Viera Žemberová

Časový horizont nikdy nie je neutrálny.
(E. K. Minichová)

Maxim Gorkij a Anton Pavlovič Čechov

Hodnoty uvedené a rešpektované humanisticky vymedzenou spoločnosťou a hodnoty ňou prijímaného umenia a vedy o nej vytvorenej v minulosti a prítomnosti sa môžu dostať do nesúladu, pritom podnetov na kolíziu býva viacero a nie každý z nich má spôsobilosť vytvoriť také napätie, aby sa nesúlad predstáv, požiadaviek a reálnych možností premenil na tendenciu, skôr na funkciu ad hoc obsiahnutú v želaní ujasniť si to, čo ich vzájomne spája a poskytuje im vedomie istoty a vzájomne akceptovanej potreby a z nej prirodzene plynúce hodnoty. Tento proces je v odlišných modifikáciách v spoločenských dejinách latentný, prirodzený, známy, opakujúci sa, spravidla náročný a stále naliehavejšie sofistikovaný, ale predovšetkým užitočný, prináša nielen premeny, experimenty a výboje, ale aj noetické a hodnotové vymedzovanie sa voči tomu, čo „prekračuje“ minulé a konvenčné.

V užších súvislostiach, pôjde predovšetkým o Maxima Gorkého, čo aktuálne odkazuje na tenziu z neporozumenia javovej a historickej podstaty, teda identity a pôsobenia ruskej a sovietskej literatúry ako vývinovo odlišných spoločensko-formálnych javov svojej doby, a na to upozorňuje vo výkladovom kontexte Ivo Pospíšil, keď píše:

„Někdy je to boj s větrnými mlýny: nečte se, nebo se čte málo a nerozumí se. Čemu? Když jde o ruskou literaturu, tak Rusku a jeho literatuře. Tváří v tvář realitě není divu. Pokud jde o samotné Rusko a jeho dějiny, chybí nám přísná historicita, to, co bylo dříve – nehledě na ideologické tlaky – ve vzdělané populaci běžné. Dnes jde spíše o tlak mediální, který s sebou nese nový schematismus a ideologicku manipulaci: pojmy jsou přibližné, používají se „krátká spojení“, jde o schémata, nálepky (labels), které se někomu přiřknou a nejdou odlepit: „bolševik“ není většinová radikální frakce ruské sociální demokracie nebo později radikální proud komunismu, ale nadávka, což lze v běžném užívání pochopit, ale nemůže to být východiskem seriózního zkoumání a poznání, stejně jako revoluční demokrat, vlastně ruský radikální pozitivista, bývá dnes chápán spíše pejorativně jako jednoznačný vulgarizátor, např. pokud jde o chápání společnosti, umění a literatury; podobně slovo „sovětský“ neznamená vztah k samosprávným radám vojenských, později dělnických a rolnických zástupců, které historicky vznikaly nejprve na frontě první světové války v odporu k válce, později jako nástroje, ovšem zneužívané – jako v revolucích takřka vždy, správy země, ale pejorativní označení diktatury nebo celé epochy“ (POSPÍŠIL, 2018, s. 195).

Literárnohistorickou a náučnou ilustráciou na iniciačnú výzvu poznať, vedieť a aplikovať, o čo žiada Ivo Pospíšil vo svojej stati, keď sa obšírne venuje predovšetkým osobnej, občianskej a literárnej premene Gorkého, stali sa osobné, personálne adresované listy z konca 19. storočia – v čase ich vzniku – medzi učňom a majstrom umeleckého slova, ktoré pod názvom Výňatek z korespondence Alejexe Maximoviče Peškova (Gorkého) s Antonom Pavlovičom Čechovom z rokov 1898 – 1899 (viď GORKIJ, 2018, s. 181 – 193), ktoré rekonštruujú nielen osobný vzťah, nielen odlišný literárny koncept, ale načrtávajú v torze chápanie ruského a sovietskeho v konkrétnej autorskej dielni na „literárnom“ príbehu obidvoch spisovateľov.

Korešpondencia sa fyzicky presúvala medzi Nižným Novgorodom, kde sa zdržiaval Alexej Peškov v redakcii Nižnonovgorodského lístka od jesene 1898, a Jaltou, kde sa liečil Anton Pavlovič Čechov takmer do konca januára 1899. Do Výberu sa dostalo šesť vyslovene osobných listov Alexeja Peškova adresovaných Antonovi Pavlovičovi Čechovovi (to Peškov inicioval dopisovanie) a štyri listy s odpoveďami Antona Pavloviča Čechova adresovaných Alexejovi Peškovovi. Empatiu rozhovoru na diaľku a prostredníctvom listov podporujú aj ukončenia, v ktorých prevažuje oslovenie odosielateľov zvýrazneným uistením – formulkou „váš“. Pozorný čitateľ si všimne meno a priezvisko, ktoré v tom čase používa budúci sovietsky spisovateľ Gorký, aj toho sa dotkne Ivo Pospíšil a neobíde vzťah českej literárnej histórie k spisovateľovi Gorkému, teda k tradícii, umeleckej hodnote a poznávaciemu významu, k potrebe vrátiť sa novým čítaním k jeho textom; nápomocným sa stal pri tomto zámere práve Výbor textů pro 21. století.¹

V adoračnom prvom liste (Mezi 24. říjnem a 7. listopadem 1898, Nižnij Novgorod) adresovanom Čechovovi sa Peškov teší, že Čechov prejavil cez prostredníka záujem poznať Peškovovu tvorbu, ukončí ho vyznaním: „Váš talent je ducha čistého a jasného, je však spoután okovy země – temi přízemními okovy všedního života – a proto tak teskní. Ale jen ať si vzlyká. I přes ten vzlykot je slyšet volání k nebesům“ (GORKIJ, 2018, s. 182). Čechovov záujem o kontakt s Peškovom bol literárny, dáva mu vedieť, že si prečítal jeho prózu Trh v Goltvě. Peškov mu odpovedá svojským sociálno-spoločenským výkladom Čechovovej drámy Ujo Váňa a v závere listu sa personálne identifikuje s Čechovovým konceptom, keď napíše: „Jsem člověk neohrabaný a neotesaný a moje duše je nevyléčitelně nemocná. Takhle to však u myslícího člověka má být“ (s. 183 – 184). Čechov v odpovedi (3. prosinec 1898, Jalta) odkazuje: „Divadelní dění už dávno nesleduji a psát pro divadlo se mi už nechce“ (s. 184), no aj preto, že sa Peškov pýta na názor na jeho poviedky, Čechov ho chváli, aby vzápätí upozornil na toto: „Nedostatek zdrženlivosti shledávám i v popisu ženských hrdinek (Malva, Na vorech) a milostných scén“ a na nevhodný výber lexiky, ktorá „se do povídek Vašeho typu vůbec nehodí“ (s. 185). V odpovedi Peškov naznačuje, že pri výbere lexiky má obavu „abych nebyl hrubý“, naznačuje však i toto, „žiji jen z peněz za literaturu“, ale sa obnažuje i tak, že „jsem samouk, je mi třicet“ a skladá literárnu poklonu novelistovi Čechovovi, ktorého čitateľsky „konfrontuje“ s Maupassantom, „ale Vás mám raději“, lebo „Váš talent je nezměrný“ (s. 186). Vzťah vytvorený prostredníctvom listov vrcholí žiadosťou o vzájomnú výmenu fotografií a zámer Peškova: „Zajet za Vámi by bylo skvělé, ale brání tomu bohužel celá řada okolností“ (s. 193).

Nové storočie rozhodlo o budúcnosti cárskeho Ruska, nastolilo do praktického života a fungovania štátu nové pravidlá Sovietskeho Ruska, spoločne okúsili hrôzy lokálnych aj prvej svetovej vojny a tieto okolnosti zmenili, ba rozhodli o živote spisovateľov– neboli ani prví a ani poslední, ktorí sa museli vyrovnať s minulosťou a premýšľať o svojej budúcnosti.

Vladimir Nabokov, „hovoriaca pamäť“ a Ivan Bunin

Okolo osobnosti Vladimira Nabokova bolo – a výrazne sa to nemení – rušno z rozličných podnetov, ale prevažuje medzi nimi rešpekt voči jeho literárnej tvorbe a schopnosti prostredníctvom biografie reflektovať premeny starého Ruska, starej Európy, obsiahnuť literárne a kultúrne deje na kontinente aj za oceánom, hodnotiť, hoci nezakryto subjektívne to, čo sa ho mohlo, alebo sa tak aj stalo, dotýkať počas latentnej emigrácie.

Vladimir Nabokov svoj svet zahrnul do sofistikovane vybudovanej konštrukcie z času, údajov, osobností, činov a ďalších okolností svojho a aj spoločenského života v literárne iniciovanej autobiografii venovanej manželke Vere, nazval ju Pamäť, prehovor (Speak, memory, 1967).

Autobiografia, ako ju koncipoval Nabokov sa opiera primárne o čas, o rok jeho narodenia 1899, medzihry vložené do rokov 1903 a 1906, o rok 1940 a emigráciu do Ameriky, aby finalizoval opodstatnenosť svojho zámeru, o rodovú aj osobnú rekonštrukciu odkazmi na rok 1960. Nobokovovo vedomie osobnej nadvlády nad časom a jeho obsahom vo vzťahu k svojej širokej a početnej rodine a sebe prejavil v expozícii Predslovu: „Táto kniha je systematicky usúvzťažnená asambláž osobných spomienok, ktoré zemepisne siahajú od Sankt Peterburgu po Saint-Nazare a zachytávajú tridsaťsedem rokov od augusta 1903 po máj 1940, s niekoľkými výpadmi do neskoršieho časopriestoru“, no a nič na jeho dikcii sa nezmení ani v epilógu, v ktorom upozorňuje: „Niektoré vlastné mená som zamenil, aby som neublížil živým a nevyrušil mŕtvych. V registri sú v úvodzovkách. Jeho hlavným cieľom je vymenovať pre moje vlastné pohodlie ľudí a témy, ktoré súvisia s mojou minulosťou. Register možno podráždi nekultivovaných, ale môže potešiť človeka s vycibrenými vkusom, hoci len preto, že ,V okne tohto registra/ sa ruža pne/ a niekedy vánok ex/ Ponto zafúkne/‘. Vladimir Nabokov. Montreaux 5. januára 1966“ (NABOKOV, 2013, s. 7, 13).

Autobiografia, ktorá autorsky vznikla po častiach a nie raz na podnet médií, ktoré ich zverejňovali, ba niektoré sú v autobiografii od prvého uvedenia prepracované, na čo upozorňuje, vznikala v odlišných osobných a tvorivých obdobiach, ale najskôr vždy so zámerom verifikácie všetkého, všetkých a všeličoho, na čo sa Nabokov tendenčne (lebo je to jeho formovanie pravdy) odvoláva. Touto črtou zvolenej narácie, napokon má predsa sofistikované ambície sprístupniť a zaznamenať neoblomnú pravdu uloženú vo svojej pamäti, prekračuje Nabokov konvenciu žánru autobiografie. Sám do svojej „pamäti“ zahrnul početné časti a množstvo pre neho podnetných vedomostí a informácií získaných zo spoločenských vied, aj preto precízne dokumentuje, odkazuje, verifikuje, overuje atď.

Popri rekonštrukcii dejín svojho rodu i mená, lokality, detailné územné informácie, profesie, získané vzdelanie, pobyty mimo Ruska, typové dispozície jednotlivcov, precízne rekonštruované rodové pozície a vzťahy, fotografie atď. v súhrne neomylne vypovedajú nielen o ambícii samotného jedinca Nabokova, ale presvedčivo aj o tvorivom type Vladimira Nabokova. Podsúva tézu, a chce sa mu veriť, že náhoda v jeho príbehu a v karme jeho rodiny nejestvuje, za všetkým sú vždy konkrétni ľudia, konkrétne okolnosti a sily, s ktorými si on, jednotlivec nedokázal iba úspešne „poradiť“.

Text Pamäť, prehovor už zvoleným názvom tematizuje a personalizuje objektívne plynúci čas ako kondenzovaný obsah života indivídua, ktoré rozhodne svojou intelektuálnou dispozíciou o miere, hodnote a hodnovernosti poskytovaných informácií. Termín „informácia“ sa účinne spája s Nabokovovým štylizovaním a radením údajov, príbehov, odkazov na neliterárny kontext jeho života, na individuálny obsah a dosah jeho pamäti.

O svojej literárnej tvorbe v pamätiach takmer nehovorí, ale otvára svoju pamäť príhodám s početnými tvorcami či inak spoločensky závažnými osobnosťami, ktoré sa vyskytovali v domácnosti jeho rodičov popri obsluhe, učiteľoch a spôsobe výučby, či pri spoločensky aktívnych jednotlivcoch: zapodieva sa nimi nevážne, hovorí o svojej zručnosti dohovoriť sa v troch jazykoch a o hĺbke a rozpätí svojho vzdelania, o záľube pozorovať motýle, hrať šach, o Tamare, svojej prvej veľkej láske z mladosti, o synovi Dimitrijovi, manželke Vere; obdivne píše o svojom otcovi a o jeho tragickom osude, s uznaním o matke a jej schopnosti dôstojne sa vyrovnať s nástrahami, ktorými rodina v spoločenskom, politickom aj osobnom živote prechádzala kruto a so stratami.

Nabokov vyzval sám seba na „súboj“ s časom, chce vypovedať pravdu, musí si udržať triezvosť a realistickosť pri všetkom, čo sa pri rekonštrukcii svojho života, rodiny a rodu rozhodne zverejniť. Sám má istotu v tom, čo vie, a má pomocníčku, svoju dobrú aj praktickú pamäť. Intelektuálne a vzdelanostné podložie získal kvalitným vzdelaním a ďalšími príležitosťami spojenými s poznaním vedy a umenia, či príležitostnými aktivitami, ktoré mu rodičia umožnili mimo Ruska; nešetril nikoho, keď zverejnil a zosúladil so životnými dejmi v autobiografii mená, mená, mená, vedľa nich súvislosti, súvislosti, súvislosti, až zahlcuje návalom reálií to, na čom mu isto záležalo najväčšmi – zachytiť svoje emócie, zvýrazniť empatiu, vymedziť etiku a v jej rámci ním uplatňovanú morálku za okolností, do ktorých sa on a jeho blízki nie osobným pričinením dostali.

Pobyty spravidla – a nielen v role migranta – v Nemecku, Francúzsku, Anglicku, Švajčiarku a v Amerike zakomponuje do svojich viacerých próz, ale v autobiografii personalizuje tých literárnych súčasníkov, pred ktorými má osobný rešpekt, pripomína Aldana, Kuprina, Archenvaľda, Marinu Cvetejevovu aj Ivana Bunina: „Ale najväčšmi ma, prirodzene, upútal Sirin. Patril do mojej generácie. Zo všetkých mladých spisovateľov v exile bol najosamelejší a najdomýšľavejší. Už od vydania prvého románu roku 1925 a počas nasledujúcich pätnástich rokov, keď zmizol rovnako záhadne, ako sa zjavil, jeho dielo vyvolávalo prenikavý a do istej miery morbídny záujem kritikov“ (NABOKOV, 2013 s. 238 – 239).

Nabokov pripomína spisovateľov, ktorých stretol, dlhšie poznal počas európskej emigrácie, a sú medzi nimi takí, ktorým priznal črtu byť nezávislý: „Ďalším nezávislým spisovateľom bol Ivan Bunin. Vždy som mal radšej jeho málo známe verše ako ospevovanú prózu“ (NABOKOV, 2013 s. 237). Ich dramatický osobný a literárny vzťah neušiel pozornosti súčasníkov, pamätníkov, ani literárnej histórie. Nabokov, hoci podstatne mladší, vo svojej do príbehov odetej autobiografii Pamäť, prehovor s dešpektom hovorí o vrtošivosti Ivana Bunina, o svojej neochote prijať jeho spoločenské zvyklosti počas ich parížskeho kontaktu. Jeden z nich ukončí komentárom: „Ku koncu obeda sme boli jeden z druhého na smrť unudení. ,Zomriete v strašných bolestiach a v úplnej samote‘, prehodil Bunin trpko cestou k šatni“ (NABOKOV, 2013 s. 237).

Ambícia sústrediť sa na okolnosti, ktorými prechádzala a žila ruská inteligencia a tvorcovia ruskej umeleckej literatúry v emigrácii na začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia, po ich sebazáchovnej emigrácii na kontinent, nezaobíde sa bez odkazov na vzťah Ivana Bunina a Vladimir Nabokova. Z odstupom rokov sa o jeho rekonštrukciu pokúsil Maxim D. Šrajer v publikácii Bunin a Nabokov. Príbeh súperenia (ŠRAJER, 2015). Šrajerov odborný vklad do spracovania dejín ruskej emigrantskej kultúry a literatúry (ŠRAJER, 2015, s. 10, 181) postupne zapĺňa, aj podľa jeho názoru, nateraz prázdne miesta v línii autentickej a modernej ruskej kultúrnej minulosti a prítomnosti.

Autorský a ľudský vzťah Ivana Bunina (1870 – 1953) a Vladimíra Nabokova (1899 – 1977) treba prijať ako metaforu, ba viac, ako univerzum vnášané časom, vývinom, jedinečnosťou talentu do obsahu pojmu kultúra a do pojmov generácia, tradícia, hodnota, výmena a pohyb. Osobnostný prejav obdivu, neskôr irónie a napokon odmietania patrí k prejavom mladíckeho a individuálneho napredovania aj sebavedomia, ktoré môže postretnúť, obrazne, práve prepojenie učiteľa a jeho žiaka; veď čo je ľudské, nie je nikomu odopreté a už vôbec nie vzdialené. Maxim Šrajer odvíja svoje sledovanie „príbehu súperenia“ vo vzťahu dvoch ruských autorov v emigrácie – Bunin v Paríži a Nabokov v Berlíne – od zverejenenia článku Kirilla Zajcera, ktorý 9. novembra 1929 vyšiel v novinách Rusko a slovanstvo pod názvom Svet Bunina a svet Sirina (ŠRAJER, 2015, s. 23). Šrajer objasňuje, ako sa Zajcev nechal na napísanie článku inšpirovať torzom z Nabokovho románu Lužinova obrana a Buninovým úryvkom z románu Arsenievov život, a „to, že sa názvy oboch úryvkov ocitli na jednej obálke, považoval Zajcev za príznačné“ (ŠRAJER, 2015, s. 23). Osobnostný, autorský, rodinný a spoločenský príbeh Ivana Bunina a Vladimira Nabokova postupne spája Maxim Šrajer na časovej osi z dokumentov získaných z viacerých dobových zdrojov, ale predovšetkým dôveruje autenticite výpovedí, zápisom, zaznamenaným postrehom ďalších jedincov z okolia obidvoch autorov pre ich citovú, profesijnú či kolegiálnu a spoločenskú hodnovernosť. Spravidla prevažuje osobná okolnosť, za akej sa ich kontakty utvárali od dvadsiatych rokov minulého storočia. Maxima Šrajera zaujíma obzvlášť to, aké im konkrétna situácia poskytovala možnosti aj príležitosti zapojiť sa do riadenia a riešenia aj ich osobných a umeleckých problémov, ktoré sprevádzali emigráciu v reálnom živote. Problémy, krízy či aj konflikty mali navonok črtu rodinne, príbuzensky, priateľsky a odborne vyvolaných dejov zahrnutých do spojenia „príbeh súperenia“.

Pôdorys osobnej a tvorivej rekonštrukcie „súperenia“ medzi starším Buninom a mladším Nabokovom vymedzil literárnohistoricky Maxim D. Šrajer takto: „Ak neberieme do úvahy letmé zmienky o Buninovi ako o jednom zo spisovateľov, ktorí ovplyvnili mladého Nabokova, zvraty vzťahov týchto spisovateľov boli v povojnových rokoch predmetom minimálneho záujmu […] V predslove k deväťzväzkovým zobraným spisom Bunina roku 1965 nazval Alexander Tvardovskij Nabokova „Buninovým epigónom“ (ŠRAJER, 2015, s. 28). Osobnostne zložitejší sa javí v tomto literárnou kritikou vyvolanom vzťahu aj Maximovi D. Šrajerovi práve V. Nabokov, ktorý „vo svojich autobiografiách, ako aj v interview a korešpondencii amerického a švajčiarskeho obdobia […] vedome znížil význam úlohy, ktorú v rozvoji jeho tvorby zohrala literárna societa ruskej emigrácie – a najmä dielo Bunina“ (ŠRAJER, 2015, s. 29). Svoj zámer, teda rekonštrukciu súperenia Bunina a Nabokova prostredníctvom dostupných a verifikovateľných dokumentov z osobného zázemia literátov, pointuje Maxim D. Šrajer dvoma zásadnými reáliami.

Tá prvá objektívne konštatuje, že „súčasným bádateľom sa sotva podarí úplne zrekonštruovať úplnú históriu vzťahov Nabokova s Buninom“ (ŠRAJER, 2015, s. 29), očitých svedkov si zobral čas. Druhá reália naznačuje metodologickú inštrukciu, ktorou sa riadil sám pri utváraní časovej a javovej mozaiky konštruovanej z osobného vzťahu Bunina a Nabokova, lebo podľa nej „z chronologického hľadiska v rámci vzťahov Bunina a Nabokova rozoznávame tri hlavné etapy. Prvú od roku 1920 do roku 1933, keď Bunin získal Nobelovu cenu. Druhá etapa trvala približne do odchodu Nabokova za oceán v roku 1940. Bolo to obdobie prudkého vzostupu Nabokova. Stal sa vtedy literárnou hviezdou prvej veľkosti, zatienil dokonca aj Buninovu slávu. Uzlový bod tretej etapy tvorí vznik Buninovej knihy poviedok Temné aleje (1943, 1946). Túto etapu ukončila Buninova smrť v roku 1953. Aj po nej sa však Nabokov naďalej vracal k predvojnovým stretnutiam – a aj k Buninovým dielam“ (ŠRAJER, 2015, s. 30). Príbeh autorského súperenia sa odvíja od premien Nabokovovho rešpektu voči osobnosti a dielu Ivana Bunina, ale za peripetiou osobných postojov Nabokova voči hodnotám Buninovho literárneho odkazu postáva dobová literárna kritika a kultúrna publicistika pripomínajúca mu Buninovo literárne „otcovstvo“, neskôr vzájomné porovnávanie prevzatých podnetov, spoločenské a kultúrne „striehnutie“ po ich novej tvorbe a po rozličných, aj neliterárnych detailoch, ktoré by z vôle iných zúčastnených ich zbližovali, či upevňovali závislosť mladšieho na staršom spisovateľovi. Prirodzene tým aj neriadene a postupne vznikala, utvárala sa schéma ich vzťahu a nakoniec sa stupňovala kultúrna a spoločenská situácia, ktorá ich natrvalo aj neužitočne vtiahla do kolotoča náznakov, odkazov, pocitov, zverejnených názorov ako ruských mužov bez Ruska v neruskej cudzine.

Táto javová skutočnosť rozčlenila Šrajerovo pohybovanie sa v genéze a v prirodzenom stupňovaní sa „súperenia“ prostredníctvom autentických prameňov– citovanie literárnych častí z autorských textov, citovanie zápisov z denníkov, korešpondencie rozličného druhu a pôvodu, uverejňovanie fotodokumentov, osobných a rodinných fotografií, zverejňovanie autorského rukopisu, vzájomných venovaní a ďalších osobných, ba aj úradných listín – čo naznačuje, že časová os Šrajerovej rekonštrukcie sa viaže takmer výlučne na autormi zverejňovanú pôvodnú literárnu tvorbu počas ich pobytu mimo materskej krajiny, z ktorej pôvodne odchádzali do európskej emigrácie. Maxim Šrajer vytvoril seriózne časové a dokumentom vymedzené ihrisko, do ktorého vstúpi konkrétny text a ním získané, overené a zakomponované personálne a umelecké pohyby spisovateľov, to ony prirodzene vyvolali kontakt v komunikácii medzi Ivanom Buninom, Vladimirom Nabokovom, predovšetkým medzi ruskou a neruskou kultúrnou praxou v emigrácii. Dostredivým miestom sporu zostáva aj nie raz pripomínaný Buninov zmysel pre triviálne vtipy a Nabokovo až narcistné zmietanie sa v neustálenom generačnom aj autorskom vzťahu k spisovateľovi Buninovi v jeho ranom literárnom období, a to prežívalo aj sa aktivizovalo predovšetkým v rokoch ich osobnej európskej emigrácie.

Kompozične sa publikácia Maxima Šrajera sústredila na zdôvodnenie periodizačného rozčlenenia kontaktu medzi Buninom a Nabokovom v emigrácii od dvadsiatych/tridsiatych rokov po sedemdesiate roky 20. storočia, ďalej na rozčlenené chronologické a tematické časti s netradičnými názvami: Nehodnoťte ma veľmi prísne..., Urážka..., V duchu sa potýkam s Vaším nástupcom, ...umrela neďaleko Ženevského jazera pri predčasnom pôrode, O prozaikovi, ktorého kladiem nižšie než Turgeneva (Namiesto záveru) a na Poznámky s informáciou O autorovi Maximovi D. Šrajerovi. Zvolené názvy jednotlivých kapitol sa viažu znova na literárne odkazy z tvorby autorov, čím sa nepriamo stupňuje vnútorná osobná dráma obidvoch spisovateľov. Ivanovi Buninovi v roku 1933 udelili Novelovu cenu za literatúru. „Samotný Nabokov však Nobelovu cenu nedostal“ (ŠRAJER, 2015, s. 174). Bunin nehovoril po anglicky, znalosť angličtiny Vladimíra Nabokova mu umožnila pôsobiť v po anglicky organizovanom školstve, ba viac, literárne tvoriť v tomto jazyku.^2ě „Nabokovova sláva Bunina trýznila“ (ŠRAJER, 2015, s. 96), vyrovnával sa s touto skutočnosťou stále častejšie iróniou voči staršiemu literátovi a súčasníkovi. Zbližujúcim miestom sú odkazy na vzťah spisovateľov k poetike ruských symbolistov. Zložitejšie pôsobia odkazy Nabokova na odeskú lexiku v prozaickom texte, na obľúbené zakomponovanie zvukov kikiríkania do príbehu, či na protagonistovu výpravu z vidieka na cesty do neznámeho sveta. Neskôr sa jeho pozornosť pristaví pri nepopierateľnej inšpirácii buninovským rukopisom zachyteným ako „umenie intonácie a rytmu prózy“, alebo ako poznanie premenené na následok sujetového spôsobu, teda na návod, ako sa vyrovnať s etikou smrti (ŠRAJER, 2015, s. 84), či na kompozičné pointy využívané na dramatické strety tematizovanej lásky a smrti. Otvoreným miestom vzájomného autorského strategického a osobne dramatizujúceho sa odklonu naďalej zostal spôsob odlišného tematizovania telesnosti a sexuálnych iniciácií v próze obidvoch autorov.

Pre jedného i druhého, pre Ivana Bunina a Vladimira Nabokova, zostala ich osobným a hneď, ako naznačuje Šrajerova publikácia, najslabším miestom odlišná autorská túžba povýšená na životnú tvorivú výzvu, aby len jednému spomedzi nich priznala svetová kultúrna obec neopakovateľnú dokonalosť umeleckej tvorby. Paradoxne v čase, v ktorom si boli tak i onak blízko a nablízku, im to obidvom literárna história, dejiny kultúry a čitateľská náklonnosť poskytovala, no ani to akosi nestačilo na ukončenie ich súperenia.

Valentin Rasputin a raná pamäť

Rasputinova útla, výrazne komorne ladená próza Hodiny francúzštiny má detskou pamäťou uchovávaný intímny príbeh, ten taký mávajú aj iné či dokonca ostatné autorove literárne texty, ale tento „chlapčenský“, či skôr „školský“ naznačuje, že ide o výnimočný literárny text zobrazením vzťahu dieťaťa a dospelého, ktorý v súčasnosti žije vo viacerých literárnych jazykoch a dokonca ho možno nájsť v učebniciach pre žiakov v základných školách.

Prvý podnet na vyvolanie sústrednej čitateľskej pozornosti a aj na ďalšie súvislosti dotýkajúce sa autorskej dielne či „dobovej“ po rusky písanej literatúry, do ktorej autor a jeho tvorba prirodzene patria, poskytla informácia bibliografického významu: po prvý raz boli Hodiny francúzštiny publikované v roku 1973 v periodiku Literaturnaja Rossija, knižne ich zverejnili v roku 1975 v súbore Ži a pamätaj (Živi i pomni). Hodiny francúzštiny boli sfilmované Jevgenijom Taškovom v roku 1978. Druhá a rovnako potrebná informácia o texte Hodiny francúzštiny upresňuje jeho český literárny kontext pre celok Rasputinovej literárnej tvorby – próza je primárne určená pre čitateľov od desiatich rokov– a tá spočíva v tom, že aktuálne vydanie zastupuje ocenený víťazný preklad z medzinárodne organizovanej kultúrnej akcie Prekladateľská súťaž o najlepší literárny preklad z ruštiny do češtiny.

Valentin Grigorievič Rasputin (1937 – 2015) po ukončení štúdií histórie a filozofie na univerzite v Irkutsku debutoval v roku 1961 poviedkovým súborom Ja zabyl sprosiť u Ľošky (Zbudol som sa opýtať Ľošku). Prozaik Rasputin vstúpil do slovenského a českého literárneho života preloženým súborom Ži a pamätaj (Smena, 1973), v ktorom sa popri Valentinom Rasputinom spravidla a so zanietením uprednostnenom prostredí sibírskeho vidieka sústredil tematikou aj na príbehy navracajúce sa do osobných rozpomienok na druhú svetovú vojnu.

Prózu Hodiny francúzštiny si po prvý raz v slovenčine prečítali tí, ktorí si všimli preklad Rasputinovho poviedkového výberu Peniaze pre Máriu (Obzor, 1979), do ktorého bol zaradený spoločne s prózami Peniaze pre Máriu, Rudolfino, Vasil a Vasilisa, Stretnutie.

Mladý slovenský čitateľ sa mohol začítať do iného Rasputinovho rozprávania v príbehu preloženom do slovenčiny z produkcie vydavateľstva Mladé letá s názvom Na belasej rieke (Na beloj reke; Mladé letá, 1984).

Kultúrne orientované príručky i tie profilované, ktoré sa venujú aj poznatkom či len informáciám o literatúre, zaraďujú Valentina Grigorieviča Rasputina do výraznej spoločnosti prozaikov sovietskej (ruskej) realistickej vidieckej prózy. Za mnohých z tejto esteticky a noeticky svojráznej odnože sovietskej tvorby treba pripomenúť v slovenských prekladoch v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vyhľadávaného prozaika Vasilija Makaroviča Šukšina (1929 – 1974), všestranného umelca, ktorý do povedomia českých a slovenských čitateľov vstúpil v roku 1973 psychologickou novelou Červená jarabina (Kalina krasnaja, viď ŠUKŠIN, 1987).

Realisticky vyhranená látková, tematická a problémová línia autorov sovietskej (ruskej) vidieckej prózy sa venuje spravidla typovo komplikovanému jednotlivcovi v zložitej osobnej a spoločenskej situácii. A ten má odvahu aj vôľu svoje životné, zvlášť osobné problémy riešiť, alebo im aspoň znova nepodľahnúť, no osobná minulosť spojená s previnením či nejakou podobou hriechu ohraničuje, ochromuje až ničí príležitosti postavy na uskutočnenie predstáv o svojom novom/inom živote. Typové a sujetom organizované prenikanie do psychiky postavy podporuje spisovateľ nielen stratégiou, žánrom, ale zvlášť kultivovaným realistickým rozprávaním, rešpektom voči fabule a spravidla priamočiaro do krízy vedeným sujetom; postavou/rozprávačom sa retrospektívne obnovuje to, čo zostalo a je naďalej „náročné“ a neodvolateľne pretrváva v pamäti postavy z (pre)žitého osobného zážitku.

Hodina francúzštiny má verifikovateľný spoločenský aj personálny kontext a ním navodené sociálne, mravné a emotívne následky (poznanie) aj dôsledky (osamelosť) pre literárnu postavu: „Do páté třídy jsem šel v osmačtyricátém [...] A tak jsem ve svých jedenácti letech začal žít sám. [...] Hlad tenkrát ještě nepolevil a matka nás měla tři, z nichž já byl nejstarší. Na jaře, když to bylo obzvlášť zlé, jsem polykal klíčky brambor a zrnka ovsa a žita, aby mi v břiše vyrašily – pak nebudu celou dobu musel myslet na jídlo“ (RASPUTIN, 2017, s. 7–8). Autorský rozprávač zvýrazní časový predel medzi rozprávajúcim a tým, o čom nenáhlivo, bez emócií a s nadhľadom dospelého rozpráva: ako to bolo, o kom to bolo, ba väčšmi o tom, prečo to tak bolo, aby v čitateľovi navodil empatiu k uplynulému a porozumenie pre to, čo je už navždy minulé.

Próza Hodiny francúzštiny má kompozične a v nadväznosti času a konfliktu vypracované tri línie. Prvá je tá, ktorá sa upäla na vojnové a povojnové štyridsiate roky, zachytáva pravidlá, fungovanie a morálku spoločenskej normy, ktorú zanechala vojna, teda neúplné rodiny, biedu, hlad, obetavosť matky, deti ulice, táto iba načrtnutá sociálna rekonštrukcia bez emócií či inak osobnostne komentovaných súvislostí sa radí do expozície rozprávania a do najhlbšieho pamäťového zázemia maloletého chlapca, ktorý z vôle matky, aby sa vzdelával, ho odošle do „cudzieho“ sveta: „Těžko říct, co matku přesvědčilo, aby mě poslala do okresu (okresnímu městu se u nás říkalo okres). Otce jsme neměli, žili jsme bídně a ona zřejmě usoudila, že horší už to nebude – nemělo jak. Učil jsem se dobře, do školy jsem chodil rád a u nás na vesnici mě měli za vzdělance. [...] A všichni díky tomu, že jsem se vyznal v číslech dluhopisů, matce říkali, roste ti z něj pěknej chytrolín. To ať se jde učit dál. Vzdělání se neztratí“ (RASPUTIN, 2017, s. 8 – 9). Matkina tematická línia sa pripomína iba cez sporadické balíčky s produktmi zo záhrady, ktoré chlapcovi vykrádajú tí, u ktorých býva, chlapec to vie, ale prijíma zlodejinu ako čosi, čo v tých časoch bola norma, ba viac, od mravného imperatívu oslobodený návod na prosté prežitie. Sám neuvažuje o medziľudskom dôsledku kradnutia ako o mravnej a sociálnej kríze, hoci ho opakovane pripomína, je jedenásťročné opustené a osamelé dieťa, príbeh ho predstaví aj ako doslova bezbranné dieťa v cudzom svete, ktorý mu to, že tam nepatrí, dáva vedieť.

Druhá línia kompozície sa odvíja od prvej, byť cudzí v cudzom svete, ale tento raz to nie je svet dospelých a detí, ale pôsobisko ako drsný, bezohľadný, krutý svet výrastkov, v ktorom samozvaný vodca je všetkým a všetko aj preto, či skôr iba preto, že ho ostatní rešpektujú. Rozprávačovo objavenie sa medzi členmi gangu inicioval neovládateľný hlad, nedostatok peňazí a túžba po dennom pohári mlieka z trhoviska, ale postupne vycibrená zručnosť, že pri hazarde za peniaze ho jeho pamäť na čísla znova nezradí. Hra o peniaze má svojrázne pravidlá, súvisí s technikou, ktorú si rozprávač zdokonaľuje v samote, potrebuje vyhrať peniaze tak akurát na pohár mlieka, aby zahnal hlad a zdravotne ochránil svoje detské telo pred chorobami. Dovtedy je mu medzi chlapčiskami dobre a neohrozene, kým si nevšimnú, že vyhráva stále, čím podrýva mocenskú autoritu vodcu. Dôsledkom je to, čo iné ani nemohlo byť, kruté vyrovnávanie si odvahy vybočiť z normy gangu, bitka, vypudenie z hry, odstavenie od jediného zdroja dennej poživne. Krutosť dorastu vždy zaskočí svojou vynaliezavosťou a zbabelosťou, ale univerzálne zas a znova neomylne rekonštruuje systém fungovania moci a hierarchie členov gangu.

Po prvý aj po druhý raz je postava maloletého chlapca vypudená z prostredia, kam patrí a rád by patril, aby prežil; znova bez emócií, znova s porozumením, že nebolo iné riešenie pre tých vôkol neho, teda ani pre neho. Pritom tento postoj maloletého protagonistu nemožno označiť za rezignáciu, veď nemal objektívne na čo, ale možno ho prirovnať k existenciálnej skúške s jediným zámerom – naučiť sa prežiť, dokázať sa o seba postarať, nevzdať sa povinnosti žiť aj nasledujúci deň, do druhého dňa. Minimálne ambície, žiadne nadšenie, pozoruhodne zrelý, realistický a jediný možný prístup k osobnej skutočnosti, veď iný postava nepozná, čím aj nevedome zámerne postupne formuje postoj okolia k svojej osobnej skutočnosti.

Tretia, a podstatná línia Hodín francúzštiny sa sústredila na zdroj a prejav toho, koho „zhltne“ vášeň hazardnej hry. Ide o hru, vlastne ide o poznanie a porozumenie, každý z nás je v súkolesí svojej dobrej či nedobrej neresti a nedokáže sa jej vzdať, je ňou ovládaný zvnútra: jedenásťročný rozprávač a mladučká učiteľka francúzštiny, Lýdia Michajlovna z Kubáne, ktorú poslali slúžiť vlasti v povojnových rokoch do sibírskej dediny/malomesta, sú osamelí, nepochopení, ocitli sa v pre nich cudzom prostredí, aby ich zblížila a spojila na okamih hry vzájomná empatia jazyka, v minulosti pre staré Rusko tak kastového jazyka, ktorí obidvaja výborne ovládajú.

To, čo v prvej a druhej línii Rasputinovho príbehu je horizontálne, nedvižné, „normálne“, to sa v tretej línii – dieťa a dospelá – otvorí do spontánneho prejavenia „vášne“ hráča zakázanej hry o „mince“. Rasputin v tretej línii rozvinul človečinu svojich zo spoločenstva z rozličných podnetov vylúčených jednotlivcov. Napokon označenie „sú cudzí", vypovedá o všetkom. Vášeň hráča rozvinie v sujete Rasputin tak, aby sa všetko, čo zostáva v hĺbkovom personálnom podloží jednotlivca a on o tom mlčí, lebo chce zostať sebou, prejavilo ako úsilie byť empatický voči tomu, koho považuje za slabšieho, zraniteľnejšieho, viac bezbranného ako seba. Verdikt a pointa Hodín francúzštiny znova „všetko“ vráti do využitia pravidiel spoločenskej a sociálne poznamenanej povojnovej doby: „Ředitel se zadýchal, jak se mu nedostávalo vzduchu. Nenachádzím slov, jak toto vaše chování nazvat. Je to zločin. Mravní úpadek. Zhýralost. A ještě, ještě... Ve školství pracuju dvacet let, viděl jsem včelicos, ale tohle...“ (RASPUTIN, 2017, s. 56 – 57). Kruh nelásky sa uzatvára, dôsledok je rovnaký ako výprask od výrastkov, keď sa nerešpektuje nepísaná ani písaná norma: „Za tři dny Lýdie Michajlovna odjela. Pojedu domů na Kubáň, řekla, když se loučila. A ty se klidně uč, nikdo ti za tu hloupost nic neudělá. Tímhle jsem vinna já. Uč se, pocuchala mi vlasy a odešla“ (RASPUTIN, 2017, s. 59).

Cársky školský inšpektor Uľjanov kedysi na kontrole výučby vo vidieckej škole potrápil vystrašenú učiteľku otázkou, či už videla pomaranče, o ktorých učila deti na hodine, aby Rasputinov chlapec dostal po čase balíček: „A dole v tlustém vatovém obalu jsem našel ještě tři červené jablka. Jablko jsem dřív vídal jenom na obrázcích, ale došlo mi, že to bude ono“ (RASPUTIN, 2017, s. 59). Rasputinovmu chlapcovi jablko z Kubáne a jeho mladučká učiteľka francúzštiny ukončili detstvo a otvorili pozvanie do dospelosti, v ktorom empatia našla a má svoje miesto.

Literatúra

GORKIJ, M. Něžná síla. Výbor textů pro 21. století. Přeložila Stanislava Špačková. Brno: Česká asociace slavistů, 2018.

NABOKOV, V. Pamäť, prehovor. Preklad Otokar Kořínek. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013.

POSPÍŠIL, I. Maxim Gorkij: Vynořování epoch z hlubin zapomnění. In: GORKIJ, M. Něžná síla. Výbor z textů pro 21. století. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2018, s. 195–207.

RASPUTIN, V. G. Hodiny francouzštiny. Translation Markéta Klobásová. Český Tešín: Akropolis, 2017.

ŠRAJER, M. D. Bunin a Nabokov. Príbeh súperenia. Preložil Miloš Ferko. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2015.

ŠUKŠIN, V. M. Červená kalina a jiné povídky. Překlad Zdeňka Psůtková. Sestavil a doslov napsal Ivo Pospíšil. Praha: Lidové noviny, 1987.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk