Viera Žemberová

Abstract

Literary history has objectively in the subject of research to find a synthesis between time and its content, between literature, writer, subject of literary science and literary life. The resources from which they get their synthesis information are many and they are also different. Among the sources with a unique verbal value are the information prepared by the author, the translator, the editorial editor, the cultural journalist. In our case, they will be accompanied by a diplomat with the opportunity to be in the events and activities that are related to cultural, its creators and recipients. We have left the comorbidity of the denunciation or explanation of genesis that have become the subject of writing about poetry or culture as a universal interconnection of national literature in order to concentrate on the essence of the thesis for which the texts were created.

Keywords

literary history, Slovak literature, literary journalism

„Chcel by som, aby moje pamäti boli predovšetkým poznamenané pravdou, nech by bola akákoľvek - aj krutá.“
Vladimír Reisel

Farebne, na čiernom podklade umiestnené biele písmo, kontrastne zvolený pevný prebal na Reiselových osobných návratoch do svojho života má v podtlači čitateľné spojenie názvu publikácie so slovom pamäti, teda inštrukcia bude pobádať na prečítanie názvu Vidím všetky dni pamäti (REISEL, 2017).

V Edičnej poznámke básnikova dcéra Zuzana Reiselová (REISEL, 2017, s. 234) upozorňuje na genézu, na jej podstatnú okolnosť, ktorá sprevádza básnikovu publikáciu: „Vladimír Reisel (19. 1. 1919 – 1. 9. 2007) písal svoje spomienky v rozpätí rokov 1990 – 1993. Prevažná väčšina textu sa v jeho pozostalosti zachovala v ucelenej podobe, s výnimkou poslednej kapitoly, ktorá sa uchovala ako rukou písané poznámky a ostala neukončená [...]“.

Čas Reiselových návratov do osobnej, umeleckej a spoločenskej minulosti má úzke spojenie s memoárom, hoci sám hovorí, že prináša rozpomienky, spomienky, rozpráva o tom i tamto, ale žánrovo svoje písanie nevymedzí ani raz. Po prvý raz sa k žánrovému pozadiu priblíži v expozícii Malé prelúdium takto: „Moja autobiografia, „vlastný životopis“ či pamäti, bude preto upamätúvaním sa na ľudí, krajiny, stretnutia a rozchody, výhry a prehry, prosto na všetko, čo utváralo i pretváralo môj život“ (REISEL, 2017, s. 5). Finálnu časť Reiselovho života, rekapitulujúceho torza v časti Ešte trochu o poézii a o živote – a potom už dosť, takmer spresní žánrovo aj slohovo jeho temperamentné odbočenie od vierohodného rekonštruovania časti (môj život) a celku (európska kultúra a ja), keď napíše: „No odbočil som ,v hneve svätomʻ od dejov minulých, ktorých sa dotýka moje rozprávanie“ (REISEL, 2017, s. 232). Príčinu nevymedzeného žánrového podložia objasňuje jeho dcéra, a to by prirodzene znamenalo najskôr to, že autor text považoval za pracovnú verziu svojich návratov v čase od detstva a pripomenutí rodičov, veľkomestských štúdií, druhej svetovej vojny, od osobných po pracovné posty v Bratislave, Prahe a Paríži. Pritom neobíde svoje dávnejšie publicistické a záverečné časopisecké aktivity: „Priam tak, nech si kadejakí samozvanci a dosadenci hovoria, čo chcú, nepociťujem nijakú morálnu potrebu umývať si ruky za svoje pätnásťročné šéfredaktorské pôsobenie v Slovenských pohľadoch (1972 – 1987), o čom ešte bude reč...“¹.

Dostredivé miesto návratov, nech sa vracia v čase kamkoľvek, spája sa s umením, poéziou, početnými osobnosťami európskej a svetovej kultúry. Čas, na ktorý sa viažu spomienky Vladimíra Reisela, odvíja sa chronologicky, začína v rodnom kraj, objasní rodičovské prostredie a svoje rané autorské úspechy v poézii,² ktoré ho ako študujúceho mladíka vniesli do pozornosti dobových časopisov a ich redaktorov (Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Mikuláš Bakoš).

Reiselovo prirodzené, zaujímavo odovzdávané a oživované torzá z osobnej minulosti majú po celý čas „rozprávania“ detailne zachytené a objasnené personálne, umelecké a okrajovo aj spoločenské kontúry, predovšetkým deje po skončení vojny, v ktorých dostredivým bodom sa stal sám. Rozprávanie naberá na premyslenej autentickosti a dokumentárnosti a na verifikovateľných reáliách. Táto strategická postupnosť medzi rozprávaním a jeho historizujúcim podložím predpokladá čitateľa s potrebnou poznávacou výbavou. Reiselovo rozprávanie nevyučuje, poskytuje správu o tom, čo si osvojil a zapamätal. Pri návratoch, ktoré sú spojené s jeho autorskou dielňou, je znova detailne dôsledný, uvádza názvy svojich zbierok, objasňuje okolnosti ich vydania, personálnu motiváciu, ktorej sa mu dostávalo spomedzi titanov dobovej slovenskej a európskej poézie a literárnej vedy³, a tie básne, ktoré použil ako sprievodný text v osobných rozprávaniach, včleňuje do svojich zbierok atď.

Udalosť, nech je to spoločenský zážitok, osobná skúsenosť, nekrológ prednesený alebo publikovaný, spravidla ako fakt či dokument podporí svojím básnickým textom s odkazom na básnickú zbierku odkiaľ ho vyňal do spomienok⁴. Inak to nie je s textom ním napísanej pesničky⁵ do preloženej hry alebo pripomenie torzo či celok dedikovaného textu pri úmrtí jemu veľmi blízkych súčasníkov, Igora Hrušovského⁶ a Rudolfa Fabryho⁷.

Jedinečnú situáciu utvárajú Reiselom precízne rekonštruované okolnosti, za ktorých Ján Cikker⁸ skomponoval na jeho báseň Oheň⁹ kantátu, aby pripomenul zákerný pokus zo sedemdesiatych rokov¹⁰ politicky zneužiť proti básnikovi výsledok ich umeleckej spolupráce, ktorou reagovali, skladateľ a básnik, na vypuknutie druhej svetovej vojny.

Po univerzitných štúdiách francúzštiny na Karlovej univerzite a na Slovenskej univerzite v Bratislave a po skončení vojny pracuje Vladimír Reisel v rokoch 1946 až 1949 v diplomatických službách vo Francúzsku. Spomienky, lichotivé aj tie iné, na roky v Paríži sú zabývané nezvyčajným množstvom slovenských, francúzskych španielskych umelcov, priateľov aj činovníkov, s ktorými sa zoznámil, sprevádzal ich, poskytol im svoje služby, ale predovšetkým detailne pripomína, z autorskej tvorby koho a aký text preložil. Uvážlivo pripomenie, že na pôvodnú autorskú poéziu mu neostával čas.

Spomínajúci a rozprávajúci Vladimír Reisel vyšiel detailnosťou, presnosťou, zrozumiteľnosťou svojej výpovede a načrtávaním spoločenského kontextu predovšetkým o svojej básnickej tvorbe v ústrety biografom, bibliografom a literárnym historikom aj komparatistom. Literárny dejepis si vďaka tejto práci básnika našiel výrečného pomocníka so schopnosťou odstupu voči jednotlivosti a so zručnosťou koncentrovať parciálne témy svojich osobných návratov do kultúrnej, literárnej, pracovnej a personálnej minulosti.

V spomienkach pripomína mnohých umelcov, viaceré príhody, neobíde ani povahu a vlastnosti a súvislosti poniektorých svojich súčasníkov, ktorými mu nachystali nečakané a nie vždy príjemné úlohy v jeho diplomatickej misii, čím sa jeho spomínanie mení na rukoväť osobností 20. storočia, ktoré vstúpili do jeho života a ich žičlivá či groteskná ozvena preniká aj do klebetária slovenskej kultúry.

Popri viacerých spomedzi spomínaných osobností precitne Reisolovo blízke priateľstvo alebo náklonnosť voči Mikulášovi Bakošovi, Igorovi Hrušovskému, Rudolfovi Fabrymu.

V Reiselových rozprávaniach dominujú časti Vysvedčenie dospelosti, Návštevy, Vivat academia!, Cesta do sveta, Pražské stretnutia, Bratislava, Bratislava, ktoré sa sústredili na slovenský nadrealizmus osobne, prinášajú rekonštrukciu básnickej aj osobnej cesty mladého Reisela medzi slovenské nadrealistické zoskupenie, zdôrazňuje prítomnosť a zaujatosť za novú poéziu, ktorú prejavil Mikuláš Bakoš, sémantickú špecifiku pojmu avantgarda, kultúrny a poetologický význam Fabryho poézie (považuje ju naďalej za nepoznanú literárnou vedou), vysvetľuje genézu nadrealistických zborníkov po vyjdení prvého z nich Áno a nie: „Už na jeseň v tridsiatom deviatom roku sme pomýšľali na vydanie ďalšieho zborníka avantgardnej poézie a umenia“, prvotné Áno a nie „sa odrazilo aj v názve nového zborníka – Sen a skutočnosť“, po ktorom vyšli Vo dne a v noci (1941) a Pozdrav (1942). (REISEL, 2017, s. 102 – 103.) V ďalšej spomienkovej časti nazvanej Paríž s uznaním spomína na ocenenie a podporu básnikov Paula Eluarda, Tristana Tzaru, Marka Ristića slovenskej modernej poézii, ktorú v ich prítomnosti personalizoval práve Vladimír Reisel. Napokon v plnom znení odcitoval rukopisné pozdravy „našej nadrealistickej skupine“, ktoré mu zanechali v roku 1947 po stretnutiach Eluard aj Ristić: „Tieto pozdravy som priniesol z Paríža a odovzdal som ich Mikulášovi Bakošovi, ktorý ich potom publikoval aj vo svojej knihe Avantgarda 38 v roku 1969“. (REISEL, 2017, s. 150.)

Rozprávania Vladimíra Reisela zostali v oddanej službe novej poézii, slovenským nadrealistom, ale aj v obdive voči slovenským a českým umelcom, literárnym vedcom, výtvarníkom, kultúrnym činovníkom, ktorí prešli jeho životom, zanechali stopu tvorivej elegancie, múdrosti, skúsenosti a žičlivosti vzácnemu daru, mať a užitočne rozvinúť svoj talent.

„Dôležitých vecí, ktoré spisovateľ musí vysloviť, nie je tak veľa.“
Ľubomír Feldek

Kto pozorne sleduje posledné desaťročia kultúrne a literárne pôsobenie Ľubomíra Feldeka, ten mu s uznaním pripisuje poslanie vzácnej encyklopédie slovenskej literárnej histórie a kultúrnej prítomnosti. Medzi ne sa radia tvorivé i prekladateľské aktivity, ktoré vždy tešia jeho čitateľov i divákov. Obidve výpovedné línie, ktoré sú tak empaticky personalizované, viažu sa na Feldekovu kultúrnu a literárnu mnohorakú minulosť aj prítomnosť v redaktorskej, básnickej a prekladateľskej činnosti. Popri nich sa zabývali aktivity, ktoré akosi prirodzene patrili do statusu spisovateľa, teda autorské súťaže, interpretačné poroty, vydavateľské komisie, besedy s čitateľmi a literárne rozhovory. Po nich nasledujú komorné dedikácie a všeličo ďalšie, čím zaplnil – a robí to naďalej – svoju autorskú biografiu a čím, za čo mu patrí vďaka, učlovečuje tiché stránky učebníc literatúry a napráva nie raz nepresné, no vžité, preto aj voči „pravdivosti“ nepoddajné nazerania na čosi, kohosi a kdesi.

Ľubomír Feldek píše aj o sebe, a tak spomína aj pripomína mnohých a oživuje udalosti, v ktorých sa autorsky batolil, utváral a dodnes aj jeho pričinením sa sprítomňujú okolnosti zrodu výraznej prítomnosti generačného povedomia o modernej slovenskej poézii a kultúre, pre neho predovšetkým a najmä osobne tej od začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia. Osobnou rozpomienkou, uchovaným zápisom, korekciou ustáleného názoru odkazuje na blíženectvá s mnohými zo spoločenského a kultúrneho života, a to azda najskôr preto, lebo podmienky na literárny život v jeho šírke a členitosti aj v limitoch sa utvárali buď talentom, nadšením alebo mocou. Rozpomienkami na tých i na to, čo odniesli desaťročia do minulosti tej jeho i jeho generácie, by sa mala rozumieť predovšetkým jeho pozoruhodná a v odkazoch rešpektovaná pamäť na osobnosti, deje a počínanie si kultúry ako univerza, pri ktorom nejakým úchytkom, či rozhodujúco bol a konal aj Ľubomír Feldek.

Sentencia, ktorou Ľubomír Feldek overuje prostredníctvom času svoje počínanie, si v kultúre, generácii, literárnej histórii, v literárnom živote vymedzíme a súčasne aj obmedzíme problematikou javu trnavská skupina prostredníctvom dvoch publikácií, ktoré básnickému spoločenstvu Ľubomír Feldek venuje v Homo scibens (FELDEK, 1982) a Prekliata Trnavská skupina (FELDEK, 2007). Aj v tomto zámere sa iniciáciou na sledovanie kontaktov overených časom medzi vydaním publikácií stal ich autor, pôvodnosť a realizmus jeho výpovedí a rešpektovanie javového aj vývinového kontextu dnes už jestvujúceho v historickom profile kultúrneho a literárneho života. Feldekove reminiscencie sú vzácne literárnohistorické návraty, doplnenia, spresnenia a osobné vyznania k aktualizovaným generačným súvislostiam o spoločnosti a jej postoji voči kultúre a súčasne ide aj o básnikovo nazeranie na seba, súčasníkov a na vymedzovanie termínu moderná slovenská poézia/ literatúra.

Literárnohistorický verdikt sa ustaľuje Feldekovým konštatovaním: „V septembri 1956 sa zrodil časopis mladej generácie, a to je dôvod, aby som sa zamyslel, ako používať termín generácia“ (FELDEK, 1982, s. 17). Literárna história pracuje s javom trnavská skupina (Ľubomír Feldek, Ján Ondruš, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič) ¹¹, pozabudlo sa na literárnokritické vymedzenie 4:0, neopoetisti (Viliam Turčány, s. 50), podľa toho, kto, kedy a aký časový interval sleduje vo vývine slovenskej literatúry v druhej polovici minulého storočia. Ambícia je ušľachtilá voči poznaniu, Ľubomír Feldek chce zachytiť, zdôvodniť, rozvinúť a objasniť, bol pri genéze „svojho“ básnického spoločenstva¹² a sčasti aj pri premene časopisu Mladá tvorba na konci päťdesiatych rokov.

Ľubomír Feldek textom Homo scibens vykročil v ústrety tým, ktorých literárne a spoločenské súvislosti okolo štyroch básnikov v druhej polovici päťdesiatych rokov a Mladej tvorby¹³ a s podnetmi Miroslava Válka¹⁴ zaujímajú dostredivejšie. Rekonštrukcia s osobne ladenými komentármi, odbočeniami, dokumentmi, to sprevádza Feldekov pohyb v čase a v generačnej i osobnej literárnej pamäti. A je to rekonštrukcia nenáhlivá, dôsledná, dopovedajúca či objasňujúca nepresnosti, teda užitočná preto, že poézia trnavskej skupiny podľa jej „hovorcu“ znamená v dobovom kultúrnom a literárnom živote aj v dejinách modernej slovenskej literatúry toľko, ako Feldekova téza o základnej otázke umenia, a tou je ako? (FELDEK, 1982, s. 7.)

Základnou otázkou ako? otvára svoju spisovateľskú človečinu, ktorú po rokoch koncentruje do hodnotovej a hodnotiacej syntézy v zverejnenom rozhovore 3. januára 2013 s Evou Andrejčákovou, kde pointuje generačný básnický jav ako súčasť celku slovenskej a českej kultúry, pretože „Trnavskou skupinou sa v literatúre končí socialistický realizmus [...]“. Ľudia, ktorí tvrdia, že socialistický realizmus trval až do roku 1989, klamú. Keby sa umelci za socializmu nebúrili, kde by sa inak vzali tie výborné diela, ktoré vtedy vznikali: Kde by sa vzala česká nová vlna, galandovci, Jakubiskove filmy, Brunovského grafika na drevo?“

Všetko začalo stretávkami s Miroslavom Válkom a tým, že Mladá tvorba jeho pričinením sa chystala na skupinové číslo v periodiku v réžii etablujúcich sa štyroch básnikov. Kým sa tak stane vo Feldekovej rekonštrukcii, sústredí sa na poéziu Miroslava Válka, na jeho programovú báseň Estetika, aby vyňal z tejto výnimočnej tvorivej udalosti to, čo iniciuje mladých básnikov k vedomiu lyrickej a estetickej spolupatričnosti a vytvára pohnútky na vymedzenie sa generačným a skupinovým manifestom. Miroslav Válek ich oslovil 1. decembra 1957 otázkou/ponukou: „Čo keby ste tak, chlapci, spravili skupinu?“ (FELDEK, 1982, s. 51.)

Feldek objektivizuje situáciu literárneho života v päťdesiatych rokoch napojenú na časopis Mladú tvorbu (BARBORÍK – DAROVEC, 1996) ako empatiu: „Dobový literárny ruch rozoznel mnou a Válkom najmä jeden spoločný tón, ktorý nás zbližoval: Obaja sme mali akýsi literárno-organizačný pud. Možno to bolo občas i na vlastnú škodu a možno občas i omylom, no obaja sme nerozmýšľali iba za cez seba, ale aj cez druhých, vábil nás nielen individuálny, ale aj kolektívny literárny čin“ (FELDEK, 1982, s. 47 – 48).

Počiatočným signálom odklonu od dobovej básnickej (poetickej) konvencie sa stal „Nezvalov výrečný výrok: Trpte pre metaforu.“ (FELDEK, 1982, s. 35). Ľubomír Feldek sa zblížil s nezvalovskými slovami asociácia, metafora, Jozef Mihalkovič mal v obľube konkrétnosť, Ján Ondruš pamäť a navrhol „nové témy“ aj „nový tvar“ (FELDEK, 1982, s. 36), čím sa nevzopreli Válkovmu precizovaniu básne ako tvaru, etosu, syntézy, jej polytematickosti a sémantickým variáciám pojmu dotyk. Podstatnou udalosťou pri vymedzovaní dotyku medzi mladými básnikmi a Válkom sa stalo zverejnenie jeho textu Cesty poézie v Mladej tvorbe, z ktorého vyplynie pre trnavskú skupinu odlišné chápanie pojmu tvar: „My mladí sme videli také veci ako idea a realizmus už imanentne prítomné v metafore, v tvare. Syntetik Válek ich pokladal za potrebné k tvaru prikladať. Napriek tejto zásadnej rozdielnosti medzi ním a nami mladšími poskytuje článok Cesty poézie dôkaz o úžasnej vzájomne užitočnej blízkosti, v ktorej vznikali tieto dva programy“ (FELDEK, 1982, s. 64). Keď sa Feldek s generačnými básnikmi pri príprave skupinového čísla Mladej tvorby radili o tom, čo chcú oni dostať do čísla, a o tom, čo sa muselo uchovať v zavedenej kompozícii periodika, ustália sa - po jeho ponuke - na tom, že Feldek pripraví tri manifesty: „urobíme frontálny útok nielen na sféru poézie, ale aj na sféru poézie pre deti a na sféru básnického prekladu“ (FELDEK, 1982, s. 54). Literárna súťaž iniciovaná vydavateľstvom Mladé letá priniesla ocenenie pre Feldekov text Hra pre tvoje modré oči, a Hra „sa stala teda mojou programovou básňou“ (FELDEK, 1982, s. 50), ba viac „Cez noc vznikol nový prúd v slovenskej poézii pre deti – je produktívny dodnes“ (FELDEK, 1982, s. 50).

Literárna história uchováva kultúrnopolitické súvislosti okolo skupinového vystúpenia trnavskej skupiny v roku 1958 v Mladej tvorbe: „Rozhodlo sa, že môže vyjsť podstatná časť čísla – už spomínaných osemnásť strán. Štrnásť strán sa neodporúčalo publikovať na základe pripomienok vyskytujúcich sa v posudkoch [...] Číslo nemalo niesť punc skupinového vystúpenia [...] Mladá tvorba číslo 4 ročníka 1958 už vyšla. Kúpil som si ju a na mieste som číslo preštudoval, aby som zistil, čím nahradila redakcia vypustené strany“ (FELDEK, 1982, s. 77). Feldek sa detailne venuje Mladej tvorbe, jej číslu 4, od strany po tú ďalšiu, od textu po ten, čo nasleduje, a vstupom redakcie do neuskutočneného skupinového čísla podľa návrhov mladých básnikov sa venuje Feldek v Homo scibens. Podstatné z rozčarovania, ktoré mladých básnikov a ich sympatizantov na príprave čísla postretlo, sú aj okolnosti okolo manifestu poézie. Feldek spomína tri odmietavé posudky na nimi zostavené číslo Mladej tvorby. Jednému z nich venuje pozornosť zvlášť, a to preto, lebo „Skupinový manifest urobil posun v definícii pojmu metafora [...]. Manifest navrhol pojmu metafora širší obsah, totožný vlastne s obsahom pojmu tvar – no i s týmto len za predpokladu nezúženého chápania. Metafora označovala v manifeste už myšlienkou stvárnenú tému - tak došlo k vypusteniu pojmu idea ako nadbytočnému termínu, a tak došlo potom aj k podozreniu, že program nastupujúcich mladých básnikov je bezideový [...]. No dnes, po vyše dvadsiatich rokoch sa mi zdá, že práve vďaka tomuto nedorozumeniu sa dá presne povedať, v čom sa náš neopoetizmus líšil od poetizmu“ (FELDEK, 1982, s. 76). Manifest poézie pripravený Ľubomírom Feldekom do skupinového vystúpenia mladých básnikov v Mladej tvorbe, venovaný „reprezentantovi najsilnejšej literárnej generácie“, sa neuchoval v roku 1958, aby sa vytratil do nenávratna s nepoužitými materiálmi.

Ľubomír Feldek vie, že život to naučí všetkých i tomu, čo nie je na očiach, či inak nenalieha svojou prítomnosťou buď v komornej príručke pre básnikov a ich čitateľov, alebo v dejinách, že sa prirodzene v nových čitateľských generáciách oslabuje poznanie „jeho“ básnickej generácie, na čo reaguje v publikáciou Prekliata Trnavská skupina. V rozhovore pre literárnu rozhlasovú reláciu pointuje svoje chápanie hodnoty básne, experimentu, výrazu, tvorcu... takto: ,Nechcem historizovať, ale len tak pre poriadok poviem, že tá Trnavská skupina vznikla len na jeseň roku 1957 a pokúsila sa vydať jedno jediné skupinové číslo Mladej tvorby. Bolo to v apríli 1958“.¹⁵

Kompozícia Prekliatej Trnavskej skupiny zvestuje, že čas básnika Feldeka nielen oslovoval, čas mu aj „náučne“ navrhoval, čo je potrebné literárnej verejnosti pripomenúť, a tak začína reminiscenciou na publikáciu Homo scibens. Návraty v komorných dejinách konkretistov sprevádzajú Feldekove state Prekliata Trnavská skupina, Príbeh prekliatej Trnavskej skupiny. Ako. Do druhej kompozičnej časti zaradil texty pôvodnej a prekladovej tvorby Zo skupinového čísla, básne poetov Jána Ondruša, Jozefa Mihalkoviča, Jána Stacha, prózu Rudolfa Slobodu, svoj text Hra pre tvoje modré oči, programy Bude reč o literatúre pre deti, Bude reč o preklade. Tretia kompozičná časť je Feldekova osobná, má pomenovanie Osudová. Štvrtá časť nemá súhrnný názov, ale jej závažnosť spočíva v „zastavení“ času spomienkou, ktorá povoláva do dialógu J. Mihalkoviča, R. Slobodu, R. Dobiáša, M. Válka aj ďalších, tých, čo ostali skupine názorovo či generačne blízki. Piata časť Chvála zamotaným snom ponúka galériu textov konkretistov doplnené Válkovou a Slobodovou textovou účasťou. Pozoruhodné sú Feldekom pripravené Medailóny v záverečnej, šiestej časti kompozície Prekliatej Trnavskej skupiny.

„Žáner literárnej publicistiky, ktorý čitateľ dostáva do rúk, predstavuje vlastne spodný prúd novinárskych a sčasti diplomatických skúseností, kde osoba rozprávača zostáva skrytá akoby v šepkárskej búdke či za oponou.“
Bystrík Šikula o Dušanovi Kernom

Tridsať sedem autorských osobností, kontakt s nimi, ako to umožnili diplomatické pravidlá alebo čitateľská a spoločenská zaujatosť Dušana Kerného za autora, text, situáciu, súvislosť či hlboko osobnú reakciu na podnet, utvorilo súbor textov Medzi riadkami (KERNÝ, 2017, s. 5), ktoré boli publikované v časopise Slovenské pohľady v rokoch 2010 až 2016. Šéfredaktor časopisu Slovenské pohľady, Bystrík Šikula, utvoril pre texty Dušana Kerného žánrový a recepčný novotvar „rôznočítanie“, čím odkazuje na predpoklad i jedinečnosť Kerného textov už aj tým, že sú „kryté osobnou skúsenosťou, osobným zážitkom“ (ŠIKULA, 2017, s. 5) a ich ambíciou po celý čas je dôsledne rešpektovanie „vecnosti“. Porozumieť zvnútra temínu rôznočítanie, osobná skúsenosť a vecnosť znamená, že sa rešpektuje Kerného profesijná autentickosť (diplomat) a autorská vierohodnosť (ambícia výpovede). Profil Dušana Kerného¹⁶ zverejnený na prebale publikácie naznačuje, že ho profesia publicistu, „zahraničného spravodajcu“ a diplomata predurčila na poučené a premýšľavé rozhovory s čitateľom o viacerých témach, medzi ktorými dominuje vzťah premýšľania o národe, národnej kultúre, jazyku a reči, o osobnosti tvorcu, zaváži návrat k medziliterárnym vzťahom, politike, kultúrnej politike a zamýšľanie sa nad stavom spisovateľského spoločenstva.

Slavistický priestor sa odvíja od Ruska a ruskej, sovietskej kultúry a literatúry. Jazyk ako znak ho vedie k bieloruskej kultúre a literatúre. Vývinové rozpätie návratov a poznávacích referencií zachytí Antona Čechova, Anatolija Kuznecova, Michajla Bulgakova, Svetlanu Alexijevičovú, Iľju Erenburga, Leva Tolstého s Dušanom Makovickým, Rúfusove preklady poézie. Spravidla pri návratoch do ruského kultúrneho priestoru ide o návštevu, rozhovor, osobný kontakt na pozadí inej ako literárnej udalosti, vždy však takým spôsobom, z ktorého si čitateľ uvedomí prítomnosť empatie, ocení autorove hodnotné prieniky do dejín literatúry, do histórie, praktických reálií pôsobiacich okolo autora, do textu a ich spoločne prepojeného života v širšom kultúrnom spoločenstve. Dušan Kerný popri svojej osobnej skúsenosti sa nevzdáva ambície utvoriť svojím rozprávaním takú poznávaciu atmosféru, aby v literárnej vede a sociokultúrnej problematike neškolený čitateľ sa zapojil do empatie, precítenia a domyslenia súvislostí a dopracoval sa vďaka spôsobu, akým Dušan Kerný osobnostne pretransformúva podstatu svoje témy i k tomu, akú má stratégiu pri „voľnom“ presúvaní sa v čase, reáliách a literárnych spoločenstvách. Druhú tematickú líniu utvoril Dušan Kerný z problematiky neslovanského jazykového kontextu a z účinkovania jedinečnosti kultúrnej tradície, a to zvlášť vtedy, keď sa podelí o kontext konkrétne a do iného jazyka preloženej, či inak mimo pôvodnej kultúry žijúcej literárnej tvorby Ladislava Ťažkého, Dominika Tatarku, Bohuša Chňoupka. Osobným zážitok a mravnou reflexiou sprostredkuje zvažovanie spoločenských aj kultúrnych okolností, v ktorých pôsobil Günter Wilhelm Grass, Thomas Mann či Donald A. Prater. V tých dvoch líniách sa Kerný pohybuje medzi rekonštrukciou rozhovoru a esejistickým vyrovnávaním sa s javom pravda, spravodlivosť, odvaha, zatratenie. Kultúrne a literárne komponované rozhovory autora publikácie Medzi riadkami so sebou a literárnym životom, no aj s kultúrnou a literárnou históriou sa zbližuje prostredníctvom sprostredkovaných literárnych pamätí spisovateľa, účastníka vojnovej udalosti. Pritom si vyberá tie, ktoré ho zaujali a potrebuje sa s nimi vyrovnať i tak, že o tom, čo sám o probléme vie, čo komorne precítil a čo povýšil na pointu ho nasmeruje k tomu, aby pomyselne prekročil územie kultúry a svojimi skúsenosťami z rozhovorov oslovil spoločnosť a vyslal tak jej požiadavku na obnovovanie latentne aktuálneho mravného imperatívu. V tejto súvislosti sa čitateľova pozornosť sústredí na Prísne tajné stopy slovenských spisovateľov v sovietskych archívoch z roku 1968 (KERNÝ, 2017, s. 216 – 221). Expozícia tejto časti v texte má impresívnu, vizuálno-estetickú rozprávačskú líniu, po nej nasledujú evokácie vojensko-historického významu: „Je prekrásne jarné ráno, píše sa 12. apríl 1968. Pre sovietske jednotky na Ukrajine sa končí zimný výcvik. Aj pre 17. gardovú motostreleckú divíziu. Raketová časť divízie sa nachádza v tuľčyskej posádke. Práve tam je na kontrole veliteľ 38. armády generál Alexander Majorov“, ktorého vojenským rozkazom v ten istý deň očakáva veliteľ Karpatského vojenského okruhu so sídlom vo Ľvove, aby sa generál Majorov dozvedel z mapy, ktorú mu predložili, že pre neho ide o „rozkaz na vpád 38. Armády do ČSSR s cieľom potlačiť a v prípade nevyhnutnosti i zničiť kontrarevolúciu na jej území“. Generál si z mapy, na ktorej bol zvýraznený Trenčín, jej dátum, „mala dátum 11. apríl 1968“ –„Zapamätal si najmä slovo vpád. Vtorženie“ (KERNÝ, 2017, s. 213 – 214). Dušan Kerný sa vracia do roku 1966, vtedy sa „Moskva (..) usilovala v ČSSR rozmiestniť vojská, ale vtedajší vrcholný československý predstaviteľ Novotný súhlasil iba s rozmiestnením rakiet, ale rozhodne nie vojsk“ (KERNÝ, 2017, s. 214). Rekonštrukcia Prísne tajných stôp [...] sa rozčlení do historicko-politickej a vojensko-kultúrnej série verifikovateľných blokov (ako to bolo?) s dôrazom na fakt, personálny kontakt s politikmi, na presnosť obnovenej informácie a na kontinuitu udalostí s názvami Znepokojnie, Ako to vtedy vyzeralo v Bratislave? a finálna časť s názvom Dohra, tá je podporená odkazmi na využitú odbornú literatúru.

Osobitosť textov o jazyku, reči, literatúre, autorovi, kultúrnej politike, politike, medziliterárnych vzťahoch spočíva najskôr a účinne, poučene a autenticky v tom, že autor textov kultúrne podložie umenia a literatúry vyňal z uzavretého, miniaturizovaného sveta literátov a ich vzťahov, za ktorým sa hýbe ďalší svet politiky a moci, ktorý sprevádza, formuje históriu: prosté všetko so všetkým súvisí zostáva vkladom publikácie Medzi riadkami dožitej, poznanej aj negovanej pamäti, reality a zo súvislostí plynúcej zodpovednosti tu a teraz.

Literatúra

BALÁŽ, A. Povedz slovo čisté. Bratislava: Literárne informačné centrum 2017.

BARBORÍK, V. – DAROVEC, P. Mladá tvorba 1956 – 1970 – 1996. Levice: L.C.A 1996.

FELDEK, Ľ. Homo scibens. Bratislava: Smena 1982.

FELDEK, Ľ. Prekliata Trnavská skupina. Bratislava: Colombus 2007.

FELDEK, Ľ. Keď vládzeš ísť, aj keď so musíš nadísť. Bratislava: Ikar 2011.

KERNÝ, D. Medzi riadkami. Martin: Matica slovenská 2017.

REISEL, V. Vidím všetky dni. Bratislava: Marenčin PT 2017.

ŠIKULA, B. Rôznočítanie Dušana Kerného v Slovenských pohľadoch 2010 – 2016. In: KERNÝ, D. Medzi riadkami. Martin: Matica slovenská 2017.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk