Viera Žemberová

Ad honorem.¹

V roku 2004 kolegovia z odboru uctili Etelu Farkašovú príspevkami, ktoré zverejnili pod skôr výzvou ako názvom Filozofia a/ako umenie (2004). Jubilantka prispela svojím nazeraním na Filozofické kompetencie literatúry (FARKAŠOVÁ, 2004, s. 19 – 32), v nich naznačuje, že na jej záujme o špecifiku filozofie je podstatné to, že „možno hovoriť o istých paralelách medzi filozofiou ako vedou o vnútornej skúsenosti a umením: v oboch ide predovšetkým o uchopenie a sprostredkovanie subjektívneho obrazu sveta, ale aj vlastného sebaobrazu, o artikuláciu jedinečného videnia, cítenia aj prežívania. Pre filozofické koncepcie, ako aj pre umelecké diela je príznačné, že“ – podľa J. Cvekla –„sprostredkúvajú istú subjektívne zaujímavú a dokonca esteticky pôsobiacu kreáciu ľudského ducha.“ (FARKAŠOVÁ, 2004, s. 19.) Ďalej spresňuje svoju výskumnú a aplikačnú rolu medzi filozofiou a verbálnym umením takto: „[…] filozofiu aj literatúru (ako aj ostatné druhy umenia) pokladám za jedinečné, špecifické a nezameniteľné ako vo videní sveta, tak aj v spôsobe tematizácie problémov, v jazyku či v pôsobení na percipienta.“ (FARKAŠOVÁ, 2004, s. 19.) Autorkino príčinné preklenutie „predmetu“, ktorý poznáva filozofia, a „vedenia o človeku“, ktoré prináša umelecká literatúra (a umenie), ju nasmerovalo do terminologickej zásobnice, v ktorej využíva prítomnosť „filozofujúcej literatúry“, „literarizujúcej filozofie“ aj „filozo(po)viedky“ – aj preto, lebo „charakter filozofie a filozofovania spravidla závisí do istej miery aj od širšieho kultúrneho podhubia v danej spoločnosti, prepája sa s jej dominujúcou ideovou orientáciou, s tkanivom myšlienkových a hodnotových tradícií, vpisuje sa doňho história spoločnosti, jej otvorenosť či uzavretosť voči vonkajším vplyvom a podobne.“ (FARKAŠOVÁ, 2004, s. 21.) Od filozofovania nevedie pridlhá cesta v autorkinom čase k príbehu, reflexii a k eseji, teda k tomu, čím pozostáva svojou tradíciou a invenciou tvorca literárneho textu. Pohyb od spoločenskovedného predmetu k umeniu má však podmienku, ktorú nemožno obísť, či inak jej uniknúť, ak platí, že „literatúra smeruje k nahliadnutiu do iného (cudzieho) života, ktorý by pre nás ostal bez literatúry neprístupným, literárne dielo vytvára experimentálny priestor nových, inak nedosiahnuteľných skúseností tým, že nám dovoľuje ocitnúť sa „v koži“ iných ľudí, identifikovať sa s ich myšlienkovým, pocitovým, zážitkovým svetom, osvojiť si ich perspektívu, ich postoje, situovať sa do ich morálnych konfliktov.“ (FARKAŠOVÁ, 2004, s. 23.)

„Stáva sa, že vo sne vystúpiš zo sveta, […] stáva sa, že dokážeš odsunúť chorý svet do pásma dohľadu, no ráno potom už pri plnom vedomí nanovo uvidíš samu seba (a opäť) pevne v jeho vnútri.“ (FARKAŠOVÁ, 2006, s. 18.)

Široké rozpätie záujmov o slovo a o tie jeho možnosti, ktoré prináša, ba viac, ponúka samo, teda o zvažovanie, čo všetko vie aj dokáže vyjadriť a pred čím ustupuje sila slova, je aj schopnosť vyjadriť ním seba a svoj mikrosvet. Otvorenou otázkou zostáva, či a akým spôsobom aj s akým (pre)dosahom sa tak stane, a to si vyžiada akceptovať nemalý počet autorských skúseností s literatúrou aj s ňou prežitých rokov, navyše doceniť treba aj zručnosť umného zaobchádzania so stratégiou autora v širokom literárnom prostredí zachytenom, navrstvenom a rozlišovanom v dobovom literárnom živote. Pre Etelu Farkašovú (1943) to znamená obnovovať podstatu svojho uvažovania tak, ako si ho vymedzila sama, keď sa naďalej vyrovnáva s prepojením sémantiky slova a seba do aktu, ktorý zachytila ako úsilie „vypísať sa zo života“. Od prvotiny po prítomnosť sa tak deje dôsledne v jej próze, popri nich prostredníctvom skúsenosťou poučených reflexií uložených do esejí. Sama svojej prítomnosti v slove rozumie takto: „Postupne sa do textu dostávalo aj uvažovanie o tom, ako sa naň pretvárala životná realita a ako potom zas on vstupoval do životnej reality tej, ktorá ho tvorila. Kruh života a literatúry – moje písanie plynie aj na takomto pokraji, či v takomto kruhu. Áno, vyrovnávam sa s tým – samotným písaním.“ (CVIKOVÁ, 2006, s. 6.)

Etela Farkašová (MARČOK a kol., 2004, s. 155, 257, 260, 283, 274) to, čo sa navodí medzi autorom a jeho tvorbou a spoločenstvom, pomenovala v esejisticky ladených Etudách o bolesti (FARKAŠOVÁ, 1998, s. 38) ako výzvu, ktorá sa mení na rozhovor autora s témou, ale považuje ho aj za paralelne vedený rozhovor autora a textu s budúcim príjemcom umeleckého diela. Farkašová práve (formou, žánrom, naračným postupom) v komornom až sugestívnom rozhovore o jednotlivostiach v obsahu pojmu život nachádza pre seba jedinečný zmysel umenia aj literatúry. Súzvučne označuje tento dvojsmerovo vedený mnohohlasný rozhovor medzi autorom a textom, textom a čitateľom, autorom, textom a vedou (predovšetkým literárnou kritikou) za bolesť, preto možno má opodstatnenie považovať jej koncept bolesti za sústredený výraz z racionálneho, emocionálneho a mravného zhodnocovania spravidla konkrétne precizovaného (všeľudského, osobného) problému. Napokon v jej prózach sa preukazuje tematizovaná, emotívna, etická vnímavosť autorky voči (ne)literárnej skutočnosti. Farkašová hovorí o zvnútornenej bolesti ako o výzve poznávať skutočnosť a súčasne aj ako o genéze osobného tvorivého aktu. Ten je v jej prístupe k filozofovaniu o existencii a subjekte vyjadrený slovom, ktoré napája na iniciácie podnecované jej osobným (ale aj tých druhých) vyrovnávaním sa s výtvarným umením, hudbou a s nimi podnecovanými citovými a vizualizovanými (sen) analógiami v príbehoch, či do príbehov komponovaných autentických zážitkov. Pritom ostáva autorka eseje presvedčená, že ide o príčinný kontakt medzi autorom a jeho textom, ale aj o pointu poznávania seba samého a toho jedinečného, hoci nie raz významne individualizovaného poznania, ktoré vzniká medzi procesom tvorby a jeho zámerným prepojením do umenia a vedy.

Do precizovania konceptu Farkašovej esejistiky sa zapojila Antonia Fuljerová svojím textom, ktorý má poslanie doslovu O eseji (FARKAŠOVÁ, 2003, s. 93) vo vydaní Uvidieť hudbu a iné eseje. Pre súbor Etudy o eseji našla prímer v baconovskom a pre Uvidieť hudbu v montaignovskom „štýle esejistiky“. Pri vymedzovaní typológie a poetiky Farkašovej esejistiky zdôrazňuje jej premyslený pohyb k individuálnej, biografickej sebareflexii, pridajme k dôveryhodnosti a autenticite prepojenia medzi prózou príbehových miniatúr a filozofujúcou reflexiou. Odkázať v tejto súvislosti treba na závažné výpovede Etely Farkašovej, ktoré sú zahrnuté do Textokruhov II. – O „vedľajších“ postavách v literatúre a do Textokruhov III. – Dvojrealita, dvojprítomnosť. (FARKAŠOVÁ, 2003, s. 55 – 62, s. 65 – 90.) A len na okraj závažnosti využívanej, utváranej sémantiky, už v tejto súvislosti sa prostredníctvom pomenovania textu-eseje upozorňuje samotnou autorkou na stratégiu jej príbehov, chápania vzťahu príbehu a reflexie, keď zapojí do sceľujúceho spojenia verbálny text a vizuálny kruh, čo navodzuje, aj sa tak stane, technika navrstvovania, variovania či dokonca vzostupného zaťaženia pohybu medzi tézou, javom, problémom. Etela Farkašová využíva v esejistike strategicky a dôsledne rozprávanie v tretej (odstup, nadhľad) osobe ženského rodu, čím jednak univerzalizuje podnet a objektivizuje nim iniciovaný poznatok. V esejach o literárnom texte prostredníctvom narátorky, postavy, tendencie textu otvára, pozýva, objasňuje a usmerňuje – vždy komorne – dotyk so svojou príbehovou tvorbou a s jej možným (anticipovaným) kultúrnym uplatnením.

Metóda odstupu, kultivovaná ako ilúzia depersonalizácie, uplatnená voči samotnej narácii jej dovoľuje napríklad predstaviť odlišnosti medzi neliterárnym a literárnym textom: „Premýšľanie o postavách vynárajúcich sa z textu, rada (a pomerne často) o nich premýšľam, o literárnych postavách z cudzích, ale aj z vlastných textov: čaro pobytov na pomedzí fikcie a reality, nezriedkavé pochybnosti nielen o proporcii fiktívneho a reálneho v súvislosti s literárnymi postavami, ale aj o opodstatnenosti oddeľovať tieto dve dimenzie ich jestvovania, stavať ho oproti (zdanlivej?) jednodimenzionálnosti „bežného“, neliterárneho pre tých, čo sa ocitajú „na okraji“, má oddávna slabosť v literatúre a aj v živote, pre čudákov, „vychýlených“ z centra (a aj z normy), pre tých, na ktorých sa zvyčajne pozerá ako na „vedľajších“, málo dôležitých a významných...).“ (FARKAŠOVÁ, 2003, s. 55.)

Autorka si osvojila poučenosť i rozpätie literárneho prostredia; odkazuje na svoju záľubu pohybovať sa od postu čitateľky a prekladateľky až po kultúrnu a profesijnú nutnosť vnárať sa do literárneho prostredia iných autorov, a vo svojich textoch, príbehových či esejistických, pripomína ich priezviskami, a tie ňou osvojené si sentencie, ktoré jej utkveli z „cudzích“ textov pri vymedzovaní svojej reflexie o postave, texte a tvorcovi.

Expozíciu Dvojreality a dvojprítomnosti uvádza ako svoje nazeranie na proces tvorby takto: „Reálny svet sa jej čoraz viac zauzľuje v písanom (alebo je to naopak?), občas akoby ich dokonca prestávala rozlišovať, prelínajú sa v nej: reťazce vecí, udalostí, príbehov a postáv takmer nerozoznateľne…“ (FARKAŠOVÁ, 2003, s. 65.) Aj v tomto okamihu ide o tvorivý akt, ktorý podporí autorka novotvarmi, tak účinnými v jej reflexii o príbehu, či o subjekte „ja“ a existencii. Po tom, čo písanie označí za zvláštnu, nezameniteľnú formu introspekcie (FARKAŠOVÁ, 2003, s. 65), rozširuje svoju reflexiu o detailoch písania, potom o prítomnosť sebareprodukcie, o autentické sebainštalovanie, dvojsmerný pohyb, spriezračňovanie, sebasituovanie či prevrstvovanie. Aj táto hra s termínmi naznačuje, že sa žáner esej mení pre autorku na „presýpacie hodiny“ medzi javom, jeho vymedzovaním a ustáleným pomenovaním, čiže ide o status roly subjektu v obsahu, nie vo forme výpovede.

Znova ide o žánrový komponent, možno si vypomôcť aj zvažovaním premysleného hybridu, ktorý si uvedomuje a pracuje s ním vedome: „Priznám sa, že nielen v literatúre, ale aj opačne, vo svojich filozofických textoch sa rada približujem k hrane literatúry. V dôsledku toho mám čoraz radšej ako autorka aj ako čitateľka esej, a tak sa esejistické prvky vynárajú v mojich filozofických a aj v literárnych textoch. Takáto žánrová nečistota, ktorá je vlastná aj textu knihy, mi neprekáža, naopak, vidí sa mi zaujímavá, dúfam len, že môže zaujať…“²

Celostnosť autorského ja, utváraná písaním o svojom svete a o sebe v ňom, si žiada čas, priestor, účastníkov z osobného-personalizovaného života a jeho dejov, z čoho pri prirodzenom plynutí času sa utvárajú spomienky, a pre toho, kto sa k nim vracia a obracia ich voči svetlu aktuálnosti, otvárajú sa ako rozpomienky, ale to už súvisí so stratégiou autorky a so žánrom, s ktorým sa rozhodla vyrovnať sa s nimi. A tak, keď sa pripravovali eseje Na rube času, ich vydanie uvádzajú Skice, v ktorých autorka znova precizuje genézu svojho písania aj svoju ambíciu takto: „Knižka by predovšetkým mala byť drobná, miniatúrna, krehká. Moje texty sú čoraz kratšie a subtílnejšie“, čím sa pre čitateľa precizuje autorkina, tak komorná trajektória, a návratmi do počiatkov uložených do pamäti naznačuje „prechod: od väčších textových útvarov k menším, avšak vzťah k blízkym (k matke, rodine), ku krajine (k záhrade), k písaniu, k telu, zastúpený v jej skorších poviedkach a novelách, pertraktuje“ v knihe miniatúrnych „lyricko-reflexívnych skladieb“, teda esejí. (FARKAŠOVÁ, 2006, s. 7.) Pri približovaní sa k podložiu, ale aj k latentnej autorkinej nazeracej a poetologickej stratégii a k podstate, prečo chce, musí a rozhodla sa žiť tak naliehavo a vyhranene svoj literárny svet , možno si vypomôcť názvom žánrovo torzovitého, „nečistého“, textu autorky, teda (S)stalo sa, a toto rozhodnutie je naisto užitočné, keď sa pri naznačovaní horizontu jej „príbehovej“ tvorby odkazuje na genologickú ambíciu, na jedinečnosť jej poetiky a na nazeraciu stratégiu pri autorkinom nenáhodne obnovovanom, latentne dostredivom vzťahu k látke i tematike, čo zapojí aj do organizácie esejisticky ladených miniatúr Na rube času. Zámer sa zúročí súhrnne, vyčerpávajúco a inštruktážne, utvára sa vyhranený látkový a tematicky, ale aj nazerací a etický pevný bod pre narátorku v textoch, ktoré vyšli po esejach. Autorka svoju kompozičnú schému a jej obsah rešpektuje, navrstvuje ho a prirodzene ho tematizovaným problémom v literárnom čase noeticky a mravne vertikalizuje. Na to, aké filozofické otázky ju znepokojujú, odpovie takto: „Také, aké asi znepokojujú väčšinu z nás. Otázky globalizujúceho sa sveta, našej osobnej aj kolektívnej (ľudskej) budúcnosti, stretu kultúr… A, samozrejme, aj otázky spravodlivo usporiadaného sveta, slobody, vzťahu človeka k prírode, indivídua k spoločnosti, otázky o hodnote a zmysle života.“ (DVOŘÁKOVÁ, 2006, s. 6.) Aj preto prehlbovať variovanú (predovšetkým) osobnú tematiku, vypovedať o autobiograficky podnecovaných (spoločenských, rodinných) dejoch si žiada naračnú odvahu aj pohotovosť a prepracovanú stratégiu, čo zúročí kompozičná zručnosť pri výbere dotykových problémov s univerzálnym presahom do (po)vedomia, vedenia, poznania a správania sa – v próze – literárnej postavy, a precíznu štylistiku, ktorá sa nestratí sama v sebe: „Písaním sa snažím akoby kondenzovať čas, rytmicky ho zahusťovať a zrieďovať, kúskovať a zároveň sceľovať. S témou času veľmi úzko súvisí téma pamäti. Žijeme totiž vždy na priesečníku minulosti a prítomnosti: seba, iných ľudí, udalostí okolo nás, vnímame cez siete spomienok a asociácií – tie vrhajú na ľudí aj na veci zvláštne svetlo.“ (CVIKOVÁ, 2006.)

Etela Farkašová sa v prózach od prvotiny pohybuje v priesečníku času, priestoru a autorskej rozprávačky. Detailne rozpracovávané postupy narácie jej ponúkajú hybridné postoje voči žánrom epiky. To znamená, že od miniatúry až po rozsiahlu prózu, ktorú nemožno žánrovo precizovať aj preto, lebo vzniká ako kompozícia časových a priestorových sekvencií jednej postavy, je ňou „autentická“ rozprávačka. Detail, presuny medzi prítomnosťou a minulosťou, obnovovanie, ako dokumentu, vzťahov medzi rozprávačkou a postavami ožívajúcimi v jej rozpomienkach, sa opakujú, navrstvujú a variujú, no iba tie deje, ktoré sa uchovali v jej „aktívnej“ pamäti.

Literárna kritika si spravidla počína rozvážne pri vymedzovaní žánru jednotlivých prozaických textov Etely Farkašovej, sama však ponúka poviedky a novely. Vydaním textu Scenár (FARKAŠOVÁ, 2017)³ sa žánrová váhavosť najskôr ustáli na novele, hoci do budúcnosti možno očakávať aj podnety na rozsiahlejší text po Scenári, na román. Podstatné zostáva to, že sa do scenára sústredili doslova všetky komponenty doteraz zverejnenej prozaickej a esejistickej tvorby spisovateľky, filozofky a prekladateľky, ale aj kritičky umeleckého textu a kultúrnej publicistky. Tieto aktivity treba pripomenúť predovšetkým so zámerom ustáliť východisko. Scenár je nateraz autorkina strategická syntéza toho, čo vytvára, zaťažuje a vyníma literárne prostredie ako rámec pre doterajšiu tvorbu Etely Farkašovej. Zámer písať zo seba, o sebe a pre seba (hoci často pripomína svojho čitateľa) ju nespája s dobovým chápaním statusu spisovateľa, v čo najotvorenejšom chápaní a vyťažení v ja- subjekte sa v jej próze nič nemení, len sa prirodzene čas – spresňuje – a problém – obmieňa, čo znamená, že svoj koncept autorskej prítomnosti v literárnom živote a svoju autorskú stratégiu len rozvíja a upevňuje. V texte Scenár sa obnovujú tie tematické a personálne jedinečnosti doterajšej prozaickej prítomnosti Etely Farkašovej, ktoré ona a jej čitatelia poznajú, očakávajú a sledujú komorné posuny v uchopení existenciálneho, sujetového, problémového a sociálneho podnetu na písanie o nich. Popri fotografiách, výšivkách, obrazoch, počítači, prekladoch, emotívne aj mravne rozvíjanom reflektovaní narátorky o svojom egu a o útržkovitých odkazoch na ďalšie postavy zo svojho okolia, v Scenári sa precizuje niekdajšia postava označovaná V. a spresňuje sa na subjekt manžel Viktor s jeho úspešnou profesiou, početnými cestami v zahraničí, vzájomným citovým vzťahom, rozvážnou náturou, vášňami pre umenie, aby sa dostredivo nič nemenilo na význame, hodnote a kompozičnej role záhrady v ich osobnom súkromí a pri ustaľovaní sa, čo sa týka hodnoty v ich vzájomnom súžití. Na počiatku zavážila záhrada: „ach áno, hovorím opäť o záhrade, o jednej a tej istej, ešte pred pár rokmi by som to bola pokladala za nemožné, pojať kus zeme za svoj, zblížiť sa s ňou až ku hranici posadnutosti, čím všetkým sa pre nás stala táto záhrada.“ (FARKAŠOVÁ, 1998, s. 65 – 66.) Ale Scenár exponuje vzájomný výber hudby, ktorá je v ich vzťahu, pamäti, minulosti, prítomnosti podstatná, ba viac, dokáže rekonštruovať ich súžitie od mladosti po starobu. Staroba sa popri hudbe dostáva do tematickej rovnováhy, čas naberá sociálne, existenčné, mravné, prítomnostné podoby, ktoré nasmerujú dialóg Viktora a Kataríny v prítomnosti hudby do rozličných smerov, historických období, žánrov, ale vždy s dôsledným pomenovaním autora a názvu skladby k zvažovaniu o význame scenára ich života, atakujúcej staroby s chorobami a fyzickými obmedzeniami ako javu, v ktorom začínajú prevažovať bolesťou, neistota, bezmocnosťou a osamelosťou, sociálna aj profesijná vytisnutosť. Čas pomenovaný za starobu prišiel k tým, ktorí naň nie sú vnútorne pripravení a uzrozumení, ale musia ho rešpektovať, logika plynúceho času to inak neumožní, nech ide o kohokoľvek v jeho súkolesí. Mesto a stretávky s priateľkami zostávajú, ale dvor a dom, kde žila s rodičmi aj so štvrťou veľkomesta, albumy, rodičia, príbuzní, to z doterajšieho rozprávania zostáva len v pamäti čitateľa. V Scenári sa postoj, záber, mentalita, správanie sa voči okoliu v stratégii rozprávačky mení: má meno, má úspešnú minulosť, žije v dlhoročnom pokojnom vzťahu, všetko sa v spoločnom živote a v živote ako jave pre rozprávačku vyrovnáva zmyslom profesie, hĺbkou i početnosťou spoločných cestovateľských zážitkov, knižnicou, rešpektom voči partnerovi, hudbou, záhradou. Prielom v čase vnáša čas a jeho limity do života rozprávačky, jej literárneho partnera a rodiny ktorú Farkašovú otvorila ako krízový jav, dôsledok času, slabnutia, prejav sociálneho, citového, vzťahového, ekonomického a priestorového osamostatnenia sa detí od rodičov ako univerzálnu (opakujúcu sa) schému, ktorú prežívajú oddávna aj iné rodiny, v inom prostredí a s odlišnou vzťahovou pamäťou.

Korektor nevyhnutného poznávania novej životnej situácie sa vyskytne pri konfrontovaní sa s priateľkami z kaviarne: „Prichádzajú sem prvý piatok v mesiaci, aby na chvíľu vyškrtali z pamäti každodenné starosti, aby vykĺzli zo súkolesia povinnosti a problémov, aby sa vystrihli, ako tomu hovoria, aby sa trochu uvoľnili, ale bez ohľadu na to, či sa spoločne dosýta zasmejú, alebo preberú aj ťažšie a zložitejšie otázky, zakaždým medzi nimi pookreje, dobre jej robí pocit, že je súčasťou štvorice, patrí k ľuďom, ktorí potrebujú kamsi patriť, mať pre seba relatívne pevné rámce, tieto dlhoročné stretnutia vo štvorici k nim prispievajú, to treba oceniť.“ (FARKAŠOVÁ, 2017, s. 91 – 92.)

Univerzálne zvolený termín „scenár“ prirodzene vyvoláva nemálo asociácií na pripravené, manipulované, (ne)želané udalosti, ktoré si žiadajú čas, priestor, príčinu a spájajú sa s následkom/dôsledkom, ktorý nemusí odznieť „len tak“. Azda to nebude nepresné, ale Farkašovej scenár spoločného života a vzájomných prepojení má hodnotu zmyslu života tých, ktorí sa o zostavenie scenára/pamäti rozhodli.

Na postavy – okrem rozprávačky – bola a isto aj zostane Farkašovej próza skromná až úsporná, čo súvisí nie s príbehom, ale s poznávaním obsahov uložených do času a výberovo do pamäti. Kompozičný spôsob, ako sa vyrovnať s osobným časom aj v neosobných súvislostiach súvisí s exponovaním rozprávačky v prvej alebo tretej osobe, čím sa vstupuje do utvárania príbehu, teda do jeho tempa, do línie a hutnosti narácie, ale aj do konfliktu, ktorý bol a znova sa obnovuje jeho opodstatnenosť a následok po čase a len prostredníctvom narátorky. Skúškou azda na všetkých dostupných mimobežkách života ženskej postavy sa stávajú deti, pripomenúť si možno Fedora (Reprodukcia času, 1978), syn (Deň za dňom, 1997), dcéra G. (Záchrana sveta podľa G., 2002). V Scenári sú traja dospelí synovia so svojou profesiou a súkromím, do ktorého sa matke vstupuje len ťažko a o harmónii sa nedá hovoriť: život doma aj v cudzine, nevesty, vnúčatá, ambície, plány, v ktorých sa s rodičmi nepočíta. V dávnych rozprávkach bývajú dvaja starší spravidla nepodarky, ale najmladší v skúške obstojí, rodičov si uctí a svoj život spojí s dobrom a láskavosťou. V Scenári sa podložie rozprávky vykoľají a nedokáže ho vrátiť do pôvodného stav ani čas vianočný. Dvaja úspešní synovia s rodinami nemajú čas ani v čase, keď podľa tradície rodiny sú súdržne spolu a najmladší je od narodenia po svoju dospelosť bolehlav bez nápravy a účinného riešenia. Vo vzťahu matky a troch synov sa pripomína nielen rozprávka „naopak“, ale aj pripomenutie si antickej tragédie, v ktorej matka prichádza, prišla o svoje deti s aktualizovanou otázkou: kto za to môže? Kultúrne schémy sa nestali zmyslom Scenára, sociálna vykoľajenosť osobná aj rodinná sa primkne k citovej, vzťahovej, humánnej otupenosti, k strate nezabudnúť na budúcnosť, v ktorej sa ľudské vzťahové a citové tragédie opakujú bez práva na opravu a vysvetlenie. Jednoducho panta rhei: neobídeš, neutečieš, nezvrátiš, nepresnívaš, nezahovoríš, môžeš sledovať po prúde času, čo prinesie, čo vzíde a čo zanikne. Možno „všetko“ zachytia dejiny, možno sa čosi dostane do učebníc dejepisu, naisto si obsah času uchovajú konkrétne životy konkrétnych ľudí: mimo literatúry, alebo vďaka jej pozornosti, sústrednej na látku bytie a na tému život.

K Farkašovej zámeru pripraviť scenár osobných životov členov jednej rodiny rekonštrukciou času, jeho udalosťami a skúsenosťami naplneného obsahu má pre čas na trase minulosť, prítomnosť, budúcnosť užitočnú schopnosť, ktorou oddiali zabúdanie, osobné sprevádza spoločenskými dejmi, tie majú svoj scenár azda už v učebniciach, ale jeho prežité, komorné, či iba drobné individuálne pramienky prežijú v osobnej pamäti.

Literatúra

CVIKOVÁ, J. Veľa ženských životov ostáva nezaznamenaných. Pravda, 2006, s. 31.

DVOŘÁKOVÁ, H. Nemám rada predstieranú veselosť. Pravda, 2006, s. 6.

FARKAŠOVÁ, E. Etudy o bolesti. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998.

FARKAŠOVÁ, E. Hodina zapadajúceho slnka. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1998.

FARKAŠOVÁ, E. Na rube času. Bratislava: IRIS, 2006.

FARKAŠOVÁ, E. Scenár. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017.

FARKAŠOVÁ, E. Uvidieť hudbu a iné eseje. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Nadácia Igora Hrušovského, 2003.

MARČOK, V. a kol. Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2004.

PLAŠIENKOVÁ, Z. – LALÍKOVÁ, E. Filozofia a/ako umenie. Bratislava: FO ART, 2004.

Tri otázky pre Etelu Farkašovou. Pravda, 2005, s. 9.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk