Viera Žemberová

Dva literárnovedné návraty k tvorbe, osobnosti a autorským postojom prozaičky Kláry Jarunkovej (1922 – 2005), majú voči sebe podstatný časový odstup aj metodologický prístup: Nogeho (1931 – 1993) monografia Próza Kláry Jarunkovej vyšla v roku 1979 a Marčokove (1935 – 2013) početné študijné zápisy získané z pozostalosti literárneho historika vydali v roku 2014 pod nezvyčajným názvom vymedzujúcim sa voči genologickému aj recepčnému celku, čím odkazujeme na vžité zvyklosti literárnovednej praxe, pod názvom Svetová Klára Jarunková.

Časovým, no predovšetkým spoločenským, vývinovým a hodnotovým kontextom tvorby Jarunkovej sa metodologický prístup k jej tvorby pre detského (autorská rozprávka) a mladého (novela, román) čitateľa prejaví v odkazoch na spoločenskú skutočnosť a na ňu v literárnom živote adaptovanú estetickú, mravnú a poznávaciu konvenciu. Nogeho interpretačné vyrovnávanie sa s noetikou a poetológiou Jarunkovej prózy sprevádza podstatný prvok, v čase vzniku monografie zostáva Jarukovej tvorba autorsky otvorená. Marčokove zápisy, náčrty, príležitostné výpovede a ich objektívne nedokončené spracovanie sa vyrovnáva s autorsky uzavretou tvorbou prozaičky. Popri tejto skutočnosti sa prediera na povrch Marčokových kontaktov s autorkou a literárnou praxou obdobia, keď jej texty pre mladého aj dospelého čitateľa vznikali, s jeho latentnými odkazmi na politikum a ním iniciované obmedzenia pre samotnú autorku vyplývajúce z dobovej kultúrnej praxe a autorkinho osobného rozhodnutia a zhodnocovania svojho zapojenia sa do spoločenského kontextu. V línii kultúrna politika verzus stratégia autora sa objasňovanie osobnosti a tvorby Kláry Jarunkovej literárnym historikom Viliamom Marčokom prirodzene a naliehavo otvára aj aktualizované vývinové porovnávanie a komparovanie hodnotových významov a poetologickej vyhranenosti Jarunkovej prózy. Azda aj preto sa vo zverejnenom súbore textov viacnásobne zdôrazňujú Marčokove upozornenia na dôsledky kultúrnych regresov, ktoré premyslene oslabovali štatút autorkinej tvorby v domácom kultúrnom a literárnom živote.

Július Noge za dostredivé miesto svojich profesionálne predkladaných interpretačných výprav do teórie a estetiky Jarunkovej prózy zvolil dve reálie. Prvá reália spočíva v precizovaní stratégie autorky, teda v tom, že Noge svoj metodický postoj napojil na „Jarunkovej sústredenie sa na problémy dospievania“, čo „má vo východisku toto psychofyzické a biologické hľadisko, no centrum jej autorského záujmu je práve na križovatke týchto biologicky a psychologicky daných faktorov s faktormi historicko-spoločenskými, mravnými, politickými a inými.“ (NOGE, 1979, s. 9.) Druhá Nogeho reália súvisí so zámerom literárneho historika, ktorý spresňuje svoju rolu takto: „V tejto monografickej štúdii nepôjde o riešenie [...] teoretických problémov. Jej ambícia je skromnejšia: pokúsiť sa o analýzu doterajšieho literárneho diela Kláry Jarunkovej aj spod zorného uhla všeobecnejších problémov na rozhraní tvorby a spoločenského pôsobenia literatúry.“ (NOGE, 1979, s. 10.)

Marčokove vývinové aj interpretačné pracovné sondy vyšli s podtitulom Skice k portrétu, so spresnením Štúdie a články z pozostalosti literárneho vedca Viliama Marčoka, čím sa naznačuje, ba viac, zdôrazňuje sa jeho osobnú zanietenosť za autorku a jej tvorbu, preto by za opory jeho zámeru bolo možné vyňať tieto personálne iniciované jedinečnosti vzťahujúce sa k jej autorskému štatútu a opodstatnenosti prozaickej tvorby: „Jarunková sa zjavila v sfére umeleckej literatúry nečakane a pomerne neskoro. Keď jej vyšla prvotina Hrdinský zápisník (1960), mala už 38 rokov a prichádzala z oblasti publicistiky a satiry. [...] Dôkazom, že do literárnej situácie vstúpila už ako suverénna ľudská a umelecká osobnosť, je skutočnosť, ako na jednej strane obišla závoz tzv. schematickej literatúry, a na druhej sa zasa vyhla zvodom redukovať tvorbu pre deti a mládež na „princíp hry“, o čo sa usilovali mladší autori, ktorí sa dali strhnúť ideami „socializmu s ľudskou tvárou“, budovania „šťastného (rozumej bezproblémového!) zajtrajška pre deti“ atď. v atmosfére propagovania úspechov „vedecko-technickej revolúcie“ sa inšpirovali civilizačný optimizmom českého poetizmu. Jarunková sa múdro vzdala krátkodychej polemiky s režimom a takpovediac tichovzdorne sa vzoprela jeho triedne zredukovanému, a preto iluzórnemu humanizmu a kolektivizmu, ktoré v skutočnosti viedli k nihilácii ľudskej osobnosti, a proti ideálu poslušného kolektivistického „mankurt“ síce nepolemicky, ale vytrvalo stavala svoju víziu človeka ako „samotvoriacej sa osobnosti.“ (MARČOK, 2004, s. 7 – 8.)

V aktualizovanom spoločensko-kultúrnom, kultúrno-politickom a literárno-hodnotovom výroku Viliama Marčoka sa zvýraznili pripomenuté línie jeho pohybu po vývine celku národnej literatúry, po línii recepcie prozaickej tvorby a po osobnostnej výbave autorky. Vlastne ide v súhrne o to, čo sa bude v nasledujúcich častiach publikácie, v odlišnom čase vzniku jej jednotlivých textov navrstvovať pri spoločensky aj kultúrne odlišných príležitostiach, keď Viliam Marčok zverejňoval svoju profesijnú náklonnosť a hodnotenie Jarunkovej tvorby, aby sa mohlo naznačiť, že jeho hodnotové a nazeracie východiská boli tak ustálené, že sa jeho výpovede adresované tvorbe Kláry Jarunkovej opakujú, navrstvujú nie raz v tej istej štylizácii a s tým istým (invektívnym) zámerom.

Spravodlivo treba pripísať i to, že Marčokove pracovné torzá v publikácii Svetová Klára Jarunková sú adresované odbornej verejnosti, ktorá výzvu na diskusiu mohla a bude môcť po zverejnení textov z pozostalosti literárneho historika prijať a na ne odborne reagovať. V geste výzvy na sondy do literárneho života cez autorskú dielňu a situáciu národného literárneho celku v jeho aj neliterárnej procesovosti však spočíva neprehliadnuteľná opodstatnenosť aj užitočnosť Marčokových literárnych a vývinových náčrtov venovaných Kláre Jarunkovej.

V obidvoch zámeroch, porozumieť a aktualizovať Jarukovej jedinečné prozaické dielo prostredníctvom autenticity látky, noetiky a poetiky jej textov, stali sa dotykovým miestom texty Hrdinský zápisník (1960), Brat mlčanlivého Vlka (1967), Pomstiteľ (1968), Tulák (1973) a Tiché búrky (1977). Autorské rozprávky, Noge ich zahrnul do kapitoly Knihy pre najmenších a Marčok do detailného vyrovnáva s textami O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť (1964) a O psovi, ktorý mal chlapca (1974), zaujali obidvoch vykladačov Jarunkovej prózy, hoci si zvolili odlišný zámer, čo Viliam Marčok zvýrazil svojím vývinovým a nazeracím odstupom od tvorby autorov pre mladého čitateľa v šesťdesiatych rokov: „Z [...] mravného a poznávacieho pátosu autorka nezľavila ani pri písaní Rozprávok (súborné vydanie 1988) pre najmenších čitateľov. [...] Práve pre [...] pozitívny formatívny náboj sa jej rozprávočky stali nielen obľúbeným čítaním slovenských detí, ale aj predmetom pozornosti prekladateľov.“ (MARČOK, 2004, s. 10 – 11.) Z genologického zázemia Jarukovej prózy sa Július Noge pristavil pri texte Zlatá sieť (1963) s upozornením, že text ostal nezaslúžene v tieni jej prvotiny a Viliam Marčok sa venoval žánru cestopis Pár krokov po Brazílii (1972), aby z odlišných východísk upozornili na autorkinu autonómnu poznávaciu stratégiu.

Jarunkovej tvorba spravidla získava ústrednú pozornosť v literárnej vede, lingvistike, sociálnej psychológii a v realistickom prístupe ku kríze rodiny a pri tematizovaní jej následkov a dôsledkov na mravný a typový profil osobnosti mladého človeka textom Jediná (1963). Viliam Marčok vymedzuje bibliografický a v ňom žánrový pôdorys prozaičkinej tvorby takto: „Pre bohatosť a prenikavosť obrazu spoločenského kontextu boli všetky diela od Jedinej (1963) až po Nízku oblačnosť (1993) prijímané a oceňované ako „spoločenské romány“ či „spoločenská próza“. (MARČOK, 2004, s. 11.) Vnútornú prepojenosť medzi obidvoma textami nachádza v „podvojnej zameranosti“, čím treba rozumieť adresáta textov medzi čitateľmi mladého i dospelého veku.

Nogeho vyrovnávanie sa s textami Kláry Jarunkovej predpokladá, že sa jeho „monografická štúdia“ stane aktívnou a prirodzenou súčasťou literárneho vzdelávania, teda podnetom na výchovu čitateľov s vedomosťami z poetiky, estetiky a noetiky umeleckého textu, čím sa príbehová zložka nedostane do záveru čítania, najskôr aj preto tak dôsledne až inštruktážne pracuje s textami od Hrdinského zápisníka po Čierny slnovrat. Pri aktuálnych literárnovýchovných problémoch v školskej praxi s čítaním s porozumením nestráca Nogeho Próza Kláry Jarukovej nič zo svojej aktuálnosti a ústretovosti voči dobrému čítaniu a literárnemu vkusu. Viliam Marčok ním aktualizované porozumenie pre stratégiu Kláry Jarunkovej nasmeroval do pointy: „Vo všetkých svojich knihách nám na rôzne spôsoby rozpráva stále ten istý príbeh o odsúdenosti každého z nás na tŕnistú cestu sebautvárania na ľudsky múdru a zodpovednú osobnosť.“ (MARČOK, 2004, s. 128 – 129.)

Všeľudské, ale nie naivné a moralizujúce porozumenie, reálne zhodnocovanie vlastného života a racionálne riešenia problémov vyvolávaných ľuďmi, sú a zotrvávajú naďalej ako „pulzačná sila“, ktorou sme generačne a mravne napojení na hodnoty a priebojnosť Jarunkovej prozaickej tvorby.

Literatúra

NOGE, J. Próza Kláry Jarunkovej. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1979.

MARČOK, V. Svetová Klára Jarunková. Skice k portrétu. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2014.

POLIAK, J. Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava: Mladé letá, 1979.

SLIACKY, O. Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2007.

STANISLAVOVÁ, Z. a kol. Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1960. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2010.

Tvorba Kláry Jarunkovej. Bibiana, 9, 2002, č. 3.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk