Viera Žemberová

Pomenovanie slovenského výberu z L. N. Tolstého neliterárnych textov Proti (TOLSTOJ, 2018) si vyžiadalo od zostavovateľa aj prekladateľky spresnenie problému, ktorému sa publikácia venuje, aby pre jedenásť tematických častí čitateľ od počiatku videl dostredivé miesto – to naznačil prozaik svojím vyhraneným proti, ktoré adresoval „štátu, bohatstvu, násiliu, vojne a cirkvi.“ Spolupráca medzi Ivanou a Valerijom Kupkovcami s vydavateľstvom Európa obohatila kultúrne povedomie posledných desaťročí o autorskú sondu, ktorú venovali F. M. Dostojevskému (DOSTOJEVSKIJ, 2010) a A. P. Čechovovi (ČECHOV, 2016).

Zámer vydavateľstva Európa ponúkať také tituly z tvorby klasického fondu svetovej literatúry sa pri publikáciách autorsky spojených s Fjodorom M. Dostojevským a Levom N. Tolstým presunul z ich prozaickej spisby do sprístupnenia toho, čo uchovávajú ich neliterárne iniciované záznamy v zápisníkoch, denníkoch, v tlači publikovaných textov; nie raz ide o texty nezverejnené, v širšej čitateľskej verejnosti menej známe, alebo o tie, ktoré vychádzajú v slovenskom kultúrnom prostredí po prvý raz.

Občianska, nazeracia, postojová, kultúrna či privátne vznikajúca spisba presahujúca po generácie tradované a v učebniciach uchovávané umelecké zázemie ich života v národnej kultúre, v spoločnosti a v literatúre aj s literatúrou, predstavuje obidvoch spisovateľov ruskej literatúry predminulého storočia prostredníctvom odvrátenej „strany“ ich zmýšľania o nich v dobe akútnych, aktuálnych a závažných osobných dejoch aj o spoločenských udalostiach.

Láskyplná činnosť je dôležitá preto, lebo je nákazlivá

Lev Nikolajevič Tolstoj v Bláznových zápiskoch, spresňuje ich údajom 20. október 1883, informuje, že sa na guberniálnom úrade podrobil úradnému vyšetreniu, či je, alebo nie je blázon, aby úrady „vyhlásili, že mám sklon k afektom a ešte čosi v tom duchu, ale že som pri zdravom rozume; vyhlásili to, ale ja viem, že som blázon.“ (TOLSTOJ, 2018, s. 7.) Týmto tvrdením o sebe a pre seba sa vymedzuje Tolstoj voči všetkému, čím sú jeho názory na ruskú spoločnosť, štátnu moc, vládu a výkonné orgány, na ruský ľud, ekonomiku, sociálne vedomie, mravnosť, na osobné aktívne filozofovanie o subjekte, zmysle existencie, o hodnote všetkého, čo sprevádza konanie ľudí a sú v jeho dobe sprevádzané takmer všeobecným neporozumením, ale latentne zostávajú podporené a vyvažované nielen jeho názorovou a postojovou vytrvalosťou, ale väčšmi tým, že sa vyjadruje k javom, ktoré nemálo jeho súčasníkov z opatrnosti, či pre iné príčiny nechali „bežať“ svojou cestou. Lev Tolstoj si je plne vedomý svojho postoja,¹ ale vie i to, že averzia voči tým, ktorých sa zastáva („hlúpy ľud“) a jemu má svoje pevné hranice, za ktoré moc nepokročí. Azda aj skutočnosť, že v ruskom a slovanskom prostredí aj v európskom kultúrnom prostredí, tak ako F. M. Dostojevskij,² sú spoločne neprehliadnuteľní, preto precizuje svoje názory spôsobom, ktorý zaujme svojou argumentáciou, kontextom, naznačovaním dôsledkov a nemalou dávkou osobnej nádeje, že sa treba vyčkať na premenu jestvujúcej situácie. Lev Tolstoj zvolil filozofovanie, mravný imperatív a humanizovanú poľudštenosť, aby poznal, ale neustúpil, že svojich „chránencov“ precenil, alebo aspoň nedocenil. Tolstého nazeranie vzišlo z empírie a duchovného precitnutia, z jeho vnútornej samoty, aby v nej aj zostal.

Lev Tolstoj začína tematizovaním svojho spoločenského statusu v priesečníku prirodzene plynúceho času medzi mladosťou a starobou, pokračuje dôvodeniami, výkladom, interpretáciu spoločenských a sociálnych obsahov: štát, vláda, moc, verejná mienka, vedomie pravdy, vlastenecký cit, slobodný človek, nešťastný ľud, násilie, bieda, chaos, vojna, lož, nenávisť, nevraživosť a vrcholí úvahou o následkoch aj dôsledkoch kontaktov, ako vytvárajú v spoločnosti navzájom sa negujúce spoločenstvá: barbari verzus rozumní ľudia. Tolstého vyrovnávanie sa s osobným autonómnym chápaním „svojej spoločenskej témy“ formou výkladu o stave a zlomových miestach, ba viac, o ním očakávanej katastrofe či zániku jestvujúceho prepojenia a zakorenených praktík spoločnosti a štátu ako organizovanej, ale mocou ovládanej nežičlivej sústavy zákonov, nariadení, uplatňovania moci voči slabším vrstvám obyvateľstva, je vedený sugestívne, rozvážne, vyjadruje sa jemnou a zrozumiteľnou štylistikou.³

Tolstého texty majú tendenciu výkladu a náučnosti. V časti „Násilie“ zmenil stratégiu narácie tak, že aktualizuje viaceré príbehy ako príklady zo skúseností jednotlivcov, ktoré sa ho mravne alebo emotívne dotkli. Azda aj preto nechýba jeho „prosba o nápravu“, ktorou oslovuje vládu a vládnu moc. Dostredivým miestom L. N. Tolstého filozofovania o živote, existencii a o hodnotách sa koncentruje do vzťahu medzi kresťanstvo, duchovno, pravdu a sen: „Lev Tolstoj se jistě dotkl podstaty evropské civilizace a její bezvýchodiskovosti; podprahovými odkazy ukazoval na jiné tradice, zejména asijské, buddhismus, ale hledal tu nikoli fundamentalismus, nýbrž naopak bezbřehou toleranci, společná místa. I když je to utopické, zní to stále inspirativně, takže i v tomto se Tolstoj mohl stát mimo Rusko reprezentantem ducha ruské literatury.“ (POSPÍŠIL, 2013, s. 188.)

V náboženstve ponúka nádej, viera poskytuje zážitok a prežitie „čistej obety“, schopnosť vzdelaných ľudí obnažovať klamstvo a i tak chrániť ľud. Ideálom sa mu stáva želanie spoločensky pracovať na statuse nábožného človeka, ktorý nežije len pre seba, lebo žije pre svoju a so svojou dušou. (TOLSTOJ, 2018, s. 35.)

Radšej mi vysvetlíte, aké je celkové zameranie príbehu. Kam sa má uberať?

Román T Viktora Pelevina⁴ (2016) siahol po osobnosti Leva Nikolajeviča Tolstého. Zvýraznenie autorovej osobnosti ako látky a tematiky zaváži aj preto, či práve preto, lebo Pelevin sa vyrovnáva s jeho osobnosťou, mýtom o ňom, nie s jeho tvorbou. Príbehom sa zachytáva vyhranene v Tolstého názorovej sústave ťažiacej z náboženstva, etiky a morálky kresťana, „pohráva“ sa s jeho ideami, ideálmi a osobnostnými ambícií. Text T sa pri čítaní javí, keď ho podporia literárnovedné a historické vedomosti, že sa necháva podnecovať v príbehu, sujete, konflikte všetkým a ničím, hovorí o všetkom, o všetkých a manipuluje sa v narácii so všetkým, čo autorovi umožnila fantazijná predstavivosť a postmoderná (HODROVÁ, 2001, s. 164) organizácia deja. Aj preto má funkciu rozvláčnosť príbehu, štiepenie zvolenej udalosti jej aj nelogickými presunmi v historickom čase a neočakávaných priestorových (ŽILKA, 2006, s. 102 – 103) presunoch ambivalentné navrstvovanie udalostí, postáv (na jedno využitie), voľné preklápanie historického, spoločenského kultúrneho času (HODROVÁ, 2001, s. 776), geografického priestoru, väzieb, návlekov, hľadanie kauzality všetkého, čím text ponecháva svojho čitateľa v príbehu alter ega zobrazeného ako T hľadať to i ono. Takto roztvorený koncept na možné a nemožné, biografické a literárne, logické a logiku popierajúce v literárnom príbehu obstojí. A to aj preto, či azda práve za týchto okolností, keď Viktor Pelevin deštruuje a vzápätí fiktívne konštruuje svoju noetickú ambíciu: prostredníctvom rešpektovaných kultúrnych a personálnych hodnôt všeobecne známych, teda aj mýtizovaných osobností ruskej (národnej) kultúry, literatúry a spoločnosti (tento model je prenosný v čas, súvislostiach, personálnom zázemí atď.) vykonať prostredníctvom ich literárneho, fiktívneho, imitujúceho alter ega, sugestívnou víziou, mystikou, snom, poetizáciou, ale predovšetkým precízne vedeným procesom depersonalizácie predviesť veľkolepú kompozičnú aj nazeraciu „hru“ na podstatu aj opodstatnenosť toho, čo sa označuje za ľudskú pravdu, krutú hru na poznanie, dôsledky náhody, taktiky omylu, na následky a dôsledky rafinovanej manipulácie s vôľou, vedomím a mravnou výbavou jednotlivca v role „vzoru“, čiže ušľachtilej bytosti z národnej minulosti na to, či minulosť je tak podstatná pre zmýšľanie, správanie sa a rozhodovanie súčasníka.

Pelevinov projekt o podstate, intenzite, účinku a o pôsobení ideí jednotlivca je kompozične a súbežne prelínanie sa dvoch žánrových schém (HODROVÁ, 2001, s. 52, 166, 391, 785 a 789), preto pôsobí rozložito, komplikovane, pritom je organizátor príbehu (HODROVÁ, 2001, s. 439, 448, 784 a 788) nezvyčajne poučený na to, aby s ním bolo možné ustáliť sa na tom, že je to iba a len román.

Text T, keď sa na chvíľu odhliadne od transparentného faktu, že sa podopiera osobnosťami, tradíciou, konvenciou a mýtom zapísanými v národnom spoločenskom a kultúrnom dejepise, že sa aktualizuje v role literárnej postavy Čapajev, Dostojevskij, Solovjov a dominantne Lev Tolstoj tak, aby sa zvýraznili ich dotyky a postoje voči odlišným hodnotám v neruskej spoločnosti, náboženstve, kultúre, odkazy na etiku a iné jedinečnosti ruského etnika v historickom koncepte a význame jeho prítomnosti ide o kompozične cielené prerastanie „príbehu“ a jeho exponovaných postáv vždy s odvrátenou stranou ich tradovaného pripomínania sa v ruských dejinách do výzvy oslovujúcej súčasného čitateľa. Vtedy si žiada viacero po sebe nasledujúcich odpovedí na triviálne otázky o bytí a zmysle života, ale aj závažné, neuponáhľané a náročné odpovede zamýšľajúce sa nad činmi, následkami, nejednoznačnosťou a podstatou toho, čo zostáva po tvorivých a talentovaných jednotlivcoch svojho (uplynulého) času v čase prítomnom a v tom, čo bude nasledovať po ňom.

Text T tvoria dve rozsiahle časti. Autor prvú nazval Železná brada a rozložil ju do pätnástich kapitol. Druhú časť Pelevin nazval Vladárov úder, má dvanásť kapitol. Pri prvom kontakte s nimi naznačujú pomenovania obidvoch častí militantné ladenie a tematické podnety privolávajú dobrodružné až detektívne podložie. Aj keď primárne naznačujú pomenovania jednotlivých častí napätie zakomponované do problému, svojou látkovou podstatou sa sústreďujú okolo autorom predpokladaného učebnicového mýtu tradovaného okolo osobnosti, života, jedinečnosti názorov a filozofovania spisovateľa (grófa) Leva Nikolajeviča Tolstého, ale s kultúrnou tradíciou, ba viac, konvenciou sa text pomenovaný T pohráva na príbeh v príbehu, na exponovanie verifikovateľného subjektu s jeho fiktívnym alter egom, na prežitú spoločenskú realitu a jej literárne popretie a rozvinutie do neočakávaných prepojení, súvislostí, kríz a riešení vo všetkých rovinách vnútrotextového priestoru, čo vyvoláva T ako vizuálna predstava a symbolizujúci znak kresťanského kríža. Postava T sa stotožní s L. N. Tolstým, ktorý sa ako literárna postava zmieta medzi nuansovo odlíšenými pomenovaniami T., gróf T., Ľova, Veľký Lev, ale sujetový pohyb medzi jednotlivými pomenovania postavy nedávajú čitateľovi istotu, že sa za akýchkoľvek okolností odkazuje na ten istý a jediný literárny prototyp zastupujúci L. N. Tolstého. Možno predpokladať, že sa čitateľ zapája do hľadania personálnej a sociálnej totožnosti a identity subjektu postupmi literárnej štylizácie. Aktualizácia niektorého z početných pomenovaní pre L. N. Tolstého (T.) sa spája s konkrétnou – Železná brada, Vladárov úder – časťou textu T., a to naznačuje, že sa Pelevinov príbeh a jeho rozprávanie zámerne zaľudnili nejednoznačnými prototypmi a typmi voči svojim verifikovateľným „predlohám“, ktoré sa kultúrne družia s literárnou skúsenosťou ruskej prózy, ruskej kultúry, aj preto v texte T hrajú krutú a drsne organizovanú hru na pravdu a lož, na realitu a fikciu, na možné a neskutočné, na slobodné a manipulované.

Kultúrnu barličku istoty, vedomostí a kontrolný test pre autora textu T a čitateľa sa vytvoril ako rad kultúrnych reálií z verifikovateľného priestoru, identifikovateľného historického času, z dobových pomenovaní, názvov autentických autorských pomenovaní pre viaceré umelecké písomnosti, nechýbajú politologické a spoločenské, vedecké a vojenské informácie z predminulého i súčasného storočia, odkazy na mystickú filozofiu, vedy o umení, exponované sa rozprávanie sústreďuje na náboženské vedy Východu a Západu, na kulturologické iniciácie, viaceré pozoruhodné sociokultúrne reálie, a tak ďalej a tak ďalej.

Súčasťou príbehovej časti textu T sú sofistikované poznámky pod čiarou, ktoré otvárajú, spresňujú, presúvajú Pelevinov text z fiktívneho do nefiktívneho času, priestoru, súvislostí a naznačujú, ako sa v istých súvislostiach ľudského vedenia a konania dostáva umelecká literatúra a jej tvorca za hranicu (po)využiteľnosti pri vzniku krízových alebo katastrofických okamihov v živote jednotlivca, spoločnosti, krajiny, vlasti. Do priestoru minulosť a prítomnosť sa v krutých prepojeniach dostávajú v rafinovanej až bezohľadnej hre bez pravidiel o identitu život a smrť, viera a náboženstvo, násilie a humanita, rozum a emócia pre literárnu postavu a neliterárny subjekt.

Pelevin prenecháva grófa T. alebo len T. dvom svetom, dvom systémom na vyjadrenie možností a stratégií vzťahu bytie a nebytie, realita a fikcia, sen a vízia, aby si overil podstatu, možnosti, hodnotu, prispôsobovanie sa premene viery; duchozradcovia, to je termín L. N. Tolstého, v texte T. Pre zhmotnenie náboženstva Východu na to má lámu Džambona a západnú vieru zastupuje éterický Ariel Edmundovič. Ariel je nehmotný, a predsa sa môže stať čímkoľvek a kýmkoľvek, aby sa manipuloval svete ľudí, dal im vedieť, že ich ovláda, pritom sám podlieha doktríne kohosi ďalšieho, lebo na to jestvuje donekonečna pripomínaná cesta grófa T. do Optinskej pustovne. Cesta raz ako putovanie, hľadanie a napokon fikcia v stratégii hry na obsah, odovzdanosť, pevnosť viere, aby si rozprávač vypomáhal pri jej trasovaní termínmi osvetlenie, proces priebehovosti, čitateľ, mysľosmilstvo, večnosť, doktrína monoteizmus a polyteizmus, idiotské pravidlá, farizej. Termíny nastupujú a ustupujú v priamej väzbe na gradáciu a vyhrocovanie názorových stretov medzi grófom T. a tými literárnymi partnermi, s ktorými uplatňuje svoje presvedčenie o aktuálnosti úvah o nevoľníctve, nenávisti, mravnosti, o Židoch, o nevzdorovaní zlu. Verifikovateľným podložím na precízne organizované fabulačné a sujetové exkurzy do náboženských entít Západu a Východu stala sa v cárskom Rusku zovšeobecnená informácia o „exkomunikácii grófa Tolstého z cirkvi“.

Kompozičný „oblúk“ utvorených z dvoch častí textu T – z verifikovateľného a fiktívneho – splní a naplní kontaktnú funkciu s kultúrnym dejepisom a učebnicovou tradíciou o príhodách o L. N. Tolstého, aby do expozície prvej časti sa v detektívnej línii rozohrala epizóda, v ktorej v zrelom veku osemdesiatnika sa chorý gróf vybral od rodiny z Jasnej Poľany, nasadol do vlaku a v tuhej zime skonal na železničnej stanici Astapovo. Od tejto realistickej biografickej iniciácie sa začína Viktorom Pelevinom rozohrávať akčná sekvencia z dávnych detektívnych románov plná zámen, náhod, úskokov, nedorozumení, ktoré ukončí únos a do príbehu vstupuje nová postava T.

Postmoderné zámery pri tematizovaní látky od 19. storočia po súčasnosť so žitými (kontaktnými) javovými emblémami. Viktor Pelevin zapojil od cárskeho Ruska a životného príbehu L. N. Tolstého do príbehu „všetko“, čo mu invencia, ambícia, jeho noetika umožnili a poskytovali variácie prozaických žánrov; využil textové formy od listu, správy, citátu, záznamu, anotácie, ale i tie ktoré absorbuje šírku kontextu pre zvolenú látku v prozaickom texte logicky, vzťahovo a kompozične dovtedy a iba tak, aby sa udržala kontinuita príbehu (L. N. Tolstoj verzus gróf T.) v línii zvolenej dialógovej narácie; Pelevin voľnou postmodernej organizácie textu netrvá na jej príbehovej dôveryhodnosti, záleží mu schopnosti narácie nenarušiť čitateľovu pozornosť navrstvovaním, odbočeniami, vnášaním nových príbehových komponentov, presunmi v priestore a čase. Dynamický pohyb narácie sa odohráva medzi svetským a obrazovými či náboženskými víziami pri organizovaní Pelevinovho priblíženia sa k odlišnosti osobnosti L. N. Tolstého v literárnej role grófa T. a kresťanského vizionára T. Oprávnene možno s literárnym grófom T. zvažovať, ba až zovšeobecniť pri Pelevinovom koncepte účinnosť zámeru, ako možno demaskovať nánosy vytvorené objektívnym časom na pôsobení kultúrneho mýtu, koľko námahy sa musím vynaložiť na to, aby sme sa prirodzene správali ako človek a ľudia? (PELEVIN, 2016, s. 127.) Napokon sa ukázalo, že námahy aj odvahy treba dosť na nájdenie spôsobu, ako sa vyrovnať s poznaným a poznaním. A ani to nestačí na prijatie (ne)literárnej skutočnosti, aby sa rozlišovali oslovenia prinášané časom vtedy a tam, či tu a teraz. A hoci sa nedá zvrátiť poznanie obsiahnuté v panta rei, vláda tmy sa nevytráca, ani neutícha.

Literatúra

ČECHOV, A. P. Za súmraku. Bratislava: Európa, 2016.

DOHNAL, J. Proměny modelu světa v ruské próze na přelomu XIX. a XX. století. Brno: Masarykova univerzita, 2012.

DOSTOJEVSKIJ, F. M. Rusko a Európa. Z denníka spisovateľa. Bratislava: Europa, 2010.

HODROVÁ, D. et al. ...na okraji chaosu… Poetika literárního díla 20. století. Praha: Torst, 2001.

KUBÍČEK, T. – HRABAL, J. – BÍLEK, A. P. Naratologie. Strukturální analýza výpovědi. Praha: Dauphin, 2013.

MATHESIUS, B. Básníci a buřiči. Výbor ze statí o literatuře. Praha: Lidové nakladatelství, 1975.

PELEVIN, V. T. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016.

POSPÍŠIL, I. K teorii ruské literatury a jejím souvislostem. Brno: MUNI Press, 2013.

PRUDKÝ, L. et al. Studie o hodnotách. Praha: Aleš Čeněk, 2009.

SVATOŇ, V. Román v souvislostech času. Praha: Malvern, 2009.

TOLSTOJ, L. N. Proti. Bratislava: Európa, 2018.

ŽILKA, T. Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2006.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk