Viera Žemberová

„... zmysel našej existencie spočíva v pokuse pochopiť to, kým sme a prečo sme sa takými stali“ (ŠIMEČKA, 2015, s. 11).

Dvadsiate storočie a jeho hektiku, ktorú sprevádzal nemalý počet udalostí navodených politickými, mocenskými, vojenskými, etnickými, konfesijnými, ekonomickými a ideologickými ambíciami, sprevádzali dramatické a tragické okolnosti, ktoré podrobovali skúške ako spoločnosť, tak jednotlivca, aby ich oživila Denisa Fulmeková¹ v próze s významom mnohoznačným a súčasne až učebnicovo jednoznačným, či voči súvislostiam až príznakovým − Doktor Mráz (2018). Látku poskytla autorke slovenská minulosť z európskych tridsiatych a štyridsiatych rokov, tematiku príbehy obyvateľov malomestskej lokality Himberany v čase vzniku vojnovej Slovenskej republiky a tému precizovalo autorkine rozprávanie post factum z prežitej empírie protagonistka z nábožensky zmiešaného manželstva od jej dievčenských čias po jej zrelý vek už za horizontom vojnových rokov: „volám sa Anna Olšaníková, za slobodna Mrázová, a mám deväťdesiatpäť rokov (...) mala som pekné detstvo a azda aj peknú mladosť, pravda, kým sa nedostali k moci ľudáci (...). Chvíľu bol pokoj, ale otec všetko sledoval, veď preto si dal vo februári 1939 zmeniť meno“ z Martona na Mráza (FULMEKOVÁ, 2018, s. 8, 9).

Denisa Fulmeková na osude členov rodiny doktora Mráza, ktorej ani zmena priezviska a ďalšie spontánne činy vykonané aj podstúpené na záchranu života jej členov nechá čitateľa premyslieť a obnoviť si poznanie či emócie v dvoch časových pásmach – vtedy a teraz – aj pri ich výraznom grafickom odlíšení ako zrozumiteľný, empatický a verifikovateľný posun/presun v konkrétnom dejinnom čase, pri uplatnenej etike a mravoch národného spoločenstva, veď sa odkazuje na tie krutosti vojnových rokov na európskom kontinente, ktoré (z)ničili existenciu a život nevinných, ba viac, bezbranných. Autorka s invenciou poznania histórie a mravnou empatiou organizovanou prostredníctvom náklonnosti a porozumenia odvahe jednotlivca nechá svojho čitateľa prežiť osud židovského doktora Mráza a jeho rodiny v modelovom príbehu utvorenom z útrapy, zloby a zbabelosti ich najbližšieho okolia. No keby sa prihodilo hoci i to, že si čitateľ prózy Doktor Mráz nebude načistom, ako a prečo sa kompozične a sujetovo rozvinul strategický zámer Fulmekovej do tých či práve takých verifikovateľných reálií, detailov, modelových osudov, jeho pochybnosti a neistota, čo a či je to spoločenská pravda a čo je „iba“ autorkina literárna licencia, vyjde sama v ústrety svojou autorskou poznámkou, v ktorej dá vedieť aj toto: „Tento román je vymyslený, ale sčasti ho tvoria autentické listy, zápisnice, žiadosti a podobne. Vychádzala som z materiálov Slovenského národného archívu, arch. fondu Úrad predsedníctva vlády a arch. fondu Ústredňa štátnej bezpečnosti“ (FULMEKOVÁ, 2018).

Rozprávanie Denisy Fulmekovej vzniká ako navrstvovanie názorových, mravných praktických rozhodnutí dobových spoločenských a sociálnych prototypov a typov, teda je kompozične utvorené z príčinného reťazenia jednotlivých príbehov a odkazuje spätne na tých, čo (pre)žili minulosť a premenu kontinentu na vojnovú krajinu. Napokon aktívni účastníci „tej doby“ sú dodnes medzi čitateľmi osudu, aký „vtedy“ medzi svojimi susedmi podstúpila rodina doktora Mráza, majú privátnu pamäť, aj preto autorka očakáva, v tom spočíva jej stratégia, hlas ich svedomia a ozvenu ich mravného imperatívu práve dnes ako správu o sebe a o tých vôkol seba. Čas plynie, jeho obsah vytvárajú myšlienky a činy ich uskutočňovateľov, a tí sa v role literárnych postáv zabývali Fulmekovej rozprávaniem s poslaním stať sa zrkadlom z nedávnej minulosti do prítomnosti. „Ženy totiž rozprávajú inak. Nemajú tendenciu literárnej výpovede, ale rozprávajú v bohatej rozvetvenosti“ (KICZKOVÁ a kol., 2006, s. 41).

Spoločenské udalosti, ktorými prešla podstatná časť národných spoločenstiev z aktuálnej geopolitickej mapy strednej Európy, vniesli do prozaickej tvorby látku a tematiku výrazne personálneho, autentického a (auto)biografického vedenia a poznania. Po iniciácii látkou nasycovanou praxou a skúsenosťami z európskych vojen v minulom storočí vznikol nazerací, hodnotový a mravný priesečník, iniciovaný významom umení, ktorým sa odkrývajú pravdy a mýty, želania a odmietnutia, predstavy a realita medziľudských postojov na osi zhodnocovania skúseností osvojených z neliterárne získaných konfrontácií reálne žitých dejov zo stretaní sa polarity „naše a cudzie“ v tých najširších a nečakaných okolnostiach, aké dokáže pripraviť či pre národné spoločenstvo (odsun z územia) alebo jednotlivca (strata pôvodného statusu, emigrácia) pripraviť nevyhnutnosť rozhodnúť, konať, ale najmä a predovšetkým prežiť. Problém, ako sa rozprávačským postupom možno konfrontovať so žitou spoločenskou skúsenosťou svojej rodiny, s osobnou traumou plynúcou zo vzťahov aj atmosféry v nej a vyrovnať sa s následkami raz pripravovaného, inokedy spontánneho osobného rozhodnutia uniknúť a oslobodiť sa z rozkolísaných postojov k (ne)literárnej realite, poskytujú v biograficky ladených prózach tematikou, naráciou, postavou a noetikou „príbehu“ výrazne odlišne Irena Brežná a Zdenka Beckerová.

Irena Brežná² zvýrazňuje predovšetkým svoje profesijné zázemie novinárky pri každom zo zverejnených textov. Personálne zázemie a osobný zážitok uchovaný v tematike a probléme jej poskytuje racionálne motivovaný nadhľad, empiricky získaný odstup od skutočnosti voči želaniu navodenému aj naivnou predstavou, zvýraznenie ostrých hrán spôsobených stretaním sa akútnosti s aktuálnosťou len preto, aby s ich podporou autentickým argumentom reflektovala realitu emigrácie, vojnovej skúsenosti, naliehavú potrebu demýtizovať romantické gesto a postoj pri otváraní humanistického pojmu „človečenstvo“, a to preto, aby svoju reálnu/realistickú skúsenosť emigrantky povýšila na aktuálnu spoločenskú, existenciálnu, mravnú, emotívnu a reálne prítomnú zovšeobecňujúcu sa (nejednoznačnú) hodnotu spoločenského statusu cudzinky. Irena Brežná „svojmu konceptu“ cudzinky vytvára objektívne kontúry, tie politické, sociálne, mentálne, jazykové, platné pre jednotlivca v cudzine a dôvodí univerzom pojmu v medziľudskom kontakte, ktorý sa naďalej zmieta na hrane medzi vojnou a mierom, životom a smrťou, humanitou a násilím. Na mape sveta Ireny Brežnej v minulom storočí naďalej pokračuje nespočítateľné množstvo vojnových a mocenských nepokojov, nivočia bez mravnej traumy životy národov a jednotlivcov, čím podľa jej poznania a osobnej skúsenosti sa tak utvára nová (nad)národnosť pre všetkých, ktorí nikam nepatria svojimi novými koreňmi, a tú pomenovala aj v priamom vzťahu k sebe a svojej existencii ako „cudzinec“/„cudzinka“.

Zdenka Beckerová³ zotrváva v komornom, ale nepokojnom prostredí rodiny nasycovanom nacionálnym napätím, neodvolateľným pocitom krivdy a sociálnej nadradenosti, ten sa odvíja od geografických, etnických, politických dôsledkov vojny, ňou navyše ako následok doznievania meniacich sa sociálnych reálií ako séria iniciovaných dôsledkov a postupne ako účinný nástroj na prejavenie sa nacionálneho, rečového, kultúrneho priesečníka príčinne nasmerovaného znova do jedinej možnej, pritom nepreklenuteľnej polarity „naše a cudzie“. Emigrácia v ňou zvolenom koncepte prepojenia látky a témy sa sústredila na názorovú a vzťahovú krízu mladej rodiny. Podnet na krízu v nej zotrváva raz ako príbeh vôle zotrvať v spoločnom živote a v profesii, ale inokedy sa mení na návod, ako pripraviť, realizovať a zotrvať v následkoch z individuálneho úniku z obručí zložitých rodinných vzťahov.

Brežnej a Beckerovej látkové, tematické a nazeracie podložie iniciovala a v príbehu ženskej postavy podporila biografická „realita“ z objektívnych európskych a osobných dejín autoriek v minulom storočí. Racionálna, vôľovo vyhranená a profesiou obsiahnutá emigrantka/cudzinka Irena Brežná kultivuje podložie osobného zážitku naďalej v kontraste naivného osobného počiatku odísť do cudziny na konci šesťdesiatych rokoch a zo žitej neosobnej skutočnosti novinárky pôsobiacej v krízových zónach sveta v tomto storočí. Irena Brežná svojou autentickou prítomnosťou v neliterárnom prostredí a vôľou byť pri udalostiach (veď pre ne nie je zámer emigrovať, ale vôľa prežiť svoje etnické, konfesionálne, jazykové ohrozenie a možnú smrť) výrazne prekročila osobné ciele a zovšeobecnila tézu o statuse cudzinca bez hraníc, bez kultúrnych istôt aj kontextov a s jazykovými limitmi. Táto osobná reália sa premení na následok s jediným existenciálne a mravne iniciovaným argumentom, preto, tak jej to vychodí, ani „moderný“ človek si neváži život iného jedinca, nechráni svojho súčasníka, a tak autorka sformuluje svoju otázku bez moralizovania a naivity: čo treba v svete ľudí vykonať, aby život, jeho dôstojnosť, sloboda a význam získali svoju jedinečnú a výnimočnú hodnotu.

Zdenka Beckerová sa k statusu ženy žijúcej v cudzom prostredí vrátila v dvoch prozaických textoch, s dvojako odlišným nazeracím a emotívnym postojom, aby aj pre ňu sa hodnotou stal osobne prežitý čas a vlastná spôsobilosť konfrontovať sa nielen vo svojom čase, ale predovšetkým v žitých aj náročných medziľudských vzťahoch. Pre Zdenku Beckerovú si uchovali význam a rozprávačský pôvab „biografické sebaprezentácie“ (KICZKOVÁ, 2006, s. 40), teda empirická skúsenosť ako výzva na rozprávanie prostriedkami literárnej reči. Po prvý raz v próze Za vrchom vrch (1996), a ako naznačuje frontispis slovenského vydania, ide o dramatický príbeh „slovenskej a nemeckej ženy, ktoré sa stretnú vo Viedni a zistia, že sa pred rokmi narodili v tom istom dome. Jedna ako dcéra po vojne vysídleného sudetonemeckého lekára, druhá ako dieťa chudobných presídlencov zo Slovenska. Mladé ženy sa opatrne približujú, chcú zabudnúť na trpké pocity, ktoré kmásali životmi ich rodičov, chcú striasť zo seba viny fašizmu, rovnako ako viny komunizmu. Chcú byť modernými Európankami, slobodnými ženami bez predsudkov minulosti. Až kým vstúpi medzi ne muž... Priblížené vydavateľské odporúčania, prečo neobísť Breckerovej romantizujúco ladený príbeh mladej slovenskej lekárky emigrantky, ktorá sa živí pomocnými prácami vo viedenskej nemocnici a v tej istej na medziľudské vzťahy aj osudy zložitej ustanovizni pôsobiacej úspešnej nemeckej lekárky. Beckerovej iniciácia na rozprávanie bola táto: „Zaujímala ma minulosť a z nej vyplývajúca budúcnosť. (...). Preplnená silnými dojmami som začala písať. Písať tento príbeh, do ktorého som dala všetko, čo som vedela“ (BECKEROVÁ, 1996, s. 92). Tak ako u Ireny Brežnej sa emigrácia stotožňuje s opustením partnerských vzťahov, so stratou pôvodnej profesie a známeho spoločenstva, ale aj s rozhodnutím nevrátiť sa tam, odkiaľ odišli. Autentické, biografické prvky iniciujú látku a tematiku na rozprávanie príbehu samostatnej, erudovanej, mladej ženy v cudzom prostredí, v ktorom sa zvýrazňuje odlišnosť, preferuje sa Brežnej „agresivita“ ženskej literárnej postavy voči nepísaným, ale zakoreneným a dôsledne uplatňovaným postojom cudzích voči cudzím. Irena Brežná svoje literárne riešenie ako cudzinka latentne musí (pre)žiť, preto ponúka dôslednosť, náročnosť a úctu voči vlastnej existencii a životu za akokoľvek náročných podmienok; až by sa žiadalo po čitateľskej skúsenosti s ďalšími autorkinými textami naznačiť, že jej stratégia sa ustálila v novinárskej profesii a v literárnom výraze takto: teda v tvrdohlavosti a rozhodnutí nerezignovať za žiadnych okolností a v poznaní, že sa môže spoliehať len a iba na svoje schopnosti. Prevaha racionálneho vyhodnocovania statusu „som cudzinka v cudzom spoločenstve“ nevytláča, iba utlmuje Brežnej emotívne vyrovnávanie sa s literárnou skutočnosťou svojej protagonistky, preto overuje jej existenciálne, profesijné a ľudské zneisťovanie sa pri riešení naliehavých problémov existencie, ktoré sa denne navrstvujú, ba až sa stupňujú.

Prozaička Zdenka Beckerová postupuje odlišným strategickým spôsobom a nekonfliktne organizovaným noetickým prístupom k literárnej skutočnosti, čo môže prameniť z toho, že jej odchod do cudziny sa nespája s únikom pred spoločenskou realitou, ale s prirodzenou vzťahovou zmenou svojho sociálneho statusu a postupným, nie nepriateľským ustaľovaním sa v novom, hoci cudzom spoločenstve. Látku na prozaickú iniciáciu textu Vrch za vrchom poskytla dramatická vojnová a povojnová udalosť – vyrozprávaním politických praktík v 30. a 40. rokoch v minulom storočí v Československu, na pohraničnom území Sudety. Latentne zložitý úsek v moderných povojnových európskych dejinách sprevádza mnoho rodinných a osobných príbehov, ktoré spravidla odkazujú na spravodlivosť, humánnosť, znášanlivosť, teda na tie problémové okolnosti, ktoré spontánne navodí kontakt odvodený od času, majority, vedomia domoviny a pôvodnosti. Beckerovej vkladom do príbehu dvoch mladých žien vo viedenskej nemocnici zostáva schopnosť generačne preklenúť skrivodlivosti zanechané minulosťou, ale nemožnosť uplatniť tento postup ústretovosti, keď ide o emócie, partnerstvo, rodinu a vedomie vlastného, citmi a profesiou naplneného života muža a ženy; tam iná národnosť nezaváži, mierou na všetko je láska dospelých ľudí.

Rodina ako spoločenský, sociálny, vzťahový a organizačný celok obsiahol aj ďalšiu Beckerovej prózu Cudzie dcéry (2010). V próze Vrch za vrchom vytvorila látkové podložie druhej svetovej vojny a politických udalostí po roku 1948 v Československu a rozpomienok na život slovenských prisťahovalcov na etnicky, kultúrne a jazykovo odlišné česko-nemecké pomedzie, ktoré sa malo stať novým domovom pre prišelcov z východu republiky. V próze Cudzie dcéry sa látkové podložie utvorilo zo spoločenských pohybov od šesťdesiatych rokov v rodine, v ktorej zo spoločenských dejov profitoval status manžela, otca a jeho profesie v službe štátnej moci. Beckerová sa zabývala v próze Cudzie dcéry viacerými vrstvami spoločenských aj osobných konfliktov a kríz, ktorými vertikalizuje spoločenské premeny až po rozklad v posledných desaťročiach minulého storočia a osobné manželské i mimo ne rozvíjané vzťahové krízy, v súhre všeobecne rozkladá rodinu, až ju „rozbije“; dcéry si nachádzajú svoju nežičlivú budúcnosť v Rakúsku, v USA až po katastrofu manželského života matkinej najmilšej dcéry, ktorá vyústila do samovraždy. Znova ide o vzťahy muža a ženy v rozličnom veku a v odlišnom spoločenskom postavení, vždy inej nátury a osobných snov, profesie a uplatnenia, a to len preto, aby sa znova obnažili po dreň krehké aj dramatické konflikty medzi dominantnou matkou a troma nerovnakými dcérami, medzi dvoma zrelými ženami a ich vzťahom k tomu istému mužovi. Pre Beckerovej ženskú literárnu postavu stať sa cudzinkou neznamená vo svojej hĺbke a podstate nič iné, ako (do)riešiť si osobný vzťah k rodičom, obzvlášť k sebeckej matke, k rodine ovládanej malými krízami navodenými emóciami jej mužov a žien, ktoré si svojich príbehových adresátov nachádzajú inak a v iných subjektoch, ako boli pôvodne vysielané. Tak vyústi aj dramatický osud zbohatlíka, modelového mladého muža z konca storočia, ktorý svoju partnerku neprijíma inak ako majetok so všetkými mravnými a hodnotovými katastrofami, aby autorka navodila „chvíľu spravodlivosti“ a začala účtovať so svojimi ženskými literárnymi postavami. Postava ženy na poste matky, dcéry, manželky, milenky, príbuznej, ženy rozličného veku zotrváva v latentnej role typovo vyhraneného subjektu, aby sa sujet sústredil na konštrukciu jej spoločenského znevýhodnenia, citovej manipulácie až citového a vzťahového vykorisťovania. Autorka nenáhlivým procesom rozkladu a nivelizácie vznešeného v živote ženy precizovala azda to pre ňu podstatné, konštrukciu citlivosti ženskej postavy na „svoj“ kontext, ktorý rozličnými spôsobmi a nie vždy užitočne voči sebe spoluvytvára.

Literatúra

BECKEROVÁ, Z. Cudzie dcéry. Bratislava: IKAR, 2010.

BECKEROVÁ, Z. Holubí let. Bratislava: Európa, 2013.

BECKEROVÁ, Z. Najväčší prípad môjho otca. Bratislava: Herial, 2015.

BECKEROVÁ, Z. Za vrcholom vrch. Bratislava: H&H, 1996.

BODNÁROVÁ, J. Čas a (bez)čas. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2017.

BODNÁROVÁ, J. Čas a (bez)čas. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2017.

BREŽNÁ, I. Na slepačích krídlach. Bratislava: Aspekt, 2010.

BREŽNÁ, I. Nevďačná cudzinka. Bratislava: Aspekt, 2014.

BREŽNÁ, I. Postrehy emigrantky. Eseje. Prózy. Reportáže. Bratislava : Aspekt, 2017.

BREŽNÁ, I. Tekutý fetiš. Bratislava: Aspekt, 2005.

BREŽNÁ, I. Vlčice zo Sedmovodska. Bratislava: Absynt, 2016.

FULMEKOVÁ, D. Doktor Mráz. Bratislava: Slovart, 2018.

JUDT, T. Penzión spomienok. (The memory chalet). Bratislava: Projekt Fórum, 2015.

KICZKOVÁ, Z. a kol. Pamäť žien. O skúsenosti sebautvárania v biografických rozhovoroch. Bratislava: IRIS, 2006.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk