Viera Žemberová

Rébus o sebe a pre seba Jana Bodnárová¹ vymedzila ako jav, hodnotu a neistotu v role poetky a pesničkárky Johanny Blum vo vydaní Blíženci, s ktorým sa vyrovnáva v texte Otázka takto: „Aká som/ kto presne som/ v čom trčím/ kvôli čomu snívam/ prečo toľko plačem/ a občas sa trasiem/ prečo raz nespím/ sa raz sa zase teším/ som znova dieťa/ zbožňujúce svet// som ako ma vidia iní?/ alebo čosi ako ľahký čínsky drak/ raz lieta v povetrí/ potom sa rúti dolu/ ku skalám v hĺbke/ som zavretá v sebe/ príliš pre cudzie oči?/ moja tvár je maska/ skrývajúca čosi?/ čosi čo bolí a drása/ ako skala draka.“ (BLUM, 2000, s. 44.) A tak, prirodzene, na pozadí textu Otázka, vo vzťahu k jej druhovo otvorenej tvorbe, treba prijať autorkino presvedčenie, podľa ktorého „písať znamená prežiť aj to, alebo za tých, kým nie sme, čo nás presahuje. To je tá nádhera i des písania.“ (BODNÁROVÁ, 2017, s. 165.)

O vznik profilového prierezu tvorbou, kritikou a rozhovormi venovanými všestrannej Jane Bodnárovej, ktorý pripravil Vladimír Petrík, vydali vo vydavateľstve Tranoscius s iniciačným názvom Čas a (bez)čas (2017) s dôvetkom: „Výber z literárnej tvorby Jany Bodnárovej je posledným, siedmym zväzkom edície Profily, ktorú vo vydavateľstve Tranoscius vytvoril a editorsky viedol Vladimír Petrík. Literárnu tvorbu reflektoval i sám do nej aktívne prispieval do posledných chvíľ. S týmto vzácnym človekom sme sa rozlúčili v novembri 2017, keď nás vo veku 88 rokov opustil.“ Naposledy sa s ním pri koncipovaní svojich autorských Profilov o literatúre porozprávali autorky Etela Farkašová (Obloha plná odlietajúcich vtákov, 2016), Rút Lichnerová (Hlbiny bezpečia, 2017) a Jana Bodnárová (Čas a (bez)čas, 2017).

Literárnovedne zamýšľanú koncepciu profilového prierezu tvorbou Jany Bodnárovej tak, ako ju tri desaťročia prináša, zastupujú Próza, Poézia, literárne Rozhovory s autorkou a Kritické ohlasy.² Jednotlivými časťami profilu sa vymedzujú textové a hodnotiace prístupy k autorkinej druhovo a žánrovo otvorenej tvorbe. Vladimír Petrík sa sústredil na autorkinu literárnu dielňu tak, aby po horizontále predstavil čitateľovi jej tvorbu aj osobnosť popri jej kultúrne aj odborne reflektovanej tvorbe. Napokon tomuto zámeru zodpovedá aj pevná edičná a kompozičná štruktúra siedmich edične zverejnených autorských Profilov. Všestranne zorientované, autentické a do podstaty tvorby sústredené bývajú obzvlášť podnetné literárne rozhovory. Za užitočný pre autorku aj literárnu vedu treba označiť ten, ktorý pripravil Vladimír Petrík – Všetci sme premenliví v premenlivom (BODNÁROVÁ, 2017, s. 169 – 173) –, a to preto, lebo má danosti profesijne premyslene naplneného žánru literárneho rozhovoru: sleduje v príčinnej kontinuite autorskej dielne význam genia loci, tvorivú genézu aj vnútornú členitosť tak druhovú, žánrovú, ako aj jej kontakt s tvorbou pre médiá, autorkin invenčný kontakt s výtvarným umením, do tvorby zakomponované meditatívne inšpirácie z východných filozofovaní, všíma si tematiku, precízne uvažovanie o kompozícii, štylistiku či typu literárnej postavy, aj tú dispozíciu autorkinej stratégie, ktorá a priori rešpektuje (dospelého a mladého) čitateľa. Jana Bodnárová naznačila svoj prístup k výzve, ktorou reaguje na slovo najskôr tak, že ju zaujíma „ako reaguje tvorca na vonkajší svet cez vlastný svet v ňom samom“ (BODNÁROVÁ, 2017, s. 170), čo jej prinieslo aj postupne vyhranený vzťah ku genologickým možnostiam využitým v tvorbe (epika, lyrika, dráma; performancie), ale i to, že sa otvorený pôdorys druhu a žánru v jej vedomí vyhranil tak, že jej „najviac vyhovujú kratšie prozaické útvary […] A žánre krátkych próz: novely poviedky… či divadelných hier, poézie, prác pre deti… si vôbec vyžadujú skratku. Skôr chcú písanie v zámlkách, písanie, ktoré sa vynára a hneď sa ponára. Román si vyžaduje iný princíp písania,“ aby precizovala svoju stratégiu takto: „Uprednostňujem skôr komornosť, intimitu pred veľkým rozprávaním, dopodrobna analyzovaným. Mám rada v texte dutiny s tajomstvami.[…] Keď sa vnútorne nastavím na nejaký žáner, tak potom skúmam tému, ktorú nosím v hlave, so snahou – dúfam len, že nie silenou – vidieť ju novšie, aktuálnejšie. Ešte musím dodať, že ma skôr inšpirujú nové pohyby vo výtvarnom umení ako v samotnej literatúre.“ (BODNÁROVÁ, 2017, s. 170 – 171.)

Pre autorkino zvnútornené a odborne poučené zaujatie prenášať svoje chápanie, videnie a zobrazovanie do poetík viacerých druhov umenia a invenčnú poznávaciu schopnosť utvárať medzi nimi empatický prístup k latentnej (krízovej) tematike subjektu možno naznačiť dostredivé miesto v synkretizme umení, lebo tak vzniká pre autorku prirodzená symbióza prozaického a výtvarného artefaktu: „Keď píšem experimentálnu divadelnú hru, ja sama ju považujem za text pre divadlo. Nie napríklad za experimentálnu prózu.“ (BODNÁROVÁ, 2017, s. 172.)

Jana Bodnárová sa pohybuje medzi dejinami umenia a druhovými aj žánrovými možnosťami jednotlivých typov umení tak, aby zdôraznila danosti aj vlastnosti ich vzájomne empatického výrazového materiálu pre ne prirodzeným spôsobom. Synkretizmus typov umení, zvlášť epiky a výtvarného umenia, koncipuje autorka ako spontánne prelínanie sa ich naračných „možností“, ktoré neobmedzuje priestor, čas a naliehavosť výpovede, čím sa dotváranie nových morfologických a výrazových celkov, teraz už ako „tretí“ artefakt (v našom prípade hra podľa súsošia Maxa Ernsta)³ stal znakom Bodnárovej autonómnej autorskej licencie na sémantiku fiktívneho, druhovo a žánrom „dramatického“ textu (hra) na motívy konkrétneho výtvarného artefaktu (súsošie).

Umelecké artefakty vybrané na komparovanie a interpretovanie

• Max Ernst: Kozoroh (súsošie);
• Jana Bodnárová: Kozoroh (hra podľa súsošia Maxa Ernsta, BODNÁROVÁ, 1990).

Opis vizuálneho kontaktu so súsoším Maxa Ernsta Kozoroh

Súsošie vytvárajú dve sochy, ktoré spája spoločný podstavec z toho istého materiálu, aký sa použil na ne. Obidve sochy navodzujú predstavu majestátne usadených postáv vo vodcovskej (patetickej, statickej) polohe, ale s anonymným výrazom. Skulptúra muža má hlavu na výrazne predĺženom krku v podobenstve s hlavou zvera kozoroha, opiera sa o berlu ako znak svojej nadradenosti a vladárskej moci, jeho telo vzniklo z dvoch obdĺžnikov, má iba jednu ruku, skulptúra je plochá a „hladká“, na mieste, ktoré imituje končatiny (lono) má bezhlavé „telo“ dieťaťa, ktoré má „otvorený“ krk, to dieťa však má svoju „tvár“ – nie hlavu – medzi vlastnými, detskými, dolnými končatinami. Oddelene od tejto dvojice – v jednote otec a dieťa – je vyššia, tvarom predĺžená a štíhlejšia postava so všetkými znakmi ženskej postavy. Jej hlava na modiglianskom, mimoriadne dlhom krku je nevyvážená veľkosťou svojej hlavy voči telu, ktorá napodobuje hlavu kravy alebo prasaťa. Skulptúra ženy nemá ruky, ale jej končatiny v tvare obdĺžnika prekrýva voľne prehodená dlhá sukňa alebo rúcho. Skulptúra ako celok vyvoláva napätú situáciu (strnulosť polohy tela, rozdielnosť podobenstiev hlavy, nepomer medzi výškou tela muža a ženy, nevýraznosť mimiky tváre), ale aj dramatizmus vzťahov (dieťa bez hlavy, ale s tvárou, jednoruká berla muža, hladkosť materiálu mužskej postavy voči zvrásnenosti materiálu na časti detskej a ženskej postavy, mierny predklon jednej i druhej hlavy na zvýraznených krkoch).

Úryvok z úvodnej časti literárneho textu Jany Bodnárovej Kozoroh. Hra podľa súsošia Maxa Ernsta.

Osoby: Kozoroh, kráľovná Ghostida, ich dcéra Nuš, Zajakavý hráč šachu číslo 1, Hráč šachu číslo 2, Mladá žena, Stará žena, Baletka, Hlas z reproduktora.

Úvodná autorská a scénická poznámka: Na plátno sa premieta reprodukcia – diapozitív Kozoroha tak, aby postavy dosahovali životnú veľkosť človeka.

Hlas z reproduktora: To, čo vidíte, je dielo Maxa Ernsta, člena prvotnej surrealistickej skupiny. Na vytvorenie neviditeľnej konštrukcie tohto znepokojujúceho rokovania archaických duchov použil perá nákladných áut a mliečne fľaše. Nie! To, čo vidíte, je iba to, čo vidíte. Ani! To, čo vidíte, je…

Úvodná poznámka pokračuje: Scéna sa zatmí a Hlas, ktorý chcel niečo vysvetľovať, zanikne v šialenom rámusení a znepokojujúcom rytme hudby, ktorá evokuje divošské rituálne obrady. Hudba sa pomaly vstrebáva do ticha prerušovaného napokon iba zvláštnym zvukom – veľakrát zosilneným úderom pečiatky na papier. Tento zvuk sa bude prestupovať s nasledujúcim dialógom.

Charakteristické exteriérové znaky postavy využité v dialógu hry J. Bodnárovej Kozoroh:

• Nie som iba z kože odraný hranol, spurný bezpohlavný vládca bez veku,
• som otupelý, otrávený z tých hier,
• všetci sú čoraz chtivejší zmien.

Kráľovná Ghostida:

• Je to predsa chodiaca socha.

Ich dcéra Nuš:

• Je to divoška,
• už odteraz je jednoducho chtivá moci,
• sebavedomý smiech,
• svorka psov pre malú Nuš,
• jedovaté žlté svetielko, symbolizujúce rozzúrenú Nuš.

Tematické variácie v hre J. Bodnárovej Kozoroh:

• Hrať šachy ako stávku na výhru nad všemocným Kozorohom alebo na jeho krutý trest čarovania,
• výhra nad Kozorohom znamená dostať sa k jeho kostýmu a maske vládcu, mať jeho brachiálnu všemoc nad ostatnými,
• vraví sa tebe, že môžeš zrušiť všetko, čokoľvek a kohokoľvek,
• vraj môžeš tiež všetko vytvoriť,
• mať všetko je viac, ako mať veľa.

Problémy sebaohrozenia, aké pozná postava z konania inej postave voči sebe

Kozoroh:

• Tiež nemôžem mať istotu, ako sa raz zachová vlastná dcéra k nám,
• kvôli Nuš nebude existovať žiadne plemeno psov.

Ghostida o Kozorohovi:

• Tvoja žiarlivosť je nesmierna,
• pohŕdal si ľudským citom.

Dcéra Nuš otcovi Kozorohovi:

• Teda tati, toto ti s mamou nedarujeme.

Kultúrna alúzia v hre Kozoroh:

• Biblický príbeh tancujúcej Salome,
• hudobná skladba Richarda Straussa Salomé.

Nazeranie, idea, poznanie – univerzum textu, ktoré ho „prekračuje“ svojou platnosťou mimo reálny a relatívny čas:

• Myslíš si, že mi je jedno, čo bude? (Mladá žena),
• Máš rád básnikov? Ja nie ... všetko vytušia (Nuš).

Sujet a konflikt – dynamizujúce kontrastné pojmy v stratégii textu:

Moc – hra, smútok – smrť, osamelosť – krása, komplex – odvaha, čas – pamäť, strach – poznanie, chcieť – musieť, maska – túžba, úskok – obetovanie sa, staré – mladé, láska – zmyselnosť, hra s jasnými pravidlami – podlosť; lož; intriga, láska – nenávisť, život – smrť, mladosť – staroba.

Voči genologickým možnostiam umenia otvorená Jana Bodnárová uprednostňuje v práci so slovom kategóriu času („minulé a prítomné je potom tiež relatívne“, BODNÁROVÁ, 1990, s. 126.) a intuíciu („fantázia, imaginácia, tušenie, predtucha, sen, snívanie, vízia, čosi ako poznanie túžbou [...] sa niekedy v uchopení vnútorného zmyslu udalostí, situácií, javov vyrovná chladnej, presnej, čisto abstraktnej rozumovej analýze“, BODNÁROVÁ, 1990, s. 126.), o ktorej si myslí: „Intuícia je obrovská sila, je to náš autopilot. V živote i tvorbe.“ (BODNÁROVÁ, 1990, s. 167.) Autorkina stratégia si vyžaduje organizovanú intelektuálnu (popri iných výrazne vedomostnú, poznávaciu a kultúrnu) ustrojenosť interpreta, čitateľa ako jeho esteticky, filozoficky, poetologicky koncepčne rozvíjanú schopnosť účinne reflektovať sémantiku, znak a poetiku umeleckého textu a atakujúci umelecký artefakt v polarite ich nazerania na život (estetický vzťah medzi Ja a skutočnosťou), na kultivovanú zručnosť prijímať neprvoplánové oznamy a odkrývať ich zvnútra sprostredkovanej tvorivej výpovede ako autentický estetický zážitok a nekonvenčne rozvíjanú druhovú aj morfologickú predstavu o dokonalosti vytvoreného umeleckého artefaktu, ktorý vznikol ako výrazová akcia na podnety vonkajšej skutočnosti (poznané – skúsené, pôvodné – inšpirované a iné). V súhre využitých významových a výrazových komponentov ide o ich zosúladenie (poetika) do zovretého umeleckého celku (poznávací a estetický „nový“ vizuálny – obrazový a významový výsledok) na konkrétny výraz vzniknuvšej umeleckej hodnoty a objektívnej skutočnosti (obraz, socha, divadelné predstavenie, balet, opera, knižná ilustrácia a mnohé iné artefakty).

Svoju autorskú stratégiu – pohyb medzi verbálnou rečou a rečou vizuálnou – objasnila Jana Bodnárová axiomaticky v rozhovore zverejnenom v Slovenských pohľadoch (1991) takto: „Niekoľko textov – nie veľmi presne nazývaných ako experimenty – (Spiace mesto, Kozoroh, Nohy, Terra nova), niektoré vznikli ako súčasť výtvarných akcií a performancie. Ale aj v knihe Aféra rozumu, aj v novších poviedkach, básňach i v troch rozhlasových hrách mi záležalo na oslobodení veľmi subjektívnych predstáv, na onom transcendentálnom rozmere ľudského života či na dodržaní hlavnej línie: človek so svojou individuálnou dušou je tajomstvo, bytie je tajomstvo, nebytie je tajomstvo, všetko je krehké a pominuteľné.[…] Boli a budú bytosti zraniteľné, hypersenzitívne, zápasiace s osamením, blúdiace v chladných priestoroch vonkajšieho sveta, sotva schopné komunikovať, a predsa vnútorne čisté a svojím spôsobom i silné. Chcela som zasiahnuť čitateľa v oblasti citu .[…], to nutne viedlo k dôrazu na „spodné“ tóny, k prevládaniu melanchólie nad groteskou.“ (BODNÁROVÁ, 1990, s. 127.)

Skutočnosť, že sa do sujetového epicentra hry Kozoroh dostala brachiálna moc v demaskovanom mozaikovitom priereze svojho zrodu i zániku, motivácie i deštrukcie, ale aj vo forme prostriedku na sebavýpoveď a súčasne na mravný sebazánik, by mohlo navodiť predstavu, že Bodnárová sleduje a vzápätí rozvíja iba primárny vizuálny podnet, ktorý uvoľňuje spontánne, až horizontálne vnímanie umeleckého diela. Štruktúra estetického vnímania singulárneho výtvarného artefaktu (súsošie Kozoroh Maxa Ernsta) aktualizovaná ako estetický (miera harmónie) a sémantický (jav) kód, čo je jedinečný aj súčasne neprenosný proces individualizovanej a individuálnej (poučenej – spontánnej) percepcie umeleckého diela konkrétnym – poučeným aj nepoučeným – subjektom. Proces umeleckého, estetického vnímania a sémantického dekódovania či nového kódovania umeleckého textu a výtvarného artefaktu v ich priamej estetickej, myšlienkovej, poznávacej a výrazovej symbióze (estetický zážitok, sémantické dekódovanie) predpokladá prítomnosť kultivovaných a riadených zručností (literárna výchova a estetická výchova) s prijímaním a utváraním si širšieho kultúrneho a užšie druhového a názorového kontextu na konkrétny jav (dejiny literatúry, dejiny umenia) z noetiky alebo kompozície recipovaného a interpretovaného artefaktu (hodnotový a poznávací kontakt literárnej výchovy a estetickej výchovy).

Možno predpokladať však i to, že v genéze Bodnárovej hry Kozoroh pôsobil určujúco pôvodný, emocionálne silný estetický zážitok z vizuálneho kontaktu s pôvodným výtvarným artefaktom. Autorka Jana Bodnárová hrou Kozoroh organizuje autonómnu drámu vzťahov z emócií (zmyselné – mravné, archetyp – urbanizmus subjektu, pohanský podtón v pomenovaniach postáv Kozoroh – Nuš, Ghostilda), vo svojej žánrovej podstate ako odkaz na tragédiu utváranú z postupne zosúlaďovaného poznávania genézy iniciovanej upevnením osobnej moci (sila moci – sila lásky), aké konštruuje ozvena ľudskej sunáležitosti (osamelosť, poníženie, ohrozenie). Stane sa tak vtedy, keď ju nahradí poznanie osobnej bezvýznamnosti vo vzťahových a mimovzťahových dejoch (Zajakavý hráč šachu číslo 1 – obetovaný, Stará žena – vyžitá, Mladá žena – použitá, Hráč šachu číslo 2 – údel bezmennej obete moci, čo aspoň túži po získaní moci). Proces organizovanej personálnej tenzie vyústi do otvoreného, krutého a nepoctivého stretnutia sa silného umu a ducha (kráľovská hra v šachy s pevnými pravidlami – stará žena, Hráč číslo 2 – a cit, mravnosť i rozum ustupujú pri prvej možnej vidine prejavujúcej sa vlastnej túžby po moci) s brachiálnou silou bez zábran (Kozoroh – jeho moc, aby sa zachránil pred inou mocou, chce podlo obetovať tancujúce dievča Hráča šachu číslo 2, rovnaká je aj krutosť voči zverom a ľuďom, ktorou je známa jeho dcéra Nuš).

Stretnutie všemocnej moci („nemožná“ prehra v šachoch), hra buď-alebo (hra s Kozorohom v šachy je hra na osud, veď odmenou za výhru je začarovanie), utisnutie rozumu a čistého citu v prospech bezzásadovej hrubej moci Kozoroha (príhoda Starej ženy, Mladej ženy, Zajakavého hráča šachu číslo 1, Hráča šachu číslo 2, jeho malej tancujúcej dcéry), odvíja sa v dialógu hry Kozoroh postupne sa zrýchľujúcim súkolesím detailizovaných miniakcií v emotívnych dialógoch medzi Kozorohom a kráľovnou Ghostidou („prosba je ponižujúca, hrať šach – to je rovnocenný prístup, ak vyhráš, ty budeš vládkyňou, keď prehráš, Kozoroh ťa premení na niečo celkom iné, než si“). Paralelou sa ukáže súperenie moci s cťou medzi Kozorohom a Hráčom šachu číslo 2 („Si netvor! Najväčší, ukrutný, temný, nechaj moje dieťa, nechaj to dieťa, aspoň to dieťa. Nehráš čistú hru!“), aby okamih „pravdy“ naplnilo poznanie o odvekej nepoučiteľnosti človeka, o úzkej lavičke medzi srdcom a rozumom. Moc sa nemení, menia sa iba tváre tých, ktorí si jej masku priložili k tej svojej, aby sa pod ňou ukryli a konali nové, ďalšie, no svojou podstatou rovnaké, teda nie iné zlo.

Bodnárovej genologický priesečník medzi individualizovanou vizuálnou rečou výtvarného diela, dispozíciou percipienta a rečou literárneho textu si prispôsobil na svoj zámer morfológiu drámy (literárny text na mediálnu realizáciu). Literárnosť vstúpila do entity pôvodného výtvarného artefaktu, odvíjala sa od jeho významového, druhového, žánrového až po poetologický synkretizmus. Napokon práve v dostupných poetologických, výrazových a významových rovinách výtvarného a literárneho diela sa vytvoril „priestor“ na zrod tretieho, filozoficky a mravne komponovaného textu – hry o láske a cti, o rodine a moci, o túžbe po moci, ktorá svojou maskou na hru (Vy) v hre (Ja) prekoná strach zo smrti, a predsa uchová v hĺbke subjektu jeho tajomstvo o precitlivenosti voči pravde, o spravodlivosti a pokore. Jana Bodnárová Kozorohom v dramatických dialógoch „odkazuje“ premýšľaním do kultúrneho univerza ľudskej spoločnosti svoje poznanie o strachu z nezačlenenosti subjektu do spoločenstva, z jeho nepoučiteľnosti (nemúdrosti) o význame hodnoty a následkoch z plynúceho času, o jedinečnosti obsahov ľudských dejov navrstvovaných v čase. Hra Jany Bodnárovej navodzuje stav rovnovážnej symbiózy medzi príčinou (súsošie výtvarníka) a následkom (hra spisovateľky). Príčina (impulz) a následok (autentický druhový text) vyvážene a reťazovo nadväzujú na vizuálne, fantazijné, pohanské a kresťanské, mystické a reflektujúce inšpirácie navodené konkrétnym výtvarným dielom. Autonómnosť hry Kozoroch vo výchove umením, v estetickom vnímaní literárneho a výtvarného artefaktu aktualizuje v subjekte percipienta poznanie utvárané z estetickej, informatívnej, humanizačnej a komunikačnej vrstvy v osobnostnej štruktúre príjemcu. Napokon sa dá predpokladať, že sa môže i týmto spôsobom umelec a jeho priaznivec zúčastniť na ďalšom procese spoluvytvárania osobnosti, na noetickej, estetickej a mravnej vyspelosti subjektu.

Vizuálna „reč“ Ernstovho Kozoroha uvoľňuje prežívanie, naplní sa subjektívnym obsahom emocionálneho a estetického zážitku, tie vo svojej pocitovej rovine sú neprenosné, ale verbálne zostávajú „zdeliteľné“. Literárna výchova podnecuje subjekt svojho náučného a interpretačného procesu, chce aj naznačuje, ako možno relativizovať tradičné prístupy k sémantike a estetike (ja) verbálneho textu. Estetická výchova buď v súlade s ňou, alebo odvolávajúc sa na jej poznávacie procesy, učí porozumieť – voľne, emocionálne alebo intelektuálne – autonómnym „obsahom“ ideí, ktoré prináša so sebou estetické vnímanie a sémantické dekódovanie aj nové kódovanie „príbehu“ v autorsky dokonanom, teda statickom výtvarnom artefakte. Tento úkon sa radí k náročným operáciám vo vedomí a predstavivosti subjektu v riadenom, osobnosť rešpektujúcom procese literárnej a estetickej výchovy umením. Aj ony, nimi môže spisovateľ – a Jana Bodnárová tak autorsky suverénne aj urobila – svojou vizualitou, podobenstvom, nazeraním na univerzálne podložie a mravné hodnoty, vypovedať o sebe, o empírii dejín ľudského spoločenstva, ale aj o tom, že nedokáže ani ona mravné krízy subjektu riešiť inak, ako pozvaním do racionálne obnovovaných tém zahrnutých do otázok okolo mravného zvažovania a zodpovednosti za všetky činy, slová a ľudské postoje, tie naše, v nás a neraz aj o nás.

Kozoroh, ten výtvarný aj ten literárny, autentickou rečou svojho umeleckého druhu znázorňuje prostredníctvom podobenstva dôsledky moci až svojvôle jednotlivca, keď koná z osobnej vôle za všetkých, aby varovne upozornil v rovnomennej hre Jany Bodnárovej na to isté, navyše posilnené o tlak emotívnej záťaže z nespravodlivosti a bezmocnosti. Najskôr sa pre tento plán verbálneho Kozoroha rozhodla aj preto, aby nedala pozabudnúť na to, že sme ľudské spoločenstvo z rozličných etník a rôznorodých indivíduí, pritom napriek plynúcemu času, vedomiu historických pohybov a pribúdajúcich skúseností aj vedomostí sme naďalej nepoučiteľní, vlastne nevypočítateľní – a paradoxne – práve preto aj zraniteľní, osamelí a nakoniec iba bezbranní.

Literatúra

BODNÁROVÁ, J. Spiace mesto, Kozoroh, Nohy. 1990. (Jednoaktovky vyšli ako privátna tlač v roku 1990.)

BODNÁROVÁ, J. Čas a (bez)čas. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2017.

BLUM, J. Blíženci. Básne/piesne. Košice: BAUM, 2000.

COPPLESTON, T. Moderní umění. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1965.

LANGEROVÁ, V. Na slovo s Janou Bodnárovou. Slovenské pohľady XI, 107, 1991, s. 126 – 131.

MIHOKOVÁ, Z. Estetické vnímanie umeleckých diel. Paralely umení a námety na interpretáciu vybraných diel. Prešov: Metodické centrum, 2000.

SPOUSTA, V. Vybrané problémy axiologické a estetické výchovy v tabulkách a schémach. Brno: Masarykova univezita – Pedagogická fakulta, 1995.

ŠABOUK, S. a kol. Encyklopedie světového malířství. Praha: Academia, 1975.

Viera Žemberová

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk