Viera Žemberová

Abstract

Text moves in multiple composition lines. The composer composes a circle of time and space in which the beginning and the end of the union are based on the motif of the journey, the railway station, the train, and the act of separation. Between the exposition and the ending of the story, the situation between the man and the two women, between the gems of precious stones and the new political and economic power in the new Russia with the new Russians, takes place in a crisis. The old is what they want to preserve as the only power and the truth of Soviet times in the wartime experience of the noted generation. New is what is being promoted by aggravation, enrichment, political turmoil of the multinational landscape. Weapons, money, disregard for the plundering of natural wealth, the abuse of military and economic power, this is connected to a dramatic story in which one's professional and emotional relationships, the mystics of the natural world, complex relationships, the economy, the leaks from reality and the fear of existence. The country of childhood is no longer the land of adulthood but must live.

Keywords

Fórum slovanských kultúr, culture

1.0 Fórum slovanských kultúr

Pri ujasňovaní si podstaty javu Fórum slovanských kultúr¹ sa možno dopracovať k oficiálnemu vysvetleniu, a to napovedá, že to „je medzinárodná organizácia, ktorá sa venuje nadväzovaniu kultúrnych stykov medzi krajinami, ktoré hovoria slovanskými jazykmi. Ide o kultúru v najširšom zmysle slova, pokrývajúcu – okrem iného – aj oblasť vzdelávania a vedy. Ďalšou úlohou a strategickým cieľom organizácie je predstaviť slovanské kultúry neslovanskému svetu a v očiach svetovej verejnosti im zabezpečiť miesto po boku germánskych a románskych kultúr.“ Z parciálneho vysvetlenia vychodí, že ide o úsilie, ktoré smeruje do univerza kultúrnej politiky a preberá na seba oddávna viac i menej úspešne upevňované historické podložie, jeho kultúrny kontext, na nenáhodnú komunikáciu medzi kultúrami odlišujúcimi sa jazykom.

Parciálne vysvetlenie podstaty a zámerov javu Fórum slovanských kultúr možno doplniť o ďalšiu, širšiu informáciu, podľa nej „Medzinárodná organizácia Fórum slovanských kultúr projektom Sto slovanských románov začína intenzívnu kultúrnu výmenu medzi slovanskými národmi, ako aj oboznamovanie neslovanského sveta so slovanskou literatúrou. Každá z členských krajín Fóra slovanských kultúr vyberie pomocou uznávaných odborníkov a partnerských organizácií po desať románov. Jediným kritériom výberu je umelecká kvalita diela. Generačné, estetické, ideové alebo akékoľvek ďalšie kritériá nie sú rozhodujúce. Napriek tomu počas celého trvania projektu sa budeme spoločne pýtať na naše skúsenosti s tranzíciou, posilňovaním globalizácie a rezíduami minulosti“.

Do zásobnice projektu Sto slovanských románov podľa zvolenej metodiky vybrali ruské partnerské organizácie román Olgy Slavnikovej² s numerickým názvom 2017.

Autorka vyštudovala žurnalistiku na Uralskej univerzite, žije v Moskve a jej autorskú biografiu tvoria romány Vážka zväčšená na veľkosť psa, Jeden v zrkadle, Nesmrteľný, 2017 a v časopisoch alebo zborníkoch zverejňované poviedky.

O románe 2017 sa na prebale možno dočítať, že „dej románu 2017 sa odohráva v Rusku, na Urale“, aby usmernenie príbehovej línie uzatváralo Rusko prekračujúci historicko-politický kontext vo forme odkazu: „Blíži sa osudové jubileum Októbrového prevratu“.

Autorka svoju stratégiu objasnila takto: „Keď som písala, mysliac na rok 2017, predpokladala som, že bude veľmi zložitý. Budeme musieť prekročiť zložitú psychologickú bariéru a dať si odpočet, čo sa stalo sto rokov predtým [...]. Môj román vo svojej podstate nie je antiutópiou, je o láske a o ľuďoch obdarených zvláštnym darom – citlivosťou kameňa.“³

Slavnikova naznačila dva oporné body pre svoj text. Prvý bod má literárnovedné zázemie a hovorí o žánri, probléme a poetike výrazu, o poetike obaľujúcej tému; druhý oporný bod sa spája s historiografiou, geopolitikou, politikou, štátom s mnohonárodným spoločenstvo, komparatívne odkazuje aj na udalosti sto rokov pred rokom 2017, teda na Veľkú októbrovú revolúciu, na zásadný odklon cárskeho systému v ruskej spoločnosti a na zbližovanie sa s praxou utvorenia sovietskeho mnohonárodného spoločenstva.

Citlivosť kameňa, toto viacznačné podobenstvo nemožno obísť, či nedoceniť v mravnej a noetickej stratégii autorky ani v poetike románu 2017 (SLAVNIKOVA, 2010). Najskôr preto, lebo citlivosť kameňa asociuje zázemie a jedinečnosť predstavivosti v ľudovej kultúry uralského obyvateľstva, prírodnú a životnú mystiku areálu a svojské uchopenie sovietskych dejín a ruskej demokratickej prítomnosti do látky románu, ktorá fungujúcimi praktikami a ich nositeľmi v spoločnosti, odkazuje na stratégiu moci a na jej mravné dôsledky uplatňované od roku 1917.

1.1 Ako žiť vo svojej krajine aj v roku 2017

Pre generáciu ruských spisovateľov, pre ktorých spoločenské rámce Sovietskeho zväzu z minulého storočia patria do osobných dejín ich rodín a do rozprávaní ich príbuzných to znamená, že sa látkou a tematikou – návratov – vo svojich prozaických textov úprimne usilujú porozumieť tektonike všetkého, čo sa pohlo od osemdesiatych rokov minulého storočia zo svojich zaužívaných schém pre nich už iba „starého“ života a nájsť popri osobnom a autorskom porozumení vysvetlenie, uzrozumenie sa so zmenami, ktoré (ne)nastali nielen pre seba, pre svoju generáciu, ale aj pre svoje nové Rusko. Pre takto nasmerované autorské zoskupenie sa ambíciou stalo generačne vysporiadať sa s minulosťou svojich rodičov a predkov a poznať, vedieť, rozlišovať to, čím latentne žijú dejiny národnej kultúry a s čím sa zamestnáva nové umenie. Raz sa generačné „otrasy“ vyvolávané konfrontovaním toho, čo sa uchovalo v čase a jeho obsahoch uskutočňujú v nárazoch, inokedy vo vlnách, ale vždy premyslene prekračujú dejinný rámec kultúrneho a národného spoločenstva. Inokedy sa záujem o minulosť prejaví ako tematizovanie drsných otrasov, po prekonaní ktorých si musí jednotlivec nájsť a vybudovať svoje životné, mravné, filozofujúce podložie nanovo tak, aby mohol, ale najmä chcel pokračovať v želanom spojenectve so svojou krajinou ako celkom určeným v čase, priestore, v pamäti a tradovaných národných hodnotách. Osobnou skúškou na ceste jednotlivca sa stáva jeho (ne)dôvera voči krajine svojho detstva, dozrievania a prichádzajúcej zrelosti. Dospelosť je reflektovaná ako stav, do ktorého sa absorbuje vedomie (spolu)zodpovednosti voči životu ako daru, príležitosti a hodnote vymedzovanej činmi, mravmi a poznaním seba samého. Olga Slavnikova v románe 2017 tento krok podstúpila takmer v modelovej schéme, ktorou prekračuje literárnu správu o stave svojej krajiny. Vo vertikále skúma svojho súčasníka, v horizontále jej neunikne to, čo prežíva nové Rusko v politike, ekonomike a v dotyku minulosti s prítomnosťou v myslení, konaní a prispôsobovaní sa realite svojho v demokracii žijúceho spoluobčana. V jej rozprávaní on musí nájsť východisko z priesečníka takej existencie, keď staré už „neplatí“ a nové sa „prebíja“ starými praktikami k novej moci a ničím nekorigovanej všemoci.

Osud bol všadeprítomný

Spoločenský a sociálny priestor v texte 2017 vzniká ako geografická, etnická a politická mapa s pevnými opornými bodmi medzi „štvormiliónovým hlavným mestom“ a prírodnými horstvami Uralu, kam z veľkomesta chodí vedecká expedícia hľadať drahocenné minerály. Vo veľkomeste sa život nového Ruska, jeho praktické pravidlá demokracie, podnikavá ekonomika jednotlivcov, firiem a korporácií a nimi limitovaný hodnotový a humanistický rádius vzdal po desaťročia na plagátoch rozširovaného hesla sľubujúceho priniesť svojmu mnohonárodnému spoločenstvu všetko to, čo obsiahne význam všeľudové, teda dať národu mier, blahobyt a život v rovnosti pre tých, ktorí vybojovali generáciami svojich predkov, aby sa to, čo bolo cárske premenilo na spoločné sovietske.

V huriavku osobného úspechu a prospechu tých, čo žijú vo veľkomeste sa oslabuje ich ekologická, mravná a citová zaujatosť za uchovanie a ochranu prírodných krás a bohatstiev aj ľudí, ktorí prírode rozumejú, veď do jej sveta patria a ochránia prírodu od podnikavých ľudí s nový podnikateľským postojom k tomu, čím sa možno z darov prírodnej ríše obohatiť. Nové v ľuďoch v liberálnej spoločnosti otupilo úctu i rešpekt pred pradávnymi tajomstvami, mýtmi, poverami a silou krásy lesov, riek, flóry aj fauny. Veda a vzdelaná časť inteligencie splynuli s ekonomickým zločinom, aby sa sebecky dali do služieb zosnovaných z drancovania, kupčenia a sofistikovaného bezohľadného banditizmu a mafiánskych praktík. Jeden i druhý svojský priestor, veľkomesto a tajomné uralské horstvo, vedia presadiť svoje zmýšľanie, ale dokážu ovplyvniť ekonomické či mocenské ambície, ovládať ich a vládnuť im, čo v novej reči znamená, mať, vlastniť a neobávať sa, že aj iní, ktorí si utvoria ten svoj uzavretý kruh rámcovaný životom a smrťou sa nebudú zaťažovať, podľa ich uvažovania, zbytočným a prežitým mravným imperatívom. A predsa jestvuje obrana voči tejto obojstrannej dravosti: ekológia ducha a ekológia prírodného zákona, ale ani jedna z nich nepatrí do výbavy nového ruského veľkomesta: „Epidémia Dejín sa šírila Moskvou – ľudia hľadali svojich v nádeji, že sa všetci zlúčia pred cestou do budúcna, počúvali protirečivé vyhlásenia, a ani nepoznali cestovný poriadok vlakov“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 468).

Medzi veľkomestom a horským svetom, ktorý ukrýva drahokamy, stáva sa spojnicou železničná trať a jej cestový poriadok platný pre spoje smerujúce zo železničnej stanice kamsi do diaľky. Kým sa vlak pohne, cestujúci sa zvyknú rozlúčiť s tými, ktorých zanechávajú vo veľkomeste. Na počiatku románu 2017 sa všetko reálne, mystické, dravé, existenciálne a mravné vychýli v novej dobe, v nových jednotlivcoch, v staronových dravých praktikách demokracie, ktoré nenápadne začínajú účinkovať na železničnej stanici: do vlaku nastúpil pomocník Koľan a vedúci expedície profesor Anfilogov („bol z neho cítiť aristokrat a profesor filozofie“, „pripomínal romantického kriminálnika, ktorým vlastne aj bol“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 10 – 11). Na nástupišti postávala naľahko oblečená, krehká a tajomná Taňa (ukáže sa po mnohých peripetiách, že je to manželka profesora a volá sa Jekaterina Sergejevna), to ona sa lúčila s profesorom „voľnými dlhými rukami, ktorými mávala tak, ako by sa snažila rozohriať studené povetrie trochou svojho tepla“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 9). Popravde tam bola preto, aby zaujala Ivana Krylova, typovo aj osudom sa na neho sústredila autorkina stratégia ilustrovania postupov, ako možno účinne emóciami alebo i nátlakom manipulovať vyhliadnutý subjekt s vhodnými osobnými dejinami. Mladý Ivan Krylov nevie, aký má vzťah k profesorovi, ale uvedomuje si, že je pri odchádzajúcom vlaku z jeho vôle, ba viac, má poslanie, o ktorom Krylov nič nevie, a tak si kladie otázky. Tá prvá sa pýta, „prečo sa nerozlúčila?“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 17) žena s profesorom pred jeho dlhou cestou do vnútorného stredného Ruska. Druhá otázka má osobný podtón, „Krylov vôbec nepochopil, čo vyvolalo záujem Vasilija Petroviča o jeho osobu?“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 90).

V sujetovom a fabulovom rozvíjaní druhej otázke spočíva podstata žánrového hybridu textu aj autorkina nazeracia a kompozičná stratégia, kombinovanie a náročné prelínanie sa nízkeho a vysokého, sociálneho statusu so sociálnym zázemím obyčajného a svojimi činmi proti spoločnosti aj neperspektívneho ruského človeka s ideologickým mýtom o veľkej krajine a jej slávnych Dejinách. Autorka zvolila napätie pre sujet ako iniciačné východisko, ktoré zasiahne do žánrového hybridu a do otvorenosti textu pri kontakte prepájania literárneho a neliterárneho (politologického, historiografického) motivického podložia a to preto, aby mohla uskutočniť svoj ústredný myšlienkové status: rozhodla sa organizovaním fabuly konfrontovať ideológiu Dejín veľkej a posledné tri desaťročia nepokojnej krajiny s ustálenými humánnymi ideami v dejinách ľudského rodu.

V živote človeka je zaujímavé a výhodné iba to, čo si zariadi sám

Mladý Ivan Krylov svojím rodinným a sociálnym zázemím, predovšetkým ranými skúsenosťami (škola, chudoba, brusič, výrastok, väzenie, medzi vykrádačmi nerastov) od počiatku obnovuje literárnu skúsenosť s chlapčenskou postavou z klasickej, spravidla sociálne a mravne iniciovanej ruskej prózy. Svojich literárnych predchodcov prekračuje Krylov sympatickou zrelosťou, romantickou emocionalitou, zraniteľnosťou, vnímavosťou, svojskou serióznosťou vo vzťahoch a súčasne bezbrannosťou, akousi stratou ostražitosti pred ľudským nebezpečenstvom, ktoré si ho vybralo za objekt svojej zištnosti a krutosti. Krylov vie o hľadaní a vykrádaní ložísk uralských drahokamov to, čo vie aj profesor. Vasilij Petrovič a jeho mafiánski partneri naliehavo potrebujú nájsť ďalšie náleziská drahokamov, teda aj efektívnejší spôsob, ako do toho hľadania a vykrádania zapojiť, ovládať a manipulovať s Krylovom. Rokmi sa nič nemení na skúsenosti, za všetkým v živote mužov hľadaj ženu, do Táne sa Ivan bezhlavo zaľúbi. Do typu postavy Ivana Krylova, aj v súlade s tradíciou typu v ruskej a sovietskej próze, rekonštruuje sa jeho emóciami iniciovaná vnútorná premena z ľahtikára v ranej mladosti po premenu na premýšľavého mladého muža, ktorému nechýba obozretnosť ani existenciálna úzkosť, jeho odvahu sprevádza strach. Mama zachytí synovu premenu takto: „nemal si všetko nechať svojej Tamare. Veď si bol ozajstný bandita, akí jazdia na tých hrozných autách, ovešaní zlatom“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 465).

Pripomenutá Tamara patrí do Krylovovho života od školských čias, boli manželmi a už nimi nie sú, Tamara patrí k novej verchuške, má podnikateľský plán so smrťou (exkluzívne pohrebníctvo) a literárne prežije tak častý v realite opakovaný oblúk od vrcholu a blahobytu po pád, škandalizovanie a posmešné pomenovania „Pani Smrť“. Krylov si k nej uchoval priateľský vzťah, ale nedokáže zvrátiť jej podnikateľské plány, a to všetko sa akosi mieša v jeho živote práve vtedy, keď nadovšetko a naivne miluje Táňu, tú krehkú a tajomnú ženu stredného veku vo vychodených topánkach zo železničnej stanice, ktorá sa s ním hrá tak starú hru a všetko iba pre drahokamy a peniaze.

Dobrodružná línia príbehu sa rúti dopredu po trajektórii, ktorá tomuto žánru prináleží. Každá z postáv od profesora cez miestnych mocipánov, figúrky novej moci, mafiánskych praktík s prenasledovateľmi, špiónmi, vykrádačmi a strojcami „maškarnej revolúcie“ smeruje do osobnej alebo systémovej záhuby. Finále patrí znova pôdorysu dejového kruhu. Krylov sa s novým partnerom, aby sa vyhli vojenskému násiliu a ľudskému chaosu v meste, vydávajú do pohoria Uralu po „kornudy“: „V hustom dave si nik nevšimol dvoch mužov – vyschnutého starého Tatára a druhého mladšieho s kamennými ústami a ostrou kapucňou na hlave, stiahnutou až na oči, ktorí rytmicky kráčali s obrovskými, dobre zabalenými ruksakmi [...]. Lístky mali dopredu kúpené a na stanicu sa úspešne dostali. Na stanici sa s nimi nikto nelúčil“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 470). Finále textu 2017 opatrené motívom vlaku sa spojilo s expozíciou, ktorá sa venuje Ivanovi Krylovovi, ktorý má byť na stanici o pol ôsmej, ale zaspal, preto beží cez kaluže, podobá sa tanečníkom z Matissových obrazov až dorazí pred odchodom do vlaku a môže sa začať rozohrávať príbeh o profesorovi, krehkej žene na peróne, Tamare, podnikateľoch vo veľkomeste, špiónovi, o vykrádačoch v uralských horách.

Existuje presný čas a miesto stretnutia človeka s vlastným osudom

Žánrové kontúry textu 2017 aktualizujú postupy rodinného, ľúbostného, sociálneho, vojnového, dobrodružného, kriminálneho, folklórneho, naturistického morfologického postupu, do ktorého sú funkčne zakomponované jednotlivé príbehovú líniu. Tých postáv, s ktorými Krylov vstupuje do sujetu. Autorka nezvyčajne hyperbolizuje slovo, azda ho až nadužíva, štylisticky (vy)zaťažuje vetu detailom, obraznosťou, analógiami, prísloviami najskôr s ústredným zámerom, navrátiť svojmu spoločenskou látkou viackrát rozpracovanému rozprávaniu precíznosť, rozhľadenosť, poučenosť, jednoznačnosť postoja, estetiku výrazu a zážitok z hyperboly aj irónie oddávna kultivovaný v staroruskej spisbe.

Významový kontrast, ktorý v čase sa presúvajúcim rozprávaním organizuje s veľkou záľubou ako prejav autorskej štylistickej a významovej licencie a s obľubou vyvoláva jej spájanie sa s technickými poznatkami „tu“ a s obradnosťou prostého jestvovania „teraz“, lebo „keby sa nezapínali televízory, dalo by sa žiť ako v raji“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 343). Nechýbajú kultúrne a spoločenské odkazy na na Chopina, Verna či Kosteja Nesmrteľného, hollywoodske filmy, artefakty a osobnosti z výtvarného umenia, americká nemocnica, americké satelity, cárske vzdelávacie ustanovizne, univerzitné petrohradské stánky, ale bokom neostanú alúzie ani na Veľkú októbrovú revolúciu, Veľkú vlasteneckú vojnu, na Lenina, Putina aj Ruskú federáciu. Do poznámok prekladateľov sa vo vydaní textu 2017 včlenili vysvetlenia pre čitateľa spojené s vojenskými, ľudovými, etnografickými, etnologickými a ďalšími reáliami známymi zo všedného života aj z dejinných skúseností vlastných iba ruskému a sovietskemu človeku.

Sny sú vždy hlúpe aj u múdrych ľudí

Pri objasňovaní nazeracieho statusu autorky zakomponovaného do textu 2017 sa javí jej generačné, intelektuálne a osobnostné vyrovnávanie sa s obsahom, ktorý označuje grafikou a termínom Dejiny. Etnickou a kultúrnou podmienenosťou literárnej onomastiky zapojenej do funkcie a sémantiky, do príznakovosti osobných mien aj priezvisk postáv (Ivan, Taňa, Tamara, Miťa; Krylov, Meňšikov, Semiannikovová, Goremyko, Dymov) spravidla známych, preto aj v podobenstve spojených s verifikovateľnými spoločenskými, politickými a vojenskými udalosťami z dávnych čias i nedávnych desaťročí v novom Rusku. Poučenosť textu počíta s rozhľadenosťou svojho čitateľa aspoň v povrchovej línii, kam sa dostanú mená hercov, názvy filmov, tituly obľúbených kníh, časopisov, značky módnych predmetov, odkazy na nejaký známejší bulvárny problém, ale aj ironické či konfrontačné zhodnotenie opisovanej spoločenskej revolty ako súčasti Krylovovho príbehu, ktorý autorka označí za „maškarnú revolúciu“, aby vzápätí detailným vizuálnym opisom, či až záznamom zachytila drámu nevinných, nič netušiacich ľudí, ktorí sa nechtiac na ulici dostali do vojensky potlačeného protestu. Termín masaker oddelí v texte 2017 hodnotovo a politicky rozštiepenú ruskú spoločnosť? od deväťdesiatych rokov na tých, čo ju podporujú od desiatych a ich potomkovia od štyridsiatych rokov a na tých, ktorí spojili svoju nádej na iný život a príležitosti zo zmien v systéme krajiny od konca osemdesiatych rokov.

Možno predpokladať, že sa prostredníctvom Krylovovho literárneho príbehu autorka vyrovnáva so závažnejším problémom, s dejinami a Dejinami, s nádejou a realitou krajiny, v ktorej žije a nechce to zmeniť, čas literárnej postavy sa posúva po osi času krajiny uvádzaním konkrétnych časových odkazov, mien, udalostí, znakov a transparentných „relikvií sovietskeho systému.“ Dejiny sú vždy spojené s človekom a masami ľudí, tí ruskí sú Dejinami svojej krajiny rozštiepenosti medzi vžitým a známym, ale aj tým očakávaným a nepoznaným, teda tomu sa vo svojej stratégii sústredene venuje autorka v texte 2017.

Látka autorkou vyňatá a spresňovaná faktografiou z historiografie a tradíciou zo sociálnych dejín konkrétneho spoločenstva sa stala významným literárnym artefaktom prijímania, filtrovania a vyhodnocovania dejov generácií sovietskych a ruských ľudí. Výzva na poznanie, premýšľanie o tom, čo patrí minulosti sa ustaľuje na želaní nerezignovať ako národ, generácia a jednotlivec. Krylov odcestuje do uralských hôr medzi ďalších vykrádačov pred huriavkom revoltujúcej ulice, je to jeho riešenie, ale podľa autorky určite nie je to správne rozhodnutie pre spoločnosť, do ktorej protagonista, ale aj ona, chcú patriť a dať svojmu talentu hodnotu a životu dôstojnosť.

Všetko v živote sa deje z nejakého dôvodu, nie pre nič za nič

Etickú a noetickú vrstvu dramatického príbehu protagonistu vytvárajú ako priesečník a spomalenie dynamiky jeho literárneho „osudu“ až neočakávané odbočenia s filozofujúcou ambíciou, kam sa radia aj opakované sekvencii venované humanizmus, ktorý ako dômyselný nástroj hlbokého a rešpektovaného človečenstva sklamal, jednoducho medzi nutkaním chcieť, mať, vládnuť, stratil svoj pôvodný zvnútornený význam, stal sa maskovacou, alibistickou a vyprázdnenou (politickou) agendou, „Humanizmus skrachoval. Nie je to ani idol, ale vlaňajší snehuliak. Humanizmus už nikdy nebude. Ale predpokladajme, že sa podarilo nasýtiť hladujúcich a nejakým zázrakom sa pritom nepopáliť [...]. Premýšľal si o tom, koľko je v ľuďoch ľudského?“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 468.) Vyprázdňovanie niekdajších ušľachtilých postojov, činov a rozhodnutí spôsobuje prítomnosť, ktorá vytvorila mocenskú schému, v ktorej každý niekomu patrí, čím prišiel o svoju identitu aj autonómnosť a vytratil sa význam, potreba, teda aj hodnota jeho osobitosti, nie to ešte inakosti.

Pozornosť, ktorá sa v texte 2017 venuje dejinám, sociálnemu konštruktu spoločnosti nimi zaťaženými, nemohla obísť ani kultúru, umenie, literatúru, post spisovateľa, aby autorka svoj rezultát prenechala irónii, ňou obsiahla varovanie pred velikášstvom, hlúposťou a hrubosťou voči talentu, tvorivosti, hodnote duchovnej kultúry v novej ruskej spoločnosti. Mocenské výmeny, premeny a zlomy v politickom riadení krajiny a ničenie kultúrnych a duchovných tradícii prináša marenie nádejí na to lepšie, povznášajúce, čo autorku absolutizuje v tuposti Meňšikova, ktorý bez zábran zverejní, „Môj nový román dosahuje úroveň Bulgakova alebo hoc Olešu“ (SLAVNIKOVA, 2010, s. 356).

Projekt Fórum slovanských kultúr realizovaný prostredníctvom umeleckých prekladov podnetných autorských literárnych textov tým, že do svojej edície pojal zo súčasnej ruskej literatúry text Olgy Slavnikovej 2017, ponúkol slovanským i neslovanským čitateľom v dostredivom a poučenom prieniku náročný prístup literárnymi prostriedkami dovnútra ruskej súčasnosti a súčasne prináša výpoveď aj oslovenie za generáciu štyridsiatnikov, ktorá vie a čaká, chce a koná tým, čo je jej vlastné, umeleckým slovom. Premyslene napísané a múdro adresované slová literárnych textov môžu prebudiť z letargie, beznádeje, všednosti, ale po precitnutí musia prísť zodpovedné činy, ktoré ich budú meniť na želanú budúcnosť. Publicistka, kultúrna aktivistka a cenená autorka umeleckej prózy, literátka Olga Slavnikova textom 2017 ponúkla svoju výzvu i pozvanie adresovanú rovesníkom a súčasníkom.

2. 0 Fórum pre alternatívnu kultúru a vzdelávanie

Pod značkou F.A.C.E. a za podpory Fondu na podporu umenia pozná slovenská kultúrna, literárnovedná, odborná a autorská verejnosť pozoruhodný edičný projekt Vertigo (závrat) od roku 2013. Zázemie pre F.A.C.E. sa koncepciou a redaktorským kolektívom utvorilo na akademickej pôde Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity a ako naznačujú výstupy v podobe výrazných a umelecky priebojných tlačí pôvodnej aj prekladovej poézie a prózy, prevažuje v ňom generačný duch básnikov, kritikov, prekladateľov, editorov, kultúrnych publicistov, ilustrátorov vo veku okolo štyridsiatky.

Printová periodicita Vertiga s podtitulom „časopis o poézii a básnikoch“ napovedá, že ide o kvartálnik, ku ktorému raz do roka pribudne pendant, Vertigo špeciál s odlišným formátom pripomínajúcim umne poskladanú harmoniku. Vertigo špeciál sa odlišuje od Vertiga nielen formátom svojho vydania, ale aj profiláciou, ide o periodikum sústredené „na experimentálnu básnickú tvorbu a na vizuálnu poéziu“.

Ústredným zdrojom záujmu redakcie Vertiga a Vertiga špeciál sa stala poézie, jej tvorba a prekladateľ, ale aj literárny kritik, čím sa vymedzujú (obidve) Vertigá voči inej časopiseckej produkcii i tým, že sa popri poézii sústreďujú na osobnosť jej tvorcu, čím poézia v ich reflektovaní od čísla po ďalšie sa otvára novým podnetom, aby všetko, čo sa jej dotýka, smerovalo do podložia poetickosti a jej premien tak v autorskom, ako aj v interpretačnom prijímaní a chápaní. Ďalšia odlišnosť Vertiga voči literárnym periodikám spočíva v tom, že predstavuje novú, neznámu, pozabudnutú básnickú tvorbu, a tie osobnosti literárnohistorického výskumu, hodnoty ktorých uchovávajú rodinné aj oficiálne archívy a redakcia Vetiga v rámci F.A.C.E. im napomôže vstúpiť do aktuálneho kultúrneho a literárnovedného prostredia. Tento zámer vyústil do edície pôvodných a prekladových umeleckých textov, medzi ktorými významne rezonovalo vydanie rukopisu Štefana Druga (1931–2011) Väzeň svojich súdruhov, z väzenských rokov básnika Novomeského (2015). Obohatením prekladového portfólia sa stal súbor krátkych psychologicky ladených próz mexickej autorky Amparo Dávila v preklade Lucie Duero Roztrhaný čas a iné poviedky (2017). Preklady z inonárodnej poézie rozšírili Veľké číslo (1976; 2016) Wislawy Szymborskiej (1923–2012) v preklade Silvie Kaščákovej a „prierezový výber“ z básnických kníh kanadského spisovateľa a speváka Leonarda Cohena (1934–2016) v preklade Petra Triznu Cudzincova hudba (2017). Profilové básnické knihy vyhľadávajú poéziu zrelých, meditujúcich, filozofujúcich poetov s vyhraneným prístupom k subjektu, problému a hodnotám umenia a života. Prekladová tvorba prozaická i básnická patrí adjustážou a ilustráciami do edície všestranne „krásnych“ a invenčných stretaní sa s vertikálne sústredeným umením o poznávaní nadčasových a relatívne zázračných okamihov v živote tvorcu, možno predpokladať aj pre čitateľa pri chvíľach, ktoré im venuje.

Popri printových edíciách sa do programu F.A.C.E. od roku 2010 včlenili Verše on line, ktoré v pôvodnom vydaní alebo v preklade predstavili poéziu šestnástich básnikov a poetiek, zastupujúcich pozoruhodné autorské dielne napríklad z Poľska, Japonska, Ukrajiny, Číny, Španielska, Veľkej Británie, Srbska, Čiech a Slovenska. Naposledy Verše on line ako „tridsiaty piaty zošit“ ponúkajú svojim čitateľom stretnutie s výrazným ostravským poetom Petrom Hruškom (1964) a jeho poéziou výrazne naratívnej a zážitkovej motivickej orientácie, Přebytek otce (2017). Rozhovor s básnikom Pavlom Hruškom, Svoboda mlčet je základní právo i povinnost“ prináša prvé tohoročné číslo Vertiga. Otázky rozhovoru smerujú k profilu básnika, ale jeho odpovede napovedajú o jeho noetike a vymedzovaní hodnoty nielen tvorby, ale aj vlastnej existencie: „Díky poezii si uvědomuji svět, který neznám. Který mne neposlouchá, neodpovídá mým představám, přáním a vůli. Který je divný a nesamozřejmý. Kterému jsme vydáni napospas.“

Kompozícia prvého tohtoročného čísla Vertiga má zaradený blok Českou stezkou, ktorý vznikol z rozhovoru a ukážok z poézie Radka Štěpánka, Vojtěcha Kučeru, Jana Váňu, Roberta Fajkusa a Petra Borkovca. Východiskom pre rozhovory je spätosť väčšiny básnikov s Masarykovou univerzitou a Brnom a po štúdiách od roku 2011 každoročná autorská stretávka v záhradách zámku Kratochvíle, ktorá je tvorivým, názorovým, generačným a postojovým dotykom českých a slovenských básnikov z iniciatívy Radka Štěpánka a Vojtěcha Kučeru. Priesečníkom viacerých rozhovorov sa ukázali objektívne okolnosti okolo jazyka českých a slovenských básnických textov a reálne približovanie sa k aktualizovane, hoci nie novej otázke, prekladať či nie vzájomnú umeleckú spisbu?

V druhom čísle Vertiga zaujme profilová rubrika Vedeckou cestou, ktorá prináša rozhovory o aktuálnom personálnom fungovaní a reflektovaní literárnej kritiky ako o spôsobe generačného i osobnostného vyrovnávania sa s krízou literárneho života a s rozpúšťaním ústrednej funkcie literárnej kritiky v marketingu, ktorý sa vybudoval vôkol vydávania kníh a ich autorov. Valér Mikula svoju literárnokritickú aktivitu takmer zanechal, pointou jeho uvažovania o literárnej vede, literárnom živote a o kultúrnosti reálneho pôsobenia literárnej kritiky a literárneho vzdelania v praxi i v jestvujúcom vzdelávacom procese zhodnotil s neprehliadnuteľnou dávnou rezignácie, ba až gnómicky, „všetci sa stretneme na smetisku dejín“. Reálnu, ako naznačuje, ba viac, profesijne poctivú literárnu kritiku zastupujú autorské „čítačky“, a tie „nemôžu nahradiť funkciu literárnej kritiky“, čím sa, a to pripúšťa, zvýrazňuje zmena postavania literatúry a jej tvorcu v spoločnosti predovšetkým v jej hodnotovom prijímaní obrazu o seba i zo seba. Mikulovi sa „zdá, že básnik je ten, kto systémovo zlyháva takmer vo všetkom – okrem písania básní“. Ani Zoltán Rédey nepotvrdil aktivitu svojej kritickej reflexie, ktorej sa pred rokmi venoval intenzívne, a tak konštatuje, že sa ocitol v medzipriestore, lebo literatúra a jej poznávacie okružie žijú V zajatí banalít a vlastných sebaistôt. Didakticky a s porozumením sa vyjadruje Jaroslav Šrank o pôsobiacich spodných prúdoch v praxi kultúrneho a literárneho života, zvlášť o ich prispôsobivých kontaktov s pragmatickým životom knihy a jej tvorcu aj voči literárnej vede, čím naznačuje, že sa pre neho užitočnosť literárnej kritiky stane znova realitou až vtedy, keď jej „leitmotívom bude dôsledné hľadanie“. Akademická prax ho utvrdzuje v tom, že sa zmenil prístup k literárnej vede ako k súboru predmetov, ktoré si vyžadujú vzájomné poznanie, a to sa bez literárnej kritike nemôže dariť. Šrank upozorňuje na prežívanie goetheovskej traumy, „Spisovatelia asi existenciu odbornej reflexie chápu ako prekážku, ktorá stojí v ceste ich spanilých jázd. Literárnu kritiku, teóriu a dejiny trpia len ako nástroje na svoju prezentáciu.“ V literárnohistorickom duchu sa rozhovorila Andrea Bokníková, ktorá odkazuje: „Nech sa k čitateľskej verejnosti dostanú básne, ktoré za to stoja“. Rozhovor s ňou ponúka odbornej a čitateľskej verejnosti návrat do minulého storočia medzi známe i pozabudnuté slovenské spisovateľky. Vydavateľstvo Aspekt vytvorilo podmienky pre svoje spolupracovníčky na návrat k pozabudnutým stránkam literárnej histórie a zverejnilo profilové publikácie Slovenska pri knihe venovaná Hane Gregorovej (2008), Slovenska doma i na cestách ponúka výber z tvorby Terézie Vansovej (2011) a Bokníkovou pripravenú publikáciu poézie s podtitulom Z tvorby slovenských poetiek prvej polovice 20. storočia a s názvom Potopené duše (2017).

K autorským uvedeniam do literárnej verejnosti a medzi čitateľov druhého čísla Vertiga patrí pristavenie sa pri ukážkach poézie z pripravovanej zbierky českej autorky Ireny Šťastnej. Básnická a prozaická tvorba Šťastnej má svojich čitateľov, čo naznačuje ocenenie z Drážďan a cena Magnesia Litera za pôvodnú poéziu.

Do rozpätie F.A.C.E. patria pre záujemcov edícia Art matters a Vertigo premium books s upresnením, že ide o „klasiku, exotiku, novú európsku poéziu a svetovú prózu“, ďalej knižná edícia odborných publikácií, do ktorej sa včlenili „kritická a historická reflexia slovenskej literatúry“ a TOP 5 najdiskutovanejších a najlepších kníh poézie a prózy podľa kritikov za roky 2010 až 2014, alebo spolupráca na projektoch Poetry Quartet 1,2 a archívna a obrazová galéria doplnená o užitočné informácie pre záujemcov a pravidelných čitateľov na www.vertigocasopis.com.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk