Viera Žemberová

Život prináša všeličo, ponúka kontrasty aj tajomstvá

S bulharským spisovateľom Jordanom Radičkovom¹ sa čitatelia stretajú prostredníctvom obnovených alebo edične inovovaných vydaní jeho prozaických prác, textov pre mladých čitateľov, alebo ako diváci s realizáciami jeho filmových scenárov a dramatických literárnych textov.

Prekladateľ Igor Hochel² pripomína prostredníctvom titulu Prak a iné prózy Jordana Radičkova³ ako najznámejšieho a najprekladanejšieho bulharského spisovateľa. Prak a iné prózy sú realizáciou edičného zámeru, ktorý pojal do svojho knižného vydania „román Prak a poviedky“, aby sa čitateľom sprístupnila Radičkovova tvorba zahrnutá do bulharských vydaní Praška (1977), Izpadnali ot karucata na boga (1984) a Umiovane liceto na Bogorodica (1997), čím sa obnoví, doplní a rozšíri zázemie jeho ustáleného literárneho sveta aj – a nielen – pre slovenských čitateľov.

Do časti, ktorú prekladateľ nazval Poviedky, zaradil sedem krátkych textov, od miniatúry po poviedku: Čakáme, kým príde na nás rad; Ľudia chradnú; Mäkká voda; Vrtiritka; Krížovka; Abrahámove rukavice; Mrholí. Pôvodnosť, intenzita aj pôvab rozprávačskej línie textov zaradených medzi Poviedky súvisí s impresiou, spontaneitou, obraznosťou, poetizáciou, senzibilitou, ale predovšetkým so sugestívnym vyrozprávaním zážitku či dávnejšej (roz)spomienky, teda s tým, čo sa z reality ukladá do osobných dejín jednotlivca v čase, ktorý má na to, aby seba poznal, sebou zaujal ďalších, o sebe uvažoval vo vzťahoch. Poviedky sústredili autenticky prežité udalosti a ich tematizované miniatúry sú vyrozprávané tak, aby mali dostredivý poznávací a estetický význam, hoci sú svojím (medzi)ľudským problémom „všedné“, ale do každej spomedzi nich sa mohol s ľahkosťou senzibilne zvoleného slova vpísať noetický odkaz čitateľovi. Nadčasová správa pre čitateľa zbližuje pre jej vžitosť a konvenciu ľudí svojím zážitkom, aj pre pôvab zachyteného okamihu a pre okamih jeho nezvratného zániku v reálnom čase, dáva mu na vedomie, že ona dokáže slovom proces konečnosti spomaliť aj zastaviť.

„Román Prak“ utvorila skladačka dvanástich príbehov. Tie sú postavou, rozprávačom, priestorom prepojené do kauzálne spojených epizód, ktoré sa svojimi pomenovaniami (názvami) voči sebe správajú „odťažito“. Vlastne tak, aby podporili kompozičný koncept zorganizovaný z dotykov medzi zošitom (napísaným, čítaným, nečítaným, korigovaným, hľadaným, nájdeným) a postavou jeho autora – maturanta Ľaváčika –, ktorá žila pod horami a vytratila sa s veľkou vodou zo svojho dedinského spoločenstva. Čitateľ, kým sa sústredí na text, má príležitosť dozvedieť sa na prebale vydania, že ho očakáva „výsek zo života vidieckeho chlapca po maturite, ktorého detstvo poznačila tragická smrť otca“, matka sa znova vydá, jej syn neskrývanou emóciou odmieta otčima, preto žije s babkou a psíkom Liškom, ale „jedného dňa sa počas povodne za záhadných okolností stratí. Zostane po ňom zošit plný zápiskov,“ do ktorého zaznamenal svoje poznávanie a hodnotenie sveta a zmýšľanie o sebe, blízkych a o prostredí aj o ľuďoch vo svojom okolí.

„Příběh je tedy abstrakce či konstrukce, kterou získáváme z textu vyprávění, použijeme-li základní rámec příčiny a důsledku. [...]. Minimální příběh v jeho pojetí tak obsahuje začátek, prostředek a konec.“ (KUBÍČEK – HRABAL – BÍLEK, 2013, s. 36.) Strategické zázemie príbehu primárne nespočíva v hľadaní toho, kto zápisky zhotovoval, okolo tejto udalosti prozaik uchováva status tajomstva, ale v tom, že sa po ich nájdení „tajomstvo jeho zmiznutia pokúša rozlúštiť autor spolu s dvomi dedinčanmi.“ (RADIČKOV, 2017, informace z přebalu.) Genézu a pragmatickú črtu dokumentu, akým sa stáva pre príbeh a jeho rekonštrukčné rozprávanie o nájdení a o početných udalostiach okolo či priamo súvisiacich s belasým zošitom v cudzích rukách – mysliac na vek a rozpoloženie maturanta, siroty, sociálne a citovo vytisnutého jedinca z matkinho nového rodinného útvaru – zachytávajú názvy jednotlivých zápisov a ich torzovitá tematizácia aj inštrukciu nenarušiť cudzími sondami do zápisov v zošite latentne jestvujúce a primárne organizované tajomstvo okolo chlapca (Kam zmizol chlapec? Je medzi živými?). Takto vybudovaný kompozičný zámer súvisí so súbežným organizovaním aj odkrývaním ďalšieho tajomstva, ktoré prináša až manipulácia s nájdeným belasým zošitom v cudzích rukách.

Jednotlivé mikroudalosti zvolenou kompozičnou stratégiou organizujú príbeh v príbehu do mozaiky. Akceptovať príčinne zapájanie postavy Ľaváčika, jej jestvovanie, ad hoc i post factum spojenia s konkrétnou udalosťou a spoločným objasnením v príbehu znamená, že iba tak vznikne príležitosť na to, aby sme mohli pozorovať, ako myslí, čo cíti, ako chápe, prijíma a zhodnocuje svoju situáciu a spätne čitateľ má možnosť porozumieť motivácii jej činov, postojov a rozhodnutí. (KUBÍČEK – HRABAL – BÍLEK, 2013, s. 57.) Zošit v cudzích rukách znamená, že jeho „majiteľom“ po nájdení sa stane personalizovaná postava Autor. Tá sa ujme stratégie rozprávacieho reťazca, v ktorom sa (svoj)voľne pohybuje v pôvodných zápisoch v belasom zošite. „Robí to podobne ako človek, ktorý, keď príde na miesto iného človeka, všetko si premeria pohľadom a povie: Aha, teraz je to už celkom iné! A práve tak aj literárna kritika premiestňuje ten či onen konárik na komíne národnej spisby, a tak vďaka jej neúnavnej práci sa vytvára istý poriadok a my s uspokojením pozorujeme pravidelné upratovanie v literárnych kotercoch…“ (RADIČKOV, 2017, s. 91.) Postava v literárnom texte je zložená z troch vrstiev, syntetickej, mimetickej a tematickej. (KUBÍČEK – HRABAL – BÍLEK, 2013, s. 62.) Postava Autor aplikuje možnosti tematickej línie svojej exponovanej prítomnosti v príbehu a udalostiach, čo znamená, že má v stratégii textu konkrétnu úlohu, a tá dotvára látkovú a tematickú genézu Praku. Personalizovaný Autor sa amputuje do príbehu súbežne, raz ako rozprávač obnovovaného priebehu udalostí okolo chlapca a príbehu jeho pôvodnej rodiny, potom ako ten, kto získal belasý zošit, číta v ňom, pozná obsah zápisov, a napokon ako ten, kto svojvoľne predloží/zverejní tie jeho časti, ktoré považuje za podstatné pre (svoj) príbeh: „Týždeň či dva pred udalosťami, o ktorých budem neskôr hovoriť, ich nik okrem chlapcovho opatrovníka nevidel.“ (RADIČKOV, 2017, s. 10.) Autor v role rozprávača týmto kompozičným a problémovým zásahom do cudzích zápisov kondenzuje, zrýchľuje, ale aj obnažuje a súčasne dramatizuje príčiny a následky/dôsledky Ľaváčikovho správania sa a samotárskeho konania v dedinskom spoločenstve. Tenzijný kompozičný zámer Jordana Radičkova počítal s tým, že sa čitateľ „všetko“ o chlapcovi dozvie od „nezainteresovaných“ postáv, on za také považuje dedinčanov, opatrovníka a strojníka. Prozaikovi sa postava Autora zo schémy vymkla a sústredila naračnú aktivitu na seba, čím sa zapojila do príbehu ako priamy rozprávač. Navyše do kompozičnej schémy patrí aj práca s kategóriou času, a to tak, že narátor Autor je na časovej osi svojho rozprávania vzdialený od času rozprávanej udalosti – aktualizácia zápisov v zápisníku, ich radenie, upravovanie atď. –, čím sa do organizovania narácie dostáva pluralita videnia tej istej udalosti a roztvára sa vertikálne nasmerovaný spôsob pohybu medzi príbehom a rozprávaním.

Do časti Prak sa postupne, ale precízne, premyslene a nenáhlivo, teda postupne vsúvajú (zasúvajú) v tenzijnom vzťahu (zápis – jeho porozumenie – jeho overenie) jednotlivé príbehové udalosti/sekvencie z celku takto: Vôňa človeka; Tajomné obydlie s plešivým psom pred prahom; Pevný uzol, ktorý Opatrovník zauzlil chlapcovi v úsilí rozviazať ho; Doplnky, ktoré urobil Opatrovníka v súvislosti s dosiaľ prečítaným; Rýchla hnedá líška; Otčenáš, môj otčim; Autorova poznámka; Meno k menu; Opatrovník kupuje kozu počas slintačky; Lenivý pes; Ľaváčikov útek; Doplňujúce vysvetlenie.

Autor v role postavy tie udalosti, ktoré v živote pod horami aj medzi nimi patrili medzi všedné aj nebezpečné a civilizáciou obchádzané, kam naisto patrí tradíciou vidieckeho života ustálené spolužitie (všemocnej) prírody a (prispôsobujúceho sa) človeka, rozložil už podľa názvov na jednotlivé časové a príbehové „minisekvencie“, vkladané medzi hľadanie/vyčkávanie na chlapca a Autorovo čítanie cudzích zápisov, medzi žitie a hľadanie vysvetlení obsahu, významu a kódov zápisov: „Zošit však ležal tak, ako ho Opatrovník ukryl, ešte nikým neprečítaný, pretože na začiatku bolo upozornenie, aby sa ďalej nelistovalo, nuž a keby ho aj Opatrovník so strojníkom prelistovali, sotva by pochopili všetko, čo je v ňom napísané.“ (RADIČKOV, 2017, s. 23.) Vysunutá rola chlapca z vidieckeho spoločenstva posilňuje emóciu ním zaznamenanú v zápisníku, jeho vedomie (pseudo)identity, čo by posilnilo tenzijný a súčasne aj stajomňujúci zámer v príbehu okolo chlapca a ním inscenovaný útek zo spoločenstva počas veľkej vody ako jej dôsledok.

Práca s literárnym časom predpokladá rešpektovanie jeho rozčlenenia na čas príbehu a čas rozprávania. V kompozícii naračného celku Prak čas rozprávania nesúmerne „postrkáva“ návod do rozprávačom navodeného, ale neemotívne formovaného typu vidieckeho chlapca, o ktorom postava a rozprávač Autor vie nepriamo iba z jeho zápisov v belasom zošite, ale opatrovník a strojník s ním mali osobný kontakt. Verifikačná skutočnosť nastavená ako stret empírie a informácie z druhej ruky neposkytuje pre Autora určujúce poznanie. Autor prijal sebou určenú ďalšiu rolu, zužitkúva vo svojom utváraní portrétu zmiznutého chlapca svoje vízie, tie sú sprostredkované videním a vedením ním nepoznaného maturanta, osamelej, uzavretej siroty s minulosťou, ale bez budúcnosti. Svoj príbeh si želal Autor presadiť vo svojom rozprávaní o chlapcovom príbehu zo zošita, čím upozorňuje na seba a tým dostáva zmysel otázka: Hľadá Autor v konštruovanom portréte pre neho cudzieho chlapca (čosi, kohosi?) svoju minulosť? Povedomie tajomnosti sa stupňuje aj tým, že sa nenaznačuje ani jednou postavou, čo sa skrýva za Autorovým úsilím, keď chce zakomponovať (do hľadania) na jednej strane navrstvujúce sa neobjasnené udalosti okolo Ľaváčika počas a aj po opadnutí veľkej vody a na druhej strane výberovo Autorom sprostredkované poznanie, kým chlapec (reálne) ako neskrytý personálny rozprávač informuje vtedy, keď o chlapcovi v rovine možné a neskutočne uvažuje takto: „Mladý človek predsa nemôže zmiznúť len tak bez stopy – a tým skôr nie takým tajomným a záhadným spôsobom. V duchu som prijal vysvetlenie, že jednoducho iba pokračoval vo svojej ceste. Pokladá sa za zmiznutého či nezvestného, lebo ho nik nehľadá.“ (RADIČKOV, 2017, s. 138.)

Nevyspytateľný živel voda – nástroj Prírody – a nádherná, tvormi zabývaná príroda Starej planiny vytvára obrazné, zmyslové a emotívne ďalšie mlčiace tajomstvo vôkol chlapca s obľúbeným psom zo zápiskov, aby sa načrtli želané riešenie, ktoré opatrovník, strojník, Autor, matka, babka, vidiečania nepoznajú, ale nech by „pravda“ o jeho osude bola akákoľvek, vyrovnali by sa s ňou, čím by sa pre nich jeho príbeh skončil a zmiznutie by sa tak stalo finálnou príbehovou realitou.

Expozíciu chlapcových zápiskov, Vôňa človeka. Úvod do belasého zošitu s emblémom Maďarského jazdca na obale, rozpačito voči jeho veku a vzdelaniu (maturant) a sociálnemu zázemiu (väzba na mŕtveho otca, odmietnutie matkinho nového vzťahu, prítulnosť k babke, priestorové vytisnutie z prostredia dediny – Ľaváčik) otvára osobným a spoločenským kontextom, prostredím vidieka motivovaná agresia samotárskeho chlapca ako obrana prejavená voči ostatným z dediny. S nevľúdnosťou voči spoločenstvu svojho uzavretého vidieckeho prostredia sa môže v čitateľovom vedomí spojiť napríklad štylistická a argumentačná nedôvera voči autorstvu, autenticite zápisov v zošite: „Prekliaty a nenásytný čitateľ!“[…] Jedzte, primitívi, cudzí život neskrotí váš hlad, moje zošity vás nezasýtia, nezmenia vaše názory, dokonca vo vás ani nevyvolajú pochybnosti! Preto píšem tieto zápisky pre seba, avšak ani ich po sebe nečítam, lebo keď v nich začínam listovať a čítať ich, cítim, ako z nich vanie ťažká vôňa človeka. Tak neopovážte sa ďalej listovať!“ (RADIČKOV, 2017, s. 5.)

Pre maturanta Ľaváčika, ktorý žil v podhorskej dedine v bielom dome po ľavej strane od ostatných sedliackych obydlí s tichou matkou a pracovitým otcom (volal sa Miron a prezývali ho Ľavák; RADIČKOV, 2017, s. 28), ten sa nečakane pri práci smrteľne zranil a chlapec pri tom bol, aby si jeho smrť uchoval ako absolútnu krvavú a krutú náhodu – udalosť, ktorou si uložil emotívne hutnú udalosť do pamäti na svoju rodinu a na spoločnú minulosť, veď „kým otec žil, môj život bol stále pekný, náš dom svietil – pre mňa bol ten najkrajší v Dolných Mukách.“ (RADIČKOV, 2017, s. 29.)

Ľaváčikovu premenu z chlapčaťa na chlapca a mladého muža utváral krívajúci učiteľ literatúry Apostolov, ktorého chlapec nájde v meste mŕtveho pred televíznou obrazovkou: „Obrátil sa, aby sa pozrel na dom mŕtveho Apostolova, chodba sa chvela v modrastom svetle, civela naňho sťa preddverie záhrobného sveta.“ (RADIČKOV, 2017, s. 43, 124 – 125, 126.) O sebe Ľaváčik do zošitov zapísal všeličo, aby naznačil poučenosť a kultúrnu šírku svojho vzdelania, vzťah k folklórnej spisbe (rozprávka o čertových krpcoch, pieseň) a hlbokú pokoru voči prírode (líška, lysý psík) a obyvateľom; dotyk vidieckej reality túži svojím životom prekročiť, ale jestvujúce možnosti na jej rozrušenia odmieta: „Nemám rád fantastickú literatúru, len zriedkavo si prečítam dajaký fantastický príbeh. Zvyčajne v takýchto príbehoch prichádza niečo z inej civilizácie, no ja v existenciu inej civilizácie neverím.“ (RADIČKOV, 2017, s. 51.)

Autorskú stratégiu Jordana Radičkova sprevádzajú vypracované a rešpektované estetické, poetologické, filozofujúce aj emotívne výklady. Jeho poetológia pri postupoch na zakomponovanie priestoru a času, postavy a rozprávača ako strategických hodnôt nasmerovaných na pointu sa pohybuje vo vertikále; pracuje so zmyslami, kontrastom, tenziou a personálne tendenčnou a funkčnou onomastikou tak, aby sa uchovala identita regiónu a pôvodnosť rázovitej kultúrnej entity, kam patria: Stará planina, Vračanská skala, Bibina tvár, Todorine bábiky, Zelená hlava, Kohúti pahorok, Hrobové ticho, Dubové políčko, Čilibinove lúky, Klenová obora, Pankov vír, Cibuľová úžľabina, Hadia úžľabina… (RADIČKOV, 2017, s. 81), lebo „inak sa hory na západe i na juhu javia vzdialené sťa dajaká bariéra, za ktorou je onen svet“ v meste. (RADIČKOV, 2017, s. 9.)

Všetko a všetci sú v zápisoch Ľaváčika aj v Autorom svojvoľnom adaptovaní prečítaného z belasého zošita na svojich miestach, aby sa pre čitateľa uchovala istota, hodnota a pôvodnosť vidieckeho podhorského priestoru, do ktorého chlapec patrí a Autor sa v ňom ocitol a pozná ho aj so symbolom chlapčenského praku a ňou páchanej zurvalej detskej skazy, ktorú so sebou nesie malé dieťa ako podobenstvo svojej budúcnosti. Prak, táto jednoduchá chlapčenská zbraň na kamienky, má svoje dávne a slávne vojenské dejiny; v belasom zošite patrí nezvládnuteľnému malému Atilovi, chlapčaťu, ktoré všetko, vždy a za akýchkoľvek okolností ničí, alebo aspoň rozbíja všetko, kam kameň z jeho praku doletí. Panta rei sa v Radičkovom Praku stáva ústrednou filozofujúcou líniou, ktorej dôveruje postava Autor, a to aj preto, lebo čas všetko mení, rozhľadený človek podľa svojich potrieb upravuje genézu akéhokoľvek osobného, či spoločenského, alebo časového aj univerzálneho problému. Napokon niet toho, čo by sa nedalo svojou podstatou obrátiť proti pôvodnému zámeru, veď zlo a dobro súperia.

Autor číta, hľadá, rozširuje príbehové podložie zápisov, približuje sa svojím porozumením tajomnému chlapcovi, nachádza vysvetlenie pre jeho samotu, osamelosť, bezmocnosť, pre stratu nádeje na zmenu prostredia, v ktorom žije. Veľká voda ponúkla, možno vnútila na počiatku chlapcovi únik, útek, zmenu, zabudnutie, ale zostal po ňom a našiel sa jeho belasý zošit, v ktorom nikto nemal „listovať“. Od tej chvíle, keď sa zošiť našiel, má príbeh dvoch rozprávačov. Prvý sa viaže na minulosť, keď zápisy vznikali, a ich rozprávačom po nájdení belasého zošita je ukrytý personalizovaný rozprávač. Druhý rozprávač je ten, kto belasý zošit pri hľadaní chlapca po veľkej vode vlastní, teda Autor, a ten sa (svoj)voľne pohybuje medzi cudzími zápismi. Až tak voľne, že manipuluje s pôvodným zápisom, čo znamená, že vzniká iný, nový, ďalší zošit a s ním objektívne chlapec už mnoho spoločného nemá, čím sa vytráca jeho autentickosť, stráca sa príčina a zmysel jeho pôvodného vzniku aj hodnoty. Chlapec si neželal, aby sa v jeho belasom zošite listovalo, ale Autor upravuje pôvodné zápisy tak, aby sa dostali k cudzím, nepoznaným, náhodným čitateľom. A tí najskôr nedokážu obnoviť autenticitu pôvodného zápisu, preto ich chlapec bude zaujímať už len ako objekt zápisu, nie jeho subjekt, ako ten, vedľa ktorého žili.

Postava Autor prijala status rozprávača, ktorý je v príbehu aktívny, ba viac, práve on sa stáva sprostredkovateľom medzi tým, čo sa s chlapcom (už) stalo a tým, čo o ňom, kým sa to stalo, čitateľ nevie, a Autor mu sprostredkúva to, čo vyberie on zo zápisov v zošite. Postava Autor v role aktívneho rozprávača nie je skrytá ani v čase, ani v udalostiach, neprekrýva sa s inou postavou, aktívne až iniciačne vstupuje do kompozície na rekonštrukciu chlapcovho príbehu „autentickými“ vložkami Autorova poznámka (s. 75 – 79), Ľaváčikov útek (s. 106 – 126) a Doplňujúce vysvetlenie (s. 127 – 139).

Autorova poznámka začína informáciou, ktorá počíta s čitateľom a súčasne koriguje kompozičný postup nadväzovania jednej udalosti na ďalšiu situáciu: „Od tohto miesta už nebudem Ľaváčikove zápisky čítať súvisle,“ to preto, lebo „rozhodol som sa, že najlepšie bude, keď zápisky, pokiaľ to bude možné, usporiadam, aby boli pri čítaní prehľadnejšie. Bolo to ťažké, pretože ten mládenec, ako napokon každý mladý človek, nedokázal dlhšie či trvalo udržať pozornosť pri jednej téme, skákal z predmetu na predmet. […] Omrvinky života! Nuž, usporiadam tie zápisky, ako to len bude možné, no viem, že aj tak zostanú nesúvislé či rozbité ma kúsky ako zrkadlo. […] Čitateľ môže v ďalšom pokračovaní zaznamenať istú moju zaujatosť, určite pocíti, ako tu či tam stojím za chrbtom toho mladého človeka – to jest, staviam sa na jeho stranu. Veď ani nechcem skrývať, že mu z času na čas nadržiavam, a poprosím, aby mi tá zaujatosť bola odpustená. […] Ale o tom neskôr, vráťme sa k zápiskom. Ľaváčik ďalej píše…“ (RADIČKOV, 2017, s. s. 75 – 76.)

Ľaváčikov útek sa spätne rekonštruuje aj ozvláštňuje o doplnky post factum v projekcii Autora. Ten si „privlastňuje“ Ľaváčikov príbeh z belasého zošita, prejavuje nadhľad i osobnú prevahu nad príbehom a jednotlivými udalosťami, z ktorých vznikal: „Na tomto mieste, pokiaľ je to možné, zoberiem Ľaváčikov príbeh do svojich rúk a pokúsim sa vysvetliť, ako nečakane zmizol zo záhadného obydlia, využijúc dážď a príchod rieky. Čitateľ už vie, že bola vytvorená pátracia skupina, ktorú viedol Otčenáš, avšak na druhý či tretí deň sa jej podarilo objaviť iba plešivého psa, zapleteného do konárov vŕby. Dom postupne pustol, obklopila ho mystika a čím viac času ubiehalo, tým viac obyvateľov Dolných Múk nadobúdali presvedčenie, že všetky tie historky okolo chalupy Ľavákovcov sú skôr legenda a povera, než že sa v skutočnosti udiali.“ (RADIČKOV, 2017, s. 106.)

Doplňujúce vysvetlenie si Autorovou dikciou osvojuje post pointy: „Keďže Ľaváčik tu zanechal zošit so svojimi zápiskami, určite predpokladal, že sa vráti do dediny. Nebolo to televízne vysielanie, čo ho tak ťahalo do mesta, televíziu mohol pozerať aj v Opatrovníkovom dome. Ľaváčik opustil Dolné Muky chvíľu pred tým, ako rieka, ktorá sa tak náhle dovalila, odniesla lávku – jednohlávku, a práve toto má istý symbolický význam: teda most umožňujúci návrat, späť bol odnesený a návrat sa nekonal. Mladý človek však nevedel nič o záhube plešivého psa, rovnako nevedel ani o tom, aký osud postihol list, ktorý poslal Dimke. Ja som sa o ten list zaujímal. […] Mladý človek predsa nemôže zmiznúť len tak bez stopy – a tým skôr nie takým tajomným a záhadným spôsobom.“ (RADIČKOV, 2017, s. 127, 138.)

Previazanosť začiatku a konca prozaického textu patrí medzi aktuálne, aktualizované, ale obzvlášť podnetné teoretické zvažovania, dotýkajúce sa stratégie autora a tendencie textu, azda vypovedá predovšetkým o kompozícii a sémantike rozvinutého problému presúvaného do epicentra príbehu, čím sa rekonštruujú naračné postupy, ale aj odkaz na to, ako sa organizuje jeho (otvorené, uzavreté) (do)riešenie. Pomenovanie vstupnej časti do prózy Prak má tenzijnú aj stupňujúcu ambíciu – Tajomné obdobie s plešatým psom pred prahom. Exponuje sa čas, priestor, subjekt a problém. Záverečná časť s poslaním pointy za objasňovaným problémom má pomenovanie Mrholí, a to sa autor nevzdal času, priestoru, subjektu ani problému, len expozičnú tenziu „obalil“ latentným tajomstvom spojeným s vodou, ale v inom skupenstve, a tak ilúzia pohybu, plynutia a znejasňovania sa udržala v narácii po poslednú, ním zachytenú udalosť.

Prvá veta časti Tajomné obydlie s plešivým psom pred prahom vytvára podložie a informačné zázemie pre čitateľa. Ten sa dozvie o všetkom a upozorní ho na všetko, čo mu bude Autor svojou stratégiou pri organizovaní napätého hľadania a nachádzania poskytovať tak, aby pointu tajomstva, kam sa vytratil chlapec, udržal aj v žánrovo neustálenom tvare: „Tento príbeh sa vraj odohral v druhej polovici nášho storočia kdesi na zapadnutom vidieku, ktorý sa rozkladá od severnej strany Starej planiny a z jednej strany ho uzatvárajú biele skaly belogradčického kraja a z druhej strany vrch zvaný Todorine bábiky; nepovedal by som, že je divý, no ani netvrdím, že je skrotený.“ (RADIČKOV, 2017, s. 6.) V záverečnej časti Mrholí sa Autor dostal počas svojho hľadania chlapca a pri objasňovaní jeho príbehu čitateľovi až do mesta pod horami, aby rozuzlil „všetko“, ale svoje osobné tajomstvo s ním späté však neporuší, teda to, čo by s Ľaváčikom mohlo ešte po toľkom rozprávaní súvisieť, a tak presúva svoju pozornosť na iné, s ním navonok nesúvisiace osobné, spoločenské, genologické, geopolitické, kultúrne či civilizačné podnety, aby otvorenie iniciačného vejára všeľudských neriešiteľných starostí ukončilo uvoľnenie a zvoľnenie napätia, lebo „mrholenie neustávalo, park sa ligotal v rose.“ (RADIČKOV, 2017, s. 163.)

Empíriou i filozofovaním iniciované rozprávania adresované čitateľovi ako umné, vždy však vertikalizované oslovenia, nasmeroval Jordan Radičkov do blízkosti premenlivého človečenského vidoviska s tajomstvami uloženými do hľadania a nachádzania, do poznania a zapierania. Spisovateľ tuší, že jeho oslovenia uložené do príbehov a podobenstiev, do reálií a vízií zotrvajú pri jeho, našich aj pri tých ďalších počiatkoch ešte dlho.

Literatúra

FORSTER, E. M. Aspekty románu. Bratislava: Tatran, 1971.

KUBÍČEK, T. – HRABAL, J. – BÍLEK, A. P. Naratologie. Strukturální analýza vyprávění. Praha: Dauphin, 2013.

LOTMAN, J. M. Štruktúra umeleckého textu. Bratislava: Tatran, 1990.

KRAUSOVÁ, N. Rozprávač a románové kategórie. Bratislava: Tatran, 1972.

KRAUSOVÁ, N. Význam tvaru – tvar významu. Bratislava: Tatran, 1984.

PROPP, V. Morfológia rozprávky. Bratislava: Tatran, 1971.

RADIČKOV, J. Prak a iné prózy. Bratislava: AlleGro, 2017.

RAKÚS, S. Poetika prozaického textu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1995.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk