Viera Žemberová

Generačne, kolektívne a personálne uskutočňované návraty do literárnej a spoločenskovednej minulosti za posledné tri desaťročia pripomínajú renesanciu literárnohistorického výskumu a nenáhodné obnovovanie vývinového povedomia o národnej kultúre v prepojení na  identitu umenia v široko chápanom až kontinentálnom kultúrnom a scientistickom význame. Spoločenské vedy posledné desaťročia aktívne vstupujú do iniciovaného a zhodnocovaného medziodborového výskumu. Pre literárnu vedu to znamená prínos predovšetkým v literárnohistorickom precizovaní materiálu, ktorý spravidla v rámci viacerých vedných odborov a ich špecifických predmetov zapojených na spoločnú výskumnú tému, no prirodzene inou metodológiou, spracovávajú historiografické, literárnovedné aj teologické výskumy, bokom neostávajú ani prehlbujúce sa metódy tých spoločenských vied, ktoré patria medzi podporné výskumy predmetov literárnej vedy. Zosúladené a špecifikami konkrétneho predmetu výskumu prehlbované vedomosti a poznanie o dejinách národného spoločenstva vedú k ďalšiemu historickému javu, na ktorom svojou erudíciou pracuje výskum národného spoločenstva, teda na vymedzovaní genézy, postupu, komponentov a entít kvalitatívneho formovania národnej identity, čo sa deje prostredníctvom sústreďovania, zhodnocovania a overovania komponentov súčinného výskumu vedy, kultúry a tých zložiek, ktoré rozširujú, dopĺňajú, spresňujú a nanovo vymedzujú jedinečnosť dejinného vedomia národného spoločenstva.

Kult svätých Cyrila a Metoda v tradícii latinskej cirkvi

Význam misie Cyrila a Metoda sa v kultúrnej a literárnovednej praxi spája s inštrukciou na rozvíjanie vzdelanosti a s úctou ku knižnej kultúre obsiahnutou v Proglase, s ich tvorivým, praktickým a metodickým vkladom do duchovného obohatenia slovanského obyvateľstva na území Veľkej Moravy. Publikácia Kult svätých Cyrila a Metoda v tradícii latinskej cirkvi s podtitulom Vybrané kapitoly cyrilo-metodského kultu (ZUBKO, 2014) v siedmich tematických častiach sa vyrovnáva s duchovným kultom Cyrila a Metoda v dejinách a v teologickej literatúre, v teologickej praxi aj vo svetskej kultúrnej praxi, keď sa sústreďuje a rozčleňuje materiál a vysvetľuje súvislosti podporené odkazmi na doterajší výskum: Filiácia stredovekej cyrilometodskej literatúry, Cyrilo-metodský kult v hagiografickej zbierke Acta sanctorum, Kult sv. Cyrila a Metoda na Slovensku s prihliadnutím na okolité vplyvy, Cyrilo-metodské tradície z východu Slovenska, Vývoj kultu sv. Cyrila a Metoda v liturgii hodín v strednej Európe a Kult Cyrila a Metoda v diele Jána Pavla II. (1978 – 2005). Výklad autor posilnil Pramennou prílohou I. a Pramennou prílohou II. Do Pramennej prílohy I. sú zahrnuté Cyrilo-metodské texty vybraných vydaní liturgie hodín (a omší) zo strednej Európy (1349 – 1966) a do Pramennej prílohy II. včlenil autor Výberovú antológiu cyrilo-metodských textov v diele svätého pápeža Jána Pavla II. (1980 – 2005), ktorú rozčlenil na Encykliky a (apoštolské) listy, Homílie, príhovory a pozdravy, na Príhovory na Anjel Pána a uzatvára ju časť Knihy. Autor publikácie Peter Zubko¹ pracuje s ambíciou vyčerpávajúco syntetizovať dostupné pramene a prístupné výsledky výskumov, metodicky ich usporiadať tak, aby vzájomným vzťahom či podmienenosťou a časom svojho vzniku utvorili celostný dejinný prierez ním zvolenej témy, ktorá má dve zložky: prvá sa komplexne venuje Cyrilovi a Metodovi, ich pôvodu, životu, dielu, osudom, písomnostiam nimi vytvorenými a písomnostiam o nich a im venovaných. Druhá zložka tejto jedinečnej publikácie sa venuje genéze, šíreniu, adaptáciám a historickému, ale zvlášť teologickému vymedzeniu javu kult. Rekonštrukcia sa sústreďuje detailne na historickú genézu, cirkevné prijímanie a duchovné rozvíjania kultu Cyrila a Metoda s upresnením obsahu a precizovaním hodnoty termínu kult v tradícii latinskej cirkvi. Autor publikácie na podloží dejinného času v európskych duchovných a náboženských pohybov objasňuje príchod a historickú prítomnosť osobností svätcov zo Solúna, ich hodnostársky postup v cirkevných štruktúrach, vzťah medzi latinčinou a staroslovienčinou v cirkevných písomnostiach („latinské ofícia slovanského pôvodu“) a osudy nimi vytvorených a ich učeníkmi šírených cirkevných písomností v slovanskom aj neslovanskom prostredí, z ktorých sa utváralo a upevnilo do dnešných čias vážnosť duchovného a kultúrneho uctievania Cyrila a Metoda, ich činov a spôsob šírenia kresťanskej vierouky, vzdelania, náuky, činností a aktívneho odkazu v latinskej cirkevnej tradícii po prítomnosť. Pri objasňovaní a ujasňovaní komponentov zahrnutých do spojenia vyjadrujúceho „rozšírenie kultu“ autor konštatuje, že „miesto, na ktoré sa viazal ich primárny kult bol Velehrad (civitas Welligrad in Moravia) a boli titulovaní ako biskupi a vyznávači (episcopi et confessores)“, ďalej spresňuje, „že kult sv. CM bol rozšírený v troch krajinách, v ktorých sa na ich úctu používali vlastné liturgické texty“: (Poľsko, Morava a Čechy aj s upresnením názvov cirkevných textov, s ich datovaním a s menom cirkevnej autority, ktorá používanie textov schválila (ZUBKO, 2006, pozn. 1, s. 39 – 40). Zubkov výklad pracuje s termínom kult vo viacerých rovinách, čo zodpovedá kategórii časového prijímania, obnovovania a aplikovania cirkevného obsahu termínu kult, s písomnosťami, geografickým a lokálnym prijímaním a dotváraním písomností v európskom cirkevnom prostredí. Výnimočnú rekonštrukciu osudov solúnskych bratov na Veľkej Morave a dejov okolo šírenia a cirkevného rešpektovania ich aktivity, jej uznania za nadčasovú hodnotu duchovného života v cirkevnom i svetskom prostredí uzatvára autorov obdiv k úsiliu Jána Pavla II., ktorý svojou autoritou a písomnosťami upevnil a šíril slovanský kult svätého Cyrila a Metoda tak, ako žiadny z jeho predchodcov. Dokumentom tohto zámeru je Chronológia a periodizácia cyrilo-metodského kultu za Jána Pavla II., ktoré autor uvádza takto: „Všetky vyjadrenia pápeža Jána Pavla II., v ktorých spomenul sv. CM možno usporiadať v chronologickom poradí, z ktorého možno odvodiť jeho periodizáciu“ a začína sa 13. decembrom roku 1978 „príhovorom k bulharskému ministrovi“ a prehľad sa uzatvára rokom 2005 knihou Pamäť a identita (ZUBKO, 2006, pozn. 1, s. 104 – 106). Peter Zubko spracoval odborný cyrilo-metodský, duchovný aj svetský materiál, pre študentov teológie, ale historická a kultúrna línia rekonštrukcie a výkladu problematiky, objasňovanie udalostí okolo vzniku a emancipácie staroslovienskeho jazyka v cirkevnej praxi, zdôvodnenie udalostí okolo šírenia staroslovienskej vzdelanosti a vymedzovanie identity slovanského spoločenstva v európskom cirkevnom a kultúrnom priestore poslúži ako jedinečná študijná inšpirácia vo svetskom literárnovednom a širšom spoločensko-vednom vzdelávacom prostredí.

Jozef Ignác Bajza v kultúrnom a literárnom kontexte

Vykročením zo staroslovienskych čias utváraných Cyrilom a Metodom v 9. storočí nášho letopočtu do európskeho a slovenského osvietenstva sa stalo výročie venované Jozefovi Ignácovi Bajzovi v kultúrnom a literárnom kontexte (2013). Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836) bol katolíckym kňazom, spisovateľom a kultúrnym činovníkom, ktorý aktívne vstupoval do problematiky verzológie a lingvistiky, do obsahu a funkcie teologických tlačí. Kultúrne a literárnovedné jubilejné vyrovnávania sa s dejinnou osobnosťou a jej prínosom do národnej kultúry a vedy majú svoju aktuálnu hodnotu v zámere súčasníkov celostne sa vyjadriť k dostupnému poznaniu, novému výskumu a k iniciáciám na ďalší spoločenskovedný výskum, čo je zachytené aj v publikácii, ktorá sa venuje Jozefovi Ignácovi Bajzovi, ako to naznačuje jej názov, v kultúrnom a literárnom kontexte. Viacrozmernosť prístupov k osvietenskému autorovi na prelome osvietenskej a klasicistickej filozofie a estetiky, k vedeckému poznávaniu, k pojmu národné spoločenstvo, národná kultúra prináša podnety so spoločným priesečníkom, tým je potreba aktualizovať výskum diela Jozefa Ignáca Bajzu ako textového celku, predovšetkým v medziodborovom výskume, čím sa aj tento jubilejný výstup z dedikácie osobnosti dostáva do hľadáčika aktuálneho metodologického konceptu literárnej histórie, lingvistiky, cirkevných dejín a reálií a historiografie. Literárna história osobnosti a tvorbe Jozefa Ignáca Bajzu venuje latentnú pozornosť. Pritom sa dá naznačiť i to, že sa generačne medzi literárnymi historikmi „odovzdáva“ poznanie jestvujúceho výskumu a metodicky i materiálovo sa novou generáciou výskumníkov obnovuje a rozširuje ujasňovanie si Bajzovej roly v dejinách slovenskej svetskej a duchovnej kultúry a literatúry predovšetkým tým, že sa jeho tvorba aj aktivity v jazykovede, verzológii, cirkevnej tvorbe, v literárnej tvorbe a kultúrnych aktivitách, ktoré súviseli s jeho kňazským povolaním ocitli v európskych hodnotových súradniciach na prelome osvietenstva a klasicizmu, teda v priesečníku odlišného prístupu k chápaniu bytia, jeho poslania a hodnoty medzi transcendentnom a racionalitou. V Bajzovej tvorbe sa výrazná pozornosť venuje z genologického a textového prístupu jeho románu René mládenca príhody a skúsenosti. Poznatky, ktoré sa dotýkajú Bajzovho textu s nezvyčajným osudom vo svojej dobe a pri jeho návratoch do aktuálneho literárnovedného výskumu treba prijať s uznaním a želať si, aby sa dostali do svetskej vzdelávacej praxe, čím by sa prekročil tradovaný výklad spojený s naturelom autora (Bajza sa označoval za Uhro-Slováka) a rozšírili sa jeho estetické a sociálne predstavy aj požiadavky voči cirkevnej a spoločenskej praxi. Na tie jeho text reagoval a rozšírili by sa o európske literárne iniciácie z antiky a francúzskej prozaickej tvorby. Podnetný prístup k Bajzovmu románu naznačuje Renáta Hlavatá, ktorá sa sústredila invenčne na medziodborový prienik, keď v Dobrodružnom románe Jozefa Ignáca Bajzu identifikuje jeho jazykovo-historický kontext: „Bajzove tlačené literárne i polemické diela možno z hľadiska periodizácie vývinu slovenčiny zaradiť do predspisovného obdobia, pod pojem kultúrna slovenčina. Išlo o kultivovanú, nadnárečovú, primerane štylisticky diferencovanú, ale nekodifikovanú celospoločensky ešte nie záväznú formu slovenského jazyka“. Bajzove Epigramy zostávajú otvoreným výskumným terénom pre literárnu históriu nie svojím žánrom, ale ako objekt odlišných dobových a spoločenských hodnotových a noetických prístupov (koncepčné, lingvistické a teologické napätia: Bernolák – Bajza; Bajza – Fándly). Napokon M. Babiak, keď sa sústredil na Epigramy (Slovenské dvojnásobné epigramata, 1794), vnáša do interpretácie časový aj javový rezultát voči európskemu pohybu vo filozofii, estetike aj s novým chápaním národnej identity, preto konštatuje: „Posunúť hranicu vnímania nástupu klasicizmu do slovenskej literatúry o dve a pol desaťročia skôr ako vyšli Šafárikove a Palackého Počátkové..., ktoré konsenzuálne vnímame ako presadenie klasicizmu v našej kultúre, je snáď to najmenej, čo k náprave vnímania J. I. Bajzu a jeho diela môžeme urobiť. Jeho dielo je plodom uvedomelého klasicistického programu a toto prvenstvo by bolo spravodlivé mu aj priznať“. Bajzovo zmýšľanie o jazyku, prozódii, o funkcii a hodnote literárneho textu iniciovalo výklad venovaný Humoristickej a zábavnej prózy v diele J. I. Bajzu medzi literatúrou a folklórom. Kultúrnohistorický pohľad na kňaza, spisovateľa a kultúrneho činovníka Bajzu, jeho teologický a svetský kultúrny odkaz podporí užitočná informácia E. Frimmovej: „Portrét J. I. Bajzu sa nezachoval, ale sochár Jozef Pospíšil v roku 1933 vyhotovil jeho reliéf podľa žijúcich potomkov v Predmieri. Reliéf sa nachádza pri vchode do krypty v Dóme sv. Martina v Bratislave“, v ktorom Jozef Ignác Bajza dokončil svoju kňazskú službu a náročnú púť životom.

Kňaz nie každodenný. Jonáš Záborský v službe Košickej diecézy

Jonáš Záborský posunul literárnohistorické výklady prítomnosti a následkov slovenského literárneho romantizmu a spoločenského romantizmu takmer skokom do reality, racionality a k prahu literárneho realizmu. Za viaceré podnety, ktoré to spôsobili môže Záborského profesia kňaza, zložité utváranie si vzťahu k činovníkom v cirkvi a k svojej sociálnej situácii kňaza na východe Slovenska v obci Župčany. Peter Zubko publikáciu venovanú Jonášovi Záborskému v službe Košickej diecézy s ústredným titulom Kňaz nie každodenný začína takto: „Keď sa v utorok dopoludnia 25. januára 1876 košický biskup Ján Perger dozvedel o smrti kňaza Jonáša Záborského, prikázal tajomníkovi vziať do rúk brko, ten ho namočil do čierneho atramentu a na handrový papier zapísal nadiktovanú kondolenciu s dvoma výraznými črtami Záborského osobnosti, ktoré navzájom súvisia: Bol to kňaz horlivý a nie každodennej hĺbky vzdelanosti“ (ZUBKO, 2013, s. 7). Biskup Košickej diecézy Ján Perger (1868 – 1876) zo všetkých cirkevných činovníkov, a nebolo ich málo, s ktorými Záborský počas svojho zložitého kňazského pôsobenia prišiel do kontaktu, mal porozumenie, prejavil uznanie a rešpekt voči jeho osobnosti, literárnej² a cirkevnej tvorbe (Múdrosť života ve chrámových řečech pro všecky roku církevního příležitosti I. – II., 1853) aj k spôsobu riadeniu jeho cirkevného stánku v Župčanoch. Záborského farníci spísali (anonymne) šesť dochovaných a siedmu tradovaná sťažnosť na svojho kňaza. Vždy išlo o peňažné a majetkové sťažnosti, s ktorými Záborský často nemal nič dočinenia, ale ilustrujú spoločenský nelichotivý kontakt, aký vládol v predminulom storočí medzi farníkmi a ich kňazom na slovenskom vidieku (ZUBKO, 2013, pozn. 21, s. 71 – 102). Farníci zo Župčian písali cirkevnej vrchnosti do Košíc sťažnosti na Záborského, ale aj Záborský, mal za sebou nedokončené právnické štúdiá, podával pravoty, sťažoval sa na prešovský súd. Autor pointuje túto časť jeho aktivít takto: „Záborský vyšiel zo všetkých káuz ako morálny víťaz“ (ZUBKO, 2013, pozn. 21, s. 99). Autor podnetnej publikácie, ktorá rekonštruuje písomnými materiálmi, úradnými dokumentmi a archívnymi cirkevnými dokladmi Košickej diecézy³ odvrátenú tvár kňaza Jonáša Záborského utvorenú z úradnej korešpondencie týkajúcej sa farnosti Župčany, kde pôsobil v rokoch 1853 – 1876, a jeho farníkmi a „na základe týchto dokumentov bolo možné napísať túto prácu ako sondu do jeho života, ktorá je súčasne klasickým príkladom bežného života katolíckeho kňaza Košickej diecézy a tradičnej vidieckej šarišskej farnosti v tretej štvrtine 19. storočia“ (ZUBKO, 2013, pozn. 21, s. 9). Kompozične autor rozčlenil publikáciu do štyroch častí: Predžupčianske obdobie a vymenovanie do Župčian, Župčianske benefícium, Pravoty, Tíšiny oltárov. Výklad Záborského života a kňazského pôsobenia v Župčanoch sprevádza, vysvetľuje a podporuje faktami Chronológia, Terminologický slovník a Bibliografia z archívnych, tlačených prameňov, odborná literatúra a elektronická literatúra. Jonáš Záborský nebol jediný kňaz, ktorý z precízne zdôvodnených podnetov zmenil svoju cirkevnú príslušnosť, po celý profesijný život mal starosti so spoločenským a cirkevným zhodnocovaním svojho rozhodnutia: cirkevné predstavenstvo a farníci  mu nedôverovali, čo sa prejavilo znevýhodňovaním a nedodržaním prísľubov (profesúra v košickej akadémii), vyžadovaním cirkevných skúšok atď. Záborský, ako zaznamenal autor, „začínal svoju kňazskú službu v Župčanoch s ešte jedným predsavzatím, že skoncuje s písaním a pri farárovaní chcel zabudnúť na minulosť, ktorá sa mu nevydarila podľa jeho predstáv“ a ako sám Záborský napísal: „Uznal som teda za najmúdrejšie, hoc ma srdce bolelo, mlčať a s tým predsavzatím som prišiel do Župčian nepísať viac ani slova. I zostal som za šesť rokov tomuto predsavzatiu verným. Bol som okrem povinností farárskych výlučne len gazdom“ (ZUBKO, 2013, pozn. 1, s. 43). Literárnovedné výklady⁴ Záborského tvorby aj jeho osobnosti sa nie raz dotýkajú jeho zložitej povahy, čo spôsobuje napätie medzi Záborského reálnou spoločenskou praxou na zaostalom vidieku, národnostné, jazykové a konfesijné napätia s cirkevnou vrchnosťou a kňazovo autorské želanie, aby jeho texty si našli vzdelaného a kultivovaného čitateľa.

Spoločenskovedné návraty do dejín a k osobnostiam národnej kultúry sa ukazujú vo svojej podnetnosti, čomu by sme mali rozumieť predovšetkým tak, že sa dopĺňa, alebo nanovo utvára náročné, navrstvovaná aj rozporuplná mozaika tých dejov a činov, poznávanie tých odkazov vzdelancov, ktorí utvárali predpoklady k autentickej národnej identite na viacerých postoch svojich aktivít, keď im to umožnilo ich odhodlanie.

Tri cesty od romantizmu. Záborský, Kubáni, Laskomerský

Kým publikácia Petra Zubka si všíma Záborského  pôsobenie v role kňaza aj muža v spore s vrchnosťou, svojou generáciou, ale predovšetkým s tými, ktorí žijú v jeho blízkosti v Župčanoch, súbor príspevkov (Tradícia slovenskej humoristicko-satirickej literatúry a Jonáš Záborský; Modifikácie komična v diele Jonáša Záborského Krátke prozaické útvary. Faustiáda; Podoba satiry v historických textoch Jonáša Záborského; Prehodnocovanie témy lásky: Jonáš Záborský: Chruňo a Mandragora. Ľudovít Kubáni: Hlad a láska) interpretovaných Annou Krulákovou smeruje do komparujúceho formovania či rekonštrukcie Záborského osobnostného, spoločenského a literárneho portrétu. Repetícia z výskumu literárnej histórie sa sústredila v Kurákovej triadickom projekte (komparovaná s tvorbou Jána Chalupku, Ľudovíta Kubániho, Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského a Jana Nerudu) na nazeraciu, verzologickú, dramatickú a prozaickú tvorbu Jonáša Záborského a sústreďuje sa na priesečníky nazeracích, estetických a poetologických pohybov v tvorbe.

Záborského dôkladným vyznávaním a v tvorbe uplatňovaným učením racionalizmu a mravne „pevného“ subjektu sa odkláňa od romantického konceptu, tým sa uberala tvorba Záborského súčasníkov: „Záborský jednoznačne odmietol ,streštený hegelianizmusʻ, ktorým očarení sa vracali jeho rovesníci z hallských štúdií, a primkol sa k filozofii zdravého rozumu, k racionalizmu osvietenského typu. Dostal sa tak do opozície voči svojej generácii, s ktorou viedol celý život donkichotský spor“ (KRULÁKOVÁ, 2012, s. 11). Anna Kruláková sa sústredila na genézu, výraz, funkciu a na špecifiku humoru, humoristického, satiry, irónie ako tendenčných postupov v Záborského aj Bajzovej tvorbe. Krulákovou utvárané autorské dvojice v súlade i kontraste, podľa druhového, žánrového, tematického, estetického a poetologického konceptu, sú odvodeného z noetického a estetického zacielenia konkrétneho textu do spoločenského priestoru predminulého storočia. Koncepčné a metodologické priecestie medzi romantizmom a realizmom analyzuje a objasňuje Kruláková textovými poetologickými detailmi, definuje na interpretačné úkony termíny a komparujúcim alebo interpretačným postupom predkladá paralely aj odlišnosti. Zámer porovnávať v horizontále autorskú tvorbu od osobnostného až po funkčné zameranie Záborského, Jozefa Ignáca Bajzu, Ľudovíta Kubániho a Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského (za protipól mu vybrala Jana Nerudu) posilnilo nuansy slovenského literárneho romantizmu pred jeho etablovaním sa, ale aj jeho doznievanie, keď prijíma realistické iniciácie: „Kategória komična v rôznych módoch (parodickom, ironickom, satirickom, tragikomickom, humoristickom) je zároveň prvkom, ktorý napriek diferenciáciám medzi jednotlivými autormi všetkých troch spája a ktorý sa na prehodnocovaní romantického u nich podieľa najviac“ (KRULÁKOVÁ, 2012, s. 7). Humor aj satira, ale aj estetické a poetologické východiská pri Krulákovou interpretovaných a porovnávaných autoroch majú vždy inú motiváciu a pôvodný podnet na zámer sa koncentruje do literárnohistorického rámcovania tvorby autorov v súlade s vývinovým kontextom. Krulákovej čítanie, objasňovanie, komparovanie epických, dramatických aj lyrických textov sondovaním v autorskom filozofovaní, v možnostiach druhu a žánru, v stratégii textu, lebo ten v rekonštrukcii presunu z klasicizmu po raný realizmus napokon dominuje. A týmto výkladovým postupom dotvára líniu kompozičného zapojenia výrazných a zobrazovacích postupov z javu humor, čím reaguje generačnou tendenciou (J. M. Hurban – J. Záborský – J. Kalinčiak – Ľ. Kubáni) na romantický projekt utvárania historického prostredníctvom ahistórie alebo naopak dokumentom, ktorým preniká do spisby realistický opis, verifikovateľný detail, alebo uvoľnený prístup k neliterárnej skutočnosti ako erózia zvnútra v odlišnej autorskej stratégii. Anna Kruláková využila v Troch cestách od romantizmu a pripravila ponuku odbornej a vzdelávacej praxi, ako užitočne a opodstatnene má zmysel vracať sa k istotám dostupného (učebnicového) výskumu a otvárať ustálené prístupy ku konkrétnej autorskej dielni precíznym čítaním a medziodborovým prepájaním doterajšie poznanie vývinového reťazca na uzavreté obdobia a koncepty národnej literatúry.

Hodnoty umeleckého diela v časových súvislostiach. Jozef Horák

V Banskej Štiavnici udržiavajú generácie jej obyvateľov, žiakov a ich potomkov, vrúcny vzťah k svojmu učiteľovi Jozefovi Horákovi (1907 – 1974) i tak, že sa pri jeho výročiach spoločne vrátia do minulosti z rokov pred katedrou aj do darov jeho spisovateľskej práce pre tých, čo radi čítajú a poznávajú dejiny svojho mesta či regiónu a nie raz sa pri čítaní povestí hľadali v postavách jeho detských príbehov z dávnej minulosti aj tých z povojnovej prítomnosti. Pritom sa z tvorby Jozefa Horáka⁵ uchoval literárny klenot, ktorým oslovuje národné spoločenstvo svojimi Legendami, ktoré utvárali moderné historického vedomia tým, že poučenými príbehmi zo slovanskej minulosti a jej tajomstiev vzdelávali a posilňovali našu dejinnú identitu. Naposledy sa stretnutie venované 40. výročiu úmrtia spisovateľa konalo v Banskej Štiavnici v júni 2014 a svojou ústrednou tematikou sa sústredilo na didaktiku, literárne vzdelanie, literárnu výchovu, teda na tie zložky vzdelávacieho a kultivujúceho procesu, ktorým sa umelecký text prihovára osobnosti žiaka a súčasne overuje klasický fond národnej literatúry, jej hodnoty a hľadá viacero odpovedí odvíjajúcich sa od plynutia času a premien v kultúrnom živote a v praxi literárneho života. Do kontrastne utvoreného nazeracieho priestoru Medzi regionalizmom a univerzalizmom si kladie Karol Horák závažné a nadčasové otázky, ktoré svojimi odpoveďami prenikajú do základov národnej kultúry a do štatútu umenia v národnom spoločenstve. Ústredným bodom, od ktorého by sa mala rozvíjať forma aj obsah premyslene a funkčne riadnej didaktiky literatúry ako systému s vývinovou a hodnotovou osou, musí byť osobnosť literárneho tvorcu, čo predpokladá „väčšiu znalosť autorovej biografie“ (HORÁK, 2014, s. 17). Komentovaná práca na hodine literárnej výchovy s biografiou a bibliografiou autorovej tvorby aktivizuje v procese poznávania dobové a aktualizované hodnoty jeho tvorby, zvlášť precízne sa tento procesu musí organizovať tam, kde sa témou literárnej výchovy stal dvojdomý autor, a Jozef Horák ním bol. Karol Horák aj Brigita Šimonová, ktorú zaujalo Dedičstvo Jozefa Horáka v tvorbe pre deti a mládež, sa zblížili v premýšľaní o tom, aké a ktoré sú „špecifiká“ latentnej životnosti diela a aká je „možnosť ich využitia v didaktickej praxi“, voľne naznačené, „čo prežilo“ z Horákovho diela „ako jednoznačná umelecká, svojbytná hodnota, ktorá sa dá aplikovať vo výchovnom procese“ a umožňuje vymedziť estetickú, mravnú, poznávaciu hodnotu umeleckého diela, čo podporí aj konštanta troch archetypov: priestor štiavnických baní, pastiersky plenér, priestor dedinského chotára. Brigita Šimonová na naznačené otázky hľadá odpovede vo vnútornom periodizovaní Horákovho autorského života, odkazuje na zabudnuté texty, kým Karol Horák si za orientačný bod pri ponúkaní odpovede na vyslovené časové a nadčasové, hodnotové a tendenčné komponenty v látke, tematiky a nazeracom spôsobe na históriu, región, na činnosť verifikovateľnej postavy, udalosti vymedzil spoločne s J. Horákom ako dominantu jeho autorskej stratégie lokalitu Sitno, Karol Horák ju nazval „geografickou dominantou“. Lokalita Sitna sa v prózach Jozefa Horáka identifikuje ako dostredivý kompozičný jav, ktorý sa prostredníctvom tematiky a kategórie literárneho času spája s priestorom pohanských obradov, s lokalitou hradu, s miestom, ktoré dávalo baníkom a uhliarom obživu, tiež ako reálny priestor, kde sa stretali ľudia zblízka i zďaleka, no vo svojich povestiach ponechal v hlbinách Sitna miesto pre mýtické postavy a ukryté poklady. Jozef Horák debutoval v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia a nasledujúce desaťročie je pre jeho tvorbu žičlivé, ale zlom, nielen v Horákovom spisovateľskom živote, priniesli 50. roky a spoločenská objednávka, ktorá odstupom času spôsobila svojou tendenčnosťou, že sa aj v Horákovej tvorbe literárna história stretá s takými textami, „pri ktorých“, podľa Karola Horáka, „bude nevyhnutné konštatovať starnutie estetickej informácie“. Karol Horák argumentuje názvami literárnych diel, keď pre potreby literárnej výchovy jednak periodizuje čas literárnej prítomnosti Jozefa Horáka a tento postup výkladu zaváži zvlášť tým, že rozčleňuje prínos a straty tak v jeho autorskej biografii, ako aj v národnej literatúre. Týmto smerom sa uberá aj uvažovanie Brigity Šimonovej, ktorá nachádza v textoch, ktoré poznačila Karolom Horákom naznačené „starnutie estetickej informácie“, a to by malo iniciovať v literárnej výchove a v didaktickej praxi s umeleckým textom aj v medziodborovom vyučovaní dejepisu, národopisu, literatúry a estetiky ich uplatnenie predovšetkým podľa Brigity Šimonovej „v etickej výchove pri klasifikácii outsiderstva“. Pre Karola Horáka a Brigitu Šimonovu sa dostredivým miestom interpretačného a výkladového pohybu po biografii, živote a tvorbe Jozefa Horáka v kontexte doby a jej kultúrnej praxe stal konkrétny autor. Literárny historik Vladimír Petrík sa pohybuje po horizontále, keď objasňuje prelínanie sa, strety a vyrovnávanie sa procesov v kultúre odvíjaných od jeho výkladu Dejín ako živlu a mýtu. V medzivojnovej pluralite estetických, poetologických a filozofických pohybov v otvárajúcej sa slovenskej literatúre európskemu literárnemu životu sa Jozef Horák dostáva do tvorivého kontaktu predovšetkým s poetizáciou, lyrizáciou a expresionizmom vo výrazovej sústave svojej literárnej reči, v autorskej stratégii a pri koncipovaní funkcie umeleckého textu voči neliterárnej skutočnosti. Návraty k tvorbe Jozefa Horáka sa stali ponornou riekou pre literárnu históriu, ktorá vyplavuje na istých miestach a za istých okolností problém hodnoty, nadčasovosti a neohraničenej účinnosti umeleckého textu, hoci život, tvorba a ambície autora boli limitované aj atakované dobovou neliterárnou praxou. Opätovne sa Karol Horák dotkol tohto neuralgického bodu v biografii Jozefa Horáka, keď naznačuje utvorené priecestia Medzi operatívnosťou a ikonickosťou alebo Tri prózy Jozefa Horáka reagujúce na aktuálne dobové historicko-spoločenské udalosti rokov 1937 – 1945. Nemôže mať väčšiu hodnotu zámer ako uskutočnené rozhodnutie hľadať poučené a didaktickou prácou filtrované postupy pri kladení profesijných otázok a pri nachádzaní nadčasových odpovedí na to „ako je to s dielom Jozefa Horáka v súčasnosti“, ako to urobila Brigita Šimonová.

Literárne vzdelanie sa organizuje na precízne rozvíjanom obsahu literárnej výchovy, teda tak by mala v súčasnosti literárna história v detailoch, jednotlivostiach aj odlišnostiach výkladu hľadať cestu do aktívneho poznávania národnej kultúry, a tak aj svojimi nástrojmi rozrušovať ustálené syntézy toho, čo bolo a neuspokojiť sa opakujúcou sa odpoveďou s nádychom bezbrannosti voči minulosti, keď moc mala moc aj v umení.

Dejiny slovenskej literárnovednej reflexie literatúry pre deti a mládež

Literárna veda venovaná výskumu čítania, literárnemu vzdelaniu a vede o literatúre pre mladého čitateľa mala v osemdesiatych rokoch minulého storočia tri invenčné centrá na akademickej pôde: v Nitre, v Prešove a v Banskej Bystrici, ale mala svoje výskumné zázemie aj v Literárnovednom ústave SAV, a to znamenalo, že sa výstupy venované genologickému, hodnotovému alebo autorskému výskumu dostali do vznikajúcich syntéz dejín slovenskej literatúry. Kritický, teoretický a historický výskum zo šesťdesiatych rokov, kam patria aktivity periodika Zlatý máj, sa svojím zázemím aj výskumným záberom v deväťdesiatych rokoch prirodzene obmieňa personálne, na čo reaguje metodologicky, hodnotovo aj nové periodikom Bibiana (od roku 1993). Expozíciou inovovaného výskumu literatúry pre mladého čitateľa s metodologickou ambíciou sa stali bibliografické výskumy materiálu, pokračovali sa užitočnými úvahami o periodizovaní vývinu literatúry pre mladého čitateľa, ktoré riešili na stránkach časopisu Bibiana Zuzana Stanislavová a Ondrej Sliacky. Na jednej strane pokračujúci výskum nadviazal na postupy nitrianskych literárnych vedcov⁶, čím sa udržala emancipačná a hodnotová línia tvorby pre mladého čitateľa v dobovej umeleckej produkcii⁷ ako priorita a vklad do mladého čitateľa a výskum sa  nasmeroval v druhej polovici 20. storočia do časovo vymedzených vývinových syntéz formou tematických kapitol⁸. Priekopnícky komponované syntézy dejín s dominantnou kategóriou času (uplatnenie aktuálneho periodizačného kľúča) sa kontextovo sústredili na výklad procesov a javov venovaných rekonštrukcii literatúry pre mladého čitateľa do roku 1945⁹, do roku 1960¹⁰, po roku 1960¹¹. Kauzálne koncipované vývinové syntézy literatúry pre mladého čitateľa sprevádza ako pomôcka odborne preferovaný slovník¹² a aktivity reálneho výskumu nateraz uzatvára kolektívny projekt Ondreja Sliackeho Dejiny slovenskej literárnovednej reflexie literatúry pre deti a mládež (2014).

Reflexia svojou sémantickou podstatou ponúka uvažovanie, reflexia napojená na termín dejiny ich vzťah metodicky limituje, ale neobmedzuje literárnohistorické podložie zvoleného problému. A to si autor projektu uvedomil a zužitkoval ako príležitosť na periodizačne komponované materiálové priblíženie doterajšieho výskumu, ktorý má úspešné a v odbore literárnej vedy aj pre kultúrnu a vzdelávaciu prax užitočné výstupy v dejinách aj v slovníku či v parciálnych výskumoch zverejňovaných v časopise Bibiana. Žánrové syntézy pomenované dejiny literatúry pri svojej príprave poskytli výskumníkom z literárnej histórie informácie, dokumenty, materiál, ktorý prirodzene inicioval zámer metódy priečneho rezu, ktorým literárna veda zvažuje hodnoty samotnej literárnej vedy v istom čase a v konkrétnych javových aj metodologických súvislostiach. Reflexia tak poskytuje nezvyčajnú príležitosť, ako sprostredkovať odbornej a kultúrnej verejnosti ako margináliu to poznanie z vývinu, ktoré sa logicky nevčlenilo do dostredivých dejinných syntéz literatúry pre mladého čitateľa. Reflexia predkladá výsledok usporiadaných uvažovaní o vývine „z jeho druhej strany“, v ktorom sa znova riadi možnosťami a podmienkami procesov zachytených na osi času. Ondrej Sliacky vyriešil dotyk neliterárneho a literárneho kontextu tak, že kompozične rozčlenil rekonštrukciu literárnej vedy o vede pre mladého čitateľa do časových a javových blokov. Jednotlivé tematické bloky rozsahom, či hĺbkou svojej výpovede, ktorá sa vo výsledku prispôsobuje, ba viac samotnú metodiku práce s materiálom podmieňuje pri zdôraznení špecifiky vývinovej periódy, prístupom autora bloku k vyrovnaniu sa s obsahom a problémom spoločenského času tak, aby sa zachytili aj odlišnosti spoločenských, kultúrnych a literárnych vplyvov v reálnych dobových procesoch. Predovšetkým ide o tie z neliterárnych aj vnútroliterárnych reálií, ktorými veda, autor, tvorba aj čitateľ tejto špecifickej recepčnej línie národnej literatúry prešli od počiatku (od roku 1780 – do roku 1948)¹³, cez intervaly (1948 – 1956¹⁴; 60. roky¹⁵; 1968 – 1990¹⁶; po roku 1970¹⁷) po prítomnosť zastúpenú časopisom Bibiana v rokoch 1993 – 2013¹⁸.

Tímový výstup v rekonštrukcii reflexií literárnej vedy o literárnej vede užitočne svojou hodnotou aj podstatou  nezastupiteľne uzatvára náročný a donedávna obchádzaný pôdorys jedinečnej tvorby v národnej literatúre, ktorá kultúrne aj zážitkom z umeleckého artefaktu emancipuje a humanizuje generácie literatúrou pre deti a literatúrou pre mládež, veď má svojou prítomnosťou nielen dávne, ale predovšetkým jedinečné zázemie v národnej a európskej kultúre.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk

Literatúra

KRULÁKOVÁ, A.: Tri cesty od romantizmu. Záborský, Kubáni, Laskomerský. Bratislava: Univerzita Komenského, 2012. 124 s. 

PUKAN, M. (ed.): Hodnoty umeleckého diela v časových súvislostiach. Horák Jozef. Editor M. Pukan. Banská Štiavnica: Základná škola Jozefa Horáka, 2014. 144 s. 

SLIACKY, O. – FAITHOVÁ, E. – LEŠKOVÁ, D. – MIKULÁŠOVÁ, A. – ONDRÁŠ, M. –STANISLAVOVÁ, Z.: Dejiny slovenskej literárnovednej reflexie literatúry pre deti a mládež. Bratislava: Univerzita Komenského. 2014. 192 s. 

SLIACKY, O. – STANISLAVOVÁ, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež v rokoch 1945 – 2002. Prešov: Vydavateľstvo NÁUKA – Gustáv Moško. 2003. 214 s. 

ZUBKO, P.: Dejiny Košickej cirkvi v prameňoch (1803 – 2006). Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška. 2006. 627 s. 

ZUBKO, P.: Kňaz nie každodenný. Jonáš Záborský v službe Košickej diecézy. Bratislava: Slavistický ústav Jána Stanislava SAV. 2013. 182 s. 

ZUBKO, P.: Kult svätých Cyrila a Metoda v tradícii latinskej cirkvi. Vybrané kapitoly z cyrilo-metodského kultu. Ružomberok: Impressum. 2014. 250 s. 

ŽEŇUCHOVÁ, K.(ed.): Jozef Ignác Bajza v kultúrnom a literárnom kontexte. Bratislava: Slavistický ústav Jána Stanislava SAV. 2013. 168 s.