Viera Žemberová

Vývinové a hodnotové sondy textu

Umelecká spisba pre mladého čitateľa¹ si pripomína tri desaťročia, v ktorých sa stala prirodzenou, ale najmä podnetnou súčasťou náročného pohybu a mnohých premien sprevádzaných zmenami v spoločenskom a kultúrnom prostredí. Počiatok premeny sa spája so spoločenskými udalosťami aj spontánnymi aktivitami, ktoré sa spájajú s posledným desaťročím minulého storočia, a stala sa súčasťou dramatických dejov pri vyrovnávaní sa s tradíciou, ale predovšetkým s tým, čo sa označovalo „za staré“ v literatúre pre mladého čitateľa. Literatúra pre čitateľa typovo sprevádzaného napríklad aj kategóriou vekovosti nezostala napriek starostiam a strastiam vôkol nej opustená svojím tvorcom, ale ani literárnym kritikom a literárnym historikom, teda ani jej vydavateľom. Tvorba, v ktorej sa stretali osvedčení autori pre mladých čitateľov a vedľa nich aj písanie, prinášaná z pera rovesníkov mladých čitateľov, označovaná za tínedžerskú tvorbu, pokračovala i napriek tomu, že zmeny v praxi kultúrnej politiky a pri profilovaní sa vydavateľstiev umeleckej spisby prebiehali spontánne a vnášali chaos azda do všetkých hodnotových súradníc, ktorými dovtedy žila. S hektickou realitou v kultúrnom priestore sa vyrovnávali nielen tí, ktorí umeleckú spisbu autorsky tvorili, ale aj tí, ktorí ju vydavateľsky realizovali, kriticky reflektovali a vývinovo kooptovali jej špecifickosť a jedinečnosť do systému literárnej vedy v jej historickom a genologickom kontexte. Posledné desaťročie minulého storočia otvorilo pomyselný priestor na tvorbu pre mladého čitateľa ad hoc odvážlivcom a spolu s nimi predovšetkým kvantitatívnej konjunktúre autorskej rozprávky.

Do takmer nepriehľadnej situácie okolo tvorby pre mladého čitateľa významne vstúpili hodnotiace kritické výpovede o stave, hodnote a funkcii tvorby pre mladého čitateľa. Svojou výpoveďou na stránkach časopisu Bibiana, revue o umení pre deti a mládež, reagovali na zložitú skutočnosť okolo pôvodnej autorskej tvorby a axiologicky rozkolísaného marketingu sústredenému na pôvodnú a prekladovú literatúru². Popri časopise Bibiana (ten od roku 1993), sa kritickej aktivite venovanej literatúre pre mladého čitateľa ujal v rokoch 1996 až 1999 almanach Literika. Kritické reflexie³ v obidvoch periodikách boli pripravované s ambíciou analyzovať a syntetizovať, interpretovať a prognózovať reálne vývinové pohyby v interiéri literatúry pre mladého čitateľa. Práve ich hodnotením a prognózami sa ad hoc - voči ekonomickým praktikám marketingu – reagovalo na udržiavanie hodnôt v druhovej rozčlenenej tvorbe pre mladého čitateľa zhodnocovaním latentného účinkovania kultúrnej a literárnej tradície pre mladého čitateľa v zmenených spoločenských súvislostiach, ba seriózne sa vyhodnocovali sociálne premeny vplývajúce na typ, náročnosť a zorientovanosť mladého čitateľa „v novej kultúrnej situácii“. V exponovaní hodnoty, ktorá sa rešpektovala v edičných programoch profilových vydavateľstiev pre mladého čitateľa od druhej polovice minulého storočia, sa práve ony zosúladili významom a poznávacou entitou so zverejnenými čiastkovými aj problémovými literárnohistorickými sondami do procesu, ktorý sa venoval vývinovej syntéze rozvíjanej na periodizovaní vývinu tohto typu literatúry v slovenskej literárnej vede, osobitosti autorskej generácie šesťdesiatych rokov (detský aspekt, princíp hry a iné) a reflexii o pestovaných druhoch a žánroch (vedecká fantastika, literatúra faktu, dobrodružná literatúra, próza pre dievčatá, próza pre chlapcov, ľudová a autorská rozprávka), čo prirodzene smerovalo k typológii čitateľa v súlade s kategóriami vekovosť a medziliterárny kontakt a s hodnotami prekladovej tvorby. V deväťdesiatych a v po nich nasledujúcich desaťročiach našli spoločenská a kultúrna situácia svoju tvorivú ozvenu či inšpiráciu v postmoderných presahoch do čítania pre mladého čitateľa, ale aj v subkultúrnom jave, v tínedžerskej literatúre a v literatúre pre tínedžerov (ŽILKOVÁ, 1999).

Prozaik Peter Glocko (1946) glosoval spoločenské nazeranie na zmenenú kultúrnu a tvorivú realitu odkazom: „Dnešná počítačová generácia môže mať dojem, že literatúra vlastne ani nejestvuje, že je to len akási virtuálna hra na literatúru“ (STANISLAVOVÁ, 2013, s. 23). Ján Uličiansky (1995) sa vrátil v reakcii na Glockov postreh o zmene štatútu čítania pre mladého čitateľa reminiscenciou na funkciu, hodnotu a zmysel čítania pre mladých univerzálnym odkazom a autorským presvedčením: „Zmyslel literatúry a predovšetkým literatúry pre dieťa od najútlejšieho veku je vo vytváraní priečinkov na ľudské emócie, na ich chápanie“ (STANISLAVOVÁ, 2014, s. 7).

Emancipačná a náučná funkcia umeleckého textu pre mladého čitateľa sa prirodzene odvíja, hoci v pozmenených, či obmenených javových a tvorivých okolnostiach od serióznej rekognoskácie jej statusu a aktuálnych iniciovaných zámerov od posledného desaťročia minulého storočia. Literárna kritika, ktorá sa jej venuje, sústredila sa na tieto funkcie so zámerom vykonať vertikálny prierez ich hodnotového aj hodnotiaceho dosahu a seriózne naznačiť vhodné nasmerovanie jej genologických, estetických a poznávacích autorských aktivít s presvedčení, že umelecká literatúra pre mladého čitateľa si uchovala a tvorivo rozvinula reálne kultúrne prostredie a zvládla prirodzenú generačnú aj dočasne spontánnu obmenu autorov aj čitateľov s verdiktom, o budúcnosť a hodnoty čítanie pre mladých čitateľov sa netreba obávať.

Autorská rozprávka a jej tvorca

Po rokoch, keď sa k umeleckému textu mladý čitateľ dostal prostredníctvom dospelých čitateľov, leporela, riekanky, improvizácie, teda s vedome utváraným vzťahom k čítaniu a rozprávaniu o prečítanom, spolieha sa literárna „prax“ v oblasti žánrov predovšetkým na obľúbenosť žánru rozprávka: na tú folklórnu, na jej adaptáciu a na autorskú rozprávku. Okolnosti, ktoré vedú k záujmu o rozprávku, ba aj k jej napodobovaniu, sú odlišné a podmienené najrozličnejšími osobnými, spoločenskými a kultúrnymi okolnosťami, no latentne by malo obstáť, čo si o nej myslel Rudolf Sloboda (1938–1995): „Rozprávka a detská literatúra všeobecne by mala učiť deti, ako sa obracať v danom svete. Veľa výmyslov a nepravdepodobností postupne zničí mladého čitateľa a keď je väčší, vezme radšej do rúk literatúru faktu – beletria je preňho pridetská. Autori ako by chceli voviesť do textu všetky moderné prístupy a mechanizmy, všetky nové slová. Zabúdajú, že cieľom detskej literatúry nie je len, aby bola svieža, nápaditá, ale a najmä, aby učila deti vnímať prostú krásu“ (ŽEMBEROVÁ, 2000, s. 43.) Napokon vývinová syntéza podporí zistenie, že autorská rozprávka latentne tvorí výnimočnú kontinuitu v žánrovej línii tvorby a čítania pre mladých čitateľov.

Dramatické okolnosti v spoločenskom a kultúrnom živote a problémy s oslabeným mechanizmom ich vzájomnej komunikácie a podpory na konci minulého storočia vyústili a viacnásobne sa zúročili v novom generačnom projekte, v ambícii ponúkať genologicky a esteticky invenčné čítanie, ktoré nadväzuje na koncept autorskej rozprávky zo šesťdesiatych rokov a súčasne rešpektuje neprehliadnuteľnú skutočnosť, podľa ktorej dnešné deti sú iné, aj ich rodičia sa zmenili, a aktuálna hodnota umeleckého slova, jeho tendencia, funkcia a artistnosť sa precizujú v priamom kontakte s univerzálnymi reáliami nového tisícročia. Napriek dynamike spoločenského, kultúrneho a literárneho života obstojí presvedčenie Jána Milčáka: „Myslím si, že slovenská literatúra pre deti prežíva čas radosti a nie čas smútku“ (MILČÁK, 1997, s. 37).

Poznanie, estetický zážitok a čitateľský vkus

Čítanie umeleckej literatúry sa v aktuálnej štruktúre spoločnosti a rozvíjaného konceptu kultúry sformovalo do prirodzenej a nezastupiteľnej hodnotovej a poznávacej potreby, teda do súboru humanitných a emancipačných návykov spájaných predovšetkým s rodinou a jej kultúrnymi návykmi a pestovanými potrebami. Za priaznivých okolností sa od raného veku dostávajú k mladému čitateľovi prostredníctvom druhov a žánrov v jemu adresovanej literárnej tvorbe poznávacie, vzdelávacie a emancipačné podnety. Tie sa prirodzene, postupne a premyslene zúročia v zážitkovej a estetickej, poznávacej a mravnej, vždy však v kultivovanej tvorbe, v jej náročnosti na zrelosť a vyspelosť čitateľa. Formovanie osobnosti a kultúrnej zrelosti mladého čitateľa prebieha ako proces, do ktorého vstupuje viacero spoločenských aj osobných činiteľov. To ony sa výrazne uplatnia v jeho umeleckom a literárnom vkuse, v jeho vyhranenosti a rozhľadenosti zachytenej v druhoch a žánroch, v poetike a v nazeracej adresnosti jemu určenej umeleckej literatúry. Špecifickou súčasťou umeleckej literatúry pre mladého čitateľa zostáva rozvíjanie jeho osobnostných, profesijných aj typových súčastí obsiahnutých v spoločenskej výbave a súčasne s ňou aj jeho umelecky náročné a esteticky vycibrené prijímanie tých poetologických pohybov a poznávacích zámerov, ktoré prirodzene súvisia tak so životom spoločnosti, ako aj s podmienkami, okolnosťami, podporou a šírením súboru hodnôt umeleckej literatúry ako súčasti umenia, jeho otvorených výrazových a realizačných komponentov. Úvahy o hodnote literárneho textu podporia odkazy na konkrétnu autorskú tvorbu, ktorá dôsledne uchováva podstatu, poslanie a význam literárneho kontaktu medzi dieťaťom a dospelým v premyslenom príbehu, v jeho tematizovanom stretaní sa času, priestoru a hodnoty tak, aby sa to nové ujalo vo vedomí a poznaní, vo vkuse a potrebe čitateľa tak v princípe hry, ako v ním osvojenom postoji k slovu a jeho výrazovým možnostiam.

Jelení kamaráti a rozprávkový svet

Rozprávka má svoje dejiny a rozprávka má svoju súčasnosť vtedy, keď sa vedome odkazuje na jedinečnosť jej tvorcov a na nezastupiteľnosť estetickej a mravnej rozhľadenosti jej šíriteľov. Po nedávnom pokušení, to vtedy, keď sa na chvíľu ujala predstava, že si na novú či modernú (autorskú) rozprávku môže trúfnuť i ten, kto na to nemal iný predpoklad, ako ten, kto vie čím a prečo, a má iba sebavedomím podporenú odvahu (na)písať text. Po tejto desaťročie trvajúcej epizóde z ambícií sa vrátila pôvodnej autorskej rozprávke žánrová vážnosť a s ňou aj jej hodnotová závažnosť a zážitková nenahraditeľnosť. Popravde napísať rozprávku takú, či aj tak, aby si bez zaváhania našla svojho mladého čitateľa, nie je rozhodnutie vôbec prosté ani ľahké. Mladý čitateľ má s rozprávkou skúsenosť či už bol, alebo je jej poslucháč aj rozprávač, čo si napíše svoju prvú rozprávku, pravdaže, podľa jeho uváženia, tú najzaujímavejšiu aj najonakvejšiu. Aj preto uspokojiť sa so svojským tvrdením, že rozprávka vzniká iba z výmyslov, je nielen nepresné, ale aj zavádzajúce. O tom, že rozprávka má vzácne osobné a harmonické rodinné zázemie z rodičov a ich detí, že jej príbeh má počiatok v spontánnej pohotovosti rozprávajúceho rodiča, a práve jeho pričinením sa rozvíjajú príhody a vzťahy medzi rozprávkovými postavičkami, to všetko o rozprávke vie jej rozprávač a ona na oplátku uchováva v sebe neopakovateľnú múdrosť a hravosť, ba viac, natrvalo zachytí prítomnosť svojho tvorcu. Príhody Jeleňatého a Kravatého si uchovali všetko, čím sa Eve Urbanovej prihovárali prostredníctvom ich vtipných aj bláznivých zážitkov práve vtedy, keď sama bola dcérkou svojho „ocina“ a on bol jej aj ich rozprávač: „Ako dieťa som na otcovi obdivovala jeho schopnosť vymýšľať si,“ lenže tie chvíle ukončil čas, preto: „O to viac si na ne spomínam teraz, keď mi ich už ocino rozprávať nemôže, zato ich ja môžem rozprávať svojim a iným deťom“ (URBANOVÁ, 2019, s. 7). Autorkin „ocino“ miloval svoje dieťa, preto príbehom rozprávky reagoval na dcérinu zvedavosť, vážnosť, netrpezlivosť, ale aj na jej neveľký detský smútok. Rozprávač mal – či si našiel – vždy dobrý dôvod, aby sa spolu sústredili na nečakané a dobre vymyslené starosti zvieracích postavičiek tak, aby sa do ich rozvíjania zapojila aj malá poslucháčka: „Neviem, ako v skutočnosti Jeleňatý a Kravatý vyzerali. Myslím, že ani otec by nám to nepovedal presne. Alebo by to povedal zakaždým inak?“ (URBANOVÁ, 2019, s. 8). Mená postavičiek im určil jelení svet, v ňom mali svoj domov a výstredná vlastnosť nosiť okolo krku kravatu, variť jedlo, oživovať zlozvyky zo sveta ľudí urobili z dvoch jeleňov pre mladého čitateľa prítulné a hravé stvorenia. Tie sú chvíľu smiešne, potom hádavé, inokedy trochu nevľúdne, lenivé, tvrdohlavé a sem tam sa nudiace z „nič“ nerobenia, aby si svojsky vyskúšali to, čo patrí do sveta detí: trucovať, svojvoľne obrať plody jesene zo stromov, vyrobiť si masku na zvierací karneval, vyskúšať si tréningy na olympijské preteky či vytvoriť veršovaný rozhovor alebo si spontánne vymyslieť svojskú rozprávku. Do desiatich rozprávaní o zážitkoch Jeleňatého a Kravatého (každé začína zvýrazneným AKO) sa dostali hravé, ale emotívne a mravne, prakticky aj iniciačne premyslené výmysly dvoch statných zvieratiek tak, aby neodbiehali rozprávačovým faulovaním od reality. Rozprávačovi sa podarilo neošúchaným oslovením dcérkinej pozornosti zapojiť ju do jej raného a formujúceho sa sveta preplneného rodičovskou láskou, vedomím spolupatričnosti, ústretovosti, vnímavosti, hravosti. Navyše premyslenou mierou pre lexiku a štylistiku si čitateľ v role malej dcérky veľkého ocina vie azda aj nadlho uchovať prostredníctvom rozprávky ten čas, keď sa všetko v autorkinom budúcom živote hravosťou a oddanosťou svojej rodine formovalo a upevňovalo, konkrétne jej nateraz iba budúce, ale už svojské istoty a hodnoty života.

Vzdelania nikdy nie je dosť

Náučné Príbehy z prameňa Kataríny Mikolášovej sa upäli na priestor Bojníc a ich okolia, na ich dávne a do faktov uložené regionálne udalosti, ale aj na tie, či také príbehy, ktoré zanechali generácie predkov pre svojich potomkov o dejinných, prírodných či všeľudských zvláštnostiach kraja, a tie sa uchovávajú v príbehoch uložených do kolektívnej pamäti jeho obyvateľov. Predpokladajme, že sa výberom verifikovateľných udalostí (tatárske nájazdy), odkazov na dejinné postavy (kráľ Belo IV., Koloman, Ján Huňady, kráľ Matej Huňady, rod Nofriovcov, gróf Ján Pálfi a iní) a spresňovaním geografických reálií (hrad, zámok, termálny prameň, mlyn, kameňolom a ďalšie) rozhodla autorka jedenástich náučne komponovaných rozprávaní, ktoré si na prechádzke po zámockom okolí obnovujú stará matka vo vozíčku pre zdravotne znevýhodnených s jej rozšantenou vnučkou z dávnej pamäti Bojnického zámku, blízkeho termálneho liečivého prameňa a budúcich vyhľadávaných kúpeľov. Autorka sa sústredila na inú hodnotu uchovanú v minulosti regiónu, ňou naznačuje, aký význam má odveká sentencia v role overenej pravdy – kto nepozná svoju minulosť, ten nemá ani budúcnosť. Čo môže byť žičlivejšie pri uskutočnení zámeru poznať svoju krajinu a jej minulosť, ako naplniť sentenciu uchovávajúcu zmysel, emóciu, hodnotu a nezameniteľnosť plynúceho času v živote nemalého počtu generácií, alebo ako rozhodnutie sústrediť sa, popri faktografii, predovšetkým na výnimočnú historickú a kultúrnu pamäť dnes vyhľadávaného bojnického regiónu. Autorka textu má naň osobnú väzbu, dokázala do krátkeho príbehu vložiť to, čo v ňom prirodzene pretrváva a žije oddávna a čo sa traduje ako jeho osobitosť, ba neslabnúcu výnimočnosť až po prítomnosť. Autorka Príbehov z prameňa odkazuje obraznou prítomnosťou na vodu (prameň, jazero, kúpele) a na jej pohyb, vlastne na plynúci čas, na ním utvorenú kompozičnú organizáciu príbehov o zrode Zeme, o živote v praveku a na tie významné udalosti, hoci nie až tak dávne, po súčasnosť. Literárne utvorené postavičky prírodných živlov (Terra, Aqua, Ventus, Igna, ale zvlášť exponovaný Almus – priateľský duch jazera) svojimi vzťahmi, prekáračkami, dobrými aj im naprotiveň postavenými činmi náučne vystupujú, nie raz odvážne voči aktualizovaným reáliám, ale s prirodzene formovaným emotívnym podložím do čitateľovho poznávacieho a emotívneho vzťahu ku krajine a jej krásam i tak, že po objasnení vzniku Zeme tematizujú v regióne dochované udalosti zo staroveku a stredoveku. Pohyb medzi faktom a fikciu ju nenúti uzatvárať sa pri rozprávaní príbehov pred folklórnou tradíciou aj preto, že sa pamäť a skúsenosť predkov aj súčasníkov súbežne odvíjali a nič sa na „jadre“ ich spolužitia nemení, pretrváva dôvera v život ochraňujúce živly: vodu, zem, oheň a vietor. Autorské príbehy z regiónov Slovenska majú v čítaní pre mladých čitateľov kultivovanú a hodnotnú literárnu tradíciu, ktorá obľubuje od povier, mýtov po autorskú rozprávku tie žánrové príležitosti, v ktorých sa rozvinie, popri fikcii, povedomie tradovaných obsahov vkladaných do času, priestoru a do tých reálií, ktoré si nenašli svoje miesto v učebniciach dejepisu či v náuke o prírode. To ony napriek skutočnosti oživujú pre konkrétny región príbehy z jeho pamäti a tvoria, ba viac, kultivujú jeho identitu a jej pričinením aj nezameniteľnosť s iným geografickým priestorom. Príbehy z prameňa si osvojili kompozičné reťazenie utvárané reálne plynúcim časom, ktorý v rozprávaniach obnovuje uchované neprehliadnuteľné historické reálie regiónu, s ním späté dejinné postavy, výrazné architektonické, prírodné a folklórne jedinečnosti, teda všetko to, čo sa spája oddávna s pamäťou generácií z okolia hradu s dejinami Bojnického hradu a neskôr s jeho premenovaním na zámok. Pôvodne drevený, po ňom kamenný hrad a dodnes honosný Bojnický zámok, majetok grófa Jána Pálfiho, v jeho blízkosti liečivá termálna voda, jedinečné a súčasníkovi známe aj dostupné geografické a prírodné útvary z jeho okolia vytvorili pre Príbehy z prameňa vďačnú a poučnú aj náučnú tematickú mozaiku odvíjanú od praveku cez dávnejšiu minulosť spájanú s rímskymi vojenskými výpravami, cez kruté tatárske nájazdy, doplnené o klenoty ľudovej slovesnosti, až po príbeh starého mlyna či kameňolomu v blízkosti hradu a dnešného zámku. Rozprávania, ale predovšetkým vedomosti o regióne sprevádzajú autorkine mravné pointy: „Radšej nech život sám zariadi spravodlivý poriadok“ (MIKOLÁŠOVÁ, 2019, s. 91). „Lenže aj zlo má niekde svoj koniec“ (Tamtéž, s. 92). „Všetko, čo prežilo dlhé roky, má svoj príbeh“ (Tamtéž, s. 77). Napokon prepojenie vedomostí a mravnej reflexie tvorí epicentrum autorkinej realizovanej stratégie a potenciálnu iniciačnú spoločenskú ambíciu hlbšie poznať svoj región a krajinu tak, ako sú uložené do Príbehov z prameňa, do aktuálneho čitateľského prostredia. Inštrukciu ad fontes využila autorka príbehov na náučnú, potom na poznávaciu, ale predovšetkým na estetickú a mravnú výpravu za pomoci dejinného času do aktuálneho vedenia a poznania geografického priestoru a s ním spätého spoločenského prostredia, ktoré tvorí súčasť národných dejín a podložie na emotívne utváranie spojenectva s priestorom a jeho pamäťou. Na Príbehoch z prameňa treba oceniť kultivovaný náučný spôsob, ktorým autorka vnáša do príbehu dostupné verifikovateľné priestorové, personálne, udalostné reálie, v detailoch ukážky z dialektu regiónu Horného Uhorska (melencová polievka, z ovčiarskeho slovníka komárnik a podišiar), neošúchané podnety z ľudovej slovesnosti (platan, flauta, decht). Práve ony vytvorili pričinením sa autorky plastickú predstavu o jedinečnosti regiónu a územia, ktoré prešli v stredoeurópskych dejinách viacerými formálnymi premenami, ale svoju podstatu neopustili. A tie sa aj vďaka „bojnickým“ Príbehom z prameňa ocitli v dostupnom či v aktívnom poznaní jeho dejinnej a kultúrnej pamäti pripísanej súčasníkovi. Autorka kultivovaných príbehov určených mladým čitateľov vkladá literárnymi postupmi do ich pamäti mravné a emotívne ukončenie aj s pointou v jednotlivých príbehoch. Tie obsiahli potrebné podnety na kultivovanie a šírenie toho, čo obsiahne čas, činy ľudí a prostredníctvom literárneho príbehu sa môžu premeniť na podnet a po ňom na viacero zručností užitočných pri hľadaní a oživovaní toho, čo spoločne vytvorili a po súčasnosť uchovala minulosť konkrétneho prostredia, aby v čitateľovi iniciovali schopnosť zamyslieť sa nad jej výnimočnosťou v prítomnosti. Jednotlivé rozprávania v Príbehoch z prameňa, ich poznávaciu a zážitkovú ambíciu podporila autorka užitočným a domysleným doplnkom Možno vás zaujme (MIKOLÁŠOVÁ, 2019, s. 96 – 101); v ňom každé z jedenástich rozprávaní formou výkladového hesla doplní aktualizovanú dejinnú reáliu, s ktorou sa čitateľ stretne v niektorom z jedenástich príbehov.

Každý dom má svoje tajomstvá

Príbehy, ktoré Jana Bodnárová venuje svojim malým a mladým čitateľom v Sabínkiných prázdninách sú od počiatku jej autorskej prítomnosti pri literárnom prenikaní do sveta veľkých a malých premyslene a uvážlivo za hranicami ružového zobrazovania detstva; sú to spravidla príbehy o dievčatkách a ich starostiach, teda aj ony sú vždy vážne a rozvážne, čím sa menia na vzácny literárny návod, ako porozumieť zložitejším vzťahom v rodine, partnerstve a v náhodnom medziľudskom spojenectve, aké vytvorí dospelosť a detstvo. Azda to bude aj tým, či preto, že podložie empírie a osobnej skúsenosti s detstvom a mladosťou vytvorili pevné zázemie pre autorku pri výbere tém, minikonfliktov a sujetovo rozvinutých problémov, ktorými oslovuje svojho partnera - čitateľa. Svet dievčatiek vytvoril v dostupných autorkiných prózach pre ne aj pre ich dospelé náprotivky ustálené tenzijné zázemie, aby ich literárnym riešením autorka oslovila zvlášť tie mladé čitateľky, ktoré sa v príbehoch našli. Jana Bodnárová činí tak preto, aby dospelí aj malí a mladí porozumeli tak náročnému a premenlivému svetu, v ktorom sa smeruje od detstva do dospelosti. Nič a nikto v Bodnárovej rozprávaniach to nemá ľahké, spôsobujú to okolnosti, do ktorých sa literárne postavy dostanú a v ktorých konajú. Spravidla sa „všetko“ vôkol nich a s nimi stane aj uskutoční za horizontom ranej skúsenosti pri vysporiadavaní sa s realitou dospelého sveta a zložitejšieho sveta vôkol detskej postavy. Detské literárne postavy sa s náročnou a žitou skutočnosťou obyčajného dňa nemôžu a nedokážu vyrovnať svojím „detským“ poznaním, nedokážu dovidieť do mechanizmu spoločenskej praxe a do správania sa dospelých, teda do toho pomyselného priestoru, aký vzniká z dotykov detstvo – dospelosť. Prirodzene nedokážu a ani nemôžu vkročiť skôr, ako si to žiada ich formujúca sa individuálna skúsenosť postupne utváraná z empírie, poznania, zručností a sebavedomia. Detské postavy, na tom autorke obzvlášť záleží, sú spravidla bezbranné voči reálnemu životu, ten im formujú dospelí, a rovnako sú bezbranné voči ich osloveniam. Príbehy, nech sú to rozprávky, alebo z empírie vzniknuvšie a do konania detskej postavy adaptované príbehy, zostávajú v literárnej skutočnosti oživenej reáliami rodinného spoločenstva, alebo pobudnú medzi dospelými a ich vzájomnými vzťahmi. Napokon ide vždy o situácie pre detskú postavu zauzlené, o tie, ktoré emotívne narušia istotu a predstavu o hravosti a idyle detských rokov bez starostí a vážnych rozhodnutí. Sabínkine prázdniny sú príhody zdravého a sebavedomého veľkomestského dievčatka, ktoré rodičia počas dovolenky odložili na prázdniny k svojráznej „tete“. Svojrázna teta nechá vstúpiť Sabínku do sveta, akým žijú starší obyvatelia starého domu a ona nenáhlivo spoznáva a naučí sa rešpektovať to, čo tvorí ich život, ich uzavretý súkromný svet, ich hry, emócie a vzťahy prejavené voči najbližšiemu okoliu. Sabínkin prázdninový príbeh v starom dome ovplyvní známosť a vznikajúce priateľstvo s jemným a ústretovým mladším dievčatkom, s nechodiacou Grétkou. Princíp dôsledne udržiavaného čierno-bieleho kontrastu vytvoril kompozičnú, fabulovú a sujetovú líniu Sabínkiných prázdnin v starom dome jednak s jeho starými obyvateľmi, ale zvlášť so znevýhodnenou Grétkou. Polarita, jej dostupný typový kontrast, vytvorila a rozhýbala všetko, čo téma autorke naznačila: ústredný priesečník spočíva na stretaní sa staroby a mladosti, zdravia a choroby, zloby a dobroty, pri pokore a porozumení voči rozlične utváranému osobnému životu. Nálady detí, prejavy ich vzdorovitosti, keď sa veci dejú inak, ako si to predstavujú sa v príbehoch zdravého a chorého dievčatka najskôr vzájomne vzoprú pri prvom dotyku, keď sa zoznámia nová a stará obyvateľka starého domu v meste, aby sa vzájomným poznaním a kultivovaným rešpektovaním skutočnosti premenili na umne zorganizované mapovanie jedinečných starších obyvateľov domu, ich nevšedných profesií, záľub a zvýrazneného zdvorilého správania, porozumenia a vzájomnej ústretovosti.

Vyrozprávané miniatúrne príbehy o zoznamovaní sa s iným životom a doteraz nie tak častými spoločníkmi v rodinnom zázemí obidvoch protagonistiek, aké prináša Jana Bodnárová svojmu čitateľovi, rozšírili emotívny, atakom na kultivovanosť a empatiu voči všetkým a všetkému, čo obyčajný deň prináša dospelým aj mladým, a tematický záber tak potrebný a podnetný, ba viac, užitočný ako pohľad do možno až obchádzaného, ale zložitého aj náročného sveta dnešných detí. Príhody, ktoré sebavedomá Sabínka a jemná Grétka spoločne prežívajú nie sú výnimočné, súčasné deti vedia, že majú takých rovesníkov ako Grétka v triede, v klube, v paneláku, v príbuzenstve viacero, nie vždy si uvedomujú, že ich každý deň je ťažší a náročnejší pri tých najobyčajnejších úkonoch, a predsa sú milí, ústretoví a obľúbení. Sabínkine prázdniny Jany Bodnárovej sú vážnou, neveselou a kultivovanou exkurziou do krážov života, ktoré neobídu ani deti, ani dospelých. Po dočítaní Sabínkiných rozprávaní sa isto ponúkne nevyslovená otázka, ktorá je adresovaná čitateľovi: a čo ja? Ako sa budem správať a ako budem konať, keď sa okolo mňa nebude všetko diať tak, ako si to tvrdohlavo želám a ako si uskutočnenie sebeckej predstavy o sebe a svojich činoch vynucujem na svojom prostredí a okolí.

Emotívna a empatická poznávacia tendencia textu so znevýhodneným jedincom

Posledné desaťročie sa pozornosť vo výskume literárnej vedy sústrednej na tvorbu pre mladého čitateľa sústredila v pôvodnej a prekladovej tvorbe na tituly s tematikou alebo postavou znevýhodnenej detskej literárnej postavy. Parciálny výsledok z rozsiahleho záberu do problematiky prináša publikácia Reflexie o postave so znevýhodnením v literatúre pre deti a mládež I (2019) autoriek Zuzany Stanislavovej a Alexandry Brestovičovej. Autorky pracujú s termínmi hendikep a znevýhodnenie, pričom uprednostňujú v publikácii ten druhý s týmto zdôvodnením: „znevýhodnenie je síce situácia, keď je človek odlišný od „normy“, ale napriek tomu sa dokáže bez väčších problémov uplatniť v štandardne usporiadanom živote a v širšom sociálnom prostredí, zatiaľ čo hendikep znamená, že človek nemá takú šancu aj preto, lebo v spoločnosti nie sú vytvorené podmienky na to, aby sa v nej mohol uplatniť na úrovni svojich možností“ (STANISLAVOVÁ – BRESTOVIČOVÁ, 2019, s. 6). Žánrové, látkové, tematické a výrazové rozlíšenie determinánt v príbehoch s problémom hendikepu a znevýhodnenia v spoločenskej praxi utvorilo predmet výskumu a kompozíciu publikácie tak, že sa interpretačne na pôdoryse domáceho alebo preloženého umeleckého textu pre mladého čitateľa interpretačnými technikami venujú autorky nasledujúcim okruhom: Človek s vývinovým a intelektovým znevýhodnením v literatúre pre deti a mládež (včlenili do nej tematiku naviazanú na Aspergerov syndróm a Downov syndróm), a pokračujú kapitolou Ohrozenie ako dôsledok rasovej alebo náboženskej príslušnosti človeka (v nej sa sústredili na literárne príbehy o rasovom znevýhodnení Rómov a o holokauste). Záverečnú časť publikácie venujú autorky problematike Od ohrozenia k sociálnemu znevýhodneniu človeka, v nej sledujú rozprávania o absencii osobnostnej identity, migrácii a bezdomovectve. Priekopnícky literárnovedný záber do odsunutých tém z podložia umeleckej spisby, zvlášť pre mladého čitateľa naznačuje, že sa vo výskume a v hodnotovom zábere novej tvorby pre mladého čitateľa otvára takmer nepoznaná a nespracovaná problematika ako pozoruhodný prozaický artefakt, ktorý má vyhranenú stratégiu rozvinutú do noetiky, estetiky, etiky literárneho textu a kultivuje v súlade s normami reálne žitej skutočnosti výraznú emocionálnu výpoveď platnú aj za hranicami konkrétneho umeleckého textu.

Žáner a funkcia textu vo vzťahu k jeho hodnote a čitateľovi

Rekapitulácia situácie, akú literárni vedci, ktorí sa systematicky venujú literatúre pre mladého čitateľa obsiahne fond literárnohistorického a teoretického bádania zúročeného v dejinných alebo genologických syntézach s hodnotou výpovede o konštrukcii vývinu, otvárania jedinečností a rezerv v druhovom a žánrovom rozpätí, či pri opačnom úkone, ten súvisí s literárny vkusom, generačným a sociálnym podložím čitateľa so vzťahom k tradícii tohto typu čítania a s tvorbou vnášanou do príručiek vzdelávacieho procesu aj ponuky knižných pultov v početných domoch krásnej literatúry posledných desaťročí. Hodnota umeleckého textu vo svojom kultúrnom a sociálnom spektre prešla premenami aj zmenami a nebude žiadnou zvláštnosťou, keď literárna história zaznamená okolnosti napovedajúce, že prešla krízou. Kríza hodnoty v čítaní pre mladého čitateľa za obdobie, ktoré naznačujeme sa koncentruje do vyhroteného prejavu jej obchádzania potenciálnym čitateľom, ale i tým, keď sa presadí gýč, esteticky adjustážny nevkus knižných titulov, vulgárnosť výpovede a poklesnutý štýl, vyprázdňovanie druhov a žánrov, rezignácia na estetiku a etiku literárneho textu, naturalistické priživovanie sa, či nevhodné parodovanie klasického fondu rozprávky alebo umeleckého čítania pre mladých ako celku. Napokon hodnota umeleckého textu v jeho celostnosti zostáva súčasťou chápania, uplatňovania a dožadovania sa kultúrneho rozmeru reálneho spoločenského času. Hodnota ako prejav osobnosti tvorcu literárneho textu a výraz jeho jedinečnosti obsiahnutej v genologickej a poetologickej možnosti vzniká aj z času (tradície) a v (reálnom) čase, v akceptovanej literárnej kultúre a jej emancipačnej a náučnej funkcii aj tendencii, do jej osobitosti. Od literatúry pre mladého čitateľa sa latentne očakáva v podloží hodnoty prítomnosť rešpektovanej tendencie, tá chce udržiavať a kultivovať svojím výrazom čistý a premyslený estetický, mravný, emotívny a poznávací zmysel a poslanie literárneho textu pre vekom a zručnosťami vymedzený typ čitateľa. Odpoveď na takto chápanú a kultivovanú, univerzálnu hodnotu umeleckého textu pre mladého čitateľa sa zúročí v procesoch a prejavoch zložitého spoločenského a kultúrneho formovania osobnosti mladého človeka. Napokon emancipačná a náučná funkcia umeleckého textu patria medzi ambície jej tvorcu, vydavateľa a vykladača. Spoločne smerujú k formovaniu a rozvíjaniu kultúrneho a literárneho povedomia spoločenstva, k utváraniu literárneho vkusu jednotlivca a účinkovaniu hodnoty umeleckého textu ako k súčasti hodnoty života tu a teraz.

Literatúra

BODNÁROVÁ, J. Sabínkine prázdniny. Grétka, teta a podivní obyvatelia jedného domu. Bratislava: Perfekt, 2019.

MIKOLÁŠOVÁ, K. Príbehy z prameňa. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019.

MILČÁK, J. Vlákenko nádeje. Odpoveď pre Ondreja Sliackeho. Bibiana 1997, 5(1), s. 37.

STANISLAVOVÁ, Z. V plynutí času. Bilančné reflexie nad literatúrou pre deti a mládež 1996 – 2002. Prešov: LANA, 2003.

STANISLAVOVÁ, Z. (ed.) Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež od roku 1960. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2010.

STANISLAVOVÁ, Z.: „O zažívaní hodnôt“ vektory originálnych a umeleckých hodnôt v próze. Bibiana 2013, 20(3), s. 19-24.

STANISLAVOVÁ, Z.: Bez prekvapení, ale s istotou. Bibiana 2014, 22(2), s. 5-9.

STANISLAVOVÁ Z. – BRESTOVIČOVÁ, A. Reflexia o postave so znevýhodnením v literatúre pre deti a mládež I. Prešov: Prešovská univerzita, 2019.

URBANOVÁ, E. Jeleňatý a Kravatý. Fintice: FACE, 2019.

ŽEMBEROVÁ, V. Autorská rozprávka v deväťdesiatych rokoch. Miniatúry a reflexie. Prešov: Náuka, 2000.

ŽILKOVÁ, M. Dieťa v kontexte postmoderny. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 1999.

prof. PhDr. Viera Žemberová, CSc. – orientuje svá bádání na problematiku slovenské poezie a prózy 19.–21. století, přičemž z metodologického hlediska ji kromě literárněhistorického přístupu není cizí ani aspekt literárněteoretický a kritický.

Kontakt: viera.zemberova@ff.unipo.sk