďovať dostupný literárnovedný a teatrologický výskum s osobnou interpretačnou sondou do konkrétneho dramatického textu, ide Jánovi Gbúrovi o zvýraznenie aktualizácie a nespochybnenia záverov zo známeho výskumu Hviezdoslavovho dramatického literárneho textu. Tento postoj voči textu i teórii textu rešpektuje to, čo je to potrebné si pripomenúť, ako František Miko riešil genologický vzťah medzi epikou, lyrikou a drámou, teda jeho odmietnutím drámy ako relevantný druh voči epike a lyrike. Napokon by sa za zvolený metodický prístup Jána Gbúra postavili aj teatrológovia, zvlášť dejinnej línie výskumu drámy (Zoltán Rampák, Pavol Palkovič, Ladislav Čavojský, Ladislav Lajcha a ďalší).

Hviezdoslavova /D/dramatická tvorba, a to Gbúrovo lustrovanie dostupnej vývinovej, monografickej či inak žánrovo profilovanej literatúry, ktorá sa autorovi venuje, ostávala spravidla na okraji profilu Hviezdoslava a tvorila margináliu k básnikovmu mohutnému lyrickému dielu. Navyše, a na to Gbúr upozorňuje, deliacu čiaru tvoria v genologických záujmoch Hviezdoslava nielen „podnety“ z inonárodnej dramatickej tvorby (anglická, nemecká zo 17. až 18. storočia), ale aj básnikov aktuálny genius loci (Kežmarok, Prešov, Námestovo, Dolný Kubín), kde sa jej autorsky venoval a fakt, na to upozornil poľsky výskum, Hviezdoslavov „problém“ s druhovým preklopením formy a spôsobu formálneho organizovania literárneho textu (lyrika verzus epika: Hájniková žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, Dve návštevy), čo sú rezíduá estetického, vývinového a poetologického pohybu európskeho literárneho života druhej polovice 19. a prvých desaťročí 20. storočia, ďalej básnikom v slovenskej literatúre danej doby vycibrený parnasistický výraz a jemu zodpovedajúca druhová a žánrová forma textu, ktoré prirodzene zanechali poetologický a poznávací ohlas aj vo Hviezdoslavovom rozhodnutí sa pre istú – aj komparovanú – estetickú formu, a to i preto, lebo patrili do genézy jeho autorskej literárnej dielne a vytvorili pevné – funkčné - podložie jeho „pohybu“ v texte i v jeho druhovom a poetologickom „vyhotovení“ s možnými inováciami ako reakciou na formálne podnety z inej dramatickej dielne (spravidla Shakespeare, Schiller). Napokon, a na to sa v Gbúrovej práci upozorňuje tiež, Hviezdoslav sa nevzďaľoval lyrickému povedomiu ani v čase svojho záujmu o drámu, a to najmä vtedy, keď zvolil jej veršovanú formu, lenže tento prvok si už dávnejšie hojne všímali opakované verzologické výskumy Hviezdoslavovho diela.

Pripomenutý vplyv autorovho pôsobiska počas štúdií i po usadení sa v advokátskej profesii na Orave, nazvali sme ho tvorivý genius loci, sprevádza štatút autora aj v jeho občianskom a literárnom „mene“ (Országh, Hviezdoslav). Prehľadnosť riešenej hviezdoslavovskej „témy“ v literárnej vede rekonštruuje Ján Gbúr v časti Úvod a dovoláva sa v literárnej histórii zázemia pre diferencované poznávanie básnikovej dramatickej literárnej tvorby, keď pripomína Alberta Pražáka a jeho monografiu S Hviezdoslavom z roku 1955, Pavla Bujnáka, ktorý sa tejto časti autorovej tvorby venuje v súbore Zobrané kritiky I. z roku 1919, ale aj Andreja Mráza, po prvý raz v jeho Dejinách slovenskej literatúry z roku 1948, ale i neskôr, keď sa literárny historik koncepčnej vyjadroval k výskumu česko-slovenských vzťahov, k práci s materiálom aj k podnetom z dostupných kontaktov netextovej povahy a k metodológii výskumu dejín národnej literatúry, nakoniec sa z novších pripomína František Miko, Oskár Čepan, Ivan Kusý a Stanislav Šmatlák, vo verzologickej časti sa odvoláva na závery Františka Štrausa.

Úvod, ako vstupná časť profilovej práce o Hviezdoslavovi a jeho druhovom záujme – dramatická tvorba - naznačuje, ako sústredene a vyčerpávajúco sa Ján Gbúr venoval problému a skutočne mal zámer “dopovedať“ nateraz svoj postoj k Hviezdoslavovej dramatickej tvorbe, ale chcel tak urobiť na pozadí seriózneho porovnávania svojich heuristický, materiálovo-textových, ale predovšetkým verzologických zistení s dostupnou a ním rešpektovanou literárnohistorickou „zásobnicou“ doterajšieho výskumu.

Prvý časový okruh Hviezdoslavovho záujmu o drámu spracováva kapitola Dramatická tvorba 1867 – 1873 a objektom záujmu je študent Pavol Országh. Kapitola má azda po prvý raz tak dôsledne vytvorený literárnohistorický pôdorys v tejto časti básnikovej ranej dramatickej tvorby, pracuje s odkazmi na torzá textov, na pramene publikovania, na archívny fond, na citované argumenty z korešpondencie, z publikovaných materiálov Alberta Pražáka, Pavla Bujnáka, aby si čitateľ takmer plasticky vytvoril predstavu, ako zložito, nejednoznačne, učňovsky, prostredníctvom akých dramatických vzorov a náročných literatúr i bohatých načieraní do českých dejín (Ján Jiskra z Brandýsa, Jaroslav zo Šternberga, Otakar, Záviš. Ctibor zo Stiborice, Juraj Poděbradský, Žerotín), do slovanských dejov (Zahynutie polabských Slovanov, Mojmír, Rastisalv, Ján Sobieski), prirodzene, nemohol nereagovať na tematiku z uhorskej minulosti (Felicián Záh, Matúš Trenčiansky). Popri tematickej šírke, rovnako si skúša svoje sily aj v žánrovej polohe svojich náčrtov, dejstiev, či rozpracovaných prác, inšpiruje sa nemeckou drámou, ľudovou hrou, nebráni sa neskoromantickým postupom atď. Gbúr upozorňuje na morálku a sociologickú krivku tvorby tohto obdobia, kde rodina a kresťanstvo sa stávajú dominantami, ku ktorým sa svojou tvorbou, i jej náučnou líniou, chce autor zblížiť s dobovým publikom. Po početných fragmentoch, uchovaných v archíve autora, sa pozornosť presúva na texty Vzhledanie /1868/ - krátka veršovaná národná dráma, na Pomstu /1869/ – osudová romantická smutnohra a na Otčima /1871/ – pokus o drámu svedomia. Opisná a rekonštrukčná časť ustupuje poznatkom, ktoré patria starším stretaním sa Gbúra s dramatickou tvorbou Hviezdoslava, ktorej sa venoval, odvolať sa treba zvlášť na materiálové a sémantické spracovanie trojdejstvovej hry Otčim.

Iné rozpracovanie má nasledujúca kapitola práce, hoci je limitovaná časovo Dramatická tvorba po roku 1873, venuje sa verzologickej analýze textu Herodes a Herodias – tragédia s námetom z biblickej histórie. V tejto časti naplno dominuje práca s textom, Gbúr postupuje rekonštrukčne, venuje sa forme, overuje si viaceré prístupy ku kultúrnemu kontextu látky a témy a k forme básnikovho dramatického textu. Ani tu sa nemení Hviezdoslavovo zmýšľanie o umení, o jeho poslaní v spoločnosti a nemení sa ani jeho postoj k vlastnému poslanie jeho tvorby v národnej spoločnosti: kresťanstvo, láska, obeta a humanizmus musia vzdorovať dejinnému o osudovému zlu.

Záver publikácie patrí znova literárnohistorickému „plátnu“, sleduje miesto a rolu i hodnotu a ohlas básnika, keď si všíma Hviezdoslavovu drámu vo vývinových premenách slovenskej dramatickej tvorby v období realizmu a moderny. Gbúrova práca o Hviezdoslavovej dramatickej tvorbe si nájde svoje opodstatnené miesto v kultúrnom a vývinovom kontexte poznávania národných dejín, tak potrebné otvorené bloky či už v celku národnej kultúry, alebo v parciálnej tvorbe konkrétneho literárneho pohybu, generácie aj literárnej školy a autorskej dielne. Ide o materiálovú a interpretačnú prácu s dramatickým literárnym textom, ktorá využíva vo všetkých podobách spoločenského a kultúrneho záujmu i to, čo a kto aj ako pripravoval a rozvíjal dynamiku emancipovanej národnej literatúry a kultúry.