Viera Žemberová

Literatúra ako návrat k osobnosti a s ňou spojeným udalostiam ťaží z výskumu spoločenských vied alebo z materiálov, ktoré sa uchovali mimo inštitúcií na to zriadených, sa v posledných desaťročiach stretá so záujmom čitateľskej obce ako náučný a vzdelávací podnet na hlbšie poznanie a porozumenie minulosti. Žánre, ktoré si autori vyberú, sa „pohybujú“ medzi literatúrou faktu a beletrizovanými biografiami. Žáner vo svojej zvolenej forme súvisí so stratégiou rozprávania, ale väčšmi so stratégiou autora, a to znamená, že sa presadí pri práci s materiálom a jeho zakomponovaním do rozprávania rad takých postupov, ktoré predpokladá, ale predovšetkým umožní kompozícia žánru napojená na závažnosť dokumentov, z neho plynúceho buď obnoveného, doplneného či korigovaného už známeho výkladu. Autorom spracovaných rozprávaní o osobnostiach z minulosti záleží na doplnení, rozvinutí, alebo na odmietnutí toho, čo prirodzene a verifikovateľne nepodporí do textu zakomponovaná „reč“ faktov získaných z autentického dokumentu, osobného zápisníka, na informácie žičlivej korešpondencie. Ambícia tejto línie príbehovej a náučnej prózy spočíva v úsilí jej tvorcov oživiť, ale predovšetkým vrátiť do prítomného spoločenského vedomia a poznania konkrétne osobnosť v personálnych, generačných, hodnotových, národných a politických súvislostiach tak, aby prostredníctvom faktu prehovorila pravda o jej živote, činoch a nazeraní na svet tak, ako je obsiahnutá v dokumentoch, ktoré zanechali, alebo v tých, ktoré o nich vypovedajú.

Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916)

Autor textu Jozef Markušom (narodený 1944, predseda Matice slovenskej v rokoch 1990 – 2010), ktorý dôverne poznal činnosť a zámery z postu člena a predsedu Matice slovenskej, sa sústredil na Vajanského osobnosť – iniciovaných ako v rozprávke – z troch podnetov a relevantných zámerov. Prvý autor publikácie vymedzil zoširoka, mysliac na nadväznosť národných a kultúrnych dejín takto: „Po sto rokoch po smrti Svetozára Hrubana Vajanského naozaj stojí za to zblízka sa pozrieť na túto osobnosť aj na jej súvzťažnosť s inými dôležitými postavami oných čias.“ (MARKUŠ, 2016, s. 5.) Druhým zámerom sa autor venuje Vajanskému a Matici slovenskej: „Hoci Svetozár Hurban Vajanský nebol vedúcou postavou prvej Matice slovenskej“, ale bol to on, kto „napísal veľmi cennú esejistickú biografiu o prvom predsedovi Matice slovenskej Štefanovi Moyzesovi vytvoril aj pozoruhodnú stať o prvom podpredsedovi Matice Karolovi Kuzmánym“ a napokon „skutočnosťou ostáva, že Vajanský je životom a dielom vrcholnou osobnosťou obdobia, ktoré možno charakterizovať ako čas bez Matice slovenskej, ale citovo aj pragmaticky výrazná väzba na generáciu slovenských romantikov, pripomína sa Ľudovít Štúr, na ktorého „verne a tvorivo nadväzoval“ spoločne s Jozefom Škultétym roky tvorili martinskú dvojicu, aby sa pozornosť venovaná Vajanskému posunula v čase a národných dejinách ďalej, a tak autor textu čitateľom prisľúbil i toto: „Ukážeme si Vajanského a Štefánika ako dvojicu národných vodcovských osobností v bezmatičnom, či presnejšie v medzimatičnom období.“ (MARKUŠ, 2016, s. 7.) Autor Vajanskému pri jeho storočnici odchodu zo života prisúdil spoločne s M. R. Štefánikom poslanie „personálnych pilierov“ pri záchrane Slovenska. Tretí zámer by mal literárnohistoricky napomôcť autorovi naplniť ústredný zámer publikácie, ktorý spočíva podľa jeho úsudku v tom, že „cieľom tejto práce je pokúsiť sa o súhrnný pohľad na Vajanského ako na človeka, na jeho charakter, dielo a osud, načrtnúť syntézu i analýzu jeho osobnosti“. (MARKUŠ, 2016, s. 6.) Už pripomenutý literárnohistorický výskum venovaný osobnosti Vajanského, nové poznávacie vklady do Vajanského fondu v literárnej vede (za všetkých z posledných rokov aspoň literárnohistorické práce Ivana Kusého, Evy Fordinálovej, Petra Cabadaja so spolupracovníkmi, Ivany Taranenkovej, Anny Zelenkovej) naznačujú, že nie literárnovedný výskum nasmeroval Jozefa Markuša na prípravu textu; inak by sa predsa nemohol vzdať vo svojom koncepte Vajanského a ďalších osobností základných podmienok platných pre metodológiu výskumu v literárnej histórii. Pritom požiadavkami metodológie literárnej vedy argumentuje opakovane a zvýrazňuje verbálne svoj bádateľský rešpekt voči vývinovému kontextu aj pohybu v jeho prirodzene dostupnom zázemí a znalosti o po desaťročia zverejnenom (personálnom, generačnom) výskume pracovníkov literárnej vedy, čo naznačuje autorovo spontánne pripájanie pre jeho koncept potrebných myšlienok z archívnych a ďalších dokumentov aj aktualizáciou širších spoločenských poznatkov. Kompozíciu publikácie autor rozčlenil príčinne v súlade s prepájaním života a aktivít Vajanského s osudmi ním exponovaných osobností zo spoločenských dejín Slovenska a aktivít Matice slovenskej do šiestich blokov: Vajanský – charakter a osud človeka; Rozporné stránky Vajanského a ich vyrovnávanie aktivitou; Vajanský a Štefánik – vodcovské osobnosti na prelome storočí; Vajanský a Škultéty; Vajanského vzťahy k iným slovenským osobnostiam; Vajanského osobnosť a osud (zhrnutie).

Ak je cieľ Jozefa Markuša spájaný už názvom publikácie s osobnosťou Vajanského a so stým výročím jeho odchodu zo života čímsi podporený a možno mu porozumieť, súvisí s týmto: „Na mysli a na srdci mám pritom súčasného čitateľa, osobitne mladého vzdelanca.“ (MARKUŠ, 2016, s. 5.) Do vzdelávacieho systému zapojené učebnice literárnej výchovy a dostupné historiografické a výkladovo organizované dejinné prierezy, spoločenské, politické, literárnovedné a literárne syntézy, v ktorých zostáva Vajanský svojím poslaním a významom zahrnutý, umožňuje objektívne predpokladať, že sa učebnice a ďalšie dostupné publikácie sústredené na rekonštrukciu národnej minulosti prihlásia svojím výskumom k doterajšiemu literárnovednému poznaniu osobnosti Vajanského a jeho významu v názorovom, generačnom, hodnotovom kontexte; fundovane usmernia študenta aj čitateľov, aby aktualizovali, príčinne utvárali na vývinovej spojnici to, čo sa autor textu a autor jeho literárneho spracovania pokúsili; popravde a voči poznaniu literárnej vedy zvolenou tematizovanou stratégiou skutočne iba pokúsili.

Vavro Šrobár (1867 – 1950)

Osudové prevraty, tak vymedzil v podtitule Ľubo Olach (narodený 1948, inžinier s umeleckými danosťami na poéziu, prózu; publicista) pre svoju „románovú“ rekonštrukciu látku, tematiku aj problémy spájané so životom, aktivitami a spoločenskými hodnotami napojenými na osobnosť MUDr. Vavra Šrobára v publikácii, ktorá má aj ďalšie vymedzenie, to je striktne určené rokmi 1918 – 1944 – 1948. V historiografii, spoločenských aj osobných dejinách tých, ktorí svoju existenciu a empatiu spájajú s udalosťami minulého storočia, sú vymedzené roky nielen údajmi z učebnice dejepisu, ale aj časovými intervalmi pre zásadné a určujúce premeny, spracované a interpretované v dejinách moderného Slovenska.

Spoločensky všestranná osobnosť Vavra Šrobára aj pre svoju rozličnosť a otvorenosť voči udalostiam, aktivitám, postom a postojom sprevádzajú odlišné výklady. Prelom 19. a 20. storočia v európskom geopolitickom priestore a jemu zodpovedajúcom prostredí prináša nečakané rozhodnutia, očakávané riešenia, ale aj rozkolísanosť prístupov k zásadným a vo svojej podstate aj minulosťou naznačovaným premenám na kontinente, ktoré neobišli ani slovenskú a českú pospolitosť a národnú inteligenciu. Mnohostranná, dejinne disponovaná previazanosť národných spoločenstiev, rezíduá politického a národného postromantického a ranorealistického postoja voči otázkam územia, jazyka, identity a spoločenského konceptu vyústili po rozpade monarchie a ukončení vojnovej katastrofy do odlišností, ktoré naznačovali aj prehlbovali to, čím sa národné spoločenstvá zvykli posilňovať vo svojej vzájomnosti. Šrobárova aktivita politická, národná, spoločenská a ideologická sa spája v Olachovej rekonštrukcii na časovej osi života, vzdelávania sa, profesie, aktivizovania sa v národnej problematike a postojoch či funkciách, ktoré zastával Šrobár po vytvorení prvej Československej republiky, na rešpekte voči historiografii, osobným dejinám Šrobára, na rekonštrukcii toho, čím jeho pôsobenie si získalo priaznivcov aj tých, ktorí latentne s významom a následkami jeho nazerania na národnú budúcnosť prežívajú neistotu. Kompozične sa autor rozhodol pre časovú a príčinnú postupnosť, v prvej časti oživuje rané roky Šrobárovho osobnostného a občianskeho zrenia, roky venované príprave na svoju profesiu, vplyv prostredia obnovený od podkapitoly Persona non grata po Hlinkovu tézu: Mimo Uhorska pre nás neexistuje život. Druhá časť má svoje dominanty v politických konceptoch, autor používa termín aféra, začína Tukovou aférou, pokračuje Rothermereovou aférou a uzatvárajú ju osudové stretnutie: Masaryk, celibát a láska. Tretia časť čitateľsky aj na podloží dokumentov, ktoré sú základným materiálom autora textu, stupňuje osudové, predovšetkým politické napätie okolo Vavra Šrobára: Znovu na čele prevratu, Odsúdený na smrť a Pri februárovom puči. Kompozičná stratégia a rozprávačské techniky, ktoré korektne pracujú s verifikovateľným materiálom sa môžu žánrovo pohybovať medzi memoárom, historickou a historizujúcou prózou, alebo si autor textu zvolí literárne adaptovanú biografiu. Pre tento postup sa rozhodol Ľ. Olach azda aj preto, že mal na rozprávanie vďačný materiál ako zdroj, účinne mu pomáhali v objektívnom vyrovnávaní sa s časom a činnosťami, názormi, skrivodlivosťami, napätím aj dramatickými okolnosťami v živote politika Šrobára a nič nebránilo ani tomu, aby sa Šrobár nevzdialil vo vymedzenom literárnom a iniciačnom neliterárnom čase svojej človečine. Pri čítaní „románového príbehu“ autorovi textu vyšli v beletrizácii života Vavra Šrobára jeho pamäti z rokov 1918 – 1920, Oslobodené Slovensko, ale aj verifikačné a rodom a rodinne blíženecké zázemie, ktoré pre stratégiu autora naznačilo a vo svojej podstate dokázalo ponúknuť objektívny prístup a ním iniciovaný hodnotiaci postoj k historickej osobnosti. Autor, sústredený na osobnosť Vavra Šrobára, na geopolitickú, politickú a spoločenskú jedinečnosť doby povojnových rokoch, na ňou utvárané špecifické súvislosti, na výnimočné dobové javy a  zložité problémy, ktoré utvárali jeho osobnostný a profesijný aj politický aj spoločenský prostor, využil kompozične ako východisko na preklenutia neliterárnej a literárnej adaptácie reálneho, verifikovateľného dobového faktu. Autorom zvolená forma imitovaného rozhovoru sa osvedčila pri dávnejších beletrizáciách historického faktu a historizujúceho dokumentu preto, aby nebola oslabená autenticita výpovede a upevnila sa reč argumentu, je účinná pre postavu Leony („Strýko Vavro, viem, že ste boli dobrým priateľom Pavla Országha Hviezdoslava. Aký to bol vlastne človek? Čo vás k nemu tiahlo?“ OLACH, 2017, s. 96) a postavu Laciho („Situácia na Slovensku, neisto si spomínal Laci, dobre vystihol Ivan Dérer. Alebo sa mýlim?“ OLACH, 2017, s. 128). Forma rozhovoru sa posúva funkčne do polohy familiárneho dialógu, vzniká ako príčinné navrstvovanie otázky a odpovede, aj preto je organizovaný ako opakujúci sa model, v ktorom laik (Leona, Laci) adresuje otázku a na ňu dostane vysvetľujúcu, ale predovšetkým dokumentom verifikovateľnú odpoveď protagonistu. Rozhovor vytvoril funkčné a pôsobivé kompozičné podložie pre beletrizovaný žáner na pomedzí literatúry faktu a prózy, v ktorom sa presúva pozornosť z jednej spoločensky podstatnej kapitoly na tú ďalšiu v živote (nielen) Vavra Šrobára. Rozhovor, hoci post factum a rituálovým oslovením „strýko Vavro“, posúva (objektívny) čas, rozvíja, spresňuje až na detaily rozmieňa jeho obsah, organizuje a upresňuje osobný, európsky, politický aj domáci spoločenský kontext, čím sa exponuje a hierarchizuje to podstatné a významné medzi reáliami politického a spoločenského Šrobárovo, nielen jeho, rozhodovania sa. Rozhovor medzi zvedavými potomkami a ich rozvážnym predkom vysvetľuje a učí, ale aj humanizuje literárne formovanú osobnosť Vavra Šrobára. Náročné európske a prvorepublikové politikum Šrobárovej doby, jeho aktívneho politického a spoločenského účinkovania má historizujúcu patinu, azda preto podstatné zostáva to, že literárnymi postupmi autor publikácie približuje v politike aktívne osobnosti a vzťahy medzi nimi, detailizuje, humanizuje a personalizuje dnes už iba učebnicové informácie v súlade s tézou „za všetkým hľadaj človeka.“ Ľubo Olach dodáva svojím presvedčivým rozprávaním o tom, čo bolo a kto bol kto, tam a vtedy aj to, že sa musia dôkladne poznať súvislosti, príčiny a z nich odvíjané podnety a ich dôsledky, aby sa mohlo siahnuť do dejín konkrétneho subjektu a hodnotiť jeho mravnú, intelektuálnu a charakterovú výbavu. Ľubo Olach naplnil pre potomkov aj súčasníkov azda to najpodstatnejšie, to, čo vytvorilo podnet na to, aby sa znova otvoril archív, uvedomiť si a novými poznatkami hodnotiť Šrobárovu poučenosť, politickú intuíciu a schopnosť objektívne odhadovať a domýšľať kontext každého svojho rozhodnutia, teda poznať, porozumieť mu a mať empatiu voči výsledkom, ktoré si po ňom dejinný, politický, národný čas v konkrétnej (politickej) skutočnosti a spoločnosti osvojili, uchovali a rozvíjajú ich. Realitou sa to stane aj vtedy, keď generácie potomkov pozabudli, kto aj kým bol Vavro Šrobár na počiatku moderných národných a štátnych dejín v minulom storočí. A táto ambícia sa Ľubovi Olachovi vydarila žánrovo, tendenciou, noetikou a prenikom do politicko-historických dejov od roku 1918 po rok 1948, ktoré vyústili do súčasnosti pričinením sa aj MUDr. Vavra Šrobára. Napokon oporou pre čitateľa sa stalo vydanie súboru Oslobodené Slovensko, pamäti z rokov 1918 – 1920.

Mikuláš Gacek (1895 – 1971)

Tie žánre prózy, v ktorých sa stretajú neliterárne a beletrizované iniciácie tvorcu aj preto, aby sa zverejnila či zopakovala autorova osobná „pravda“ a spravodlivo, z jeho pohľadu najmä objektívne sa vypovedalo o udalosti aj z jeho života a ďalších spoločensky verifikovateľných osobností si vyberá predovšetkým tie, ktoré boli svojou společenskou a politickou aktivitou aktívne zapojené do zovšeobecnených dobových rozhodnutí a činností. Posledné desaťročia sa o privátne návraty k najbližším, spravidla ide o rodičov, literárne zaujímajú aj realizujú potomkovia tých známych osobností zo spektra spoločenského života, z výnimočných, jedinečných alebo znakových udalostí dobového vedeckého, politického, vojenského, ekonomického a umeleckého života, ktoré chcú oživiť, objasniť, alebo zverejniť to, čo sa uchovalo v rodových a rodinných archívoch, v hodnotou a dosahom rozličných písomných pozostalostiach, v denníkoch, korešpondencii, v dobovej tlači. V podstate ide o dostupný osobný materiál v autentickej reči, ktorý člen rodiny v role citovo a sociálne intímneho pamätníka vie spravidla z autentického rozprávania o konkrétnych okolnostiach, o súhre súvislostí, realite dobových personálnych napojení, či o osobnom alebo širšom prepojení strategických rozhodnutí, ale aj o ich (dô)následkoch. Imperatív pravdy a spravodlivosti iniciuje návrat, zverejnenie, osobnú výpoveď o tom, čo sa ešte vždy pre prijateľný odstup od času uskutočnenie dá (pre)overiť personálne a univerzálne, autentické a zovšeobecnené, teda detailizovať voči konkrétnemu subjektu to, čo vytvorilo podmienky na obnovenie dobového kontextu, nebráni sa konfrontácii post factum ani aktuálnym výskumom so spresneným obsahom javu a do preň včleneného vývinu.

Autorka a dcéra Milota Zelinová Gaceková zostavila publikáciu Mikuláš Gacek. Päť osudových návratov. Jej iniciácia spočíva v osobnom rozhodnutí, aby širokej kultúrnej verejnosti aj tým, ktorí Mikuláša Gaceka poznali osobne alebo z dobových zdrojov, či neskôr z počutia, a „čosi“ vedeli o jeho zložitom živote, priblížila jeho osud v politicky náročných pohyboch, ktoré jej otca spojili s európskym prostredím minulého storočia. Gacekova dcéra pri rekonštrukcii piatich osudových návratov zo života svojho otca odkazuje na autentický prameň, prvý naznačuje toto, „Keď listujem v zápiskoch môjho otca, ktoré si počas svojho života písal“, ten druhý odkazuje na materiál, zverejňuje z neho predovšetkým tie zdroje, ktoré „ostali v rukopisnej podobe“. (ZELINOVÁ GACEKOVÁ, 2017, s. 5.) Iniciačným podnetom sa prirodzene stali tie, ktoré sú ukotvené v citovej, rodovej aj obnovovanej prepojenosti osudov rodiny a potomkov Mikuláša Gaceka. Pre autorku publikácie nastal čas znova sa spoľahnúť na pravdivosť reálií, faktov, kontaktov, na sugestívny a pritom vecný obsah otcových zápisov, ktoré zaznamenali „zážitky z desaťročného pobytu v gulagoch“. To ony ho natrvalo poznamenali, no aj napriek tomu, čo mu uložil svojimi skúškami osud do prežitých rokov, chce dcéra „predstaviť človeka, ktorému sudičky už pri narodení nad kolískou hovorili: Aké má bystré očká, vyrastie z neho múdry človek, ale bude v živote veľa trpieť.“ (ZELINOVÁ GACEKOVÁ, 2017, s. 5.) Dcérin návrat k Mikulášovi Gacekovi sa uskutočnil ako pripomenutie otca, ktorý bol veľmi skromný, nadovšetko mal rád ľudí a vážil si ich. (ZELINOVÁ GACEKOVÁ, 2017, s. 5.) Mikuláš Gacek prijal svoju rolu v živote svojich najbližších aj v aktivitách vykonaných pre dobovú spoločnosť ako osobnú realitu, v ktorej si ochránil „lásku k životu, k ľuďom, k literatúre, k rodnej reči“; najskôr pre tento postoj ho skúsenosti aj sebareflexia primäli k rozhodnutiu: „Nikdy som nemal úmysel písať o sebe.“ Hoci dcéra má aj inú vnútornú istotou: „Vždy však túžil napísať knihu. […] Malo to byť dielo, ktoré by človeku pomohlo orientovať sa v bludisku sveta i v bludisku vlastného srdca.“ (ZELINOVÁ GACEKOVÁ, 2017, s. 6.)

V čase vzniku zápisov a iných osobných záznamov zhrnul Mikuláš Gacek svoj život takto: „Tento román od začiatku do konca písal život a ja som bol len nástrojom – perom,“ ale ak stotožnil seba a svoj ľudsky a existenciálne krutý, náročný a nebezpečný život s románom, mohlo by to vypovedať nielen o jeho s nadhľadom a v racionálne precizovanom zhodnotení prežitého, ale rovnako azda i to a o tom, že to, čo bolo, aj ako to bolo, natrvalo zostáva dielom konkrétnych ľudí s mocou i pri jej vykonávaní; a tí raz musia priznať zodpovednosť za jeho život a za prežívanie jeho najbližších, rodiny z troch žien. (ZELINOVÁ GACEKOVÁ, 2017, s. 5.) Milota Zelenková Gaceková svoje oslovenie adresované čitateľovi ukončuje zverejneným torzom z rozhovoru Mikuláša Gaceka s Jánom Poliakom v roku 1970; zverejnený bol v roku 1992, v ňom sa po prvý raz spomenie päť Gacekových osudových návratov do života, ktoré vymedzil po zenite, vo veku kmeťa, keď sa s podlomeným zdravím dožil sedemdesiatpäť rokov. Z autorkinho prierezu preberáme Gacekove peripetie, ktoré vymedzil takto: „V mojom živote bolo päť návratov.“ Prvý súvisel s presídlením rodičov z Budapešti do Dolného Kubína, druhý s rokom 1906, to sa jeho rodičia usadili v Amerike a Gacek ako jedenásťročné chlapča chcel späť na Slovensko, vrátil sa k príbuzným do Jasenovej. „Ten tretí návrat bol zo Sibíri, z Ruska, zo zajatia po piatich rokoch. Štvrtý návrat bol z Moskvy. Tam som sa dostal roku 1940, bol som kultúrnym atašé na našom vyslanectve. Piaty návrat tiež bol taký osudový. Roku 1955 som sa po desiatich rokoch vrátil z lágrov v Kazachstane. […] a za tým všetkým je život, dakedy plný tragiky, plný ťažkých dní a plný premien, až sa človeku po rokoch zdá ako zázrak, že sme zo všetkého toho, čo nám prichodilo prežiť, vyviazli.“ (ZELINOVÁ GACEKOVÁ, 2017, s. 5 – 6.)

Kompozične si autorka publikácie počína tak, že sústreďuje do tematických a časových celkov expozičné časti Gacekovej biografie, ktoré súvisia s jeho mladými rokmi, s ním zvolenými spoločensky a sociálne odlišnými komunitami, s jeho spoločenským a názorovým profilovaním sa v osobnom, spolkovom a v iných, ním obsiahnutých spoločenských či profesijných prostrediach. Vlastne tam, kde žil a získaval svoje prvé názorové ostrohy. Tie ďalšie kompozičné bloky, ktoré rekonštruujú z jeho zápisov, vzájomnej korešpondencie, spoločenských reakcií, veď v tom spočíva ambícia Gacekovej dcéry poskytnúť otcovmu životu reč pravdivého dokumentu a z odstupu času zveřejnit, ako jeho osud  traumatizujúco ovplyvnil prítomnosť aj budúcnosť jeho „troch žien“, manželky a dvoch dcér. Gacekove zápisky zaznamenávajú drsnú realitu živorenia v gulagu, ale aj reflexie o živote, ktorý sa odohráva ďaleko od jeho a ním žitej reality. V zápisoch vedie na diaľku dialóg s rodinou, blízkymi zo svojho „nového života“, zachytáva svoj neutlmený záujem o kultúru a o všetko, čo do jeho reality doľahne ako správa, informácia, alebo ako jeho želanie, ktoré by sa raz mohlo premeniť na skutočnosť. Milota Zelinková Gaceková pracuje s dokumentmi premyslene, kultivovane azda s jeidným zámerom, súčasníkom dôveryhodne rekonštruovať materiál z otcovej pozůstalosti tak, aby sa nevytratila dobová realita, ľudská jedinečnosť jej rodiča a  politická aj společenská trauma, ktorá natrvalo poznamenala nielen ich rodinu. Milota Zelinková Gaceková vedome obnovuje aj osobné poznanie, ako v nespravodlivej životnej situácii nebol sám, tak nech sa nezabudne aj na ďalších, ponúka kultúrnej verejnosti jedinečný materiál, otvorila archívny fond svojho otca, uložený v Matici slovenskej aj v rodinnom archíve, a to všetko bez atakov, sentimentality či emotívnej naivnosti. Gacekova dcéra porozumela osloveniu prítomného času aj plynúcemu času, ktorým sa spoločne vzďaľujú otcovej generácii. Svoje poznanie v otcovom mene odkazuje žijúcim pamätníkom, azda väčšmi ich nasledovníkom. Gacekova dcéra doplnila osobné a intímne okolnosti otcovho života „zvnútra“ o to, ale aj tým, čo patrí natrvalo a zostane v rodovom a rodinnom archíve Gacekovcov, pritom sa nebráni ničomu, preto sa rozhodla pripraviť publikáciu, čo poskytuje pokračujúci výskum v historiografii a literárnej histórii. Poznávaciu misiu plnia publikované Sibírske zápisky 1915 – 1920 (1936), Surová býva vše pravda života: denníkové zápisy z roku 1937 – 1944 (1996), Rovesník (1995). (ŠMATLÁK, 1999, s. 386.) Naisto jej zámer sa posilňoval rozhodnutím prispieť tým jedinečným, čo uchováva rozpomienka dcéry, do odpovedí, čím, kým a prečo bol jej otec vo svojej dobe taký, ako bol, konal, ako mohol, či musel. Daň za život otca rodiny a verejného činovníka zostáva privysoká a neodvolateľná, hoci detaily a ich súvislosti v danom čase naďalej čakajú na obnovený a širší spoločenskovedný výskum vertikálne usmerňovaný od subjektu po systém. Päť osudových návratov – ako iniciácia na tento úkon – naplnilo svoj zámer vrchovato.

Literatúra

MARKUŠ, J. Svetozár Hruban Vajanský. Bratislava: AlleGro, 2016.

OLACH, Ľ. Vavro Šrobár. Osudové prevraty 1918 – 1944 – 1948. Bratislava: Marenčin PT, 2017.

ŠMATLÁK, S. Dejiny slovenskej literatúry II. (19. storočie a prvá polovica 20. storočia). Bratislava: Národné literárne centrum, 1999.

ZELINOVÁ GACEKOVÁ, M. Mikuláš Gacek. Päť osudových návratov. Martin: Matica slovenská, 2017.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk