Viera Žemberová

Život mi už raz uvil na hlavu ťažkú tŕňovú korunu. Ostáva otázkou, či mi ju ponechá i na podobizni v galérii slovenských literátov. (Tido J. Gašpar)

V slovenskej literárnej histórii sa v medzivojnovom vývinovom procese pripomínajú svojou národoveckou tradíciou, alebo sa presadzujú svojimi viacjazyčnými spoločenskými, kultúrnymi a umeleckými aktivitami mestské lokality: modernej dobe ustupujúci Martin a v novom storočí napredujúca dravá Bratislava. Martin sa spája v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia s národnou kultúrnou tradíciou, jej výraznými osobnosťami, inštitúciami a kultúrnou ozvenou mýtickej „turčianskej záhradky“, tak potrebnej v národných dejoch spred storočia. Bratislava sa po vytvorení Československej republiky preberá z atmosféry ospalej, pozabudnutej vidieckej, malomestskej lokality pri Dunaji, v ktorej je slovenský (jazykový) obyvateľ na začiatku sociálnej premeny spoločensky vytesnený obrazne aj reálne za hranice historického jadra mesta, v tom čase početne aj funkčnosťou jazyka zabývanými a úspešnými, po nemecky a po maďarsky hovoriacimi mešťanmi.

Spoločenské, etnické, vojenské a politické udalosti na prelome dvoch storočí významne zmenili po roku 1918 geopolitickú aj kultúrnu mapu kontinentu. Emancipačnou premenou prechádza aj územie Slovenska, už aj tým, že sa slovenskí a po slovensky hovoriaci obyvatelia presadzujú v jednotlivých spoločenských a sociálnych štruktúrach nového štátneho útvaru. Rozlične podnecovaným osobným záujmom a spoločensky iniciovanými potrebami sa Bratislava a jej obyvatelia otvárajú optimistickej atmosfére, medzinárodným kontaktom a nekonvenčným sociálnym podnetom, ktoré oživujú aktívnu premenu povojnového kontinentu, teda aj Slovenska v novom štátnom útvare. Podnet, ktorý premení pozabudnutú a ospalú Bratislavu na lokalitu početných spoločenských, kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií s originálnymi či osvojenými zámermi, tendenciami aj prejavmi sa sústredí neprehliadnuteľne do kultúrneho, umeleckého, verbálneho a výtvarného umenia v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch 20. storočia.

Na všestranne sa meniacu Bratislavu medzivojnových rokov, na spôsob jej premeny z mestečka na brehu („krásnej modrej“) veľrieky na jedinečné kultúrne genius loci upozorňujú pamätníci v memoárovej literatúre, či v inak uchovanej spomienkovej spisbe, v dostupnej korešpondencii, v publikovaných rozhovoroch, či prostredníctvom početných a po generácie oddávna šírených a potomkami odovzdávaných príhodách o netradičnom zážitku, stretnutí sa alebo o priateľstve, na čom sa zúčastnil nejeden spisovateľ, výtvarník, hudobník, divadelník a pracovník akademických inštitúcií, aj novinár či podnikateľ, ktorý svoje študentské alebo rané roky po skončení štúdií, či po odvážnom rozhodnutí presunúť sa do Bratislavy, ich zverejnil ako odkaz na to, ako sa v rozrastajúcom a atmosférou rýchlo sa meniacom meste neľahko hľadalo spoločenské, predovšetkým tvorivé či sociálne uplatnenie.

Literárny dejepis aj literárny zemepis našli v publikácii historika Martina Vašša Zlatá bohéma (VAŠŠ, 2018) užitočnú pomôcku, oporu a vhodný beletrizovaný doplnok do rozvinutého literárnohistorického výskum o medzivojnovom spoločenskom, kultúrnom, javovom a o personálnom vývine slovenskej literatúry a  kultúry. Prostredníctvom zachytenej exteriérovej rekonštrukcie a sociálnej premeny Bratislavy v dvadsiatych rokoch minulého storočia sa obnovuje poznanie zo súvislostí o jej jedinečnom kultúrnom a literárnom živote, o organizovaní hodnotovo jedinečného úseku života a kultúry mesta a o precizovaní etnického, generačného, umeleckého a estetického, teda spoločenského aj názorového, ale predovšetkým personálneho utvárania sa javu osobitej a jedinečnej bratislavskej literárnej a výtvarnej bohémy. Vaššova¹ publikácia Zlatá bohéma je nasýtená verifikovateľnými kultúrnymi, literárnymi a autorskými reáliami, čím sprítomnila v plynúcom historickom a spoločenskom čase minulosť početnými torzami z historiografie a personálnej biografie dobový bratislavský spoločenský a umelecký svet tým, že načrela do príbehov jednotlivcov, ktorí od konca desiatych a v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia sformovali v meste jedinečnú, na invenciu a experiment podnetnú umeleckú komunitu a i týmto popularizujúcim spôsobom sa oživuje kultúrna pamäť ako čas pre umeleckú – zlatú a striebornú – bohému, sústredenú od dvadsiatych do polovice štyridsiatych rokov² do Bratislavy.

Vaššova historiograficky organizovaná časová priamka počíta so všeobecne známymi informáciami, ktoré sa kauzálnymi rozhodnutiami dobovej európskej politiky prepájajú od ukončenia prvej svetovej vojny, cez zánik monarchie, vznik Československej republiky, po vyhlásenie autonómie Slovenska v októbri 1938, až horizontálnu časovú priamku bratislavskej umeleckej bohémy ukončia udalosti v marci roku 1939; v texte sa objavuje rozkolísaná terminológia pre štátnu formu – Slovenský štát aj Slovenská republika.

Priestor pre bratislavskú literárnu, výtvarnú a spoločenskú bohému poskytujú neúplné dve desaťročia, ktoré Martin Vašš venuje miestopisu, vzťahom či osobným aj autorským torzám z ich životných príbehov, ktoré ťažia v jeho rozprávaní predovšetkým z generačnej memoárovej lektúry, ktorá obohatila predovšetkým v 70. rokoch minulého storočia svojím autorským návratom dobový literárny život, ale nechýbajú ani podnety z dostupnej  korešpondenčnej, záznamovej, či v archívoch uchovanej lektúry v dokumentoch. Martin Vašš rekonštruuje účinkovanie osobností zahrnutých do  spoločenstva bratislavskej bohémy v rokoch 1920 – 1938 v blokoch: Protagonisti jadra zlatej bohémy a dve nadväzujúce súčasti Širší okruh zlatej bohémy a Mecéni, spoločníci a priaznivci zlatej bohémy. Z tradície sa odkláňajúce koncepty v umení, nech sa označia jej popretie, experiment, avantgardu, modernu alebo aj inak, viažu sa na profilovú osobnosť, ktorou sa proces nového utvára, začína, formuje, rozvíja, precizuje sa a po istom čase chystá východiská pre svojich nových – iných, mladších – nástupcov s pozmenenou ambíciou prístupu k umeniu ako k špecifickému tvorivému javu a k jej tvorcovi ako k jedinečnému talentovanému uskutočňovateľovi.

Historik Martin Vašš v časti venovanej Tidovi J(ozefovi) Gašparovi³ – „legendárnej osobnosti zlatej bohémy“ – vrátil do širšieho kultúrneho povedomia osobnosť všestranne aktívneho, experimentujúceho literáta, kultúrneho a spoločenského činovníka,⁴ ktorý svojím búrliváctvom a charizmou zaujal dobovú bratislavskú verejnosť, aj literárna história uchováva reálie jeho postojov k národnej osvete, veď nimi presahoval pôsobenie a čas zlatej bohémy. Historik v dotykoch historiografie a literárnej histórie zachytil premeny doby takto: „Gašparova vedúca úloha v zlatej bohéme a dokonca aj samotná existencia zlatej bohémy boli časovo ohraničené politickými ruptúrami po Mníchovskej dohode a vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra 1938. V atmosfére veľkých politických zmien a súčasne aj ohrozenia integrity česko-slovenského štátu a Slovenska zo strany maďarskej ašpirácie sa Gašpar rozhodol pre vstup do aktívnej politiky, čím sa tiež aktívne zapojil do služieb autoritatívneho režimu a po vzniku Slovenského štátu aj do kolaborácie s nacistickým Nemeckom, ktorá u nás vyvrcholila prijatím postu šéfa úradu propagandy v rokoch 1941 – 1945.“ (VAŠŠ, 2018, s. 90 – 91.)

Užitočným pristavením sa pri osobnosti a literárnom príbehu Tida J. Gašpara sú jeho Pamäti: v prvom zväzku navrstvuje rozprávania o podnetoch, rozhodnutiach a následkoch jeho sústredeného záujmu, ako sa rozhodol hľadať a nájsť pre seba akceptované literárne miesto na konci desiatych rokov minulého storočia medzi osobnosťami martinského kultúrneho a národného prostredia. Gašpar pripomína seba, ale aj vtedy kompozičným a naračným spôsobom obnovuje početné odkazy na reálie – vývinové, personálne, textové a osobnostné – ako na hodnoty, ktorými sa presadzovala v novom štátnom útvare a v prvých desaťročiach nového storočia predovšetkým slovenčina, a na skutočnosť sa menilo jej umelecké emancipovanie sa aj pričinením a zásluhou početných členov bratislavskej bohémy, ale neprehliadnuteľne jeho charizmatickým pôsobením v heterogénnom umeleckom spoločenstve mesta. Tido J. Gašpar objasňuje svoj zámer takto: „Všelijako vysvetľujem svoje začiatočné naivity, ale rozhodne svedčia o tom, že literárnemu funkcionalizmu už hneď na začiatku som pripisoval veľké úlohy. Medzi stavbárov nového kultúrneho veku som tiež chcel prísť pripravenejší.“ (GAŠPAR, 1998, s. 195.)

Trinásť personálnych, tvorivých a spoločenských mikroportrétov Zlatej bohémy vytvára Širší okruh zlatej bohémy. Do širšieho personálneho a tvorivého zázemia včlenil autor rozprávanie o osudoch literátov Jána Smreka, Emila Boleslava Lukáča, Mila Urbana, Joža Nižnánskeho, Rudolfa Dilonga, Jána Poničana, Laca Novomeského a viacerých výtvarníkov, medzi nimi Ľudovíta Fullu, Mikuláša Galandu, Jozefa Ilečka, ktorých sprevádzajú Jozef Pospíšil, Andrej Kováčik a Štefan Polkoráb. K jednotlivým osobnostiam zaradeným do spoločenského a umeleckého okruhu spájajúcich sa s aktivitami Tida J. Gašpara sa približuje autor publikácie nielen zo zázemia dostupného dokumentu, ale i tak, že jednotlivé postavy literárneho života Bratislavy vymedzuje typovým doplnkom: Ján Poničan je „boľševický búrlivák“, Jožo Nižnánsky „bohémsky dandy s komerčným úspechom“, Karol Miloslav Lehotský „dekadentný mystik“, alebo Emila Boleslava Lukáča sprevádza spresnenie „bohémsky dušpastier“. Zverejnený výber a voľba „doplnkov“ má svoju poznávaciu aj osobnostnú „orientačnú“ hodnotu, ktorou sa napovedá, ako je bratislavská bohéma vnútorne heterogénna, personálne i profesiou odlíšiteľná v čase i svojou estetickou a etickou genézou jednotlivých jej účastníkov a čím i ako sa medzi nimi vytvára napriek tomu dostredivé tvorivé centrum. Pri bratislavskej bohéme má určujúce poslanie genius loci, geografický miestopis a viaceré spoločenské lokality na ich stretania sa.

Pre spôsob života, tvorbu, osobné, názorové, spoločenské kontakty a estetické blíženectvá má Martin Vašš výstižné vyjadrenie, hovorí o zábavnom štýle života zlatej bohémy (VAŠŠ, 2018, s. 245), ale i o tom, že „najvýznamnejšími protagonistami zlatej bohémy boli Tido J. Gašpar, Ján Hrušovský, Frico Motoško, Emo Bohuň, Ivan Žabota a Janko Alexy“ (VAŠŠ, 2018, s. 244 – 245), pričinením bohémy sa Bratislava poslovenčovala – aj vďaka tomu, že najnavštevovanejšími kaviarňami sa stali vyhľadávaná Reduta, Astoria a Štefánka (VAŠŠ, 2018, s. 246), ale „medzi výletnými hostincami v 20. rokoch jednoznačne dominovala Zlatá fantázia v Karlovej Vsi.“ (VAŠŠ, 2018, s. 246; GAŠPAR, 1969.)

Spôsob, akým sa historik sústredil prostredníctvom materiálu z druhej ruky na oživenie a pre širokú verejnosť aj na „kompletizovanie“ dobového obsahu javu genia loci, na vznik, udomácnenie sa a aktivitu slovenskej umeleckej bohémy v jej „zlatom“ tvorivom čase, odkazuje i týmto spôsobom na jedinečné obdobie kultúrneho života Bratislavy, na zložitý a diferencovaný nástup slovenskej umeleckej moderny, na jej zapojenie sa do dejinne sa komplikujúcej situácie na kontinente, aj do dramatizujúcej sa atmosféry mesta, čím − popri detailoch zvnútra zlatej bohémy – vytvára dôveryhodnosť ním priblíženej rozpomienky na vzťahy literárnych a umeleckých osobností, ktoré ožívajú v komornej epizóde alebo v uchovanej zovšeobecnenej informácii, uloženej v archívnom dokumente, poprípade ich získal z písomnosti osobného alebo spomienkového významu.

Na publikácii treba doceniť pri prehlbovaní kultúrnych vedomostí o spoločenských a historických dejoch „doma“ prítomnosť rekonštrukcie bohémy v európskom kontexte, teda jej genézu a francúzske podoby známe v rokoch 1830 – 1840: na objasnenie vzniku termínu bohéma, na prvú a druhú vlnu francúzskej bohémy, na odkazy o spoločenskej predstave a o prístupe k modernému, experimentujúcemu umeniu vo veľkomeste, na jeho nekonvenčný život a rovnako prijímané umenie v žičlivom prostredí Paríža. Pritom dobový Paríž, spoločenský, tvorivý aj osobný život príslušníkov bohémy sprevádzajú aj sociálne a ekonomické problémy, a tie spravidla vyústia do svojského životného štýlu „proletaroidnej inteligencie“. (VAŠŠ, 2018, s. 16. Ide o termín Pierra Bordieau.) Do francúzskej bohémy autor publikácie zakomponoval odkazy na osobnosti literatúry: Honoré de Balzaca, Gustava Flauberta aj Henryho Murgera. Kuriozitou budúcich širších kultúrnych a poznávacích kontaktov s publikáciou M. Vašša o bratislavskej bohéme bude informácia, za ktorou stojí Balzacovo uvedenie termínu bohéme⁵ (VAŠŠ, 2018, s. 13) a historikov výklad: „Slovo „bohém“ sa začalo používať vo Francúzsku 19. storočia, keď sa o migrujúcich Rómoch myslelo, že pochádzajú z Čiech – Bohémie,“ aby sa pointou tohto sémantického náčrtu stal verdikt: „Bohému tak môžeme chápať ako sociálny mikrokozmos umelcov a inteligencie.“ (VAŠŠ, 2018, s. 11.)

Do kultúrnej a vzdelávacej praxe sa publikácia Martina Vašša Zlatá bohéma zapíše podnetným vstupom a výkladom európskeho kontextu pri rekonštrukcii genézy a rozvinutia sa umeleckej bohémy, ktorú zaznamenáva Zrodenie umeleckej bohémy a jej vývoj v európskom kontexte. Autorovým prísľubom do budúcnosti je informácia o pripravovanom pokračovaní kultúrno-spoločenských udalostí a dejov súvisiacich so slovenskou bohémou v medzivojnovom období v publikácii Medzi snom a skutočnosťou. Umelecká bohéma v Bratislave 1938 – 1945 už má iného protagonistu, bol ním básnik Ján Smrek.

Literatúra

GAŠPAR, J. T. Pamäti I. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998.

VAŠŠ, M. Zlatá bohéma. Umelecká bohéma v Bratislave 1920 – 1938. Bratislava: Marenčín PT, 2018.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk