Viera Žemberová

Personálne miniatúry literárnej histórie

V literárnej vede, predovšetkým v literárnej histórii, zaváži pri vyrovnávaní sa v čase s prirodzene doznievajúcim kultúrnym a literárnym pohybom, jeho autorom, autorskou tvorbou alebo s celkom konkrétneho vývinového procesu, ktorý vymedzuje v spoločenskom a kultúrnom čase zvlášť to, čo pretrváva svojou hodnotou ako súčasť poznania o tom, čo patrí svojím dejom aj aktivitou síce do dobového zmýšľania, zaznamenávania, komentovania svojho a spoločného času, ale svojou podstatou zvýrazňuje v hektickom rozvrstvení živého kultúrneho pohybu dosah i presah súvislostí nie tak dávneho tvorivého účinkovania personálnych, hodnotových, vzťahových aj konceptuálnych dejov a nimi iniciovaných následkov. V subjektívnych autorských záznamoch, zápiskoch, listoch, memoároch, poznámkach, či inak formálne uchovaných a dostupných margináliách vypovedajúcich o ich autorovi, teda o jeho autentických, spravidla komorne ladených rozpomienkach. Autorským záznamom však nechýbajú ani historicky cenné, zovšeobecňujúce nazerania na každodennú prítomnosť. Nekonvenčný, pre svoju nazeraciu osobitosť užitočný Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (ŽÁRY, 1996) z pera Štefana Žáryho (1918 – 2008) vyšiel v roku 1996. Ten, kto v ňom zalistuje aj po desaťročiach, nezapochybuje o tom, že pri jeho genéze sa uplatnil zámer vrátiť úsmevne aj s ironickým nádychom do živej kultúrnej pamäti básnikových súčasníkov z umenia i sveta literatúry tak, ako si ich uchoval a o nich zmýšľal práve on. Personálny slovník zostavený z autentických postrehov Štefana Žáryho opúšťa formálne normy a zvyklosti svojho žánru a ústrednou invenciou, byť personálnym torzom, navyše „anekdotickým“, vyvolal vzrušenie i rozrušenie, a nie vždy tieto pocity a s nimi spojené reakcie na detail, príhodu, vlastnosť, zážitok Žáryho s iným tvorcom sprevádzal úsmev po dočítanom mikropríbehu, pikantérii, za človečinou zo života toho, kto už prešiel do otvoreného sveta literárnej histórie. Na frontispise vydavateľ slovníka, Daniel Hevier, informuje o tom, že „Anekdotické príbehy o 91 slovenských spisovateľoch, básnikoch, prozaikoch, dramatikoch, prekladateľoch, publicistoch, literárnych kritikoch zažil, zapamätal si, spísal a podľa abecedy do 178 epizód usporiadal Štefan Žáry…“ Zážitkovo posilnené miniatúry o tvorcoch slovenského umenia v 20. storočí majú osobné, ale aj sprostredkované časové podložie aj odkazy, a tie môžu siahať do detstva, do rodinného a rodičovského prostredia, do čias štúdií, či k redaktorskej misii, do tvorivých pobytov v budmerickom umeleckom prostredí s Alfonzom Bednárom, Rudolfom Fabrym, Ivanom Bukovčanom alebo do osobných zážitkov a skúseností s Alexandrom Matuškom, Štefanom Králikom, Petrom Karvašom, poprípade s Ivanom Kraskom. Prívlastok anekdotický pre slovník slovenských spisovateľov znamená, že si jeho tvorca zvolil za prvú podmienku na zaradenie do abecedára umelcov konkrétneho literárne činného súčasníka podľa svojho individuálneho výber. Za druhý podnet na slovníkové tematizovanie svojho literárneho súčasníka si zvolil príjemnú osobnú skúsenosť či zážitok, ktoré si uchoval v pamäti, alebo viťúzstvo prežité s opisovaným literátom, lenže to sa nedostane do žiadneho oficiálneho slovníka a jeho autorského hesla. Štefan Žáry zanechal vo svojom slovníku dejinám biobibliografie osobné až intímne správy o osobnosti ním zaznamenaného tvorcu. Príhody si zvolí tak, aby naznačil, že tie nie raz a aj zásadne vstúpili do ich spoločného pôsobenia v dobovom literárnom a autorskom živote, do tvorby, medzi nimi sú však i také, ktoré ich sprevádzali v zložitých okolnostiach spoločenského života „tam a vtedy“. Umelec žije vo svojej tvorbe a tá, hovoria to sami, môže byť len taká, aký je sám. Aj preto sa tvorca a epizóda s ním spojená dotýkajú i pretínajú, no málokedy sa sporia. Anekdoticky slovník slovenských spisovateľov neuchoval nežičlivé klebetárium, skôr ide o ojedinelé a ozvláštňujúce príhody z kultúrneho a literárneho života tých, ktorí ich zažili či utvárali na pobavenie svojho okolia v minulom storočí, a spravidla ich „dnes“ prijímame buď ako strohú informáciu vo forme autorského hesla v encyklopédii, alebo ako rozpomienky na svojich nemých partnerov pri vyrovnávaní sa s ich umením medzi nami. Anekdotický slovník slovenských spisovateľov zachytil pritom aj tretiu možnosť, uchoval literátov v čase ako pominuvšiu sa človečinu, ale obnovuje pri každom začítaní sa do neho tak prepotrebné oslovenie na porozumenie všeličomu, čo literárna história vnáša do ich osobnej i tvorivej blízkosti a čomu treba dôverovať v súvislosti s uplývajúcim ľudským časom.

Literatúra o literárnom živote

Básnik a prekladateľ, kultúrny publicista Ján Štrasser (1946) si povšimol záľubu Štefana Žáryho v personálnych a kultúrnych miniatúrach a žánrovo o nich zvažuje, že „termín esej je tu evidentne nadsadený – to, čo v nich je, ostane, aj keď ich nazveme črtami, glosami, anekdotami či jednoducho klebetami.“ (ŠTRASSER, 2012, s. 81.) Spolu s Anekdotickým slovníkom slovenských spisovateľov ide o šiestu knižku tohto druhu, hoci „anekdotickosť je vôbec základným princípom Žáryho rozpomienok – takmer všetko, čo zažil on a jeho literárni kumpáni, je veselé. Smutného je tu minimum, tragického nič.“ (ŠTRASSER, 2012, s. 81.) Autor rozpomienok môže zo svojej pamäti vyňať „čo chce a ako chce“, pripomína Štrasser, ale nemal by mu unikať spoločenský kontext, za príklad takejto skratky pripomenie Ľuda Ondrejova a arizáciu aktikvariátu rodiny Steinerovcov v Bratislave. Na okraj reflexie Žáryho „knižky krátkych textov“ s dlhým názvom Spanilej múzy osídla a vnady alebo Malé literárne múzeum pripomenie, že mu chýba – a nielen v Žáryho tvorbe – také spomínanie na literárny svet svojej doby, ktoré by sa blížilo k Zábranovmu textu Celý život, Divišovej Teorii spolehlivosti, Jungmannovej publikácii Literárky – můj osud a pamäti Vlasty Chramostovej. (ŠTRASSER, 2012, s. 82.) K Jungmannovej publikácii Literárky – můj osud (ŠTRASSER, 2012, s. 64 – 70) sa Ján Štrasser vráti v rozsiahlejšej reflexii Osud ako politikum, aby rekonštruoval koncepčnú, personálnu a nazeraciu líniu periodika pod troma názvami, ale s tou istou intelektuálnu a politickou ambíciou v českom spoločenskom prostredí troch desaťročí.

Žáryho slovník pripomína a naznačuje (ú)nosnosť ústrednej línie literátov a tvorcov slovenskej literatúry minulého storočia, začínajúcu slabozrakým Jankom Alexym a jeho úsilím zachrániť slovenské hrady či iné pamätihodnosti a uzatvárajúcu sa pohrávaním sa s osobnými príbehmi života Štefana Žáryho. Doslova sa pripomenutí tvorcovia v Štrasserovom poučenom literárnom a kultúrnom bedekri Čítam... skôr i neskôr napokon ocitli v literárnej Bratislave, v meste s veľtokom, ktoré sa na rolu centra moderného umenia a na rušný život umelcov pripravovalo od dvadsiatych rokov.

Generačné reminiscencie

V publikácii Čítanie myslenia (KADLEČÍKOVÁ, 2011) sa Iva Kadlečíková (1938) sústredila na svojich rovesníkov,¹ teda na tých, ktorí odišli z veľkomesta svojich filologických univerzitných štúdií na východ a v Košiciach – profesijne na odlišných kultúrnych a vzdelávacích postoch – ako odborne dobre pripravená generácia obnovovali literárny život mesta a regiónu prostredníctvom periodika Krok.² Do expozície nazvanej Bola som pri tom vnáša Iva Kadlečíková aj finálnu informáciou o tomto periodiku, a tá napovedá, že „Krok bol prvým konkrétnym krokom na našej spoločnej ceste, pokúsil sa aktivizovať všetky schopné sily z viacerých oblastí kultúry na celom východnom Slovensku, aby sa stali integrálnou a plnokrvnou súčasťou národnej kultúry. Žiaľ, v Košiciach aj naším krokom posledným.“ (KADLEČÍKOVÁ, 2011, s. 8.) Pri výbere žánrového profilu pre svoju publikáciu zvolila Iva Kadlečíková do rekonštrukčnej stratégie pamäti a do stratégie naračného poslania publikácie azda jediný zámer: obnoviť a zachytiť hodnotu generačného kultúrneho zámeru, postupy a spôsob jeho realizácie v obsahu a význame jednotlivých čísel periodika prostredníctvom sprostredkovanej autentickej výpovede jeho tvorcov. Aj preto Iva Kadlečíková obnovuje prenesené materiály z periodika Krok, zvýrazňuje, komentuje a objasňuje z odstupu rokov výpovednú hodnotu dobových faktov a neskôr ich podporí a ich význam posilní názormi tvorcov, ďalej konkrétnymi článkami, ukážkami z umeleckej tvorby zverejnenej v periodiku: „Krok 66 – zborník pre literatúru a umenie. Vychádza 4-krát do roka. Vydáva Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach 1966. Redigujú Ivan Kadlečík a Jozef Mríz. Spolupracuje Albín Bagin. Zodpovedný redaktor Imrich Gofus. Obálka Zoltán Sokolovič. Strán 64. Náklad 3000.“ (KADLEČÍKOVÁ, 2011, s. 11.) Redakčné a edičné dejiny Kroku sú však komplikovanejšie nielen tým, že svoj kultúrny životopis spojili s východným Slovenskom šesťdesiatych rokov, ale i tým, že zložité spoločenské procesy pripomenutého desaťročia pozmenili periodikum, aj osobné a profesijné príbehy tých, ktorí sa usilovali slovom preklenúť vzdialenosť medzi kultúrnymi centrami východu a západu Slovenska. Najskôr takto aj z odstupu desaťročí má zmysel vrátiť sa k ankete iniciovanej redakciou o domove a literatúre a v jej noetickom odraze v spoločnosti, kultúre, v tvorbe regionálnych tvorcov. Problém regiónu sa stal iritujúci pre redakciu, jednak ho relativizujú (KADLEČÍKOVÁ, 2011, s. 8.) a jeho prostredníctvom prirodzene smerujú k reflexiám o hodnote umenia a k podstatám modernej národnej literatúry a kultúry. Iva Kadlečíková si zvolila Ivana Kadlečíka za alter ego v publikácii, čo je napokon prirodzené, veď bol s periodikom spojený najužšie. Pointou formálneho zúčtovania s Krokom sú tieto jej zápisy: „Zalistujme si teda v dvoch knižočkách ručne viazaných, do ktorých sú sústredené pokusy o časopis, kompromisne štyri zborníky Krok 66 a šesť zborníkov, od štvrtého čísla už časopisov, Krok 67“ (KADLEČÍKOVÁ, 2011, s. 11), ktoré komentuje sama, alebo tento úkon prenecháva Ivanovi Kadlečíkovi. Najviac jej záleží na tom, aby sa publikácia stala autentickou správou a až potom archívom periodika, doby, ľudí a udalostí, ktoré stáli pri jeho vzniku a pri jeho rýchlom aj skorom zániku.

K spoločenským okolnostiam zániku sa vrátili Oleg Pastier a Ivan Kadlečík vtedy, keď sa sústredili na  dobové okolnosti, pre ktoré „Východoslovenský časopis Krok nevydržal. Dva ročníky, dva pokusy o trvalejší kultúrny zápis do slovenskej literatúry konca šesťdesiatych rokov, keď sa zdalo, že skoro všetko je možné. Ale nebolo… Prečo tento viac ako nádejný časopisecký pokus zostal nedokončený“, odpovedal Ivan Kadlečík podstatnou informáciou, ktorá obnažuje v redakcii „určitú koncepčnú a názorovú divergenciu. So svojou širšou víziou univerzálnejšej a neprovincionálnej kultúry a literatúry som ostal takmer sám“ (KADLEČÍKOVÁ, 2011, s. 94), hoci na pomoci mu boli príspevkami Albín Bagin, Rudolf Chmel, Ján Štrasser, ale košická činovníčka Zväzu slovenských spisovateľov „bola, zdá sa, dosť nerozhodná“, aby zosumoval nielen príbeh Kroku, ale aj svoj osobný a rodinný takto: „Rozheganú a rozbabranú situáciu v Košiciach sa po auguste 1968 ešte neúspešne pokúsila zachrániť Marína Čeretková Gállová časopisom Realita“ (KADLEČÍKOVÁ, 2011, s. 95), ale i ten zanechal po sebe iba jedno číslo. Z Košíc sa Kadlečíkovci presťahovali do Martina, Iva Kadelčíková sa stala vydavateľskou redaktorkou Osvety a Ivan Kadlečík pracovníkom Matice slovenskej, aby sa na jej pôde začal rovnako dramatický príbeh periodika Matičné čítanie. V jeho redakcii sa stretli Damián Vizár, Tomáš Winkler, Pavol Hrúz, aby na 50. výročie vzniku Československa vydali jeho prvé číslo 28. októbra 1968. (Iva Kadlečíková odkazuje na internetový Diár Ivana Kadlečíka.)

V Matici slovenskej našla redakcia periodika spolupracovníkov v oddeleniach literárnohistorického výskumu, blížencom sa im stal Theo H. Florin z neďalekého Dolného Kubína, ale o osude rozhodlo vedenie Matice slovenskej a politické pohyby v meste, ktoré ovplyvnili chod inštitúcie aj Matičného čítania pri jeho obsahových premenách až po zánik.

V Kroku sa premýšľalo o domovine, domove, národnej literatúre, o regióne. V Matičnom čítaní sa úvahy rozbiehajú po širších historických a spoločenských cestách, ktoré sa viažu na dejepis, osobnosti a stratégiu inštitúcie Matica slovenská od vzniku v 19. storočí po dramatické sedemdesiate roky minulého storočia. Dokumentácia zverejnená v publikácii okolo Matičného čítania je členitejšia, žičlivejšia na spolupracovníkov, napokon lámal sa väčší krajec chleba ako na východe. A predsa i tento kultúrny príbeh jedného periodika a ľudí vôkol neho vypovedá o nekultúrnosti, ktorej vzdoruje literatúra, veď „písanie je produktom myslenia. Písanie, opísané, zapísané myslenie. Čítame o myslení, zamýšľaní sa, spomínaní.“ (KADLEČÍKOVÁ, 2011, s. 237.) Čítanie myslenia“ zostalo odkazom generácie okolo kadlečíkovcov, výzvou pre nástupcov slova a poslaním ľudí literatúry a literatúry z ľudí. Iva Kadlečíková v pravý čas, život to potvrdil (odišli Albín Bagin, Damián Vizár, Pavol Hrúz, Ivan Kadlečík), povýšila autentické z osobného života na literárnohistorické univerzum. K osobnosti s odstupom od dejov okolo Kroku a Matičného čítania sa vyjadril o Ivanovi Kadlečíkovi (ŠTRASSER, 2012, s. 214 – 215) aj Pavlovi Hrúzovi (ŠTRASSER, 2012, s. 78 – 80) glosátor Ján Štrasser (2012). Štrasser upozorňuje na latentnosť ich osobnostnej intelektuálnej a nazeracej výbavy, na ustálenosť ich autorského postoja voči aktuaalizovanej téme. Jánovi Štrasserovi konvenuje morálna a intelektuálna výbava Kadlečíkovo postoja k písaniu, chápe ho ako osobnostný nástroj spoločenskej sebaidentifikácie, ba viac, za príležitosť prejaviť svoje nazeranie na realitu v širších dobových súvislostiach. Spoločne a v odlišných spoločenských dejoch považujú za nenahraditeľnú strelku istoty života toho, kto svojím slovom a postojom nasmeruje pozornosť súčasníkov a spoločenskej praxe na seba a svoje činy, lebo i tak naznačuje spoločné trasovisko, ktoré si nemožno nevšimnúť. Literatúra záznamov rozličnej žánrovej štruktúry sa od konca minulého storočia presadila v tvorivej a občianskej dielni slovenských spisovateľov a kultúrnych činovníkov, má rozličné generačné i personálne ambície, ale v jednom si nájde dotykové miesto: chce z osobného podnetu vypovedať pravdu a poznanie o tom, čo a ako sa (pre)žilo a utvoriť tak verbálne svoju literárnu a spoločenskú identitu. Zámer ostáva ambiciózny, cesty na jeho naplnenie odlišné, no a reflexia verejnosti bude vždy otvorená, teda aj neistá.

Literatúra v záznamoch, záznamy aj o literatúre

Pre Rudolfa Slobodu z Devínskej Novej Vsi, z chorvátskej lokality – ako neraz zdôrazňoval – len pätnásť kilometrov vzdialenej od Bratislavy, je rok ukončený osmičkou „nejakým“ či „akýmsi“ návratom do jeho osobnej aj tvorivej reality, na ktorej si hodnotovo zakladal. Literát Rudolf Sloboda má pevnú šľapaj v slovenskej modernej literatúre a v jemu venovanom výskume v literárnej vede, a oni spoločne podporia jeho životné poznanie, sám svojím slovom a nazeraním na svet sa uchováva v zložitom javovom a mravnom rozpätí umenia zo slov znova a opakovane rovnakou univerzálnou realitou, rozprávaním príbehov a meditovaním o čase a sebe. Invenčná a jedinečná súčasť autorovej autenticity, pôvodnosti a recepčného poznania tvorby Rudolfa Slobodu sa spája s viacerými, ale predovšetkým dostupnými formami písomností, s mediálnymi odpoveďami, literárnymi alebo literárne motivovanými rozhovormi, anketami, uchovanými poznámkami, autorom zaznamenanými literárnymi a spoločenskými komentármi k spoločenským udalostiam alebo tvorbe súčasníkov, s denníkmi či zápiskami a inými, ďalšími a odlišnými kultúrnymi príležitosťami podnecovanými príležitosťami, jestvujúcimi mimo prozaikov konkrétny literárny artefakt. V početnosti a rozličnosti „materiálu“ sa uchovala bez patiny a bez zaobľovania hrán v Slobodových výpovediach ich pôvodnosť zahrnutá do nazerania na seba a na poznaný svet, jedinečnosť tvorcu príbehov, aj osobnostný osudový imperatív, ktorý zachytili a uchovali písomnosti o ňom aj o tom, čím a ako si utváral svoj priestor vo svete, v tom malom pre svoje texty a v tom veľkom okolo seba, a „mudrovanie“ o ňom. Rudolf Sloboda svojím naturelom vyšiel v ústrety obdivom „stranám“ svojho nepokojného sveta, čitateľom svojou tvorbou, premýšľal o nich často a s rešpektom a inak na tom nie je ani literárna história, hoci tým, ako chápal status, zmysel a hodnotu svojej tvorby a umeleckého textu v čase, či ako zhodnocoval svoju literárnu generáciu, alebo ako vyjadroval svoj postoje voči spoločenským vedám, napokon vzťahovo možno ustáliť a sústrediť do jedného bodu, ide o „tri hlavné zdroje Slobodovho intelektuálneho záujmu: filozofia, náboženské myslenie a beletria.“ (Text O. Havrila. SLOBODA, 2010, s. 302.)

Spontaneita Slobodových nazeraní na čas a na deje spájané s pohybom veľkých a malých dejín, aktuálnej politiky a jej praxe, rozloženia a súčastí javu kultúra, ním vnímanej a zhodnocovanej pôvodnej či prekladovej literatúry, osobného vzťahu k spoločenskému a literárnemu životu, to v celostnosti má svoje pevné zázemie v jeho osobnostnom vymedzení svojho statusu: „Spisovateľ má pri písaní určitý zámer, myslí si, že tento zámer je to hlavné […] A základom literatúry je, podľa mňa, tiež rozprávanie. Téma vôbec nie je dôležitá. Písať sa dá o všetkom, ale keď sa to dobre opíše, tak to dostane taký jas, že je to sympatické, že je to pre človeka. Často ľudia na spisovateľovi ocenia aj to, že odhalí nejakú chybu, ktorú majú aj oni, považujú ju za strašidelnú a zistia, že aj ten hrdina v románe to má, hoci je to v podstate seriózny človek.“ (SLOBODA, 2010, s. 252 – 253.) A také: „Spisovateľ sa musí opakovať – ako každý tvorca. […] Okrem toho, autor si nikdy nemôže uvedomiť, že sa opakuje. […] Desí ma, že musím ešte stále pracovať, teda písať, lebo nič iné neviem tak dobre robiť, a pritom sa mi nechce.“ (SLOBODA, 2010, s. 187.) A napokon nechýba ani výzva literárnej praxi: „Úlohou spisovateľa je okrem iného kritizovať.“ (SLOBODA, 2010, s. 120.) Na pozadí osobnostného chápania zmyslu a nezastupiteľnosti javu spisovateľstva, schopnosti a zručnosti byť spisovateľ a podstaty, zmyslu a hodnoty (aj svojho) písania, naznačí Rudolf Sloboda svoju matricu na odlišovanie dobrého a zlého spisovateľa, objasní, prečo píše na objednávku vydavateľa a čo týmto zväzkom v koncepte svojej tvorby rozumie, ale i to, ako je to medzi jeho románom a poviedkou,³ prečo sa podujal na autorstvo dramatických literárnych textov,⁴ neobíde ani genézu a funkciu literárnej onomastiky vo svojich textoch, rozhodne sa objasniť svoje sny a ich rolu v prozaickom texte. A nevzdoroval objasniť svoj postoj voči tomu, že je osobnostne spájaný – najskôr literárnou kritikou – prídomkom „rebel slovenskej prózy.“ (SLOBODA, 2010, s. 228.) Sloboda reagoval naň svojím presvedčením, „som dobrák.“ (SLOBODA, 2010, s. 200.) Slobodovo zmýšľanie o sebe a svojej literárnej tvorbe sa napája na ním akceptované spoločenské „presvedčenie“, poslaním spisovateľa je robiť svet humánnejší, to preto, lebo podľa jeho zmýšľania „umenie nás učí vidieť krásu aj tam, kde by sme si ju možno nevšimli. Literatúra tu zabrala územie dosť neviditeľnej krásy, to jest ľudský charakter, etické vlastnosti, vytrvalosť, lásku atď. […] Práve literatúra a zvlášť próza, ktorá nás učí tolerancii ku každému ľudskému prejavu, musí v budúcnosti zmobilizovať všetky sily, aby vychovávala k trpezlivosti, ba poviem k láske k ľuďom […], literatúra, ktorej prvým cieľom, hlavným je ideál, o ktorom som tu hovoril, učiť nás, ako sa máme tešiť a radovať.“ (SLOBODA, 2010, s. 53.)

Popri záujme kultúrnej verejnosti o Slobodove dramatické literárne texty a ich javiskovú či videofilmovú realizáciu sú deväťdesiate roky v Slobodovej prozaickej tvorbe napojené na čitateľsky vyhľadávané aj literárnou kritikou s uznaním prijaté texty Krv (1991) a Jeseň (1994).⁵ Autor textov sa nevzpiera tomu, že sú (aj ony) autobiografické, ale odmieta názor, že ich literárnym protagonistom je on. Väčšmi sa mu vidí postreh, že sa venuje v literárnom svete písaniu jedného príbehu, ktorý vzniká prepájaním náročných skúseností vznikajúcich z kontaktov medzi subjektom, časom a precizovaným či osvojeným si poznaním. Vzťah subjektu k času obsahuje následky prirodzeného pohybu, teda je zložitý nie útrapami z rozumu, štylizáciou či pátosom, ale dôsledným obnažovaním entity literárneho protagonistu. Záľuba rozprávača a postáv v rozprávaní sa v jeho próze zamestnáva i tým, že pochybuje a spochybňuje prítomnosť, čím utvára podmienky a okolnosti na autorsky potrebné návraty do minulosti. Rozprávač Rudolfa Slobodu nemá záľubu vo vertikalite sujetu a problému. Návraty v čase zobrazuje ako následok vytrvalo navrstvovanej záťaže – toho, čo bolo – uloženej do pamäti, preto v detailoch spomína, pripomína, farbisto oživuje to, na čo si spomenie a čo si uchoval v spomienke na konanie, sujet, naráciu literárnej postavy. Azda aj preto sa tlak rozprávača na postavy tak pôsobivo a nenáhlivo uvoľňuje prostredníctvom detailu, opisom, miniatúrnym torzom, aby sa spochybnila vžitá konvencia a rozprávač si tak sformoval a zabezpečil vo svojom novom postoji k ad hoc navodenému problému istotu sústredenú na a do seba a upevnil tak autenticitu a dôveryhodnosť svojej pamäti. Rozprávačom radené problémy s príchuťou krízy sujetu sa prekrývajú, ale nič sa nerieši a nesmeruje k pointe, ale k novému, inému, spontánnemu pohybu. Každá postava v texte Jeseň sa s tou ďalšou dostane pričinením rozprávača do kontaktu, pritom neplatí predpokladaný účinok logiky pri organizovaní príbehovej sekvencie, ale ani pri následnosti po jej uplatnení či pri genéze postupného jej rozvíjania a vkomponovania do celku, ktorý problém naznačený rozprávačom napokon zasiahne, alebo iba obsiahne. Post organizátora problému, jeho trieštenie i uvádzanie nových a ďalších náznakov na stupňovanie problému, či na jeho ukončenie, si rozprávač ponecháva vo svojej stratégii textu. Hutnosť výpovede sa kompenzuje pričinením návratnosti, variáciami a navrstvovaním vymedzeného okruhu motívov. Raz sa o to pričiní v rozprávačovom náznaku pri obnovení ústredného detailu, inokedy sa tak stane v ucelenej „epizóde“ alebo v návratnosti torza zložitej vzťahovej situácie v priestore súkromia alebo s jeho presahom do mravného, emotívneho a sociálne vyhroteného spoločenského účinku. Kompozične premyslene skonštruovaný rozprávačský „chaos“ sa sústreďuje v rozprávačovej stratégii na (seba)očistu, na ustálenie sa v literárnej realite, ale nie na príčinné vyrovnanie sa s nemennou sujetovou realitou. Rudolf Sloboda aj v texte Jeseň, lebo ide o latentne obnovovanú nazeraciu tézu, zvýrazní jediný zámer, ktorý rozprávač sledoval v náročne rozohranej interpersonálnej vzťahovej kríze. Zmysel však aj ona dostáva až vtedy, keď začne účinkovať (v zážitku) dočasne platný dohovor autora a rozprávača so sebou samým. Zázemím sporu rozprávača so sebou za účasti empatických literárnych postáv – štatistov – sa riešenie, ako porozumieť životu, emóciám, smrti, svetu, hodnote existencie jednotlivca a spoločenstva, naznačí ako zodpovedný nazerací návrat k viere, žene, rodine, tvorbe, erotike, teda k osobným a zovšeobecneným obsahom plynúcemu času. Rozprávač svoju prítomnosť v „príbehu“ spája s osobným a detailne rozvinutým traktátom o láske, hoci ju nepovažuje za prejav, výraz či hodnotu obsiahnutú v termíne šťastie, ale za poznanú skutočnosť, ktorá neobíde starobu a ňou sprevádzané strasti v živote muža a pri vyslovení želania, aby rešpektoval mlčanie a ticho. Po irónii a sebairónii dokáže Slobodom tematizovaný a nasýtený čas prostredníctvom vlastného pričinenia nájsť pointu pre látku a tematiku textov Krv a Jeseň v prepojení staroby a mladosti. Emotívne vyvrcholenie zmietania sa v čase v texte Jeseň vznikne ako spojenectvo medzi starnúcim rozprávačom a jeho vnučkou. Do charizmy Rudolfa Slobodu, ktorá by koketovala s ľudskou slávou, vnáša poriadok a rovnováhu jeho želanie; nechcem byť veľký, stačí mi žiť. (SLOBODA, 2010, s. 300.) A to nie je, či už ako želanie, odkaz alebo inštrukcia, tak ľahké azda pre nikoho.

Literatúra

KADLEČÍKOVÁ, I. Čítanie myslenia. Ivanka pri Dunaji: F.R.&G., 2011.

SLOBODA, R. Záznamy. Rozhovory a čitateľské poznámky. Bratislava: Fragment, 2010.

ŠTRASSER, J. Čítam... (Texty o literatúre a literárnom živote 1988 – 2012). Ivanka pri Dunaji: F.R.&G., 2012.

ŽÁRY, Š. Anekdotický slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: HEVI, 1996.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk