Viera Žemberová

Abstract

Selected works of modern Russian prose in the pre-classical language of Czech and Slovak are connected by the fact that the literary figure represents a respected social profession. A profession of literary writing initiates the theme and the problem of the text.

„Literatura něčím připomíná kočku, která se vždycky snaží lehnout si na bolavé místo na těle svého pána“.
Jurij Poljakov

Politické zmeny a spoločenský prelom, aký priniesli z minulého do nového storočia do ruskej prózy v tvorbe autorov mladších generácií, navodili látkou, tematicky a nazeracím prístupom možnosť, ako porozumieť zmene a vyrovnať sa s nazeracou tradíciou sovietskej literatúry v novej kultúrnej skutočnosti, ktorá si žiada invenčné umelecké reflektovanie novej reality. Autorská tvorba sa v širšom kultúrnom a spoločenskom prostredí prijíma ako postoj jednotlivca, ale čo a s čím sa tematicky účinne vyrovnáva, na to reaguje záujmom čitateľské zázemie, a to znamená, že prozaik sa stáva zástupcom isto nie málopočetnej skupiny svojich súčasníkov, zmýšľajúcich zhodne o literárnym príbehom vyrozprávanom probléme. Premena v umení zo sovietskeho na ruské isto znamená, popri odlišnosti obsahov týchto termínov voči ich histórii a jedinečnosti, posun v nazeracom a estetickom prístupe, v politickom, mocenskom a v hodnotovom prijímaní žitej neliterárnej skutočnosti. Próza súčasnosti má prostredníctvom svojho autora záujem zobrazovať problém a jeho prostredníctvom porozumieť, alebo sa aspoň prijateľne vyrovnať s reáliami dávnej, ale i nie tak vzdialenej minulosti.

Škole na poste rešpektovanej spoločenskej ustanovizne na vzdelanie a výchovu, s náznakom ironického glosovania, rozumie každý, ba viac, vie jej účinne poradiť, čo a ako má robiť, aby bola taká či iná, a to preto, lebo v škole bol každý, preto jej rozumie a ak ho s ňou nespája už nič iné, naisto vie, čo jej práve teraz chýba, a tak „nezištne“, ale s dôrazom poradí terajším učiteľom. Také skúsenosti s neštudentskou časťou verejnosti má pedagogický zbor naisto v každej školskej ustanovizni v civilizovanom svete. Osobnosť učiteľa, hodnota vzdelania, poslanie vzdelania v spoločnosti patrí k systémovým a programovým rozhodnutiam každej zrelej spoločnosti, ktorá myslí na svoju prítomnosť, zvlášť na budúcnosť, lebo vie, čo so sebou (do)vlečie nevedomosť.

Próza Jurija Pojakova¹ Práce s chybami² pôsobí v expozícii ako hravý príbeh novinára, ktorého z profesie vypudil nový šéf nespokojný s jeho odvážnymi materiálmi, za ktoré ho vrchnosť nechválila. Práca žurnalistu, ktorá sa mu ponúkala v inom printovom médiu, nechala na seba čakať, a tak prijal ponuku svojich bývalých kolegov z vysokoškolských štúdií a nastúpil do konca školského roka do všeobecnovzdelávacej školy na miesto učiteľa ruského jazyka a literatúry, lebo dôveroval skúsenosti, „učitel je zdrojem vedomostí“ (POLJAKOV, 2017, s. 128). Strasti učiteľskej práce sa znásobia tým, že sa navyše stal aj triednym učiteľom deviatakov s nezvládnuteľným a obávaným synom alkoholikov, Kiribejevom. Kiribejev si svojich početných a výchovne formovaných literárnych predchodcov nájde v príbehoch o premene vydedenca z kolektívu rovesníkov na vzorného mladého človeka, poslúži ako neemocionálny pohľad na prežívanie turgenevovského problému v modernej ruskej spoločnosti. Kompozičným rozhodnutím, stretom starého s novým vo výchove mladého ruského človeka, dostáva sa čitateľ do stále sa zrýchľujúceho kolotoča školských udalostí, generačných nedorozumení, podlostí, chytračenia, donášania, udávania, klebetenia, do spletenca z metód nízkej zloby, osobných a životom navodených komplexov až k túžbe po funkciách a spoločenskej moci aj v typovo odlišne zloženom učiteľskom kolektíve s prevahou učiteliek. Pedagogickému kolektívu, ktorý má starosti sám so sebou, sú denne na vzdelávanie a na výchovu odovzdaní žiaci rozličného veku a so všakovakými osobnostnými prejavmi, aké prináša ich prirodzený vývin (deviatačky zamilované do svojich učiteľov, detinské prezývky pre pedagógov, zamilovaní deviataci do svojich spolužiačok a chlapci žiarliaci na rovesníkov – sokov). Do každej školskej ustanovizne oddávna patria nepríjemní rodičia, ktorí sa presadzujú voči vedeniu školy svojím spoločenským a sociálnym statusom alebo servilným uhládzaním darebáctiev potomkov. A ešte čosi, deviatacká trieda, okolo ktorej sa odohrávajú generačné, vzťahové, mravné, hodnotové strasti učiteľa „na dobu určitú“ a jeho žiakov sa lámu na jedinom chlapcovi s asociálnym správaním, ktorého sa fyzicky obávajú obdive strany: spolužiaci aj pedagógovia.

Konvenčný príbehový rámec z tradičného školského prostredia, v podstate osvedčený a literárne aj svojou schémou vyprahnutý, nesie závažné mravné a vzťahové reflektovanie vzdelávania ako systému a empatického procesu, ak nie v nedávnej minulosti, tak určite v súčasnosti. Dotykovým miestom pre kategóriu literárny/neliterárny čas, situovaný do hektických 90. rokov a rozpadajúceho sa systému sovietskej spoločnosti, stal sa politologický termín perestrojka. Prestojka je však proces v novej spoločensko-politickej realite, ktorá ruského človeka neuspokojuje, dráždi aj sklamáva, obnovuje generačné rozpomienky na Stalina a vtedajší všeobecný poriadku, na osobnú pokoru, úctu voči veku a aktualizuje osobné rozpomienky aj príbehy o spravodlivej sovietskej spoločnosti, ku ktorej patrila žiacka aj študentská samospráva, vhodné oblečenie učiteliek, nepredstaviteľnosť situácie, aby vznikol citovými vzťahmi medzi učiteľmi žijúcimi v manželstvách s iným partnerom zo zborovne. Humanitne, mravne aj existenciálne bolestivým okamihom, vlastne chvíľou pravdy o zdraví ruskej spoločnosti, stane sa nedorozumenie s uvoľňovaním miest na sedenie v preplnenom dopravnom prostriedky medzi starým vojnovým veteránom a mladým sovietskym vojakom po návrate z Afganistanu. To ostatné, čím si dočasný učiteľ ruského jazyka a literatúry prejde v škole, to je nemenný repertoár školy a školskej témy zobrazovaný v literárnom a filmovom umení. Do tohto zázemia latentne patrí spoločenský status učiteľa v poperestrojkovej škole, kde „My si pěstujeme pedagogickou autoritu, ale doma děti slyší, že učitelé jsou zlé, hloupé a zákeřné bytosti...“ (POLJAKOV, 2017, s. 126 – 127). Inak to vo výchove nie je ani so zásadou nepokradneš, keď sa rodičia správajú voči spoločenskému majetku inak. A tak sa prepojenie škola a spoločnosť, spoločnosť a škola dostáva do bodu zotrvačnosti, v ktorom „žijeme ve světě krásných slov. A čím je člověk podlejší, tím krásněji mluví“ (POLJAKOV, 2017, s. 170). Autorským dôvetkom sa stalo vyznanie Z eseje jak jsem se stal hybatelem osnov (POLJAKOV, 2017, s. 199 – 2005, s doplnkom vydaní 2001, 2017), ktoré vypovedá o sklamaní z humanitne vzdelanej inteligencie, o podľahnutí ruskej spoločnosti neviere, ľahostajnosti, neúcte k histórii predkov s verdiktom: sovietske učiteľstvo je v úpadku, ale treba sa pohnúť dopredu v rovine dohovoru medzi spoločnosťou a tým, ako chce svojimi silami pripravovať oddaného občana novej skutočnosti. Na zmenu vyčkáva podozrievavý vzťah rodičov a ich detí ku škole, naivné odmietnutie funkcionárskych nátlakov na učiteľský stav a čosi sa musí stať aj so zábleskom odvahy dočasného učiteľa chystajúceho zmenu preto, aby mladí ľudia mali a chceli veriť svojimi silami a hodnotami utváranej a žitej skutočnosti.

„A ako teraz budeme žiť? [...] Tak, ako sme žili doteraz [...] Vari sa niečo zmenilo?“
Dmitry Glukhovsky

Pri prozaickom texte Dmitra Glukhovského³ Poviedky o Rusku sa osvedčí rozhľadenosť v dejinách ruskej a sovietskej prózy. A to preto, lebo odkazy na dávnejšie i blízke autorské dielne, ktoré neprehliadnuteľným rozprávačským spôsobom zachytávajú osudy – a činia tak v mladých generáciách dodnes – veľkého Ruska v neopakovateľne úsmevných až bezbranných situáciách, chod jeho a ním utváraného i tradovaného neprenosného ľudského, mocenského a profesijného mechanizmu. Beletrizovaná realita sa mení na úsmev, prepracovaná postava aj so svojou profesiou navodzuje vedomie poznaného, ale aj úzkosť z dôsledkov, keď sa systém spoločnosti odkrývaný až po detaily či gestá pri spravovaní krajiny a jej obyvateľ si žiada uznanie a obdiv pre slová, ktorými všetko a všetci vykonajú to, čo si okolnosti a možnosti vynútia a povýšia tak akt necitlivej, ale funkčnej manipulácie na spontánnu vôľu prítomných.

Gogoľovská sentencia o smiechu cez slzy má svojho ďalšieho literárneho majstra pri prepájaní situačnej skratky do kolektívnych kolapsov z omylu, masky, nevedomosti, ľahostajnosti a bezbrannosti. Naisto kultúra veľkej slovanskej krajiny vo svojich spoločenských dejinách našla a upravila svoj prístup ku karikatúre všeobecného, k tomu čím sa upravuje chod jej systému, že dokáže prijať a porozumieť umeleckej literatúre a jej anticipačnej zručnosti. Schopnosť spoločnosti rešpektovať svoju kultúru vo vzťahu k tradícii, ale aj k tej „tu a teraz“ a prihlásiť sa k jej funkčne hyperbolizovaným „varovaniam“ však napovedá, že je vo svojom najsilnejšom článku, vo svojom občanovi, obyvateľovi, jednotlivcovi aj kolektíve schopná sa s problémom napokon vždy „nejako“ prijateľne vyrovnať. Možnosť žánrovej blízkosti k pamfletu aj sci-fi nebude Poviedkam o Rusku vzdialená. To, čo v poviedkach o Rusku je literárne priloženým prstom na súčasnosti výrečne zachytilo konštatovanie: „Ale na to predsa FSB je – aby si vždy na každého spomenula a v niektorých prípadoch to dotyčným aj pripomenula“ (GLUKHOVSKY, 2017, s. 148). Nežne a úsmevne tradovaná trpkosť si uchovala v poviedkach svoje oporné spoločenské entity: vedu a jej profesora, asistentov aj študentov, školu, žiakov, učiteľov a vzdelávanie, výkonnú politiku s jej prispôsobivými predstaviteľmi, v poviedkach obohatených o priezviská a statusy zo všeobecnej znalosti reálií spoločenského života a z praktickej skúsenosti ruského súčasníka, neobišla ani bezpečnosť aj so všemocou kriminálnikov.

S karikatúrou, ale sviežo vstupujú do tradície literárne zobrazovanej ruskej spoločnosti a jej malých, ale mocných jednotlivcov, všemocné a typovo rozlične pôsobiace médiá s ich možnosťami, ironizovanie rozpínajúcej sa angličtiny a jej šíriteľov s ruským prízvukom. To zvláštne priecestie medzi veľkým mestom a dedinou uchováva nielen odvekú ruskú životaschopnú tradíciu a časom ustanovené všeľudské istoty, ale aj hodnotu všeobecnej anticipácie, o ktorej autor vie svoje, veď vžité istoty odolávajúce inakosti ľudí z iných svetových strán, roztatárenej moci a neskrotnej mladosti, musia ustáliť nepokoj z vyčkávania na zmenu skôr či neskôr tak, ako v poviedke Predtým a potom: „V dedine boli iba dva televízory. Jeden starý, vyrobený ešte za čias Sovietskeho zväzu, starostlivo prikrytý kruhovým obrúskom upleteným z bielych nití, stál na čestnom mieste v obývačke Anny Pavlovny. Plnil úlohu oltára pod ikonostasom tvorenom zožltnutým oválnym fotografiami s časom poznačenými tvárami nebohého manžela, rodičov a lesklými pravouhlými rámčekmi s ružovými tváričkami vnukov, ktorí bývali s rodičmi v hlavnom meste okresu“ (GLUKHOVSKY, 2017, s. 242). Mozaika ľudských, funkcionárskych, univerzálnych typov, mozaika sociálnych mestských a vidieckych, sofistikovaných a prostých statusov, učebnica mravných prešmyčiek, to všetko v nadčasových súvislostiach, raz využitá ako obrana problémovej situácie a inokedy ako bezhlavý útok, keď chýba sebavedomie, a to všetko autor nasmeruje do všeobecne známej sentencie „Rusko sa rozumom pochopiť nedá“. Pochopenie a nepochopenie sú rezultáty vedomých ambícií, ktoré vedú k ďalšiemu stupienku medziľudských, sociálnych, spoločenských kontaktov, k porozumeniu podotázok naviazaných na sentencie nateraz s neistými riešeniami, veď kto poskytne prijateľné odpovede na to – Čo je súčasné Rusko? Kto je súčasné Rusko? Kto, ako a kam riadi život jeho obyvateľov?

Poviedky o Rusku našepkávajú i také východisko, čo sa nedá prijať rozumom, to treba skúsiť srdcom. Rusi to tak činia oddávna, aj preto dokážu žánrami umeleckej spisby utvoriť literárnu podobizeň svojej prítomnosti a jej súčasníkov, hoci aj neláskavými poviedkami, ako to urobil Dmitry Glukhovský. V role spisovateľa naisto vie presvedčiť, či (že) jeho literárne sondy do človečenstva plynú len (iba) dolu pomyselným brehom času a smerujú do svojho pokojného ústia zo zmierenia so všetkým a všetkými, tam kdesi v diaľke.

„Sama sa rozhodla, že sa stane jeho ženou. A stala sa. Dvadsaťosem rokov. Ani tučná, ani chudá. Bez vzdelania, bez kontaktov. Nič. Prázdne miesto“.
Marina Stepnovová

Bezbožná ulička sa upísala rekonštrukcii príbehu toľkokrát za deň uskutočneného, hoci počtom opakovaní už vyprahnutého príbehu Romea a Júlie, teda zúfalého „romea“ a zaťatej „júlie“, že na lásku už neostalo miesto. Láska vo svojej plnosti a spontánnosti vlastne nikdy medzi tých z príbehu nich Mariny Stepnovovej nevstúpila, zvyk na spolužitie áno. Kedysi sa tomu hovorilo dobrá partia, inokedy zas, že sa ona oženila s ním, alebo by to mohol byť aj neplánovaný únik, a tak keď nastane nečakaný, ale o to vášnivejší útek z profesijného a rodinného stereotypu, začína sa „skusmo“ navrstvovať v nenáhodných autorkiných schémach azda všetko, čo sentimentálna literatúra už ponúkla svojmu čitateľovi. Vynikajúci lekár a nenahraditeľná sekretárka, na inej klinike by ju oslovovali recepčná, to sú profesie, do ktorých sa obalili, aby sa o ne okolie, o ich súkromie nezaujímalo, kým sa z nich stane manželský pár, lebo sa tak rozhodla Anna. Všetko so všetkým súvisí, teda i to, čomu sa nedá hneď porozumieť. Príbeh úspešného lekára aj energickej Anny sa vráti späť, do detstva a do ich rodín, aby sa udalosti okolo nich stali normou pre páry voliace medzi citom a rozumom, pritom sa všeličo naznačí o odvahe žiť svoj život podľa predstáv a možností. Náhoda, to je ten faktor, s ktorým sa nepočíta pri plánovaní si osobných príbehov, zmení aj mladého lekára, o čo sa postará prešibanosť jeho podnikavého spolužiaka, riaditeľa súkromnej nemocnice.

Sekretárka Anna Pospelovová – to ona je to prázdne miesto, hoci každý o nej na klinike vie, všetci potrebujú jej ráznosť a rozhodnosť pri odmietaní pacientov, a napriek tomu ako žena nikoho nezaujíma. A je to znova ona, kto v rozbehnutom rodinnom živote zo stereotypov musí rozhodnúť, keď do stereotypu jej manželského života a do chodu kliniky rozvratne vstúpi mladá, vynaliezavá rusovláska a sústredí sa na jej manžela. Mladá žena, zdravá-chorá, zopakuje Annin trik, vyberie si muža, nie on ju, a zničí všetko, čo Anna považovala za istotu svojho osobného života: rodinné nákupy s manželom alebo návštevy jej rodičov a zveľaďovanie bytu. Za všetkým, čo zvrátilo Annin sen o pokojnom živote s úspešným mužom, stojí mladá, odvážna, sebecká, výstredná dievčina bez mravných a spoločenských zábran. To je ten jediný, no osudový okamih, keď sa pracovitý lekár v bielom plášti premení na Romea s dravou chuťou konečne inak žiť a brať si od života, čo ponúka iným, tak prečo nie aj jemu. Bezbožná ulička rúca konvencie usadeného manželského života. Pôdorys problému sa utvorí vo vonkajšom rámcovaní z rozprávania o tuctovom rozklade pokojného, zabehaného manželstva. Vnútorný priestor sa vytvorí zo sujetu v dvoch odlišných líniách, z plurality konvencie, problému trojuholníka a z vášne, ktorá sa skôr či neskôr rozbije na odlišnosti ľudského času a zovšednenia túžby i majetníctva. Bezbožná ulička sa nesentimentálne pohráva so snom a kontrastom ukotveným v realite, so stupňovaním naivných, ale živelných emotívnych naliehaní mladej ženy, keď muž chvíľami pochybuje o sebe a svojom strmhlavom rozhodovaní, kladie si otázku, keď môžem pomôcť iným, sebe nedokážem? Autorka tak prosto a najvšednešie voči sebe postaví lásku k profesii a lásku k žene, vlastne tak, aby si bolo možné vybrať či nevybrať pri tak prostej a súčasne tak krutej voľbe? Každá profesia, ktorá je spojená s jednotlivcom alebo skupinou ľudí rovnakých záujmov má dve strany na zvažovanie výhod i prehier, pritom paradoxne neostáva toľko možností na správne rozhodnutie. Takmer to pôsobí výstredne, ale lekárska profesia a medicína nie sú pri tomto rozhodovaní za a proti výnimky: „Ogariov nestihol odpovedať – z chodby kliniky sa valí Šuster, stále rovnako guľatý, veselý a drzý ako na vysokej. Mesiačik veľký zlatistý bozkával brezu na listy [akosi sa sprítomnila Mária Rázusová Martáková veršom z básničky o Ranenej breze]. Na škole ho volali Šustrik. Špecializoval sa na kardiochirurgiu – zlatý skalpel. Celkom v zmysle toho vzácneho kovu – zlatý. Na oddelení, kam sa Šustrik prilepil, brali neuveriteľné úplatky za operácie. Ale aj liečili, frajeri, na najvyššej úrovni. Ich šéf bol poriadny lotor – múdry, hĺbavý, principiálny. Podliak celou svojou dušou. Ale tá technika, páni... Tá technika!“ (STEPNOVOVÁ, 2017, s. 77). Odvážne rozhodnutie, nenechať si pomedzi prsty a denný rituál pretiecť pár mužných rokov a mužské šťastie, ktoré ho postretlo, privedú lekára Orgiova a jeho mladučkú Maľu, kam inam, ako do Talianska: „Júl. Taliansko. Farma. Slnko. Tolstoj. Nabokov. Böll [...]. Takže ty si Rus?-nedôverčivo sa spýtal ten vyšší. [...]. Nie. Nie som Rus [...] až teraz si uvedomil, že je celkom, absolútne šťastný. Už nie. Teraz je jednoducho človek“ (STEPNOVOVÁ, 2017, 229 – 230). Bezbožná ulička dala svoje literárne slovo a hlas sympatie životu, v ktorom sa musia stretnúť, tak či onak, tie jeho súčasti, ktoré si vynútia zhodnotenie: je to iba môj šťastný život. Autorka väčšiu neistotu a staronové rozhodnutie svojou prózou ponúkla znova „modernému“, ba viac, „vševediacemu“ súčasníkovi.

„Život tých čias mi pripadal, akoby sa dial v troch rôznych krajinách: v krajine leta, ticha a vápenatej sevastopoľskej spary, v krajine zimy, snehu a metelice a v krajine našej nočnej existencie, nočných poplachov a bojov a signálov v tme a chlade“.
Gajto Gazdanov

Komorne a do detailov doťahované retrospektívne rozprávania ruského emigranta Nikolaja Sosedova sprevádzajú dedikácie. Prvý odkaz na prebale sa dovoláva Vladimíra Nabokova, Kniha spomedzi najmilších, čo v rôznych obdobiach ulahodí duši a druhý odkaz, najskôr s poverením stať sa mottom osobného, zovretého a intímneho brázdenia pamäťou a zážitkami jediného pamätníka života svojej rodiny, patrí A. S. Puškinovi, Svoj celý život žijem v predtuche skorého stretnutia s tebou (GAZDANOV, 2017, s. 5). Samota, utiahnutosť, nevľúdnosť cudzieho prostredia aj obydlia vo veľkomeste, diaľka od rodnej krajiny, nejasné okolnosti existencie v budúcnosti pretnú cestu muža – cudzinca a cudzinky, vydatej ženy: „Večer som sa znova vybral za Claire. Jej muž niekoľko mesiacov predtým odcestoval na Cejlón, boli sme s ňou sami dvaja“ (GAZDANOV, 2017, s. 5). Takmer nevyhnutný odkaz zblíženia sa muža a ženy (Večer u Claire) už v názve prózy sa len zľahka preklenie ponad ich stretávky, dohovory, nežnosti, veľkomesto, počasie a ročné obdobie, zblíženie spomalí prejavy osobnej noblesy a pritlmí meštiacke maniere, teda všetko to povrchové, čo k Parížu aj k Rusom vydedencom vo Francúzsku akosi patrí v prvej polovici minulého storočia. I tak ostáva v obidvoch, v Claire a v Nikolajovi, poznanie prázdnoty a z nej i to, že sa nič nezmení, napokon o ďalšiu planú nádej nie je záujem. Sen a nočné návraty po cestách pamäti k udalostiam z detstva, návraty do rodičovského príbytku a mladých rokov, ktoré ruský muž nesie so sebou otvárajú sa pomaly, detailne, vysvetľujúco, s vecnosťou prenikajúcou do rekonštrukcií toho, čo prežil Nikolaj po tie roky a kruté udalosti, keď umieralo staré Rusko a v záchvatoch moci, násilia, biedy a zloby sa utváralo Rusko, z ktorého odišiel.

Francúzka Claire je dočasná skutočnosť v Nikolajovom súkromí, na jej miesto sa tisnú ním prežité historické deje, či už nesú politické zvraty alebo vojenské prevraty, neopúšťajú svojimi „stopami“ v spomienkach, mravoch, vzťahoch, emóciách, pri zhodnocovaní osobného života a pri zvažovaní zmyslu existencie toho, kto sa ocitol v ich súkolesí a prežil, ba viac, Nikolaj rekapituluje, aby znova prežil, čo aj len v sne to, čo si uchovala jeho pamäť aj preto, aby sa dohadoval sám so sebou, či je hrdina a aby dokázal vyriecť mravný verdikt o sebe, vlastne hľadá nenáhlivo odpoveď – o akom človeku? To filozofujúce domáhanie sa odpovede na skutočne odvážne vyslovenú otázku – kto som? – už nemá akosi v Gazdanovom autobiografickom albume zo slov a viet podstatný význam. Na pozadí vnútenej trajektórie medzi prežitými udalosťami na hrane smrti, veď pri doriešení sebaspytovania pri jeho osamelosti bude po nejaký čas žena a veľkomesto: „Možnože môj cit ku Claire vznikol sčasti aj preto, že bola Francúzka a cudzinka. A hoci po rusky hovorila absolútne slobodne a čisto a rozumela všetkému, dokonca aj zmyslu ľudových porekadiel, aj tak v nej ostalo také kúzlo, aké nemohla mať Ruska“ (GAZDANOV, 2017, s. 57). Nech sa vydedenci novôt v Rusku zdržia kdekoľvek mimo svojej krajiny, a nech ich trápi rozpomienka i bezmocnosť, lebo niet síl na iné rozhodnutie, ako nevrátiť sa, mierou všetkého, čo ich utvára a čím sa oni osvedčujú životu, bude spojené s Ruskom a jeho odvekou zadumanosťou do seba a zádumčivosťou voči svetu. Rusi od dvadsiatych rokov minulého storočia, ktorí sa nezblížili s atmosférou nového Ruska, vyčkávali na nádej, príležitosť a na očakávané oslovenie svojou budúcnosťou. Neprehliadnuteľne utvárali svojou početnosťou, vzdelanosťou, kultúrou, tradíciami a schopnosť nevzdať sa svojej inakosti v kolorite Paríža rázovité spoločenstvo a mesto si ich privlastnilo, nie všetkých rovnako a nie voči všetkým iba žičlivo. Mesto aj v tragických rokoch, ktoré čakali kontinent, im darovalo príležitosť na život, osobný čas na hľadanie seba alebo na porozumenie sebe a nebránilo im chystať si takú budúcnosť, na akú mali, či našli odvahu.

Literatúra

GAZDANOV, G. Večer u Claire. (S togo berega: pisateli russkogo zarubežja o Rossii, 1992). Bratislava: Europa. 2017.

GLUKHOVSKY, D. Poviedky o Rusku. (Rasskazy o rodine, 2010). Bratislava: Ikar. 2017.

POLJAKOV, J. Práce s chybami. (Rabota nad ošibkami,1986). Praha: Akropilis. 2017.

STEPNOVOVÁ, M. Bezbožná ulička. Bratislava: Slovart. 2017.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk